Kapitola 25: kapitola 7

Posledný kontrolný pohľad do zrkadla.

Natiahnutá v najkrajších šatách aké na sebe kedy mala, až sa bála, že ich zatrhne, i keď nie ona bola dnes hviezdou večera. Nebola to jej stužková, no dala sa chápať ako dobrá príprava. Rok pretečie ako nič.

A napriek tomu mala motýlikov v žalúdku. Takto ju nepoznajú. Ktovie, či na ňu teraz kvôli tomu nebudú pozerať. Určite sa potkne. Chcela nenápadne splynúť s davom.

Odstúpila ďalej, aby sa videla v celej výške. Určite nikto v tých garderóbach vonku, okolo ktorých prechádzala, ani netušil, že síce prišla v mikine a pravých čínach, von vyjde ako úplne iný človek. Všimne si ju Roman?

Dvere na dámskych toaletách sa pootvorili. Dnu vošla Dida žiarivo krásna. Skoro na nej oči nechala. Každý, kto mal oči, musel uznať, že sa zmenila na princeznú.

Znovu sa pozrela do zrkadla. Jej šaty sa s tými Didinými nedali porovnávať. Nemala mejkap ani účes za desiatky eur a balerínky uprednostnila pred platformou a vysokými podpätkami. Aj z tohto dôvodu pri nej teraz v odraze pôsobila ako kôň vedľa žirafy.

„Dnes ti to pristane,“ prehovorila Dida a nuž tak jej Viki opätovala lichôtku. Rada by tie slová však počula od niekoho iného. Kládla si otázku, či vôbec všetky rozpory v jej vnútri dávajú zmysel. Chce sa stratiť, bojí sa pozornosti, no predsa chcela byť najkrajšia v Romanových očiach. Nevedela ešte presne ako sa vyrovnať s chvením a rozpakmi, ktoré by spôsobil, ale istom okamihu sa nedokázala ubrániť jemnému úsmevu na perách. V mysli sa jej premietali nádherne strašidelné obrazy.

Zvonku začula začiatok hudby. Dida vyletela von na nástup a Domča sa tiež pobrala. Placho vyzrela von kontrolujúc, kto všetko na ňu prilepil pohľady.

Zachytila pár kývnutí, aj pochvalných, no hlavne na pozdrav, akoby pred nimi stála ako zvyčajne, až zapochybovala, či sa naozaj prezliekla a kontrolne sklopila zrak, aby sa ubezpečila, že je všetko tak ako má byť.

„Predsa si prišla. Videla si, kde sedíš?“ Roman sa oddelil od dvojradu a narušil tak už i tak ledabolo nastavenú formáciu.

„Hej,“ prikývla, no nevedela presne, na ktorú z otázok odpovedala. Nechala priestor hudbe a odmlčala sa. Stále dúfala, že sa niečo stane. Niečo neopísateľné. Napríklad... sama nemala jasnú predstavu, ale bolo to, akoby celá jej snaha vyšla nazmar.

Nakoniec sa rozhodla, že radšej počká vo vnútri, aby videla príchod v plnej paráde. Sedela v kúte pod pódiom, veľa z toho, čo sa na ňom odohrávalo nevidela, ale čo na tom. Dnes nefotila, fotografov tu bolo viac než dosť, navyše boli kvalifikovaní a platení. Verila, že pár záberov pre časopis vydranká aj o polnoci. Videla však čosi oveľa zaujímavejšie. Mnohým rodičom sa tisli slzy do očí a jej chvíľami tiež.

Po prípitkoch priniesli malú porciu večere aj jej. U nich pri okrúhlom stolíku sedela so samými nepodstatnými ľuďmi rovnakými, ako bola ona – hosťami od nich zo školy, ktorých sa rozhodli tento večer živiť. Spolu boli tri dievčatá. Jediná mala prispôsobené šaty, až sa prestávala cítiť príjemne, možno to s tou eleganciou prehnala.

