Už nikdy ticho 2: kapitola 11

Neznesiteľné bolesti hlavy zobudili Lukasa z vyčerpania. Odkopol zo seba deku a natiahol svali. Únava a stŕpnutie celého tela mu spôsobili, že aj obyčajný pohyb ako posadiť sa, prebiehal ako let lietadla. Namáhavo a všetko naokolo sa mu točilo.

„Páni, poriadne som sa opil. Ešte že už neprší.“

Znovu zaľahol a zakryl sa až po bradu. „V teple a suchu mi opica prejde rýchlejšie,“ keď tu sa zháčil. Prudko sa prebral z nejasného uvažovania a rozhliadol sa okolo seba.

Útulne zariadená obývačka musela predsa niekomu patriť. Niekomu, kto ho našiel spať na ulici. Alebo ako sa sem dostal?

Čiesi kroky zastali pri dverách. Napätí očakával tvár dobrodinca, čo sa o neho postaral.

„Dobré ráno, vstal si už?“ nazrela dnu.

„Dobré ráno... podľa toho, ako sa to vezme...“ Potiahol na seba deku. Zobudil sa iba v spodkách.

„Musíš byť unavený a nepredpokladám, že si zo včerajšku, po tom, čo si vypil, veľa pamätáš.“ Predostrela pred neho riad. Šálku mu naplnila silou čiernou kávou, z ktorej sa v kúdoloch parilo.

Nerozumel a oči odhaľovali des. Nie preto, že by nebola pekná, ale preto, lebo mal medzeru v tom, či a ako ďaleko s ňou zašiel. Hrabal v pamäti, ale jeho mozog sa stále neprebral a odmietol spoluprácu.

Postavila sa od konferenčného stolíku pred ním a prívetivo sa naň usmiala.

Hľadal správne slová, ako sa slušne spýtať, kto je, a čo sa stalo bez toho, aby ju náhodou neurazil. Pousmial sa a vzal si kávu. Bola vrelá a popálil si jazyk, nedokázal ju prehltnúť a pustil ju z úst naspäť do šálky. „Ospravedlňujem sa.“

„Nič sa nedeje. Mala som ťa upozorniť, že je horúca. Ak chceš, môžeš si dať zatiaľ sprchu.“ Opustila ho s náhlivými krokmi, keď zvonček pri dverách spustil nárek dieťaťa.

Rozhliadol sa naokolo, hľadajúc olečenie. Nevedel, čo sa stalo, ale vyzeralo to viac ako strašidelne. Skoro ako v hororovom filme. Zahnal šialené predstavy, v ktorých prespal rok a zo dňa na deň sa tak stal po noci, o ktrej nemal ani potuchy, otcom dieťaťa, ktorého matku by videl prvý raz v živote. Potriasol hlavou. Skutočne absurdné.

„Lukas, ako ti je?“ 

V šoku zdvihol pohľad. „Nina? Nina!“ Konečne osoba, ktorej si pamätal aspoň meno. Rád ju videl, ale zároveň sa mu všetko zdalo byť viac zamotané.

Mladá neznáma si vzala svoje dieťa, pozdravila sa a odišla. Zostal s Ninou v dome sám.

„Je to tvoj dom? Ako som sa sem dostal?“

Utíšila ho jediným gestom. „Pokojne. Najskôr sa najedz a daj si sprchu, potrebuješ ju. Potom príde čas na otázky a odpovede.“

S vďakou so súhlasom prikývol a privítal samotu, zatiaľ čo Nina sa pustila do práce v kuchyni. Otravné pumpovanie v hlave a zápach ho predsa prinútili vstať a pustiť na seba spŕšku kvapôčiek. Spomienky boli v hmle, až ho rozpory v sebe samom nepriviedli k retiazke, čo nosil obmotanú okolo zápästia Zaklonil hlavu, aby mu voda v prúde odniesla pramienky vlasov z tváre. Odkedy poznal Tinu, nedal sa ostrihať. Svitlo mu. Pozrúc na prívesok, čo sa mu hompáľal na ruke sa mu vrátilo, ako Tina odhalil svoje tajomstvo. 

