Kapitola 25: kapitola 4

Ranné vysielanie by sa malo začať o necelých desať minút, preto bolo zvláštne, že nebol pri riadiacom pulte zasadenom v malej miestnosti vedľa učebne informatiky, kde štúdio, ktorému on šéfoval, sídlilo.

„Najnevhodnejšia chvíľa. Pozri na mňa ako vyzerám!“

„O nič horšie ako ja.“

Nesmelo sa pokúsila kontrolne vyzrieť, ale nepodarilo sa. „Je ešte stále tam?“

„Nie,“ prehltla a vo Viki sa na okamih uľavilo, že je v suchu.

„Čaute, baby. Zháňam niekoho z nášho časopisu.“

Tlmené buchnutie Romana podnietili nazrieť poza Domčin chrbát. Viki si kyslo šúchala hlavu.

„Pozor,“ pousmial sa a zavrel otvorené dvierka od Domčinej skrinky.

Už dvíhala kútiky, že mu opätuje úsmev, keď sa pohľadom znovu vrátil.

„Študentská rada sa vraj zhodla, že by sme ako školské rádio a časopis mali spojiť sily a navzájom sa propagovať. Potrebujem zohnať niekoho z časopisu na vysielanie.“

Uprene na seba pozerali, Viki sa začínala mať pocit, že je v tejto konverzácii navyše. Prvý raz, čo sa k nej spontánne priblížil, síce to vlastne ani nebolo kvôli nej. Keby sa aspoň dalo povedať, že spravila dobrý prvý dojem.

Prehrabla sa vo vlasoch a tvárila sa, že nepočúva, ale plne sa venuje obsahu spodnej skrinky.

„V tom prípade máš šťastie, Romanko!“ Odkedy ho takto oslovuje?

V skrinke nebolo nič zaujímavé, cudzie prezuvky veľkosti lode museli patriť nejakému chalanovi od nich zo školy. Boli v hroznom stave. Jediné šťastie, že bol jej prvý náhmatový tip na kľučku odomknutý.

„Tuto naša Viki je budúcou šéfredaktorkou!“

Buď si sadla na špendlík, alebo skutočne počula, čo počula. Ticho pretínajúce ich rozhovor jej naznačovalo, aby pozrela nad seba. Silene sa zaškerila.

„Nehovor,“ odpovedal. „Tak to ju teraz Diana určite naplno zamestnáva.“

Diana, pre ľudí, s ktorými pracovala aj Dida, alebo jednoducho Xantipa, je štvrtáčkou, ktorá sa tvári ako šéfredaktorka. Nerobí však nič iné, ako kontroluje Vikine chyby, aby ju za ne mohla zvoziť a predviesť ďalší zo svojich záchvatov. Všetky vybavovačky a zodpovednosť sú ale beztak na Vikiných pleciach, pretože Dida nemala čas ani ako štvrtáčka a ani tie dva roky jej kraľovania predtým.

Dida je tiež Romanova spolužiačka, a preto sa nemôže tešiť na krátiaci sa čas, ktorý Didu delí od zmaturovania (snáď by si ju tu nechceli nechať o rok dlhšie), pretože s ňou odíde aj on.

„Príď do štúdia, povieš oznam o časopise.“

„Ja?“

Prikývol. „Nemeškaj, musíme si ešte prejsť text.“

Viki špúlila pery silno ich tisnúc k sebe. Prikývla. „Uhm, super,“ povedala sarkasticky, keď ho už nebolo. „Toto je úžasné. Veď prečo nie.“

„Si šťastná?“

„Ale samozrejme!“ Tá irónia z nej priam sršala! „Nenávidím, keď mám hovoriť pred ľuďmi, nie ešte pred celou školou...“

Prešibaná Domča jej hodila ruku okolo krku. „Skvelá príležitosť konečne sa s ním porozprávať, nie?“

„Bojím sa, bude to...“

„Neboj,“ uškrnula sa. „Je to v pohode chalan. Len buď absolútne pokojná. Tiež je to len človek,“ žmurkla na ňu.

