Už nikdy ticho 2: kapitola 10

Lukas a Tina si boli tak blízko, dokonca sa dotýkali, a keď sa v klube znova zatemnilo a parket patril znova všetkým, pritisol si ju k sebe bližšie, aby ich nerozdelili. Hmýrili sa okolo nich ako rybky vo vode, no boli od nich vzdialení na kilometre. 

Chytil jej jednou rukou tvár a posilnený niekoľkými pohárikmi, čo predtým vypil, Tinu pobozkal. Viac ho nezaujímalo, či je to zakázané, a či sa na nich niekto díva. Uprostred davu v preplnenom klube plnom hudby a rôznofarebných lúčov svetla, čo pretínali tmu a predsa sami. Nežne ju pohladil. Rozhodol sa, je na čase prijať pád a snažiť sa zmeniť všetko, čo doteraz kazil. 

„Musím ti niečo povedať.“

Tina bola v siedmom nebi a držiac sa s Lukasom za ruku, ho nasledovala z hlavnej miestnosti, do poloprázdnej bočnej chodbičky, kde bolo hluku o niečo menej a lepšie sa počuli.

„Tina...“

„Áno?“

„Chcem ti niečo vysvetliť...“

„Myslíš tým, že ste ty, Can a L.G. spolu takí skvelí tanečníci?“

„Súvisí to aj s tým, tak trochu...“

„Boli ste neuveriteľní, a keď sa k tomu pridá, akí ste vo vnútri, stavím sa že,...“

„Nie, počúvaj ma, kým ti to dokážem povedať,“ zastavil Tinu vážne, a tak nechápavo prestala. Prešľapovala na mieste, kým sa jej znova nedokázal pozrieť do očí. „Klamal som ti.“

Urobila o krok dozadu a vrazila chrbtom do steny. „O čom to hovoríš?“ dotkla sa mu tváre rukou a zahľadela hlboko do srdca. „Ty si mi predsa ne...“

„Volám sa Lukas Gersten.“

Nemo na seba hľadeli.

„Ja som Andreasov syn, ja som L.G.,“ dodal a sledoval, ako sa z Tininej rozžiarenej tváre strácajú ilúzie.

„Prečo?“

„Pretože som bol zbabelec. Chcel som pre teba vymazať svoju minulosť, svoje chyby. Bolo jednoduchšie byť iba Lukasom, aj keď sa to všetko menilo.“

„Tak si to hodil na svojho kamaráta, ktorého skutočné meno nepoznám a v podstate nič nespravil?“

„Tariq nie je taký nevinný ako vyzerá. Dávaj si na neho, prosím, pozor.“

„Ako to môžeš povedať na takého dávneho priateľa? Či aj to bola lož?!“

V Tine  čoraz viac kypelo rozhorčenie. Rozpadol sa jej sen ako domček z karát. Ten, koho milovala, dôverovala mu a zo srdca chcela byť súčasťou jeho života, ju doteraz držal v omyle. 

„Práve preto, že ho poznám už veľmi dlho, viem, čoho je schopný, keď chce niečo dosiahnuť. Never mu prehnane.“

„Že to hovoríš práve ty.“

So sklamaním Lukasa pomaly obišla a odchádzala. 

„Tina,“ chytil ju za ruku so snahou zastaviť ju, no s hnusom a opovrhnutím sa mu vytrhla. To, aké zranenie sa na nej odrážalo, keď sa na neho otočila, bolo pre neho väčším trestom, ako samotná pravda. Mal jej to povedať už dávno.

„Odpusť...“ 

Neschopná mu jeho prosbu splniť, vkĺzla medzi nič netušiace, bezstarostné páriky v jej veku.

Nevnímala okolo seba nič, až keď jej do cesty vošla Allison a volala ju hore. Tine sa tam príliš nechcelo, ale keď Allison sľúbila, že ak jej nie je dobre a chce odísť, tak DJ-a aspoň pozdravia, keď ich už pozval.

Nechajúc sa prehovoriť jej neuniklo, že aj Can si práve podobne odchytil Lukasa. Skončilo to tak, že pred schodiskom sa stretli, All šla popredu s Canom a oni dvaja mlčky za nimi.

