Kapitola 25: kapitola 5

Celý otrávený sa premáhal tak dlho, ako to len šlo. Keď pre nič iné, tak preto, lebo by mu to v ničom nepomohlo, akurát by vyvolal ďalšiu hádku s rodičmi, že sa správa nevychovane a arogantne ešte aj na návšteve.

Počas trojhodinovej cesty autom zastavili iba raz. Toto bol ten najdlhší týždeň v jeho živote. Teda až po tých všetkých doteraz, čo tu od júla strávil, tiež sa mu vyrovnávali.

Bez zbytočných rečí sedel vzadu, pretože mame bývalo v aute večne zle a tak sedela vedľa otca na mieste spolujazdca.

Venoval sa výlučne počúvaniu hudby, iba podchvíľou otvoril oči a pozrel do diaľky. Krajina sa tak pokojne mihala svojím vlastným tempom. Zafarbená jesennými farbami zaliata chladnými slnečnými lúčmi nechávala oblaky pripomínajúce ovečky plynúť po oblohe, slnku strácať sa za horizontom, aby umožnilo zažiariť aj iným hviezdam.

Pred desiatou sa prebral z driemania. Prišla mu zvuková ukážka od Chul-mooa. Mala pár desiatok sekúnd, bola akási melancholická, nebol to jeho štýl, ale vnímal ju ako výstrelok, bude sa s ňou dať pracovať. Natiahol sa a pritiahol k sebe bližšie plášť. Ochladilo sa. V spätnom zrkadielku zahliadol otcove oči.

Pripomínal si v hlave všetky tie noci, ktoré strávil úvahami. Priatelia mu radili, hlava však bola zmätená, poznala iba pár faktov. Po prvé, za dobré správanie sa dostane preč jednoduchšie. Po druhé, hudba je to, čo mu pomáha prežiť. Po tretie, keď príde ten deň, neohliadne sa späť, ani ak budú chcieť rodičia napriek tomu zostať.

 

V hraní piesní iných sa mali čoho držať. Pracovať na novej piesni si však vyžadovalo viac ako oceán trpezlivosti. Dalo sa spraviť nekonečné množstvo variácií, dokonca ešte viac, keby odhalili ďalšie, zatiaľ skryté cestičky.

Hyun vstal zo stoličky za bicími a napil sa z plastovej fľaše. „Ten rytmus sa mi zdá byť prirýchly,“ oponoval zmene v piesni, ktorá bola v Chul-moovom pôvodnom koncepte spravená.

„Nevedel som, že si na love-songy,“ prehodil tváriac sa, že mu neprekážajú vymenené pohľady medzi Shinom a samotným Chul-moom.

„Aj rocker pozná lásku. Ty si snáď nikdy nemal dievča?“ zasmial sa Shin.

„Mať dievča a byť zamilovaný sú dve odlišné veci, všakže brácho,“ hodil mu Hyun ruku cez plecia. Škeril sa od ucha k uchu. „Dlhé vzťahy nie sú pre nás.“

„Dobre, chalani, idem ja,“ odvrátil sa.

„Kam ideš?“

Ruky už boli v rukávoch tenkého kabátu. „Rozmýšľal som. Mali ste pravdu.“

Shin si prestal vybrnkávať na gitare.

„Čo tak pozeráte? Sami ste mi navrhovali, aby som si nejakú našiel, nie? Možno tak pochopím tomu pomalému nezmyslu,“ uškrnul sa. „Majte sa.“

Skúšobňu mali prenajatú v centre mesta. Išlo o malú odhlučnenú suterénovú miestnosť iba kus od pešej zóny. Pešo m u to trvalo iba pár minút. Samozrejme, že nešiel na žiadne rande alebo niečo podobné, ale zabavili ho tie zaskočené výrazy.

Fontána na námestí striekala ľadovú vodu. Na prelome októbra a novembra bola v tom ochladzujúcom sa počasí bezpodmienečne namieste. Ruky strčil do vreciek a premeriaval si reštaurácie na okolí. Už mu poriadne kňučalo v žalúdku.

Pohľadom spočinul na oknách, pri ktorých sa počas rozhodovania, na čo má vlastne chuť, pristavil. Neveril, že existovalo nejaké prepojenie ich myslí, alebo nejaké iné povery, ale ako na ňu, na tú bláznivú babu, ktorá mu za ten čas, čo na seba nenarazili, ani v najmenšom nechýbala, pozeral, akoby si pohyb jej hlavy vynútil. Bola krotká, keď ho tiež zbadala, pokojná.

Pozrel inam a pokračoval ďalej ulicou.

Viki to zamrzelo. Naposledy sa k nemu zachovala nespravodlivo. Keby sa mu tak mohla ospravedlniť...

„Sladké podľa objednávky...“

Ocitol sa pred ňou koláčik na zdobenom tanieriku.

