Už nikdy ticho 2: kapitola 12

Štvorica si Lukasa bezpochyby všimla, avšak pod naliehaním Tiny sa naďalej tvárili, akoby neexistoval. Ponáhľali sa tmou, bavili sa medzi sebou, akoby bol duchom.

„Hovor so mnou, Tina,“ snažil sa ju presvedčiť. Neodbytnosť a zúfalý výraz nakoniec dievčinu prinútili, aby mu dala pár minút.

All, Alice a Phoebs sa pohli ďalej a nechali im kúsok súkromia. Rešpektovali, že si potrebovali svoje problémy vyriešiť, a aj keď s Lukasovým doterajším konaním nesúhlasili, neodsudzovali ho a priali Tine šťastie, nech sa to medzi nimi vyvinie akokoľvek.

Po tom, čo jeho prianie dostať šancu stretnúť sa s Tinou už bez lží bola vyslyšaná a mal ju na dosah, bál sa ju využiť. 

Stála pred ním a cítila sa podobne. Neisto, celá sa triasla kvôli nepríjemnej situácii, čo medzi nimi nastala. Nevedeli, čo si k sebe dovoliť a kde sú hranice, aby to neprehnali a nedali najavo viac.

„Idete do štúdia?“ spýtal sa na začiatok.

„Dokončili sme úlohu od Andreasa. S Alice sme napísali pieseň. Šli sme ju zaniesť, pretože chcel, aby sa k nej mohla okamžite začať vytvárať hudba.“

Hľadeli do zeme. 

„A ty s taškou?“

„Odchádzam.“

Srdce jej vynechalo úder. „Ako, že odchádzaš?“

Prikývol a napätie sa premenilo na bezslovné prekvapenie. Konečne mu venovala celú svoju pozornosť. Všimla si, že sa nezdá byť celkom v poriadku. „Si mokrý. Nepovedz, že si sa sprchoval takto.“

Vyčarila mu na tvári. V jej prítomnosti sa svet okolo neho menil. Stačil od nej i maličký záujem. „Nie, to nie. To len striekala voda z poškodenej sprchy.“

„Tvoja ruka... Krvácaš!“ Neovládnuc sa ju vzala do svojich dlaní. Prezrela si oškreté hánky a zachytila, ako sa pri tom on tvári. Zneistela. Mala sa k nemu správať chladne. Tak to chcela, a nie aby na ňu opäť hľadel ako na... Hľadel na ňu ako na anjela.

„Teraz úprimne. Chceš, aby som zostal?“ opýtal sa slovami, ktoré mu raz sama položila. 

Zovrelo ju. „Je mi to jedno,“ vytlačila zo seba.

Hľadal v jej očiach správnu odpoveď so strachom, že to myslela vážne. Nádej v ňom pred Tinou pokľakla. Sám by najradšej urobil podobne, ak by to niečo napravilo, ale hrdosť mu to nedovoľovala. Ustúpil očami a zatnúc čeľusťou to prijal. 

„Tak si sa rozhodla?“

„Nedôveroval si mi, nepovedal si mi kto si a ja teraz nedokážem veriť tebe.“

Pohladil jej tvár ako tej fotografii. Pod prstami cítil teplú, mäkkú, hladnú pokožku. Priblížil sa k nej. V tieni ich postavy splynuli v jednu a priviedol Tinu do rozpakov. Zohol sa k nej, a keď ho už šla požiadať, aby zadržal, zľahka ju pobozkal na čelo. 

„Získam si tvoju dôveru späť. Urobím pre to všetko.“

Veľké oči mu prezrádzali, aká je z neho zmätená. Bolo to tak. Chcel o ňu zabojovať. Vnútrom sa jej rozlialo čosi zvláštne, podlamovali sa jej z toho kolená.

Pomaly spolu kráčali k štúdiu. Nemali naponáhlo. Nemali si veľa čo povedať, ale stačilo, že kráčali vedľa seba, cítili jeden druhého a nechceli sa opustiť. Tina začínala pochybovať o svojom rozhodnutí, že o Lukasa už nikdy ani nezakopne. Nebol len niekým, na kom jej záležalo, a chcela byť jeho priateľkou a chodiť s ním, ale bol aj jej najlepším priateľom a dôverníkom, ktorý ju často ťahal z problémov a stál pri nej, i keď on sám mal svoje tajomstvo.