Zanadával si sám na seba. „Toto snáď nie je pravda!“

Na stole ho čakal obed. Naozaj prespal dlhú dobu. Otec si už v zúrivosti musel za neho zaobstarať náhradu, Alebo sa snáď do jeho práce pustil sám?

Usadil sa naproti Nine a bez odvrávania zjedol, čo mu prichystala. Nikdy dosiaľ mu tak nechutilo. Možno preto, že roky, od maminej smrti, keď bol malý, nejedol teplé, domáce jedlo, a možno preto, že by od hladu prijal takmer hocičo.

„Nadránom, vracajúc sa taxíkom z nemocnice, som ťa zahliadla neďaleko odtiaľto ležať na ulici v špine uprostred najväčšej búrky, Vzala som ťa teda so sebou. Šaty si mal úplne mokré a smrdeli. Ak by si v nich spal, určite by si ochorel. Oprala som ti ich. Dúfam, že sa nehneváš.“

„Som ti zaviazaný, že si mi pomohla. Ďakujem.“ Nedokázal utajiť pocity, čo v ňom boli. Odzrkadľovali sa na celej jeho osobe.

Podala mu jeho mobil. „Si v poriadku?“

„Áno,“ zaváhal. „Ale mal som byť niekde inde. Pred hodinou som mal mať pracovné stretnutie,“ zastieral svoje vnútro výhovorkou.

Ninu ale neprekabátil. Tvárila sa, že si nevšimla, že za tým muselo byť niečo iné, prípadne niekto iný. „Zdalo sa mi, že si vravel, že pracuješ s otcom.“

Prikývol. 

„To je zvláštne. Nikto ti za celý čas ani raz nezavolal. Nedivil sa, že chýbaš?“

Lukas sa trpko zasmial. Nechápal, prečo už neodišiel. „Nestará sa do môjho života, kým sa to netýka práce,“ dodal. Keby sa skutočne nestaral, nebránil by mu vo vzťahu s Tinou. A naopak, keby sa nestaral len o prácu, možno by si uvedomil, ako veľa pre neho to dievča znamená. Stal sa pre Lukasa cudzím človekom, ku ktorému ho viazala len zodpovednosť, ktorú mu uložila mama. Predtým, než zomrela, žiadala od neho sľub, na ktorého náplň prišiel čas.

Vzal si svoje veci.

„Nemáte teda najlepší vzťah.“

Prestávalo mu byť príjemné, že sa ho pýtala na osobné veci. Kým sa rozprávali pri zápise do práce, zvláštnym spôsobom ho očarila svojimi postrehmi a vzťahom k hudbe. Nič, čo by v ňom vyvolávalo ešte väčší pocity viny, než ho už ovládal. 

„Som ti dlžný za to, čo si pre mňa spravila, ale do toho ťa nič nie je,“ odfrkol.

Bol si vedomý, že sa práve zachoval ako najväčší nevďačný fagan na svete, ale nerád sa o seba delil. Otvoril si dvere. Znova mu oči padli na prívesok. Vnútrom mu prebehla stiesnenosť kvôli Tine. Musí ho nenávidieť a v živote ho nebude chcieť vidieť. 

„Ak by si sa chcel s niečím zveriť,“ zacítil na svojom ramene ľahký dotyk.

„Nie, vďaka,“ zabuchol za sebou vyjdúc v ústrety oslepujúcemu dňu. Pri prudkom svetle ho opäť rozbolela hlava.

Postavil sa k najbližšej zastávke a nasadol na prvý spoj, čo šiel jeho smerom. Naposledy, keď šiel hromadnou dopravou, matka žila a svet bol gombička. Zapĺňala prázdno v osamelom živote. Bola pre neho všetkým, zatiaľ čo otec bol kýmsi, kto zaneprázdnený opúšťal najdôležitejšie chvíle v synovom živote. Opovrhoval ním za to, a i preto, že kvôli nemu mama často plakala, aj keď pred ním hrala silnú. Občas, keď si myslela, že ju nikto nepočuje, tíško v izbe žialila. Predpokladala, že keď mu dá na narodeniny o balíček viac, uverí jej, že Andreasa skutočne mrzí, že na neho aj ten rok zabudol. Vymýšľala si výhovorky, prečo neprišiel. Od jedenástich rokov pre neho narodeniny stratili význam. Nebolo viac nikoho, kto by na ne pamätal. Čím viac rozmýšľal nad mamou, tým viac toho muža nenávidel. Čím viac premýšľal nad Tinou, tým viac nenávidel seba samého.

