Už nikdy ticho 2: kapitola 13

Hneď ráno Andreas vytiahol dievčatá z postelí do kancelárie telefonátom. Mal optimistický hlas, až sa zdalo, že im jediným sa vôbec nechcelo vstávať. Oznámil im, že hudba je už pripravená, a ak sa Tina cítila dobre, s Alice by mohli okamžite začať s nahrávaním. 

Táto správa ich zaskočila. Okamžite vyskočili na rovné nohy a na spánok už ani nepomysleli.

Vyviezli sa k Andreasovi. Zaklopali a vošli.

Telefón neustále vyzváňal. Prvý druhý tretí. Raz niekto niečo oznamoval Andreasovi, inokedy vybavoval niečo neodkladne on. Chvíľu potrvalo, kým sa im mohol venovať.

Po niekoľkých zdvorilostných vetách sa spýtali, či je bežné, aby bola pieseň hotová v takto rekordnom čase.

„Počas všetkých tých rokov len párkrát. Aj to bolo len vtedy, keď som bol o polovicu mladší a sám robil hudbu. Všetko je teda pripravené na nahrávanie.“ Inak povedané, tiež ho to prekvapilo. „Alice, Tina, ste pripravené?“

Vzhľadom na to, aké boli pre Tinu posledné dni, dnes sa cítila nečakane dobre a svet sa jej nezdal až taký temný. Nádejala sa, že sa jej už čoskoro všetko podarí vyriešiť a dostať do správneho svetla. 

„Nad čím premýšľaš? Vyzeráš duchom niekde inde. Máš ešte stále problémy s hlasom?“

„Nie,“ zavrtela rýchlo hlavou a trochu nesmelo sklopila zrak. Hlas dievčiny bol už v celku zrehabilitovaný. „Môžem spievať,“ začala pomaly Tina. „Viete... Včera večer som stratila môj prívesok.“ Bolo jej hlúpe poprosiť manažéra o niečo také, ako by sa jej práve hodilo, ale veľké oči ho obmäkčili bez slov. 

„Nechám zamestnancom oznámiť, aby ho v prípade nálezu priniesli,“ upokojoval ju nepohnúc ani brvou. Načiahol sa po mobile, aby odpovedal na textovú správu. „Máš nejakú fotku, aby vedeli, ako vyzeral?“

Neskotočne sa potešila, že na to pristal. Phoebs ju posmelila úsmevom a Allisom jej položila ruku na rameno. Už len zostávalo dúfať, že manažéra na mieste netrafí šľak, keď zistí, že to robí kvôli prívesku od jeho syna. Medzi snímkami v galérii našla jeden obrázok jej a Phoebs na posedení pri čajíčku v kaviarni. Navyše na ňom bol dobrý detail na prívesok na krku. Ukázala ho Andreasovi a sledovala reakciu.

„Odkiaľ ho máš?“

„Prosím?“ Ak by tam pri nej nesedeli aj ostatné dievčatá, možno by sa aj toho tónu aj zľakla. 

„Odkiaľ ho máš?“ naliehal na odpovedi, akoby ju upodozrieval z krádeže. „Ako si k nemu prišla?“ spýtal sa jej vážne.

„Dostala som ho od Lukasa, ešte na narodeniny. Prečo sa pýtate? Nevšimli ste si ho doteraz?“

Stiahol sa a zahovoril svoje otázky. Fakt, že ho to na okamih vyhodilo z konceptu však nezahladil.

„Phoebs, Allison, dnes sa pustíte do toho istého. Aj od vás chcem duetovú skladbu. Potrebujeme zaujať, aby sa zabudlo na to, na čo by sa nemalo spomínať. A najlepší spôsob bude ohúriť...“

 

Do štúdia sa teda Alice a Tina pobrali s Andreasom samé. Čakal ich tam už vedúci tímu skladateľov a hudobníkov. Svojou prácou Andreasa potešil. Neopísateľne mu vylepšil náladu.