Ich rozhovor prišiel nečakane. Znovu totiž zahrmelo. Presne tak ako v noci.

„To bude znova búrka.“

„Včera si musel zmoknúť.“

„Trošku, ale nebolo to ani prvý krát a ako sa poznám, tak ani naposledy.“

„Andreas bol dnes nervózny.“

„Viem si predstaviť. Mrzí ma to. Vylial si na vás voju náladu kvôli mne, pretože som po včerajšku prespal jedno dôležité stretnutie.“

„Nezobudila ťa recepčná hovorom?“

„Priveľa som toho popil a prespal som u Niny...“

Dobré myšlienky pominuli. Obvinila sama seba, že bezpochyby osprostela, keď si myslela, že sa zmenil. Siahla si na krk a strhla si retiazku z príveskom od neho.

Prestrašene pozeral striedavo na Tinu a na maličký predmet visiaci na roztrhnutej, hompáľajúcej sa retiazke. Prudkým pohybom ju hodila kamsi do trávy. Strčila do neho a po zbytok cesty išla sama.

Stretla dievčatá, ako už vychádzali z budovy. Nebolo potrebné, aby tam šla, a tak ju vzali spolu so sebou. 

Lukas jej prestával rozumieť. Podľa jeho mienky sa správala nevyspytateľne a ešte sa nespamätal, ako ten prívesok odhodila. Bezpochyby ani netušila, čo pre neho znamenal a on netušil, čo znamenalo pre ňu niečo také spraviť.

Nájsť ho by bolo skoro ako zázrak. Skoro nemožné, podobne ako to, že si dajú ďalšiu príležitosť, či to, že sa Lukas s Andreasom raz začnú správať ako syn s milujúcim otcom.

Navštívil pracujúci tím hudobníkov. Mali pred sebou text napísaný Tininým rukopisom, okamžite ho spoznal. Mala výnimočne úhľadne, krasopisne vypísané písmo.

Len čo vošiel do miestnosti, spočinuli na ňom pohľady. Andreas ich už vystríhal, že sa od neho majú dištancovať. Mal záujem prečítať si, čo to tá dvojica vytvorila, ale kolegovia, s ktorými sa denno denne stretával, museli odmietnuť.

„Mrzí nás to Lukas, ale máme zákaz. Vraj tu už nepracuješ.“

„Je to tak.“

Vymenili si pohľady. 

„Čo sa stalo?“

„Nezhoda názorov. Obaja sme príliš podobné povahy.“ Priznávalo sa mu to ťažko.

Prešiel na opačnú stranu, kde mal opretú svoju gitaru. Rozopol obal a sadol si do kresla obďaleč skupinky. Vybrnkával postupne na struny za úmyslom naladiť ju.

Jedného z mužov to rozptyľovalo. „Ak chceš zostať, nevyhodím ťa, ale skutočne nechceme prísť o miesta aj my. Nežiadaj od nás, aby sme ti dovolili pracovať na piesni.“

Zatváril sa vyjadrujúc: „Veď ja nič.“

Ticho sa venoval hudbe svojej predstavivosti vytvárajúc nové, krátke melódie, zatiaľ čo niekoľko hláv dokopy nezložilo zatiaľ, čo počúval, vôbec nič. Ich práca bola bezúspešná. Čas im plynul, ale stále neprišli na ten správny dych, ktorý by s textom vytvoril jeden neodlučiteľný celok.

Po pol hodine sa rozhodli, že sa pôjdu posilniť. Pozreli Lukasovým smerom. Zaujímalo ho, ako sa zachovajú, či ho požiadajú, aby odišiel.

„My sme ti to nedovolili.“

Prikývol. 

Muž mu kývol spiatočne a pobral sa za ostatnými. 

 

Tine večera nechutila. Nielenže mala dosť zemiakovej prílohy na nekonečný spôsob, ale žalúdok plával ako na vode. Iba sa v tom rýpala a v podstate z toho nič do seba nedostala. Dievčatá na ňu nešťastne pozreli. 