„Ja som si nič...“ zasekla sa.

„Prisadnem si.“ Zložil si puzdro s gitarou vo vnútri vedľa seba, rozopol si gombíky a usadil sa naproti Viki.

„Nechcelo sa mi jesť samému,“ povedal prosto, Viki nestíhala vychádzať z údivu. „Nepozeraj tak,“ napomenul ju, aby zatvorila ústa a pritom sa na ňu pozrel iba na zlomok sekundy a už siahal po nápojovom lístku zastrčenom v stojane medzi nimi dvoma.

„Ja nepozerám,“ zamrmlala. „Ty si si prisadol.“

Ich uprené, tvrdohlavé pohľady sa stretli. Oba boli rovnaké.

„Mám odísť?“

Vzdychla si a zarypla do koláču. „Nemusíš.“

Čašníčka mu priniesla ďalší jedálny lístok.

„Máš už objednané?“ spýtal sa jej náhle.

Zakoktala, prekvapil ju.

„Tak to bude všetko pre mňa,“ usmial sa na ženu v rovnošate a aziatkine líca zrumeneli.

„Naposledy ti to chutilo,“ kývol smerom k sotva načatému koláčiku.

„Pozri, ak si mi prišiel niečo vyčítať...“

„Ten kto by mal hrať urazeného som ja, tak...“

Musela uznať, že tomu nič nenasvedčovalo. Nastalo trápne ticho. Nevedeli, čo si povedať. Prinajmenšom, pri Viki to platilo na sto percent. Prečo sa na ňu nehnevá? Uľahčil by jej to. Mohla by sa vyhovoriť.

„Prepáč.“

„Čože?“

„Prepáč,“ zopakovala.

„Ja ti nerozumiem.“

„Že prepáč!“ zakričala.

Čašníčka sa obzrela od vedľajšieho stola. Život v reštaurácii sa na krátku chvíľu zastavil, aby sa pozrel.

Rozosmial sa, aspoň tak predpokladala. Zažmúrila oči, najradšej by sa prepadla pod zem.

„Zabudni, je to jedno,“ hodil rukou.

 „Ty!“ ukázala na neho, ale po prevrátení očami sa tiež musela zasmiať. Keď sa usmieval, v pravom líci sa mu robila jamka. „Mier?“ spýtala sa napokon.

Pohodlne si sadol, oprel sa chrbtom o vysoké operadlo a prikývol. „Mier.“

Usmiala sa na neho a odhrnula vlasy. Opäť nabrala chuť do jedla. Dlhý pulóver s odhalenou bledou šijou dokonale opisoval postavu. Na jemnej, štíhlej ruke, v ktorej držala vidličku, sa jej lesklo niekoľko imidžových prstienkov. Vôbec na nej nevadili. Mala dlhé prsty, na ktorých pristali a ešte viac poukazovali na nalakované nechty. Čo sa však nedalo prehliadnuť a z čoho nedokázal pustiť zrak, boli obrovské oči primaľované linkou olemované dlhými mihalnicami. Boli to možno len detaily, ale prinútili ho uznať, že na nej naozaj niečo je.

„Ako sa voláš?“

Prekvapene k nemu dvihla zrak. „Ja?“ Prehltla sústo v ústach. Hlúpa otázka, uznávala. Navyše s plnými ústami. Koho iného by sa to pýtal? Pokiaľ netrpel syndrómom imaginárnych priateľov, mohlo to byť myslené jedine na ňu. „Som Viki.“

Vyzeralo to, akoby sa v niečom utvrdzoval, alebo si dával v hlave dohromady akési Viki neznáme spojitosti.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa zvedavo.

„Nie, nič.“

Z vrecka vytiahol svoj mobil a čosi skontroloval. Viki tiež napadlo skontrolovať, či jej neprišla nejaká správa. V schránke nebolo nič nové, ale pri pohľade, koľko času stratila, skoro bez vyskočila zo stoličky. Namiesto toho si iba poriadne udrela lakeť o stôl.

S bolestivou grimasou si ho pošúchala a pri spýtavej, nevyslovenej otázke si už balila svojich päť slivák.

„Odchádzaš?“

„Áno, už som mala byť niekde inde. Sľúbila som kamarátovi, že sa prihlásim na net.“

„Priateľovi?“

Spomalila. Beztak stačilo už len hodiť tašku na chrbát. „Nie,“ pripustila. „Iba kamarát.“

„Samozrejme, to by ste sa stretli a nie si písali, všakže?“ Premeral si ju. „Ale ty by si s ním chcela chodiť.“

 Neodpovedala, iba šla vyplatiť svoj účet.

Vzdychol si, takže sa nemýlil. Vzal si gitaru a vyšiel von. Všimla si to, až keď sa otočila späť k miestu pri stôl, kde sedeli, a už ho nevidela. Vyplatila teda za seba a zrušila aj jeho objednávku.