Sykol. Nechcel sa mu podobať.

Pomaly sa to tam zapĺňalo. Nastúpilo plno ľudí a sedačky boli čoskoro obsadené. Prenechal svoje miesto starenke. Bola to však slabá náplasť na svedomie.

„Dobrý si, chlapče,“ potľapkala ho po ruke. 

Namiesto odpovede sa uklonil hlavou a sledoval, ako sa ulice za oknami striedajú. Keby vedela, kto je, zrejme by ho ubila dáždnikom za pohoršovanie.

Starenka si rozpretrela noviny a nasadila okuliare na nos. Znova na ňu pozrel, usmial sa. So svojimi vráskami a striebornými vlasmi vôbec nezapadala na miesto, kde ju pozoroval. 

Prekladala list a ukázala titulku. Hodilo s ním do strany, nedržiac by skončil na dlážke, ale aspoň šok z náhleho pribrzdenia zakryl výraz, ktorý neovládol, keď si uvedomil, že na týchto stránkach sa rozoberá minulosť Lukasa Gerstena. Jeho minulosť!

Sám pre seba si porazene zanadával. Vzdával to. Práve by sa mu totiž najviac na svete hodilo, keby na neho tá babka spustí. Nezostávalo mu iné, ako skryť tvár za rukou, ktorou sa držal.

Posunula si okuliare ku koreňu nosu a zadívala sa na obrázok toho činmi a správaním poburujúceho chlapca. Zvýšil sa jej tep, keď neveriacky zdvihla zrak.

Zmizol. Vedľa nej už stál iný muž. Vyzrela von a už ho iba zazrela, ako uhýbajúc pohľadom kľučkoval medzi ostatnými vystupujúcimi.

 

Aké prekvapenie strážnika pri bráne muselo byť, keď sa mu Lukas pozdravil, keď vchádzal pešo bránou s pokojným výrazom. Nielen, že Andreas sa už trikrát na neho pýtal, či neprišiel, navyše prišiel oblečený, ako keď včera ráno odchádzal. Mal miznúce kruhy pod očami, ako po náročnej, prebdenej noci, a ako štýlového zazobaného chlapca ho nebolo často vídať prichádzať do areálu bez svojho auta. 

Ignoroval fakt, že ľudia zabúdali pracovať, a akoby nič, vyšiel priamo do šéfovej pracovne.

 

Andreas práve vybavoval akýsi hovor. Stál pri oknách. Keď začul pohyb dvier a zbadal v nich Lukasa, zmizol mu neochvejný vyjednávačský výraz, ktorý nosil pri dohovoroch. Zlá nálada sa ešte prehĺbila.

Chlapec čakal, čo malo nadísť po dokončení práce. Vážne sledoval, ako otec zložil a venoval mu rovnako uprený pohľad. Úplne rovnaký. Ak sa na seba nepodobali ani vlasom, spôsob ako prísne a s opovrhnutím hľadeli jeden na druhého vypovedal za všetko.

„Si nezodpovedný! Mohol som kvôli tebe prísť o dôležitého spoločníka!“

Žiadna vďaka či pochvala za doteraz za doteraz úspešne odvedenú prácu a už vôbec nie obavy o syna. Práca stála vždy na vrchole hodnotovej pyramídy. Chlapec bol pre neho viac na obtiaž.