Allison nezvládla na ňu len tak prizerať a tváriť sa, že nič nevidí. „Stalo sa zase niečo medzi vami?“

„Nie...“ pokrútila hlavou, ale vlastne si začínala uvedomovať, že sa stalo. Nával hnevu, ktorý na ňu znova prišiel, ustúpil, a myseľ sa vyjasňovala a následne zapĺňala Lukasom a ich činmi.

„Nemôžeš mu odpustiť?“ pýtala sa ďalej Phoebs.

„Ja sa už na neho vlastne nehnevám... Mrzí ma však, že mi viac nedôveroval.“

„A povedala si mu to?“

„Nie.“

„Prečo?“

Tíško sklonila hlavu. „Vybuchla som. Vôbec som sa neovládla... Navyše som zahodila aj prívesok od neho,“ šepla.

„Čo si spravila?“ spýtala sa neveriacky Allison. Zhlboka sa nadýchla, aby to všetko predýchala, zatiaľ čo Phoebs sa na Tinu znova iba ustarostene zahľadela.

Prikývla a dochádzalo jej, že to asi nemala robiť. „Strávil u Niny celú noc... A ja som sa s ním chcela zmieriť... A...“

„Domnievaš sa, že medzi nimi niečo je?“

„Hlúposť,“ odfrkla Alice. Doteraz mlčala podobne ako tomu bývalo po celý ten čas, čo spolu viedli žabomyšiu vojnu, no teraz svojsky vstúpila do rozhovoru. 

Získala si ich pozornosť. Stále bol nezvyk, že sa medzi ne zapájal aj ktosi štvrtý. Ale bola to len otázka času. Nechápavo, trošku prekvapene, na ňu upriamili pohľady.

„Ty si ale hlavička. Myslíš si, že keby medzi nimi niečo bolo, tak ti to hneď vešia na nos?“ odbila ich špekulácie zdvihnutím obočia. Asi by sa aj čudovali, keby to povie inak, miernejšie, ale bol v tom kus pravdy, a to Tinu začínalo zožierať. Jej poznámka bola ako nasadený chrobák do hlavy, čo jej od toho momentu nedal pokoja. Je možné, že by k nemu bola tentoraz nespravodlivá, žiarlila a urobila vlastné, nekorektné, predčasné závery? 

Hodila vidličku do tej zemiakovej hmoty. Behom okamihu odniesla podnos.

„Ideš za ním?“ nadšene zapišťala pehaňa.

„Ako ho chceš nájsť?“ položila inú otázku Alice, večne pragmatická, ako zisťovala.

Zamyslela sa. Videla sa, ako odhodila svoj darček. Lukasa to muselo zraniť. Bola to jej vina. Vzápätí snažila utíšiť svoje svedomie výhovorkou, že si to spôsobil sám, a keby bol od počiatku úprimný, nič také by sa nemuselo udiať. Ale čo by napravilo, ak by oklamala akurát sama seba? 

„Najskôr chcem nájsť ten prívesok.“

„Konečne niečo konštruktívne!“ rozhodila rukami All. Upratala po sebe a vzala si svoje veci.

„Nechcela si byť s Canom? Určite už čochvíľa odíde...“

„Samozrejme, že ti pomôžeme. Sama ho po tme uprostred trávniku nenájdeš. Can to pochopí... Napíšem mu, ak už skončil, možno bude môcť priložiť tiež ruku k dielu.“

 

Prišiel za nimi von, a nie len tak naprázdno. Niesol so sebou aj niekoľko lámp, ktoré si požičal od osvetľovačov. Či už s povolením, alebo nie, po tom žiadna z nich nepátrala.

Od miesta, kde Tina zhruba stála pred hodinou, prehľadávali po štyroch centimeter po centimetri. Lozili po zemi nevidiac na vzdialenosť väčšiu, ako priamo pod nos. Keby nebolo lámp, nedovideli by ani jedna na druhú. 