„Svet je ale malý. Dozvedám sa, že vy všetci patríte k sebe,“ pozrel DJ na kompletnú zostavu B.REAth a na jeho chlapcov. Usmial sa na Cana, ako si držal All a pohľad mu spadol aj na Tinu s Lukasom.

Bála sa, že z nich vycítil viac, než možno priemerný človek, ale v podstate jej na tom ani nezáležalo. Chcela ísť domov a zabudnúť na dnešok, ktorý jej pripadal ako jeden obrovský omyl. Chcela zabudnúť na posledný mesiac a čas na konkurze, pretože to bola chyba tiež. Chcela si z mysle a zo srdca raz a navždy vymazať Lukasa za to, čo jej spravil.

„Môžem vám niečo ponúknuť, slečny?“ ukázal na zbierku fliaš na stole.

Tina pokrútila hlavou a štipla Allison do ruky, až skoro nadskočila. 

„Ak by vám to neprekážalo, dnes sme... teda včera,“ zasmiala sa trochu silene.

„Mali sme vystúpenie a sme trochu unavené,“ dokončila za ňu Tina.

„Samozrejme,“ uznal. „Máte odvoz domov?“

„Pôjdeme pešo,“ snažila sa zachovať milý tón, ale zaplavovala ju čoraz neúnosnejšia nervozita. 

„Ste si isté? Ak by ste chceli, tak...“

„Nepôjdu samé,“ protirečil Lukas.

Všetci na neho prekvapene pozreli.

Z vrecka na saku, čo mal prehodené cez kreslo, vytiahol kľúčiky od jeho mercedesu, čo ho čakal neďaleko klubu.

Hodil ich Canovi.

Ihneď pochopil, že ich nechce nechať ísť po tme v cudzom meste samé pešo takú diaľku, a keďže sám už pil, bol by radšej, keby si za volant sadne jeho priateľ, ktorému dôveruje.

„Ja ich zveziem,“ postavil sa a podával DJ-ovi ruku. 

„Snáď sa čoskoro všetci takto znova stretneme,“ odpovedal na rozlúčku a odprevadil zástup ľudí ku dverám. 

Najskôr sa nezdalo, že by sa Alice kamkoľvek poberala, tak ju vzali aj bez vysloveného súhlasu.

Krátko nato odišiel aj DJ, rozhodnutý, že na najbližší piatok si zoženie nového pomocníka.

Lukas s Tariqom si znova osamotene sadli. Pre zmenu bol práve L.G., ten skutočný, ten, kto sa prvý chopil fľaše a nalial si do poháru.

„Kráska ťa nejako vyciciava zo života,“ zasmial sa podnapito Tariq a ponúkol sa. „Zaujíma ma, prečo ťa tak priťahuje. Je toľko dobrých kočiek, pri ktorých by si na ňu zabudol. Možno by som ako L.G. mohol...“ Tariq si prešiel po perách.

„Na to zabudni,“ prerušil ho v bujarých myšlienkach o Tine skôr, ako ich stihol rozvíjať. „Tina je iná a práve kvôli takým, ako si ty, mám o ňu strach.“

Schytil fľašu za hrdlo a odchádzajúc si z nej poriadne upil. „Vie pravdu,“ a zmizol.

Partia sa náhlila k Lukasovnu autu, ktoré malo vyť odparkované na blízkom parkovisku aj spolu s neprestajne sa sťažujúcou, nespokojnou Alice.

„Ako ste ma našli? Vy ste ma sledovali, že?“

Nikto ju nebral na vedomie a sucho jej sucho jej námietky ignorovali.

„Prečo sme už museli odísť?“ spýtala sa napokon, keď Tine praskli nervy.

„Pretože.“

Urazene, ponížene a tiež nahnevane Alice zastala a ironicky vzhliadla s rukou v bok k nebu. „Tak to je vrchol!“

Zbadali známy čierny mercedes.

„Áno, je to vrchol,“ odpovedala kráčajúc popredu. „Je vrchol, Can, že si ho po celý ten čas kryl a tváril sa, akoby sa nič nedialo.“

Na diaľku odomkol auto. Svetlá mu zablikali. „Neviem, o čom hovoríš.“

„Nevieš, o čom hovorím? Nevieš, tvrdíš? Tak ja ti pomôžem. Celý... Celý čas ste mi klamali o tom, kým Lukas je,“ kričala z plných pľúc.