Hrýzol si do jazyka a radšej pozrel inam, aby si voči tomu mužovi zachoval aspoň ako-takú úctu. „Hovoril som s ním pred niekoľkými minútami a dohodol ďalšie stretnutie. Je to vyriešené.“

„Ty túto prácu neberieš vôbec vážne. Nepoznáš tvrdú prácu, si nezodpovedný! Hanbím sa, že si mojím synom!“

„Hanbíš sa za mňa? Doteraz som skákal ako si pískal, aj keď by som ti najradšej napľul do tváre.“

Andreas stratil slová. „Ako sa opovažuješ so mnou takto hovoriť? Som tvoj otec!“

Ešte udivenejšie sa zatváril, keď sa Lukas začal smiať. Ale nebolo to radostné, či úprimné, skôr plné smútku a bolesti. Nebadane pokrútil hlavou. „Aké ironické, čo hovoríš. Nikdy si mi nebol otcom. Splodil si ma, ale tam sa tvoja úloha skončila. Si chlap, čo prišiel navštíviť moju matku, keď sa mu práve minuli ostatné povinnosti. Nemám dôvod sa tak k tebe správať, keď ty si tak tiež nikdy nerobil.“

„Tvoja matka by sa v hrobe obracala, keby...“

„Nehovor o mame,“ zastavil ho. „Nemáš práva. Trpela kvôli tebe. Iba preto, že si to priala, som sa s tebou chcel pred smrťou zmieriť. Teba však ani tvoja blížiaca sa chvíľa nezmenila. Choď sa vyspať, starý muž, nevyzeráš dobre.“ Obrátil sa na odchod.

„Tým pádom ťa zbavujem tejto povinnosti. Can dnešným dňom končí. Odídeš s ním. Končíš tu okamžite.“

Držal v ruke kľučku, nechcel sa vracať k rozhovoru, ale nedalo mu to. Otočený mu chrbtom sa predsa spýtal. „Zbavuješ ma povinnosti?“

„Nestojím viac o tvoju prácu, ani o zmierenie, ani o syna.“

Dych sa v ňom zastavil. Zriekol sa ho. Vzpriamil sa. „Zbohom, pane,“ odišiel.

Je po tom. Namiesto toho, aby z neho spadlo bremeno, ho ťahalo hlboko pod zem. Nohy oťaželi ako po tvrdom dopade.

Vyšiel o poschodie vyššie, na tajuplné deviate poschodie. Odomkol si a pobalil pár vecí, avšak dával pozor, aby sa mu do vaku nezaplietlo nič, čo by malo s Andreasom čokoľvek spoločné. Obleky nechal visieť na vešiakoch. Vyzliekol si aj to čo mal na sebe. Začne nanovo. Vzal si iba svoje oblečenie, čo nosil kedysi. Nohavice, tričká, mikiny, čierny plášť, dlhý kabát. Nemienil sa nikdy vrátiť. Všetko, zväčša tenké veci, sa mu zmestili do tašky. Zostali mu tam už len gitary, ktoré postupne poodnášal ku Gasovi na ubytovňu, kde mu ich mal dočasne postrážiť, notebook, jeho poznámky s hudbou a iba pár drobností. Zvyšok nechcel, alebo ho už nemal ako odniesť.

Slnko pomaly zapadalo za budovy za hranicami areálu. Obloha sa sfarbovala dočervena. Sedel v kresle a sledoval, ako tento deň končí. 

Zo stolíku vedľa sa na neho usmievala tvár mamy. Vytiahol fotku zo skleneného  rámiku a vložil ju medzi veci. Viac nepotrebný kus skla a dreva zovrel v ruke, cinkol oň prívesok. Nazbierala sa v ňom všetka zlosť a zúfalosť. Zahnal sa, čo mu sily dovolili a šmaril ho o stenu naproti.

Roztrieštil sa na márne kúsky a spolu s omietkou spadol k zemi.

Sťažka dýchal, rýchlosťou úderov srdca by sa vyrovnal špičkovému bubeníkovi. Prevrátil stolík hore nohami a spolu s ním všetko, čo bolo na ňom. Schmatol stoličku a zahnal sa na poličky. Zbierky rôznych vecí ako CD-čiek, platní, fotiek, či časopisov, padli za obeť. Po lete vzduchom rozhádzane dopadali, a ak sa nezničili už pri zrazení nábytkom, tak si to na ne ešte len počkalo. Prechádzal z jednej miestnosti do druhej ako tornádo, čo za sebou zanechávalo spúšť. Nenávidel Andreasa, nenávidel seba. V amoku mu vadila čierna, biela, farby dúhy i priesvitná. Nech toho ale rozbil koľkokoľvek, úľava neprichádzala. Jeho duša sa zmietala v kŕčoch.