Zamestnanci sa poberali domov, alebo na ubytovňu, ak museli na ďalší deň skoro ráno pokračovať v načatej práci. So zmiešanými dojmami zahliadli, ako pätica už niekoľko desiatok minút lozí po mäkkej pôde.

Všetci, až na Tinu, každou zmarenou šancou na úspech, keď sa im nedarilo nájsť to, čo bolo stratené, prichádzali o nádej. Prívesok zostával stratený, iba Tina to nevzdávala. Nevnímala únavu a neprestávala v pátraní, i keď priatelia už nevládali.

Jeden po druhom si bez pokračovania posadali.

„Tina, ten už nenájdeš.“

„Nájdem. Musím ho nájsť,“ trvala na svojom hýbuc sa nosom blízko k zemi.

„Počkaj aspoň do rána, keď nebude tma. Oddýchneš si a môžete pokračovať,“ pridal sa Can. 

Na chvíľu zastala a vystrela si chrbát, všetko ju bolelo. „Prečo Lukas dnes odchádza tiež?“ 

Okrem Lukasa a Andreasa bol asi jediný, kto jej mohol odpovedať. Nečakala však Canovu reakciu, akoby ho zaskočila. 

„Nevedel si to?“

„Nie,“ priznal.

S novou otázkou, ktorá jej vŕtala v hlave, sa znova vrátila k snahe prinavrátiť ten nešťastný prívesok majiteľke, teda sebe.

Čas sa jej prelieval pomedzi prsty podobne ako steblá trávy, ktoré medzi sebou ukrývali ten vzácny poklad pre Tinu. Možno to bol len kúsok kovu, ale čím viac sa snažila dopátrať sa k nemu, tým väčšia úzkosť jazvila jej vnútro. Nič by ju nevyliečilo väčšmi, než napraviť jej nepremyslený čin.

Can už po krátkej rozlúčke opustil ich partičku. Netrúfala si tipnúť, kedy najbližšie budú zase všetci spolu. Možno nikdy. A ktovie, kde môže byť Lukas? Bála sa, že odišiel a nebudú sa už môcť znova porozprávať a všetko vyjasniť. Urovnať to medzi sebou. Dať si vzájomne ďalšiu možnosť na prítomnosť toho druhého.

Prepadávala ju panika, ale pred dievčatami na sebe nenechávala nič badať. Stačilo, že o tom vedela ona.

Oblohu preťal jasno žiariaci blesk, akoby sa sa roztrhla temná pokrývka noci a s hlasným zahrmením sa nebesá rozplakali.

Dievčatá vyskočili na nohy. „Vstávaj, Tina! Ideme!“

„Nie! Najskôr ho nájdem...“ zostávala na mieste, ale tu ju už vytiahli na nohy.

„Nerob bláznovstvá!“ trvala na spoločnom názore aj Alice a pevne ju ťahala za sebou.

Nemala na výber a nasledovala ich pod prístrešok. Tak neskutočne veľmi ho chcela nájsť, aby sa potom s ním mohla znova postaviť pred Lukasa.

Ochladilo sa a Tinu striaslo. Vošli dnu, do ich domu, len jej sa akosi nechelo. Vedla, že ten dážď môže so sebou raz a navždy vziať tajomstvo Lukasa do nenávratna. Prívesok bol dar od neho. Často jej pripadal ako jeho súčasť, neobjasnenou pravdou jeho minulosti, ktorá zostávala otázkou. Ako inak ha prinavrátiť?

Skleslo pozerala cez sklené dvere. Lialo ako z krhly, a nezdalo sa, že by to chcelo pominúť.

„Tak poď, spravíme u Phoebs menšiu párty na Alicino privítanie medzi nami...“

Vzdychla si a napokon sa rozhodla, že sa nechá prehovoriť, aj keď toto ju neprestávalo trápiť.

 

Po večeri sa už nikto nevrátil.

Pri pulte pred monitorom počítača dokolečka si opakujúc text, čo Tina s Alice napísali, s gitarou v rukách, slúchadlami na ušiach. Tak trávil Lukas už hodný čas. Hľadal tú správnu melódiu, nahrával a opätovne si ju púšťal len preto, aby spravil ďalšiu, prepracovanejšiu verziu, kým s ňou nebol úplne spokojný. Kúsok po kúsku pripájal jednotlivé časti k sebe.