Snažil sa ju utíšiť, ale ona sa nedala a z celej sily päsťou tĺkla do kapoty. 

„A ja som vám verila! Verila som vám každé slovo,“ zlyhával jej hlas. Cítila ostrú bolesť v hrdle. „Verila som mu,“ hlesla. „Chápete to“ spýtala sa Phoebs a All.

Vyrazilo jej dych, ako previnilo uhli pohľadmi. 

Hlasno zahrmelo.

„Vy ste to vedeli tiež...?“ skonštatovala s bolesťou a sklamaním.  „Tuším to bolo verejným tajomstvom a iba ja som bola za hlupaňu. Dúfam, že o tom vedela aj Alice.“

„Mňa do toho neťahaj.“

Rezignovane si otvorila dvere k miestu vodičovho spolujazdca. Nemienila sedieť s nimi. „A vraj priateľky,“ sadla si a viac neprehovorila ani slovo.

Can ich podľa dohody priviezol do areálu. Pri bráne zaliezli, kým známeho chlapca nepustili, a tak vôbec netušili, že sa s ním ktosi pašuje. Nenechal ich ale prejsť halou, keď už vedel, že je tam nastražená kamera. V krátkosti vysvetlil, čo sa odohralo v Andreasovej kancelárii po ich odchode.

Na Tinu toho bolo ale priveľa a skleslo sa potichu vytratila rovnakou cestou, ktorou sa vykradli.

Vo svojej izbe sa cítila cudzia. Zostala stáť vo dverách na balkón a opierajúc sa sledovala, ako sa chýli k búrke.

Zablyslo sa a hlasno zahrmelo.

Hneď nato sa husto rozpršalo a Tina sa mohla hlasom vyplakať. Človek si povie, že veľa ľudí plače, keď prší, ale málokto, že prší, keď plače.

Lukas sa vytackal von. Vedel, že toho už vypil dosť, a že ak chce rozhodovať o svojich činoch, nemal by tú fľašu stiahnuť celú. Dnes ale nechcel. Chcel zahnať svoje spomienky a nemyslieť, zabudnúť na to, čo všetko Tine spôsobil, a že všetko zničil.

Obchod s liehom bol otvorený celú noc. Trochu ho motalo, ale vzal prvú fľašu, čo sa mu priplietla do cesty, roztrhol pozlátku a v opilstve sa mu ju podarilo aj bez väčšej námahy otvoriť a liať do seba ako vodu.

Predavačovi hodil na pult niekoľko bankoviek vysokej hodnoty. Ten si ho zaskočene prezrel. „Ty si predsa...“

Vyšiel von a zamieril si to priamo za nosom ulicami, ktoré nespoznával. Občas narazil bokom do steny.

Napil sa, nevidel jasne a šiel už len zázrakom. Naklonil fľašu a zasmial sa na tom, ako sa  z nej alkohol vylieva. 

Zahrmelo.

Spakruky si utrel ústa a pozrel do nebies, čiernych a ťažkých, akoby na neho mala spadnúť celá klenba.

„Nechcel som ťa zraniť,“ odhodil fľašu na zem, a tá sa roztrieštila na tisícky malých kúskov. Ovalil sa na steny vedľa a zviezol sa po nej dole.

Nič z toho, čo chcel dnes zabudnúť sa nestrácalo, ba boli to jediný jeho spoločníci.

„Odpusť mi to,“ reval držiac sa za hlavu.

Náhle sa rozpršalo. 

Sedel tam, nedokážuc zakričať dostatočne hlasno, aby to zmenilo realitu. Sekundy pre neho trvali hodiny a hodina nebola viac ako sekundou.

V beznádeji sa utápal v smútku. 

„Odpusť mi to, milujem ťa,“ šepol a stratil vedomie.

Ťažko sa vstáva po krátkom spánku, najmä keď vieš, že nasledujú ťažké časy. Ešte pol hodiny po tom, ako sa Tina zobudila, nevyliezla z postele a neprítomne hľadela do stropu. Oči ju pálili, sotva ich udržala otvorené, nakoľko ich mala spuchnuté. Sotva sa pozviechala, šla sa osprchovať, pretože takto nikam ísť nemohla. Čo bolo horšie, ako jej vzhľad, bolo to škriabanie v hrdle, ktoré nemohla nevnímať. Znamenalo to pohromu, pretože nebude môcť spievať.  