„Ako vieš?“

„Boli sme spolu animátori v tábore. Oškrel si rameno. Krvácal!“

Byť s Romanom v jednej miestnosti veľkosti tri krát dva metre (a možno len meter a pol) sama, iba oni dvaja, si od Viki vyžadovalo veľa guráže. Pre istotu si hneď na začiatku sadla na určené miesto, aby skryla, ako veľmi sa jej chvejú kolená. Zvažovala každé slovo, aby nevyznela hlúpo, čokoľvek čo spravil ju však zaskočilo natoľko, že reagovať, ako by reagovala bežne, nebolo celkom v ľudských silách. Naozaj sa snažila, veľmi sa snažila.

Prisadol si k nej. Nechal pustenú hudbu. Kým sa slučka piesní neskončí, presne nastavená na minútu pred zazvonením na hodinu, majú priestor na premýšľanie.

Tých pár slov dali dokopy takmer ihneď, v tom nebol problém, len nervozita Viki nedávala pokoja a stále sa kontrolovala. Zahŕňala pramienky za ucho, šťukala perom, či nedala pokoj kožičke okolo nechtov.

 

„Bože, on je...“

S Domčou sa stretli až po tretej hodine. Vyhľadali svoje tajné miesto na slepom poschodí vedúcom na povalu, aby sa mohli v tichosti a bez rušenia porozprávať.

„Je... je...“

„Dobre, v prvom rade dýchaj!“

Zasmiala sa. Nádych, výdych. Celá žiarila.

„Ráno som ťa počula. Znela si celkom v pohode.“

„Áno? Takto som sa klepala!“ ukázala názorne, trošku prehnane. „Stretli sme sa aj po hodine, po tej hnusnej fyzike, aby sme prejednali našu spoluprácu,“ chichotala sa. „Ach, Domči,“ čupla si k stene.

Nasledovala. Dávno ju nevidela takúto šťastnú. Už dávno bola do Romana zamilovaná. Nepamätala si presne, kedy to začalo. Bolo to ešte kedysi v prváku. Ani raz nenabrala odpoveď, aby šla za ním a rozhýbala to.

„Myslím si, že sa mu nepáčim.“

„Ako si na to prišla?“

Pokrčila plecami.

„Nepodceňuj sa. Veď kto by teba nemal rád...“

Povzdychla si. „Veľa ľudí... Roman?“

Pokrútila hlavou. Potrebovalo to čas a plán.

 

Sadol si k počítaču. Priatelia doma dávno spali, niektorí možno už dokonca vstávali. On sedel na posteli a nemo sledoval ich príspevky z posledného dňa. Robil to takto každú noc, aby nestratil kontakt so svetom, ktorý poznal a ktorý by okamžite menil za ten, čo má tu.

Už ho viac na maily s otázkou kedy sa vráti nebavilo odpovedať. Zavrel už tretí. Na dnešok posledný. Prvé dva mesiace ich bolo viac, potom počet postupne klesal. Zabúdali na neho?

Zložil notebook z kolien a ako bol dlhý sa natiahol na matrac. Tvár si zakrýval dlaňami. Jeho izba, tento byt, toto mesto a celý štát boli pre neho nanúteným väzením.

Ozvalo sa zaklopanie. Hlas jeho mamy sa pýtal, či už spí. Neodpovedal. Neotváral. Nechal ju sklamane odísť.

Otvoril oči a neprítomne sa zahľadel do stopu, akoby sa mu na ňom malo každú chvíľu objaviť napísané, čo spraviť.

Shin ani Hyun nebrali svoje mobily, a to ho unavovalo. Načo ich mali, keď nie sú zastihnuteľní, keď s nimi potrebuje hovoriť?

Skúsil poslednú možnosť dúfajúc, že Chul-moo nie je ako jeho brat.

„Čo je?“ ozvalo sa mumlavo, neartikulujúc.

„Hyun nebral, kde trčí?“

„Hm?“

Pozrel na hodiny. Ukazovali pol druhej ráno. Bolo oveľa neskôr, než si myslel.

„Prepáč kámo, zavolám zajtra,“ ukončil hovor a zviezol sa na vankúše.

Oči ho štípali, v hlave mu dunelo, bol unavený, ale z tohto bol zúfalý. Chce odtiaľto vypadnúť. Potrebuje vedieť, že je tu riešenie, ktoré to tu rýchlo ukončí.