V Tine skrsla zvedavosť a s očakávaním sledovala, ako muž pridáva hlasitosť. Zamrzla. Presahovala všetky očakávania, a nie len to. Akoby vychádzala z jej vlastného vnútra. Hlavné slovo v nej niesla gitara doplnená nevtieravými klavírnymi vsuvkami. Zvyšok bol vyrobený cez program.

Takže pieseň bola doplnená o ďalší rozmer, ktorý v poslucháčovi vyvolávala ešte viac emócií, než ako by mohli vypovedať samotné slová. Text a hudba. Spolu pieseň.

Poslali Tinu do nahrávacej miestnosti, aby sa postavila za mikrofón.

Dnešné nahrávanie bolo ale iné od toho prvého, keď pracovali na debutovom singli. Zo slúchadiel sa do nej vlieval prúd bolesti. Tak nádhernej a tak zraňujúcej. Očami prechádzala po notách s podpísanými slabikami. Prečo má taký zvláštny pocit?

Nadýchla sa, aby v správny moment začala spievať, no hlas uviazol kdesi v krku a nedokázala to.

Stiahli hudbu. „Tina?“

„Ospravedlňujem sa, prešvihla som nástup.“

„Dobre, ideme od začiatku, priprav sa.“

Prikývla. Upravila si slúchadlá a odhrnula pramienok vlasov, čo jej padal do tváre a znervózňoval ešte viac, než bolo v danom okamihu únosné. Sledovala v papieroch, ako sa opäť chýli k spevu. Tentoraz nič nepremeškala, ale aj napriek tomu ju už po niekoľkých veršoch prerušili. Tušila prečo.

„Vlož sa do toho viac. Je to čisté, ale povrchné. Chýba tomu sila. Aj pieseň o láske treba oživiť, nestačí len talent,“ napomenul ju Andreas do mikrofónu, aby jeho hlas počula priamo v slúchadlách, opierajúc sa oboma rukami o pult.

„Veď si určite už bola niekedy zamilovaná,“ snažil sa pomôcť aj muž, ktorému manažér a aj všetci ostatní, vrátane Tiny, pripisovali nočnú prácu. „Daj do toho tie pocity, ako keby si bola skutočne zamilovaná.“

Preglgla vediac, že to nebude môcť splniť. Ak nebude prísne kontrolovať, čo cíti, mohla by sa odhaliť, a to nechcela. V prvom rade je Andreas jej manažér, ktorý je striktne proti akémukoľvek vzťahu, ktorý by mohla niektorá z nich nadviazať a podruhé, je aj Lukasovým otcom. Napriek všetkým nezhodám v nich predsa kolovala stál tá istá krv.

Odraz vlastnej tváre, čo vrhala, zakrýval jasný pohľad na Alice, ktorá stála obďaleč skleneného okna štúdia. Nezdalo sa však, že by plánovala pomôcť jej. A ako by aj mohla? Toto je úloha, ktorú sa rozhodla žiť - spievať.

Ešte raz sa pokúsila splniť očakávania, stále to ale nestačilo. Skleslo si s Alice vymenila miesto. Mulatke to šlo ako malo. Aj keď robila chyby a aj keď boli pripomienky, dalo sa s jej prejavom pracovať. Vycítila vo vzduchu sklamanie. Andreas očakával viac.

„Nemysli si, Tina, že to necháme tak,“ poberal sa Andreas po doobedňajšej práci na schôdzku. „Zostáva ti voľné poobedie, ale o siedmej pokračujeme, kde sme skončili, len to bude lepšie. Dovtedy máš horu času na premýšľanie, čo spraviť, any to bolo naozaj lepšie, než doteraz. Buď tu načas.“

„Áno, pane.“

„Dobre,“ zmäkol mu trochu výraz. „Som rád, že ste si s Alice našli cestu k spolupráci.“

Nasilu sa usmiala a kývla hlavou na pozdrav. 