Keď bola hotová - osprchovaná, oblečená, trošičku primaľovaná - a prichystaná pozrieť sa na to, čo ju to v tento hororový deň bude čakať, pred odchodom skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle. Na krku jej visel ten prívesok s retiazkou od Lukasa. Bodlo ju pri srdci, vo vnútri bola slabá. Mala si ho okamžite dať dole, hoci aj vyhodiť z okna, a pokračovať v živote, nie posadiť sa do kútu a trápiť sa. Možno bola príliš naivná, dôverčivá a precitlivená, včerajškom ale stratila úplne všetko. Nebolo sa viac o koho prieť.

Vracala sa ku všetkému spoločnému. Na ich šťastné i nie tak veselé chvíle. Bolo to také živé. Vnímala ich oveľa intenzívnejšie. Každý závan, každý dotyk, každý úsmev, pohľad, bozk. Dotkla sa svojich pier. Ťažko sa vyslovujú tie slová, keď láska bolí. Čo robiť? nechcela ho stratiť, hnev nocou pominul, zostali však rany. Každým výdychom vyjadrovala strach z toho, že nevie, čo robiť. Anilen nevedela, čo ten prívesok predstavuje. Bol rovnako tajomný ako on sám. Nevedela, čo je zač.

Po chvíli sa upokojila. Nevládala viac plakať, slzy sa minuli, aj keď to neznamenalo, že pocity sa stratili tiež. Odstránila akékoľvek stopy a cítiac sa príšerne, nehlučne za sebou zatvorila.

Alice ju už čakala v nahrávacom štúdiu. Ani v najmenšom nemala náladu dohadovať sa s ňou. Vypočula si, čo tam spolu majú robiť, keď nastala malá komplikácia. Bolo skvelou správou, že sa manažér rozhodol, že okrem ich spoločnej priesne bude na zozname ďalšia.

„My dve máme spolu napísať text?“ zachrapčala Tina.

„Máš problémy s hlasom?“ Andreas dostal vážne obavy z ďalšieho problému, s ktorým musel odteraz na najbližšie dni počítať - z Tininej neschopnosti spevu.

Nechal ich samé a odišiel.

„Začnime,“ navrhla odmerane Alice. „Akú tému navrhuješ?“

Tina zatvorila oči, otravoval ju pohľad na tento svet.

„Sústreď sa,“ schytala hneď napomenutie.

„Počuj,“ odpovedala majúc Alicinho tónuu viac ako dosť. „Ja neviem, prečo sa hráš, že ti celý svet ublížil, prečo si sa so žiadnou z nás nikdy poriadne nebavila, a takisto prečo som ti taká príšerne nesympatická.“

„To ty s tvojimi kamoškami máte niečo proti mne.“

Otvorila oči. „Snívalo sa ti? Od začiatku si sa držala bokom.“

„Od začiatku si si ich k sebe pritiahla a ja som bola navyše. Neviem, možno preto, že som čierna, si ty, Snehulienka, považovala za priveľké poníženie, brať ma ako seberovnú.“

Nemohla uveriť vlastným ušiam. Vážne jej čosi také absurdné mohlo skrsnúť v hlave, alebo o čo jej ide?! „Tebe šibe? Nikdy som nerobila rozdiely. Moja prirodzená vlastnosť je rzprávať sa. Tak sme sa s dievčatami spoznali a my dve sme nemali žiaden spoločný jazy...“ Preskočil jej hlas.

Stále ohromená zo seba nedostala viac ani hlásku. Doslova, hlas bol preč.

Alice na ňu ešte chvíľu nahnevane pozerala. Rysy jej nenápadne zmäkli. „Myslela si to vážne?“

Prikývla.

Dievčina si ju ešte raz premerala, a keď usúdila, že nevyzerá na to, že by si z nej strieľala, sadla si vedľa nej.

„Mohol by ti pomôcť teplý čaj,“ poradila juj stále trochu s odstupom, ale znelo to ako zakopaná vojnová sekera.

Vzala Tinu so sebou do kuchyne, kde im varili obed a poprosila jednu kuchárku, či by im nepripravila teplý nápoj. Mulatka sa zdala vážne v rozpakoch a privádzala Tinu k nemému úžasu. Ako si mohla čosi také absurdnú domyslieť?