Snažil sa odosobniť od faktu, kto je autorom a sústrediť sa iba na prácu. Bolo to však ťažké. Chcel dať do toho to najlepšie zo seba. Možno si dokazoval, že nie je tak neschopný, ako mu to všplechol do tváre otec predtým, než sa ho zriekol ako syna.

Navyše jasne rozoznal Tinine písmo, a teda aj časti textu, ktoré zložila ona. Svojím dielom otvorila svoje srdce a dovolila človeku precítiť všetko, čo sa v nej skrývalo a po onej noci, to mal na svedomí znova iba on.

Musel si dať pauzu. Gitaru položil vedľa stolu, slúchadlá taktiež odložil a pohodlne sa ovalil na operadlo kresla. Cítil štípanie očí a previnenie. Na pár sekúnd tak uzavrieť svoju myseľ pred všetkým, čo chcel vymazať, aby jej doprial krátky oddych, ale v tme ho čakala    Tina, ako bola z neho sklamaná a odhodila jeho spomienku na mamu. 

Otočil sa na stoličke smerom k oknám. Nebolo vidno ani jedinú hviezdu, bezpochyby mračná skrývali ich i mesiac. Vstal a podišiel bližšie.  Vyzeralo to na poriadnu búrku, podobnú, ako bola včera. Chcel sa vrátiť naspäť, keď uvidel pohyb malých svetielok.

Lepšie sa zahľadel. Nedalo mu to, vyšiel na terasu. Bolo to na mieste, kde Tina odhodila prívesok.

Pri všetkom tom smútku sa musel na druhú stranu aj usmiať. Nevedel, ako dlho tam už bola, no pri tom, ako ostatní postupne rezignovali, nebolo to chvíľku. Telom mu prešiel zvláštny pocit šťastia. Hľadala ho. Hľadala ten prívesok. Dievčatá a Can držali s ňu a snažili sa zvýšiť šancu úspechu. Zložil hlavu o stenu za sebou a naďalej s blaženým, polichoteným výrazom sledoval čo sa odohrávalo v diaľke.

Can ich po niekoľkých minútach opustil, a tak tam zostali už iba ony štyri. Zdalo sa, že sa s Alice pod Andreasovou vyhrážkou spojili, keď mu Can zavolal. Pýtal sa, či naozaj skončil, ako mu prezradila Tina, tak mu povedal pravdu, naďalej sledujúc to divadlo. S prosbou, aby nikde nevravel, že bude robiť v štúdiu po zvyšok noci, sa s priateľom rozlúčil.

Mala záujem? Horúco, ktoré ho oblialo zohrialo aj ten chlad, ktorý mu vyháňal na pokožku husiu kožu. 

Zableslo sa a rozpršalo. Cúvol dozadu, aby nezostal okamžite znovu mokrý do nitky, keď konečne uschol po tom osviežení pri zdemolovaní sprchy. S obavou pozrel, či zostane aj v daždi. Neprial si, aby ochorela. Tvrdohlavú ju voľky-nevoľky prinútili, aby sa skryla.

Cítil na tvári dážď, ale bol príjemný. Pozrel na zápästie, na svoju časť prívesku, a potom vytiahol z vrecka na nohaviciach aj druhú polovicu, tú pre ktorú Tina trávila večer v blate a riskovala by aj nachladnutie. On ho našiel a vzal, hneď potom, ako vtedy nahnevaná odišla, len ona to nevedela.

 

Dievčatá túto noc prespali všetky štyri u Phoebs. Dlho do noci klebetili, aj keď Tina si hlas trochu šetrila. Možno si na rolu poslucháča, ktorú dnes hrala, sčasti privykla. Zaspali nadránom, Tina ako posledná. Dlho hľadela, ako dážď postupne usadal. Keby však vydržala o niečo dlhšie, bola by svedkom nielen čarovného východu slnka s nádhernou dúhou, ale dokonca by videla aj istého chlapca s gitarou v čiernom puzdre na chrbte, moknúceho, kráčajúceho k východu.