V byte bolo zhasnuté, dokonca aj u rodičov v spálni, nevidel svetlo prenikajúce popod dvere. Ešte hodinu strávil sprchou, umývaním si vlasov a zubov pred spánkom. Celý čas rozmýšľal nad tým, koľko času tu už strávil a koľko ho ešte čaká. Návšteva príbuzných sa menila na niečo, s čím on zásadne nesúhlasil. Vraj niečo za niečo. Chcel ročnú prestávku než pôjde na výšku. Šikovne to proti nemu otočili.

Zaviazal si uterák okolo pásu a zastavil sa pred zrkadlom. Potreboval sa niečím ubezpečiť, než si aj on ľahne. Jeho tvár bola pokojná. S perami sa mu pohral postupne sa meniaci úškľabok.

„Nie, nepatrím sem.“

 

Profesor z fyziky sa posnažil a písomky priniesol v rekordnom čase. Nedopadla práve podľa tých najlepších očakávaní. Zbytočne na ňu Viki vyjavene pozerala, číslica naškriabaná červenou farbičkou sa nemenila. Vlastne neočakávala veľa, ale dostať trojku z váhou tri bolo prinajmenšom viac ako zlé.

Domča sa k nej natiahla a štuchla ju do pleca, aby jej venovala pozornosť.

„Čo máš?“ kývla bradou k listu papiera, ktorý Viki urýchlene schovávala do zošita.

Hodila rukou.

„Až tak?“ pokrčila výraz tváre a opäť si rovno sadla. Už jasne videla, ako vysoký profesor upriamuje svoju pozornosť k ich kútu. Nevinne sa usmiala a vrátila sa k písaniu poznámok.

Viki sa tiež nahla nad zošit otvorený na dvojstrane s novým nadpisom, ale nedokázala sa sústrediť a reálne vnímať niečo, čo podľa jej logiky aj tak nikdy nebude dávať zmysel, alebo to minimálne nevyužije. Odtrhla kúsok zo strany a ceruzkou napísala odkaz pre Domču.

Kamarátka ho opatrne roztvorila.

Môžem si od teba opísať poznámky?

Uľútostene pozrela na Vikin chrbát. Mohla si byť istá, že sa na ňu mohla spoľahnúť a zošit z fyziky bola fakt tou najmenšou maličkosťou. Všimla si, že podchvíľou prelistuje o pár listov a znovu prepočítava body.

 

Pred mamou to, ako inak, zabudla spomenúť. Zavrela sa v izbe súčasne siahajúc po tlačidle zapnúť/vypnúť na počítači. Zložila si tašku, ramená ju boleli snáď ako nikdy. Pálčivá bolesť ju nútila, masírovať si ich.

Pozerala si novú poštu, mali jej prísť skriptá od Domči. Znudene posúvala myšku po stole. Zatiaľ niekde nič. Šla sa odhlásiť a plánovala sa prihlásiť neskôr, keď jej na spodnej lište monitoru vybehlo malé okienko. Skoro si ho nevšimla, upozornila ju na to nepríjemná zvučka, pri ktorej nadskočila na stoličke, skoro ošedivela.

Vydýchla si. Bezpodmienečne musí zistiť, ako otravný zvuk vypnúť.

„Shrek92... žiadosť o priateľstvo?“ vyslovila nahlas, čudujúc sa nad tým, čo to čítala.

Viac sa priblížila k monitoru, ostrila, keď sa dvere do izby roztvorili.

„Beriem si od teba foťák,“ vtrhla jej Lucia do izby. Sotva stihla na ňu stihla otočiť, už mala čierne puzdro v rukách.

„Čo? Prečo?“ vybafla na ňu a brala jej svojho miláčika z rúk. „Prečo môjho Nikona? Nie! Mám tam fotky do časopisu,“ vracala ho späť na poličku, na jeho miestečko hneď vedľa fotky ich psíka, čo mali. Bola to absolútne prvá fotka, čo s Nikonom odfotila (a podarila sa, keďže konečne pochopila tie tlačidlá nastavení).

„Ale ja ho potrebujem. Dám naň pozor, nič ti odtiaľ nezmizne,“ prosíkala Lucia, kým Viki neobmäkčila a predsa len nakoniec nesúhlasila.