„Pozri, ja o toto miesto vážne nechcem prísť. Momentálne je to jediné, čo mi zostalo,“ prerušila ticho.

Avšak Tinine pokusy prehovoriť zostali zakaždým bezúspešné, tak jej len naznačila, že u nej je to podobne.

„Tomu sa mi nechce uveriť. Čo tebe môže chýbať? Určite máš všetko, čo chceš.“

Odpoveďou jej bolo pochybovačné zdvihnutie obočia. Nemala všetko. Mimovoľne sa dotkla darčeku od Lukasa, o okamžite, ako si to uvedomila, ruku stiahla. 

Pani im priniesla naplnenú termosku. Poďakovali jej, Tina len úsmevom a vracali sa.

Vonku bolo v tieni ešte po daždi vlhko, no na miestach, kde sa opieralo slniečko, už vysychalo.

„Neviem, čo sa včera odohralo a nebudem do toho rýpať,“ pokračovala. „Textovala si už niekedy v angličtine?“ zmenila tému a Tine sa, pravdupovediac, uľavilo. „Ani ja nie. Máš aspoň nejaký nápad?“

Zatvárila sa veľmi neisto.

„Nevadí. Niečo vymyslíme.“ 

Z nafúkanej, čudáckej Alice sa vykľulo obyčajné, v celku pohodové dievča.

„Čo by si povedala na to, keby ideme do telocvične? Ak máš námietky, pokojne sa vyjadri,“ zavtipkovala. „Nič proti?“ usmiala sa spokojne. S Tinou si náhle nezvyčajne rozumeli. Alice rozprávala a Tina mlčala.

Na miesto sa dostali pomocou ich čipových kartičiek. Atmosféra sa tam vôbec nezmenila. Alebo skôr jej ju náhle pripomenula, ako do nej vošli. Lámuce sa mäkké lúče, zrkadlá. Akoby Tina práve vystúpila z vlaku po veľmi dlhej ceste. Uponáhľané dni sa náhle zastavili.

Alice si zapla hudbu a Tina si sadla ku stene snažiac sa sústrediť na text, ktorý mala poskladať, no stále pred sebou videla iba papier a pero.

„Nechaj to tak. Keď to nejde, tak to nejde,“ prisadla si k nej. „Potrebuješ vypnúť. Ja vždy, keď som smutná, šťastná, sklamaná, či sa potrebujem vyzúriť, je tu pre mňa môj tanec. Naučím ťa pár krokov, čo ty na to?“

„Ja neviem,“ šepla.

„Nerozprávaj, šetri si hlas,“ umlčala ju rázne. „Super, tak zapnem niečo rýchlejšie.“

Ozvalo sa čosi rappované, čo nebol ten druh hudby, čo Tina najčastejšie počúvala, ale Alice sa cítila prirodzene. Tak začala výučba, alebo skôr doučovanie. Zrazu nebola vôbec taká nepríjemná, ako na skúškach doteraz. Niekoľkokrát Tine všetko ukázala, tancovala s ňou, a keď jej to už šlo, tlieskaním jej pomáhala udržať si správny rytmus.

Po obede sa vrátili znova do telocvične. Pár minút Alice len tak rozprávala o všeličom, zväčša o tanci a technike, ale potom sa zháčila.

Sedeli vedľa seba opierajúc sa o stenu a počúvali ticho. „Sama sa čudujem, že som sa rozhovorila. Nikdy som nebola príliš výrečná,“ povedala polohlasne a následne sa zasmiala.

Zvážnela. „Chceš počuť niečo naozaj vtipné?“

Bolo zábavné, že sa jej ešte stále pýtala na názor.

„Predstav si rodinu. Mamu, otca a tri deti. Dve najstaršie, chlapec a dievča, boli dvojčatá. Táto rodina žila vo veľkom meste, drahom, a aj keď boli chudobní a žili z ruky do úst, boli šťastní. Spolu prekonávali nástrahy a pomáhali si. Potom sa objavila šanca na lepší život. Otec vzal výnosné miesto, ktoré mu  padlo ako zázrak z neba, aspoň to tak vyzeralo. Vrazil do úspechu všetko. Svoj čas, úsilie a aj tie malé úspory. Keď mali ich deti deväť, zomrel. Nebolo jednoduché postaviť sa znovu na nohy. Rozbili sa, žili vlastné životy s vlastnými záujmami. Dvojičky ale napriek tomu, že mali často rozdielne názory, šli spolu. Viac času trávili na uliciach mesta so svojou partiou než doma, ak by sa to ešte dalo nazvať domovom. Dievčaťu ale uniklo, čo sa s jej bratom deje, že sa do niečoho zaplietol. A možno len zatvárala oči... Zomrel v šestnástich.“

Prešiel po nich mráz. 