Zdvihol na podlahe ležiaci obrázok. Bol urobený v ten najkrajší a zároveň najsmutnejší deň, v deň, keď sa táto katastrofa začala. S Tinou boli prvý raz samí vonku, šťastní jeden z druhého. Dotkol sa jej lásky a pier, a hneď nato si ju on vybral do skupiny. Nežne pohladil jej tvár a odložil ju na vrch tašky.

Oprel sa o umývadlo. Kachličky naokolo už pocítili jeho prasknuté nervy. Zo steny zo sprchovacieho kútu striekala voda a v spŕške máčala okolie i Lukasa. Pod nohami sa mu tvorili mláky. Videl osobu v odraze, ktorá sa mu hnusila. Len čo zatvoril oči, tisíckrát sa mu premietol film o Tine. Za jediný okamih. 

Ako to vrátiť späť? Ako to zastaviť? Ako jej dať vedieť, že ju nechce stratiť?

Vrazil päsťou do lesklej plochy visiacej na stene priamo pred ním. Pokryli ju prasklinky v kruhu preťatom lúčovitými ryhami. A bolo po zrkadle.

Demolačná činnosť bola na konci. Hnev slabol ako plamene bez kyslíka. Musel sa upokojiť. Oprel sa o stenu a snažil sa stíšiť, keď sa mu pri dverách ozvalo búchanie.

Bez záujmu Andreasovi otvoril a viac sa mu nevenoval.

„Čo robíš?! Ten hluk sa ozýval cez všetko poschodia! Akoby si...“ Zasekli sa mu slová v krku. Až teraz si uvedomil, ako synov byt vyzerá. „Ty si... Zničil si! Toto ti strhnem z...“

Nezaujímalo ho, čo si bude myslieť. Vrátil sa k svojej taške. Dlhé rameno si prevesil skríža, notebook vzal pod pazuchu.

„Z čoho? Z platu? Ale prosím ťa. To je kompenzácia za moju doterajšiu prácu pre teba a za odstupné. Nemusíš ma vyhadzovať a nič mi nedlžíš. Sme si vyrovnaní.“

Tininu fotku chcel odložiť do obalu gitary, čo mu zostala v štúdiu, aby ju mal stále pri sebe. Iba s tou nateraz odíde. Zatiaľ si ju vložil vložil do vrecka.

Samozrejme, že si Andreas všimol, čo tak opatruje. „Ona nie je pre teba. Je príliš nevinná. Neprekáža ti to?“

„Nikdy si mi nedal príležitosť skúsiť to s ňou. Neakceptoval si to, ani keď som sa menil na iného človeka. Nech som sa snažil ako chcel, byť podľa tvojich predstáv, nikdy som nebol dosť dobrý. Dneškom ale budeš spávať o niečo pokojnejšie, že ma viac nebudeš mať na očiach. Ale čo sa Tiny týka,“ zatváril sa ľahkovážne. Vyšiel na balkón a prudko roztvoril padacie dvierka. Skladací rebrík sa s rachotom spustil, až sa narovnaný nedotkol podlažia dolenižšie. Klesal ním.

„Zmluva jej stále trvá. Nepribližuj sa k nej.“

„Pri mne sa viac tým zdrapom papiera neoháňaj a nestaraj sa do mňa.“

Stratil sa mu z dohľadu a nepočúval, čo po ňom naďalej vykrikoval. Boli to vyhrážky a urážky, ale už sa nenechal vyprovokovať.

Zastavil sa na Tininom balkóne a zahľadel sa cez okno dnu. Zatienil si rukami, aby prehliadol tmu dnu. Nebola tam. 

Zliezol úplne, iba na poslednom poschodí mu ju samé nebo zoslalo do cesty. Neďaleko zahliadol, ako šla s dievčatami. Zvyšok zoskočil a rozbehol sa k nej.