Dievčina prišla k Tine a s chladným výrazom jej polohlasne šepla: „Stačí, keď prídeš na to, ako k sebe priblížiť prácu a súkromie, no nikdy ich nespojiť,“ a nasledovala Andreasa von z budovy.

 

Čím ďalej tým viac považovala Tina nápad napísať s Alice pieseň o jej citoch za tú najabsurdnejšiu hlúposť. Sama sedela vonku. Mala po obede, kde jej spoločnosť okrem neznámych zamestnancov robili akurát vlastné myšlienky. Žiaden Can, žiaden Lukas. S Phoebs a Allison sa museli tiež minúť a znova už určite pracujú na svojom novom diele. A Alice? V podstate sa nezmenila. Ak to bude takto pokračovať aj pri večeri, začne mať dojem, že žije zo vzduchu. Prečo si po včerajšku myslela, že sa zmení fakt, že je jednoducho svojská? Ktovie, kde zasa trčí po zvyšok dňa...

Využila teda čas, zapla notebook a obvolala všetkých ľudí pripojených na sieti. Medzi inými štvrtinky, kamošky zo základnej školy a samozrejme ľudí doma. To bolo zase obáv o to, ako sa má a či je všetko tak ako má. Ani by to neboli oni, keby tomu tak nie je. Dnes však, v takom prázdnom osamelom dni, prišli ich slová aj celkom vhod. I keď po rozlúčení zostalo vo veľkom apartmáne smutné ticho.

 

Večer do štúdia nemeškala, no napodiv Andreas sa dostal do menšieho časového sklzu. Len čo prišiel, už vybavoval nejaký hovor. Najskôr niekto oznamoval novinky jemu, inokedy zasa on potreboval niečo neodkladne prekonzultovať.

„Nával?“

„Áno, je toho náhle trochu viac,“ pripustil, no odmietol ďalej rozoberať tému, ktorá jasne spela k jednému menu. Tinu však myšlienka, že ten zhon prišiel preto, lebo mu s prácou viac nepomáha Lukas, neobišla.

„Ten ďalší pán nemá prísť?“

„Mathias? Nie, chce sa s tebou porozprávať, možno ti to potom pomôže prekonať bariéru k spevu.“

Prijala kreslo oproti a nepríjemne sa zahniezdila. Chcel snáď preberať ju a Lukasa? Pozrela do zeme a nervózne si žmolila prsty.

„S piesňou, čo ste s Alice zložili, som mimoriadne spokojný. Samozrejme, vždy by sa dalo niečo vypilovať, ale úprimne veľmi dobre. Ako vznikla? Včera ste nevyzerali... povedzme veľmi priateľsky, ty si navyše nemala hlas...“

„Síce som nemala hlas, ale písať som mohla,“ pokúsila sa zavtipkovať a až keď to vyslovila si uvedomila, ako arogantne to mohlo vyznieť. Andreas však nereagoval na možný výsmech. Pokračoval akoby nič.

„Ty si prišla so základom textu?“

„Ale Alice sa na to potom chytila a spravili sme ju spoločne,“ vysypala rýchlo.

Andreas prijal vysvetlenie a nebadane sa pousmial. Nato ale znova zvážnel a naklonil sa dopredu, akoby nevedel, ako má začať. To sa na neho nepodobalo. Zjavne to bolo niečo, čo pre neho bolo komplikované, aj keď to občas vyzeralo, že prísnosť, ktorú vkladá do práce, čo robí, tvorí dostatočnú izoláciu od okolitého sveta plného iných ľudských bytostí.

„A ten prívesok... Vravela si, že si ho dostala na narodeniny?“

„Áno,“ potvrdila nevediac, o čo mu ide.

„Od toho chlapca?“

Vážne sa mu zahľadela do tváre. Zdalo sa, že svoju otázku myslel vážne. „Pane, prečo sa ma to pýtate?“

Neodpovedal, no akoby jej videl až do žalúdka. „Len preto, lebo ten prívesok...“

Vzpriamila sa, skoro zabudla dýchať.