Len čo mohla, vstala od klebetiacich dievčat, s ktorými do dnešného večera nikdy nehovorila a pomedzi uvoľňujúcu sa atmosféru na parkete prešla pomedzi zabávajúcich sa štvrtákov. Než sa dostala k dverám, pristavil ju hlúčik profesorov. Krátku, čo najnenútenejšiu konverzáciu, ukončila úsmevom. Ďalej ich nechala rozoberať dnešný program, i keď by rada ďalej počúvala o pozvanom dídžejovi z radov bývalých študentov, či kapele, ktorá bude hrať po polnoci, keď tie domáce budú spoločensky unavené dole na parkete. Nepovedali to priamo takto, ale čakala, že to tak skončí.

Znepokojene vyšla do haly-predsiene, aby skontrolovala, či sa jej spoločník, eso v rukáve neukázal. Nebolo však po ňom ani stopy. Sklamane si sadla do kresla pri stene a čakala. Ťažko povedať na čo. Nudila sa, bola sama a navyše. Chcela ísť domov, nič nešlo podľa plánu, a pritom do dnešku vkladala toľko nádejí. Ešte pred pár hodinami im aj verila. Teraz na ňu tlmené zvuky z vedľajšej miestnosti pôsobili ubíjajúco, ako iný svet mimo nej.

Z chlapčenských weciek sa vyrútili tri postavy, Roman medzi nimi. Zabávali sa a možno sa jej to zdalo (skôr ale nie ako áno), no zrejme by tú kapelu potrebovali pozvať o niečo málo skôr, lebo bola sotva desať, tiahlo na pol jedenástu, a jeden z nich nešiel ani zďaleka priamo. Roman z tým druhým sa ho snažili navigovať, aby trafil do dverí.

„Vezmi ho, nech sa vyvetrá.“ Podišiel k Viki sediacej tam ako Popoluška. Kolená k sebe, sukňa všade naokolo. Ešte aj ten geniálny výraz na tvári.

„Trošku neodhadol svoju mieru,“ začala.

„Trošku,“ prikyvoval nepresvedčene. „A ty sa prečo nebavíš vo vnútri?“

„Mykla plecami. Nemám s kým.“

„Akože nie? Tak počkaj do jedenástej, nájdem ti dovtedy náhradu. Všimol som si, ako pri tebe nedokážu zatvoriť ústa.“

„Kto, prosím ťa?“

„Chalani od nás predsa!“ zasmial sa. „Ani ja,“ žmurkol na ňu. „Pre istotu som ti položil kontrolnú otázku, či si to naozaj ty.“

Toto preháňal, až taká iná zase nebola, ale aj tak to bolo od neho milé. Miestami trápne, ako by povedala z odstupom času, možno ešte skôr, ako by dočítala svoj príbeh, ale vtedy zabudla, že na svete existujú aj iní ľudia, zvlášť dvojica vonku, ku ktorej sa zberal Roman po odpočinutí si vedľa nej.

„Čo je do jedenástej?“

„Budeme hrať.“

„Ale nie, vážne?“

Prikývol. Dobre, na to, že si myslela, že o ňom vie všetko, čo smrteľník z diaľky môže zistiť, toho nevedela celkom dosť. Už niečo vyše štyroch rokov hrávajú tí traja spolu. Ak dobre počítala, tak sa dali dokopy už v štrnástich a nech sa pri nich striedali akíkoľvek pomocníci, oni traja boli nerozlučiteľní. Skoro ako Bonnie a Clyde len v troch kusoch.

„A potom ťa osobne vyzvem do tanca, tak nech ťa neunavia!“

„Rozkaz,“ náznakom zasalutovala. Áno, aj toto by z odstupom času, dokonca oveľa kratšom, bolo to už o pár minút pri zamýšľaní sa nad ich rozhovorom, považovala za trápne.

Zasmiala sa a zakývala mu, ako sa vytrácal v čiernej noci. O niečo spokojnejšie sa nadýchla. S oveľa väčšou chuťou sa vrátila späť medzi ľudí. Už teraz sa nevedela dočkať jedenástej. A predsa jej vŕtalo v hlave, či sa on naozaj ani neukáže. Venovala mu poslednú myšlienku, v ktorej si hovorila, že dnešok bude super aj bez neho.

