Kapitola 25: kapitola 6

Domča bola zvratom okolností nadšená. Podľa jej mienky im to hralo do karát. Nechápala, prečo Viki nie je vo svojej koži, keď sa ukazuje nová cesta.

„Prečo som na to pristúpila?“ udrela si do čela. „Je to hlúpy plán. Nevyjde to,“ trvala na svojom.

Mamina otvorila dvere a usmievavo sa dievčatám priniesla po šálke horúcej čokolády.

„Vďaka, teta,“ vzala si Domča ponúkanú šálku s malými kvietkami po obvode. Počkala, kým znovu osameli a lišiacky sa zvrtla na päte. „Je to geniálne! Ako najlepšie u chlapca vyvolať žiarlivosť, než iným chalanom? Ten nám padol rovno z neba!“

„Keď myslíš...“

Domčine rady zneli, prehovoriť ho, aby prišiel na školskú stužkovú tento piatok. Podmienka? Oblek a neodolateľný úsmev. Tú časť s tým úsmevom pri ich stretnutí na ruku pred ich bájnou bermudskou reštauráciou, ako inak, nespomenula.

„Na to zabudni.“

„Prečo? Čo naša dohoda?“

Vzdychol si. „Vymysli si niečo iné, na žiadne vaše parády ma nedostaneš.“

„Hej,“ zablokovala únikové cesty rozpažením rúk. Cúvajúc cupkala pred ním. Ani za svet mu nechcela dovoliť, aby jej len tak  vyhol. Zjavne mu to žralo nervy.

„Ty!“ Nie, že by si nepamätala jeho meno...

Pokrčil nos. „Si hrozne otravná. Hovorím ti, s týmto nepočítaj, ty!“ pichol ju do čela a odtlačil z cesty.

„Potom zabudni, že ti pomôžem.“

Po kroku – dvoch a vnútornom boji zastavil. Ruky vo vreckách a otrávený pohľad vrhaný cez plece. „Príď zajtra o štvrtej na roh Mostnej... Nebude to rande. Zoznámim ťa s priateľmi. Ak uveria oni, uveria aj rodičia.“

Jeho prehnaná nezaujatosť a hra na to, ako veľmi ho zdržuje, keď sa musí zahadzovať s takým deckom, akým je ona, v nej vyvolávali tú najväčšiu nechuť objaviť sa tam.

Ešte pätnásť minút pred štvrtou odutá sedela na posteli. Nový diel časopisu bol v pripravený na uzávierku schopný tlač. Nie, že by nemala kopu ďalších úloh, ktoré len čakali, aby o ne zakopla, ale nervózne mrvenie sa jej prišlo ako dostatočne zmysluplná činnosť. Skontrolovala čas, následne si vzdychla ďalej listovala v časopise.

V prázdnom byte sa ozývalo veľa zvukov. Pravidelné tikanie hodín na stene v kuchyni, v byte nad nimi niekto jazdil na stoličke na kolieskach, stromy za oknom šumeli rámujúc modrú oblohu.

V neschopnosti upokojiť sa a chladne ignorovať si zapla rádio a zvalila sa na vankúše. Znovu pozrela na hodinky.

 

Nie. Neverila, kam ju to nohy zaviedli. Zrada.

Rozzúrená na seba samú vykračovala dole mostom pozdĺž jednej zo zadných ulíc tohto mesta. Tento prívlastok si zaslúžila tým, že ľudia, ktorí sa tu nenarodia, do nej ani nezablúdia. Jej romantika totiž už dávno zošpatnela a zmenila sa na úbohú nostalgiu.

Jednosmerka v polovici odbočila hlbšie do centra a pešia cesta spustla. Utešený parčík z okolia rieky tiež zredol.

Jasné, spomínala si, prečo tadiaľto nechodievala! Historické budovy, ktoré by inde rekonštruovali a pýšili sa nimi, v tejto štvrti mesta chátrali v zabudnutí a nedocenení. Farba vyšedivela, omietka nepekne odúvala a opadávala, podaktorým budovám sa rozpadali celé steny. Jediný, kto o ne prejavoval záujem, bol snaživý sprejer. Grafity s dotykom minulosti vytvárali znepokojivú disharmóniu.

Asi krok pred ňou bez varovania z jedných dverí vyletel chlap. Nevedela, že viedli k baru, ale počas chvíľkového šoku sa jednou rukou chytila na hrudi, srdce tĺklo ako načasované, druhou sa musela oprieť.

Muž sa zviechal na vlastné, iba si čosi sám pre seba mrmlal a neznel pokojne. Opatrne okolo neho prekĺzla, aby o ňu náhodou nepozrel.

Spod tenkého plášťu trčal iba v úzkom prúžku spodný lem šiat. Svojim vzhľadom, ako si postupne uvedomovala, k okolitému prostrediu celkom nezapadávala.

Práve uvažovala, či by v balerínach, čo mala na obuté, dokázala rýchlo bežať, keby od toho závisí jej život, (odpoveď by znela nie, v športoch je skoro taká dobrá ako vo fyzike,) keď jej zazvonil mobil.