„... Nenašiel sa,“ odpovedal sledujúc, ako Tinino nadšenie pokleslo. Z tváre sa jej náhle stratila tá žiara, ktorou ľuďom pri dobrej nálade a šťastí dokázala rozžiariť aj deň vyšedivený starosťami. Iskrička v očiach vyhasla, úsmev sa stratil.

„Ach tak,“ usmiala sa, aj keď sa to možno vôbec nehodilo. 

„Mrzí ma to, Tina.“

„Aj mňa.“ Zhlboka sa nadýchla, aby potlačila pocity, ktoré sa rvali na povrch. Zavanila pohľadom o Andreasovu tvár. V očiach jej zazrel lesk sĺz, ktoré nemal zbadať. Robila pre to všetko, čo sa dalo. ZPozrela kamsi do okna, ale čím viac si všímal ako rozpačito mihá pohľadom, každú chvíľu žmurká a zadržuje dych, došlo mu, že nie farba závesov ju dojala.

„Bol to predsa len prívesok. Jeden z mnohých, ktorý si kedy mala. Gas ťa niekedy odvezie do zlatníctva, aby si si vybrala krajší,“ povedal namiesto toho, aby uznal, že chlapec, ktorého viac nenazýva svojím synom, bol pre Tinu možno niečím viac, nech robil čo chcel, aby tomu zabránil.

Tina sa skoro zasmiala. Pokrútila hlavou. 

Krátku chvíľu prerušila, keď vstala a ujala sa svojho miesta za preskleneným oknom.

„Cítiš sa na spev?“

„Ako nikdy.“

Chytil sa teda aj on svojej práce. Sadol si za pult, spustil nahrávanie a hudbu a pozorne počúval spev. Naskakovali mu zimomriavky. Keď vravel, aby to bolo lepšie ako doobeda, a keď sa s ňou teraz rozprával, nečakal, že sa pri slzách dá zo seba vydať nieto tak emocionálne silné. Úprimnosť ho dostala. Uveril všetkému. Nespievala ústami ani hlasivkami, nespievala slovami. Bolo to srdce, ktoré plakalo a vykričalo všetko, čo ho raní. Prestával vidieť obyčajné malé dievča, čo sa bezhlavo pobláznilo do chlapca a na ďalší deň zabudne. Stávala sa pre neho niekým omnoho jedinečnejším a najmä dôležitejším.

 

Neprítomne sa opierala o stenu sledujúc pravidelne poskakujúce čísielko poschodia. Po cinknutí sa dvere roztvorili a ukázali chladný vchod do apartmánu. Zostala stáť dnu. Netúžila prejsť ďalej. Napokon prekonala svoju nevôľu a zamkla za sebou. Miestnosti boli prázdne, mĺkve, presne také isté, aké ich zanechala.

Pustila si hudbu, pretože to nič, čo sa jej ponúkalo, aby počúvala, ju priveľmi deprimovalo. Vzala tričko, čo bolo prevesené cez operadlo a hodila ho do koša so špinavou bielizňou, stoličku zasunula bližšie ku stolu. Umyla riad čakajúci v umývadle, utrela ho a odložila do dresu na svoje miesto. Upratala všetko, čo stálo čo i len o centimeter vedľa, než malo. Keď už nebolo, čo robiť, bezradne sa rozhliadla okolo seba. 

Z postele vzala deku a rozprestrela ju na podlahu v obývačke. Sadla si ku sklenenej stene odhaľujúcu panorámu Berlínu, len sotva si nevšímajúc svoj strach z výšky. 

Sledovala malé svetielka predstavujúce život za oknami budov, ako jedno po druhom splývajú s tmou noci mesta. Aj keď jediné, čo v tmavom tieni nezmizlo, boli hviezdy na oblohe, únava ju stále nedokázala uspať a priviesť do sveta, kde by ju konečne oblial stratený pokoj duše. Čas na mobile ukazoval krátko pred novým dňom. Vzdychla si a objala kolená. Ešte aj mesiac sa kdesi skrýval.