„Odvtedy flákala školu a venovala sa výlučne pre ňu dôležitejším záležitostiam. Asi jediné, čomu sa naozaj priučila, bolo tancovať a veriť výlučne sebe a pár ľuďom, s ktorými tancovala. S mamou a mladšou sestrou viac nemala vôbec nič spoločné. Nestále jej bolo vyčítané, že nie je v ničom dobrá, ani strednú neskončila. Keď mala dvadsať jeden, prihlásila sa nna konkurz do dievčenskej skupiny, aby dokázala, že sa sa prebije a každému ukáže, čo v nej je. Stavila na svoje schopnosti a sústredila sa na svoj cieľ a na to, aby nezlyhala aj za cenu, že bude k ostatným prísna. Včera sa to zmenilo. Ony predviedli čosi jej. A dokonca u jedna usadila priamo na pódiu.“

Tina pousmiala a objala ju. Mrzel ju jej príbeh.

„Neviem, prečo som ti to povedala, ale verím ti. Navyše si slušná poslucháčka,“  doberala si Tinu.

V rádiu sa ozvala jemná, smutná melódia. 

Dievčina sa do toho rozpísala. Vyjadrovala, čo by v tej piesni hovorila. Vyjadrila svoje vnútro. Vyliala svoje srdce, a tak trochu prezradila Alice aj ona kúsok zo svojho príbehu. 

Otočila list papieru na seba. Pomohla Tine myšlienky zoradiť a zrýmovať, prípadne opravila chyby a prepísala do správnej verzie. Pol dňa si ani neškrtli a teraz za štyri minúty mali polovicu práve hotovej.

K dvom strofám pripísala Alice ešte niekoľko svojich vlastných skúseností. Štruktúrou síce vyčnievali, ale ozvláštňovali.

„Chýba už len refrén. Mal by byť jednoduchý, no o to väčší dojem by mal zanechať.“

Niť sa však pretrhla. Šli sa radšej odreagovať.

Zvečerilo sa, pozažínali svetlá, keď ich niekto vyruší. Objavili sa tam Alliso a Phoebs. Nesmelo vošli.

„Môžeme sa pripojiť?“

Ani Alice ani ina sa nevyjadrili. 

„Ak chcete,“ povolila napokon Alice, ale Tina tým momentom s tancom končila.

„Nechoď, zatancujeme si spolu,“ snažila sa zmierniť situáciu All po tom, ako sa na nich nahnevala.

„Radšej idem dokončiť pieseň,“ šepla tak, ako jej bolo dovolené.

„Pomôžem ti!“ ponúkla sa Phoebs, ktorú to veľmi trápilo. Tina ju ale odmietla, papier vzala a nedovolila jej prečítať si, čo dosiaľ napísali.

„Tiež som bola prekvapená, keď som sa to v pondelok dozvedela z novín. Neviem, ako bolo možné, že sa ti tiež nedostali do rúk, ale keď si potom prišla a bola taká nešťastná... Nemohla som ti povedať pravdu. Stále si zaľúbená do Lukasa. Myslela som si, že bude najlepšie, ak ti to vysvetlí sám,“ predsa načala tabu-tému. 

„Ja takisto. Keď mi to Can vysvetlil, neviem, čo by som im spravila zato, že ti klamali, preto rozumiem, že nás nenávidíš. Potom ma však presvedčili, že ťa zraní viac, ak sa to dozvieš od niekoho iného, preto som mlčala,“ pridala sa All.

Bolo na tom niečo pravdy.

„Budeme držať spolu?“ spýtala sa na záver Phoebs s nádejou a objala Tinu.

„Sme predsa skupina, všetky štyri,“ kývla Allison na Alice pridávajúc sa k dvojici.

Privítali ju medzi sebou. „Kto sme?“

„B.REAth!“