Znovu si sadla k otvorenej správe. Shrek92.

„Kto je Shrek92?“

„Lucia!“

Lucia prevalila očami a s frflaním vypochodovala von.

„Požičala si jej ho?“

Viki znovu strnula, sotva preklikla inam. „Áno, mami,“ usmiala sa príkro. Premohla sa na pár krátkych odpovedí, dokonca jej šla pomôcť do kuchyne pohľadať jej čosi do špajzy. Mysľou bola ale celý čas pri tom, ako sa čo najrýchlejšie vrátiť znovu k svojmu počítaču.

Keď už boli všetci spokojní, aj Viki sa dostala k svojim veciam. Žiadosť od Shreka92 neúnavne blikala a pútala na seba pozornosť.

„Spoločný priateľ používateľa Viktória a používateľa Shrek92... Domča?“ Prijala, aby si mohla prezrieť jeho profil, pretože z fotky animovaného Shreka skutočne veľa nezistila. Zablúdila do fotoalbumov. Vytreštila oči, srdiečko poskočilo. Skoro zvýskla. Okamžite brala mobil do ruky.

„Viki, prepáč, ešte som ti nepos...“

„Pridal si ma!“

Hlas na druhej strane sa zasekol. „Ako? Kto?“

Viki sa rozhliadla. Vyzrela von a tíško za sebou zavrela. „Roman,“ šepla.

„Ahá... A prečo šepkáme?“ zašepkala jej naspäť.

V chatovom okienku vybehla konverzácia.

„Píše mi. Čo mu mám odpísať?“

„Ja neviem, ale potom mi daj vedieť.“

„Vďaka,“ odsekla naoko urazene, no vedela, že Domča sa doma práve teraz smeje. 

 

Dni plynuli jeden za druhým, týždeň prešiel skôr, než sa nazdali. Možno to bolo spôsobené aj tým, že sa po celý čas ani nezastavila. Raz išlo o časopis, inokedy o vlastné písanie. Poväčšine však trávila čas neodkladným nadmerným množstvom rôznych úloh. Pravidelne prichádzali v školskom živote každého študenta vlny, kedy sa toho naraz nakopí príliš veľa, až neviete, kde vám hlava stojí.

Jediný svetlý bod toho týždňa bolo, keď sa dvakrát stretla s Romanom. V Pondelok a v piatok. Prvý raz v redakčnej rade, druhý raz v rádiu. Naživo im to síce nešlo zas až tak od ruky, ale keď si potom poobede písali... Viki nevadilo, že tak zabila aj celé hodiny. Považovala na ňom úžasné absolútne všetko. Pôvodné obavy zo zhovárania sa sa postupne uvoľňovali, väčšinou šlo totiž o záležitosti týkajúce sa školy a „ich“ časopisu a rádia.

Shrek92: „buduci tyzden nebudem moct“

Viktória: „Prečo?“

Shrek92: „stuzkova. mame pripravy“

Viktória: „Ach tak, nevadí. Veď sme už v podstate dohodnutí, či?“

Shrek92: „jj“

Viki nenávidela takúto odpoveď.

Viktória: „Kedy vlastne máte?“

Shrek92 sa odhlásil.

Nadvihla obočie. „To ako len tak?“

Shrek92 sa prihlásil.

Shrek92: „v piatok“

Viktória: „Tento piatok?“

Shrek92 sa odhlásil.

Shrek92 sa prihlásil.

Shrek92 píše.

Shrek92: „jj“

Vydýchla. Vzdáva to. Alebo možno nie. Práve teraz sa rozhodla, že bude počúvať Domčin návrh. Treba na neho plán. A jej práve teraz jeden skrsol v hlave. Dokonalý plán, skoro ako do jej poviedky. Jej hrdinky boli odvážne a vždy konali to, načo ona nemala odvahu. Pri nich mohla rozviazať svoju fantáziu.

Viktória píše.

Ruky sa jej roztriasli. Pochybovala o správnosti svojho konania. Krátku vetu formulovala už štvrtýkrát.

Viktória: „Vďaka za pomoc s týmto vydaním.“

Viktória: „Ďalšie by mohlo byť maturantské.“

Shrek92: „to by bolo fajn. potom ti poslem fotky“

Viktória: „A nenapíše Dida?“

Shrek92: „nvm“

Shrek92 píše.