Od ľaku ju až zamrazilo. Kŕčovito lašovala v malom batôžteku hompáľajúcom sa jej na ramene, len nech už konečne vypne hlasnú pieseň v tichu sa k nej vracajúcu v niekoľkých ozvenách.

„Áno?“ zatriasol sa jej hlas. Kontrolne sa obzrela, či niekoho, ak tu náhodou nejakej živej duše je, na mŕtve sa v tejto spojitosti pre istotu neodvolávala, nevyrušila v činnosti. To by nerada. Jedine staré, vyschýnajúce stromy, na pohľad bez života, sa ohýbali pod vetrom vo výške, v pekelnej výške. Dole, vo Vikiných nadmorských výškach, sa nepohol ani jediný spadnutý lístoček.

„Ahoj, zlatko. Tu mama. Zdržím sa v práci.“

Presne podľa plánu. Pri výročných uzávierkach sa pravidelne zdržala pri papierovačkách.

„Nebudem dlhšie ako do siedmej.“

Vo vnútri zajasala. To je dosť času, aby to tu vybavila, vrátila sa domov a mama sa vôbec nič nedozvedela. Uznajme, v prvom rade by bolo trápne, keby vyjde s farbou na povrch a v druhom rade by si hrob sama nie len vykopala, ale ešte sa doň aj sama s úsmevom dobrovoľne posadila a zakopala sa. Na túto tému reaguje vo všeobecnosti citlivo nehovoriac o tom, čo by robila, keby zistila, že ide za chlapcom sama opustenou, skoro vôbec nie strašidelnou ulicou, ktorého navyše skoro vôbec nepozná a nič o ňom nevie.

„Ak by som sa náhodou predsa len zdržala dlhšie, sprav niečo Lucke na večeru. V chladničke by sa malo niečo nájsť.“

„Toho sa neobávam. Na niečo také ti neplatia dosť,“ zopakovala maminu často opakovanú frázu, ktorú rovnako často porušovala.

„Presne,“ počula, že sa zasmiala.

Viki ale úsmev mrzol. Prešvihla som to?

Po zašuchotaní z opačnej strany a hlasoch mama hovor predčasne ukončila slovami: „Prepáč, musím ísť. Vidíme sa večer.“

Porozhliadla sa po budovách. Značne by je pomohlo, keby boli označené číslami. Prežitok.

Plechové dvere strácajúce sa pod úrovňou zeme s rachotom opačnou stranou plesli o vonkajší múr. Stúpajúc po schodoch stúpali aj mužské hlasy.

Pud sebazáchovy bil na poplach. Pridala na kroku.

„Hej, Čansu,“ zaznel jeden z hlasov celkom zrozumiteľne a vo Viki skrslo, že by si podobné meno nezapamätala, ani keby chcela.

„Nie je to to tvoje iba šialené dievča od minula?“

Šialené dievča? Čansu? Neznie to povedome?

Otočila sa, aby uvidela, ako na chvoste partie s prekvapením vyšiel za ostatnými na ulicu.

Vyšli si v ústrety, on s výrazom vraviacim: Meškáš.

Za jeho chrbtom tri páre zvedavých očí pozorne sledovali nasledujúcu scénku ako z nepodareného filmu s veľmi chabými, béčkovými hercami. Rómeo chladný, akoby by objímal kaktus, Júlia neoplývala o nič väčším nadšením. Pokrčila tvár do citrónového úsmevu a nechala sa Čansuom objať, v tomto prípade by sa skôr hodil výraz „obkľúčiť náručím v správnom uhle pohľadu“.

„To nám ako chceš povedať, braček, že toto je tvoj plán?“

Nakuknúť poza rameno blízko nej. Šin, Hyun a Čulmo naozaj nepôsobili presvedčene. Otázka pristála na Čansuovi.

„Ako si to zistil?“

Hyun pokrútil hlavou. „Keď už hráte frajerov, aspoň nehádžte kontrolné obzretia, či sa na vás niekto pozerá. Neveril som, že si až tak príšerný milovník,“ zaškeril sa satiricky, čo Čansua prinútilo zatnúť zuby, nadýchnuť sa a čosi mu odvrknúť. Nerozumela mu, ale vedela si podobné rozhovory domyslieť, nežije v bubline.

Stratil náladu, alebo možno len naštrbili jeho mužskú hrdosť, pretože si ani nevšimol, že od seba o rok ustúpili, čo bol podvedomý ťah smerujúci k optimálnej hranici medzi nimi dvomi. Keď už nemajú čo predstierať, načo ju zbytočne prekračovať?

Zamrzelo ju, že ich prekukli hneď prvou ranou. Inteligent. Keby jej dá znamenie. Šúchala si dlane o seba, začínala sa cítiť trápne a navyše. Chalani sa o čomsi zhovárali. Užívali si, že netuší o čom. Vzdychla si a pokračovala vo vymýšľaní dôvodov, prečo nebola na vine ona a jej skvelé sebavedomie vo verejných prejavoch, čo sa prejavuje vždy podľa plánov v najlepšom okamihu. Navyše, Čansu tvrdil opak. Nedokáže si jeho plán domyslieť.