Veľkým potleskom sa odvďačili krátko sa ukloniacej skupine. Gitaristovi vzduch prospel, vôbec nebolo počuť, že by hral pomimo, s Romanom ladili. Roman hral na elektrike podobnej tej Čansuovej. Náhle si uvedomila, že si asi prvý raz spomenula na to meno. Sama pre seba sa usmiala, bola na seba hrdá.

Znovu sa v nej zbierala nervozita, videla Romana schádzať dole po schodíkoch, určite teraz zamieri k nej a požiada ju o tanec, alebo niečo také, možno menej oficiálne.

Gitaru nechal položenú bokom pri pódiu na bezpečnom mieste a vykročil ďalej. Viki sa nedokázala ani pohnúť stála tam, uprostred parketu určite žiariaca šťastím ako nočná obloha kdesi tam nad stropom vonku. Videla, že ju po krátkom hľadaní medzi ostatnými našiel a usmial sa.

„Zlatko, bol si skvelý,“ hodila sa mu zboku Dida okolo krku a zastavila tak jeho cestu vedúcu k Viki. Prekvapenie na jeho tvári vyprchalo lúsknutím prstov a čarovne sa usmievajúc ju pobozkal na pery.

Tvár Viki ochabla. Chcela sa odvrátiť, no bála sa, že by si jej sklamanie niekto mohol všimnúť, tak len odvrátila hlavu, akoby sa aj ona po niekom ohliadala.

Svetlá zhasli, hudba začínala napĺňať priestrannú miestnosť, no Romanov tanec nepatril jej. Ako na potvoru sa párik predsalen vybral k nej. Hľadala akúkoľvek vhodnú výhovorku, aby toto stretnutie skrátila, alebo sa mu vyhla. Teraz nie. Zajtra tiež nie. Bude sobota. V pondelok by to bolo ideálnejšie. Bude mať dosť času na depresie. Potom sa im možno dokáže postaviť aj zoči voči. Bola naivná, že verila, že Čangsu príde. Bola naivná, že by sa dnešok mohol vydariť. Nemienila viac zabíjať čas vyčkávaním.

Hudba v nej stíchla a do toho ticha začula niečo úplne nečakané. Z haly sa ozval rozruch. Nechápala, ako to mohla počuť, pretože hudba hrala v skutočnosti nahlas a prehlušila všetko ostatné, zvlášť na takú vzdialenosť.

Ľudia smerom od vchodu sa s nechápavými výrazmi otáčali a vzápätí zaskočenie skrývali. Akoby sa udialo niečo nepochopiteľné, nemorálne, alebo minimálne nepredvídateľné.

A tu sa prekvapene vo všetkých tých pohľadoch vysvetlilo. Strojca rozruchu stál vo dverách.

Prichytila sa pri tom, ako jej už-už šla klesnúť sánka. Stále neveriac vlastným očiam a zmäteno bezmyšlienkovite, keď vám toho v hlave blúdi toľko, že vôbec netušíte o čom, sledovala, ako k nej napokon predsa vykročil.

Ich stretnutia boli vždy plné prekvapení na tom nebolo nič nové. Prichádza na scénu nečakane, bez varovania, ako nenápadný pozorovateľ. Na dnešku však bolo niečo iné. Každým krokom sa pocity v nej menili, len ťažko ich dokázala rozoznávať, ale popri mravčeniu v celom tele vedela ešte jedno – zaskočenie vymenila prvý raz za skutočné vzrušenie z toho, že ho vidí a blíži sa k nej.

Zastal možno na krok od nej a Viki si znovu začala uvedomovať, že svet naokolo nestojí. Maturanti si hľadeli svojej cesty, tancovali a zabávali sa bez zbytočného mrhania pozornosti na nich. V ušiach jej zaznela známa „vypaľovačka“ a Viki sa prebrala z tranzu, počas ktorého, až na krátke prerušenie, kedy sa okolo seba zmätene ohliadla, či naozaj smeruje k nej, z neho nemohla spustiť oči.

„Ahoj,“ šepla, keď si narovnala šaty tak, ako s nimi bola spokojná. Neboli pokrčené, len sa jej potili dlane.