Tak s týmto nerátala. Tajne verila, že sa v Dide nesklame a prácu pod jej úroveň nechá svojim posluhovačom – jej.

Shrek92: „ale skor nemyslim. je vystresovana. viac nez je u nej normalne“

Na odpoveď si dopriala riadnu odmlku. Než si premyslela, ako zareaguje, predbehol ju.

Shrek92: „ked by si mala chut prid. novinari su vitani“

Zajasala.

Viktória: „Neviem, či mám... Nechcem tam nikoho otravovať.“

Neverila, že to spravila. Ona je zákerná a vypočítavá! Vždy niečo podobné túžila spraviť. Vybojovať si niečo zubami nechtami a nenechať sa odstaviť na druhú koľaj len preto, že to tak „osud nechce“. A písať odpoveď na správu bolo oveľa ľahšie. Skoro podobné, ako písať iba ďalšiu kapitolu.

Už znova hľadala v registre hovorov. Hneď na prvom mieste dlhodobo stálo jediné meno.

„Domča!“

 

„Myslela som si, že si ťa pridal len kvôli časopisu.“

„Veď aj ja,“ tlmila výkriky radosti. Poskakovala po chodbe po Domčinom boku.

„Som rada, že napredujete. Priamo ťa pozval?“

„Vlastne nie, navrhol to, keď sme sa bavili o článku o stužkovej.“ Ten výraz na Domčinej tvári poznala. „Prečo?“

„No... klebetilo sa.“

Sadli si na svoje slepé schodisko. Nesklamalo, bolo opustené ako zakaždým predtým, keď sa chceli v tichosti a bez svedkov porozprávať.

Ťažko sa jej to Viki vravelo, ale radšej nech je to od nej, než od niekoho iného neskôr.

„Vraj začal s nejakou chodiť. Zmenil si stav v profile.“

Opojenie šťastím náhle vyprchalo. „Ako to?“

Žiara Viki pri Domčinom bezmocnom myknutí plecami  nadobro opustila. Sadla si na schodík. Nechápala, ako to mohlo tak náhle a bez varovania skončiť. Robila si plané nádeje.

„Nepôjdem tam,“ rozhodla sa. „Vyhovorím sa. Možno neprídem ani do školy. Hodím sa na PN-ku.“

„Vzdávaš sa?“

Prísne na ňu pozrela. „Či sa vzdávam? Tu sa už nedá nič robiť. Neviem, kto je to dievča, ale nechcem stáť medzi nimi. Nebudem zo seba robiť hlupaňu.“

„Nepreceňuj to,“ štuchla do nej priateľsky. Vždy na nej videla, ako mávala oči iba pre neho, celé roky. To bol jeden z dôvodov, prečo sa naučila nevidieť v Romanovi nikoho iného ako človeka, do ktorého je zamilovaná jej najlepšia priateľka.

„Nič zatiaľ nie je stratené. Na niečo prídeme,“ objala ju utešujúco. „A na tú stužkovú pôjdeš.“

„Nemám si čo obliecť. Pomôžeš mi? Dáme romantický lunch?“

Domča sa zatvárila ospravedlňujúco. „Z dnešku som odhlásená, ponáhľam sa domov. Prepáč,“ líškala sa psími očkami.

Viki tak po vyučovaniu zvažovala, či sa jej chce vystáť rad a nakoniec jesť aj tak sama. Zbalila si tašku a z nohy na nohu zišla dole po schodoch. Mladší žiaci, pravdepodobne nejakým prvákom, ktorí ešte nepoznali pravidlá tejto školy, povedľa nej preleteli s uštipačnými poznámkami. Urodzene jej bolo jedno, či im zavadzala v ceste alebo nie, schodisko nebolo najužšie. Navyše, aj tak za najbližším rohom narazili na dejepisára. Jeho by si nikdy nesplietla. Nuž, chlapci majú po chlebe.

Ak nejedávala v škole a nebolo to ani s priateľkami, jej kroky viedli na to isté miesto. Na miesto, ktoré navštívila už toľko ráz, že sa tam cítila skoro ako doma.