Vychádzajúc von si uvedomila, že stále nepozná jeho meno, nespýtala sa ho. Opatrne za sebou zatvorila a vykročila svojou cestou, keď sa pri nej znovu vynoril tváriac sa, že ide s ňou. V ušiach mal slúchadlá a ani na ňu nepozrel. Obzeral si mesto, akoby popri ňom, lepšie povedané on pri nej, ani nekráčal.

„Hej, ty!“ zamračila sa. „Hej!“ vrazila do neho.

Nenávidela, ako sa na ňu nechápavo pozrel.

„Kam si myslíš, že ideš?“

„Odprevadím ťa.“

Nevedela, či sa má zasmiať. Toto sa v reálnom živote nemôže diať. Oponuje to všetkým logickým zákonom. Určite sa čochvíľa preberie zo spánku.

„Rozmýšľal som, chcem sa ti niečo navrhnúť. Výhodná ponuka pre nás oboch.“

Pochybovačne dvihla obočie. „O čo ide?“

Kráčali vedľa seba, nikam sa nenáhlili, zvlášť on si dával načas. Behal očami po budovách a ľuďoch. Podchvíľou to vyzeralo, akoby dával pozor, aby ho s ňou niekto nesledoval.

„Pozri, potrebujem, aby sa so mnou párkrát ukázalo nejaké dievča, to je celé,“ vysypal náhle. „Nič v tom nehľadaj. Išla by si do toho?“

„Si fakt vtipný,“ odvrkla a zrýchlila, aby sa ho striasla, ale on jej nedovolil stratiť sa mu. Chytil ju za lakeť a potiahol do bočnej uličky, kde neboli tak na očiach.

„Je to trápne, žiadať ťa o niečo také. Ale stále mi dlžíš láskavosť.“

„Láskavosť? Láskavosť za čo?“

Stíšili hlasy a nechali prejsť starší manželský pár.

„Nič ti nedlžím,“ pošepla, keď boli v bezpečnej vzdialenosti od ostatných svedkov.

„Tak nechaj tak,“ uzavrel situáciu a obišiel ju.

Založila si ruky v bok. Naštvane špúlila pery, keď jej to nedalo a rozbehla sa za ním. Dobehla ho za rohom, na ulici pozdĺž rieky. Bola to pokojná časť mesta, všade stromy, menší parčík.

„Vravel si výhodná pre nás oboch. Niečo za niečo?“

Postavil sa jej do cesty, aspoň sa mohla poriadne vydýchať. Taška ju ťahala, znovu bola akási ťažká.

„Nie som tu na prázdninách. Musím. Ale keď sa na teba budem spoliehať, nie, že ma podkopneš,“ pozeral na ňu prísne. Nebola schopná odpovedať  mu, stále lapala po dychu. „Tak poď, kúpim ti niečo.“

V stánku pri moste mali iba kúsi lacnú malinovku plnú chemikálií. V tomto prípade aj tá postačila.

Sedeli vedľa seba, vo výhľade im stála pokojná hladina rieky obklopená farebnou prírodou.

Viki si takmer nečujne usrkovala cez slamku a sledovala, ako slnko putuje po oblohe a kačice plávajú za posledných teplejších jesenných dní.

„A ešte niečo, než sa do toho pustíme. Ja nepotrebujem žiaden vzťah, nie je to pre mňa, ale ak naši brali prisťahovanie ako výchovný prostriedok, možno by to spravilo dostatočný dojem.“

Tvárila sa, že rozumie. Nie, že by nerozumela, ale nešlo jej do hlavy, prečo by bral prisťahovanie ako výchovný prostriedok. „Nie je to aj tak trochu, kvôli chalanom z kapely?“

„Nie je to jedno? Samozrejme, že nie.“ Áno, bolo to aj v tom. Zabije dve muchy jednou ranou. Konečne mu s tým dajú pokoj. „Ty si na oplátku niečo vymysli.“

Náhle nevedela, kam pozrieť. Okúňavo pozerala na pohár.

„Spravme dohodu,“ predbehol ju a po dlhej odmlke na ňu znovu pozrel. Prehodil jej ruku okolo ramien na lavičku.

S očami dokorán otvorenými zasunula hlavu hlbšie medzi plecia, akosi bol priblízko.

„Niečo za niečo. Dám ti vedieť, keď budem niečo potrebovať. Pri našom šťastí na seba, sa stretneme.“

Postavil sa od nej, Viki sa ani nepohla. Vzďaľoval sa za lavičkou.

 „A ty sa ako voláš?“

Otočil sa križujúc chodníček. „Chang-su,“ a vrátil sa tvárou k pôvodnému smeru. Prešiel cezeň a stratil sa medzi stromami.

„Čansu?“ zamračiac sa ohrnula peru. „To si má kto zapamätať?“