Zazdalo sa jej, že chce zdvihnúť jeden kútik do toho jeho typického úsmevu. Nebola si však istá. Z jeho výrazu nedokázala nič vydedukovať. Mohol byť povýšenecký, ako by si myslela pri ich prvom stretnutí, alebo by ju bolo znovu napadlo, že je to niekto iný, čo pred ňou postával. Uprene ju ale prepaľoval, až ju to ešte väčšmi znervózňovalo.

„Ty budeš asi z tej kapely, nie?“

Zachytila, ako zmenil uhol pohľadu na niekoho, kto prichádzal spoza nej a čo bolo horšie, ten hlas dobre poznala. Stiahlo jej hrdlo a navyše sa bála, že by ju mohol Roman počuť, keby čokoľvek pošepne.

Čansu sa znovu očami vrátil späť k Viki, žalostne vysielajúcej všemožné signály.

„Áno,“ prijal podávanú pravicu.

„Super, som rád. A ostatní? Ešte tu nie sú?“

„Chalani šli hore s vecami.“

Prikývol.

Viki chváľkami blúdila očami k Čansuovi, no nemala odvahu dvihnúť zrak a pozrieť  na kohokoľvek priamo. Videla Romanove, Čansuove i Didine nohy.

„Kedy presne máme začať?“ nadviazal Čansu nápadne prehodiac pažu cez Vikine plecia. Zaskočil všetkých vospolok, i Viki, ktorá nemala byť, len on sám sa tváril chladne a pokojne.

„Koľko potrebujete na naladenie sa,“ vyhabkal zrazu Roman.

„Fajn,“ otočil sa na Viki s očarujúcim úsmevom, chytil ju za bradu a jemne jej na spánky priložil pery. Len ťažko sa dalo hovoriť o puse, to však ani jeden – ani Dida a už vôbec nie Roman, ktorý sa radšej pozrel inam pritisnúc si k sebe Didu ešte bližšie – nemohli vedieť. Zhodil rameno z pôvodného miesta a skôr, než sa Viki stihla ohradiť, či čokoľvek namietať, s tým najčarovnejším úsmevom, aký na ňom kedy doteraz videla (prekonal aj ten spred okamihu) ju chytiac za ruku ťahal bokom.

„Tak mi venuj jeden tanec, kým pôjdem,“ povedal dosť nahlas na to, aby ho dvojica počula a už sa s Viki stratil v dave, zatiaľ čo si Dida s Romanom len nemo vymenili spýtavé výrazy.

„Oni sa... poznajú?“ vyslovila napokon Dida, ktorej to, čo práve videla, stále nešlo do hlavy.

„Ty...! Ty....!“ hromžila potichu. „Ako sa...!“ zvyšok vety ani za nič nechcel vyjsť.

„Nereptaj teraz a tancuj. Bav sa!“ zatočil ju, keďže sám nevedel tancovať.

Chcelo sa jej plakať. Od zúrivosti. Chcelo sa jej vrieskať, pretože ju znovu dostal.

„Prečo si to spravil? Na čo sa to hráš?!“

Stiahol ju k sebe, prepli na slaďák. „Nebolo to dosť jasné?“

Zápästím narazila o ostňami vybíjaný náramok. „Kto ťa o to prosil?! Nemal si to robiť, hlupák!“

„Dosť silné slová na niekoho, komu som práve zachránil život.“

„Nepredstavovala som si to takto,“ zakňučala. Zo mu stačilo, aby ju so syknutím pustil a vybehol berúc schodíky po dvoch hore na pódium, kde už jeho partička začala s prípravami.

Neľutovala, čo mu povedala, aj keď to možno myslel dobre. Ako sa odvážil dať jej pusu? Nikdy od žiadneho chlapca pusu nedostala. Ani takú falošnú a ani nie na pery. Tak odkiaľ berie právo?

Venovala mu tam hore pár pohľadov, ktoré aj postrehol, aj ich ignoroval a iba o to nabrúsenejšie schmatol gitaru a prehodil si jej rameno cez hlavu.