Zaúpela a prekročila na mieste. Napadlo jej, že ak sa poponáhľa, stihne si skočiť po Nikona a odfotiť západ slnka.

„Ale plán by to nebol zlý,“ uznal Šim a oboch si ich pozorne premeral. Nepekne na neho pri tom zagánila. Naskakovala jej pri tom husia koža, čo to spolu kuli a čo majú za lubom.

„Ešte si nás nepredstavil,“ ozval sa posledný z trojice a zobudil Čansua zo zamyslenia.

Posnažil sa opäť prinútiť svojho ducha do naoko ľahostajného prežívania. Na dnešok má definitívne po nálade.

„Shin, elektrická gitara,“ ukázal na nakrátko vystrihaného chlapca v mohutnej čiernej vetrovke.

„Som Šin!“ opätoval jej úsmev.

„Viki,“ predstavila sa.

„Tak Viki!“ zvolal víťazoslávne Hyun.

„Áno, Viki,“ zopakoval Čansu a upriamil pozornosť na Hyuna, bubeníka. V jeho pažiach sa schovávala sila a mal pevný stisk. Jediný si chcel podávať ruku. Navyše pravdepodobne trpel mylnou predstavou, že Viki doteraz takúto česť nezažila, ktorá ju v podstate aj dobre pobavila. Inak pôsobil ako milý typ. Taký vtipkár.

Na záver sa dostali k absolútne kontrastnému Hyunovmu bratovi, dvojčaťu Čulmoovi, o ktorom sa dozvedela, že zastáva pozíciu hlavného vokalistu. Keď sa predstavoval, usmieval sa ako najväčší smejko, uprostred líc sa mu tvorili jamôčky.

 

„Ukáž, ukáž mi tie fotky,“ naliehala Domča ako v extáze, aby listovala galériou rýchlejšie.

„Ak nás čapnú, prídem o mobil,“ pripomenula nenadšene. Sedeli za rožným stolíkom priamo pod kamerou. Školská jedáleň nebola žiadnou výnimkou, aj tu sa kontrolovali všetky priestupky, ako napríklad používanie mobilu. Ako sa hovorí, pod lampou najväčšia tma. Už v prváku zistili, že tak kolmo nemá záber.

„Západ slnka som nestihla, sotva som do polnoci dohnala časopis do finálnej verzie, aby som ho poslala Dide na schválenie.“

Dvihla obočie. „Áno, slnko môže byť tiež úžasné, ale ja som narážala na... Vy ste tak strašne umelí,“ skysla, pretože sa predsalen prepracovali k hľadaným obrázkom.

„Vieš povzbudiť. Máš prirodzený talent!“ odvetila jej a strčila mobil späť do vrecka. „Snažila som sa.“

„Uhm, iste,“ pozerala na ňu vážne. „On,“ nie, že by si Domča nepamätala jeho meno, „zíval?“

Áno, zrejme jej ten záber utkvel v pamäti. Dostatočný dôkaz.

Neveriacky pokrútila hlavou. „Musíte si na seba zvyknúť a niečo so sebou spraviť.“

„Sľubujem, nabudúce sa budem viac snažiť,“ priložila si dlaň na hruď v patriotickej vážnosti.

„Nabudúce? Bude nabudúce?“

Od profesorského stolu za rohom vstal dejepisár a zaručil im o otázku navyše na písomke. Stlmili preto svoje emocionálne výbuchy na hlasitosť šepotu.

„Snaha nestačí,“ zamyslela sa. Ktovie, čo zase splietala.

„Mám sa začať báť?“

 

„Naozaj sa začínam báť.“

„Prečo?“ spýtala sa nevinne Domča, práve stáli v rade k okienku s taniermi v rukách.

„Dnešok je... divný.

„Prečo?“ nadvihla obočím, keď vtom zbadala, ako sa Roman zhovára pred jedálňou s jednou z profesoriek. Nadšene im zakýval, len čo si všimol, že naň obe šokovane pozerajú.

Rozhovor, čo viedol rýchlo ukončil a pripojil sa k vychádzajúcej dvojici.

„Viki, chcel som s tebou hovoriť.“

„Vážne?“ blyslo jej hlavou, radšej nepovedala nič, len ho nechala pokračovať.

„Dida mi dala prečítať koncept článku, čo si napísala.“

„Prečo...? Ako to?“

„Chcela si overiť informácie, než ho dá do tlače. Písať o hudbe a skupine... Dosť si ma prekvapila,“ usmial sa. Zdalo sa, že to myslel dobrom. „Ale najmä asi Didu.“

„Veľmi sa hnevala, že som zmenila plány?“

„Predýcha to,“ mrkol na ňu. Skoro sa rozplynula v nirváne, ešteže tam bola Domča. Prepleskla ju pohľadom a okamžite sa prebrala.

Prikývla, nevedela čo povedať, neustále sa usmievala a mala neblahé podozrenie, že by to tak bolo, aj keby hovoril o živote v Mŕtvom mori.

Pri šatniach sa rozlúčili, odbočil do svojej kancelárie. Šiel si pripraviť repertoár na zajtra.

Len čo zahli za roh, líca sčervenali. Chcelo sa jej smiať.