Prečo sa Andreas tak zaujímal o to, ako sa k nej ten prívesok dostal? Akoby ho poznal. Mohol ho on darovať Lukasovi? Všeličo by to vysvetľovalo. Ale na druhú stranu, ak bol medzi otcom a synom tak zlý vzťah, ako jej to mnohokrát Lukas vykresľoval, prečo by jej ho vtedy daroval? Dnes mu dokonca sám Andreas nepovedal inak ako ten chlapec. 

Znova rozsvietila displej. Nechcelo sa jej uveriť, že prešla len minúta odvtedy, čo naň pozrela naposledy. Prechádzala adresárom rozmýšľajúc, komu z tých, s kým dnes ešte nehovorila, by mohla zavolať a nevadilo by mu, že ho budí uprostred noci. Potom si uvedomila, že by pravdepodobne musela vysvetľovať, prečo volá a čo sa deje. Nech by vymyslela čokoľvek, bola by to len chabá výhovorka. Nespokojne ho odložila vedľa seba a znovu iba mapovala verejné osvetlenie. 

Ukradomky hodila očkom po mobile. Lukas jej dnes nezavolal. Nič o ňom nevie. Asi sa na ňu hnevá. Pohmýrila sa a zmenila polohu, pretože jej stŕpla noha. Kam mohol ísť? Vravel, že nemá veľa priateľov, iba Cana a Tariqa. Je možné, že býva u jedného z nich? Alebo snáď u Niny? Hnevala sa na seba, pretože žiarlila na tú predstavu.

Znova vzala mobil do ruky a vytočila Lukasova číslo, no hneď ako tak spravila, zložila. Nestihlo jej hovor ani prepojiť. Podoprela si hlavu. Nechcela vtierať, ale cítila, že sa zblázni, ak neurobí vôbec nič. Vyťukala jednoduchú textovú správu a odoslala.

 

Lukas kráčal ulicami v podstate bez cieľu. Bez obleku, auta a nagélovaných vlasov bol iba obyčajným chlapcom, nemal dôvod pútať pozornosť. Ľudia, čo si cez noviny spomenuli na Lukasa Greislera, si ho zapamätali podľa novej fotky ako človeka vyzerajúceho na súčasť akejsi zámožnejšej vrstvy. Kto by sa domnieval, že by to vymenil za to, čo mu zostalo. A v podstate mu to začínalo vyhovovať. Keď nič nemal, nič nemohol stratiť. Sklamať mohol už iba on sám.

Potĺkal sa bezmyšlienkovite mestom. Hľadel si iba vlastnej cesty pred sebou. Nezáležalo na tom, kam ho privedie, išlo len o to, nezaspať aspoň do úsvitu.

Vo vrecku mu zavibroval mobil. Zamračený sa zastavil. Vyrušilo ho to v činnosti. „Čo za...?“ Pozrel na meno a začudoval sa, či to môže byť pravda. „Absurdné. Prečo by mi písala? Chce sa snáď ospravedlniť? Alebo vynadať mi?“ Skúmavo sa mu oči opäť prilepili na Tinino meno. Znechutený nevedel, či si to chce naozaj prečítať. 

Trhlo mu kútikom úst. Popravil si gitaru na chrbte a odhodlaný, že to nechá plávať, bez otvorenia správy, prešiel ešte nejakou tou ulicou. Myšlienky sa mu už ale netúlali len tak medzi nebom a zemou. Hnevalo ho, že sa jej to znovu podarilo. 

Zostal stáť uprostred chodníku a očami prebehol po okolí. V skutočnosti sa však v spomienkach vrátil k textu, čo napísala a k tomu, ako ju pristihol, ako hľadala prívesok od neho. Keď už pre nič iné, tak kvôli tomuto bol prinútený vytiahnuť malý predmet z vrecka a prečítať si, čo mu mohla napísať.

Uvoľnil ruku, v ktorej držal mobil a nechal ju bezvládne ovisnúť pozdĺž tela. Druhou si prešiel po vlasoch a neveriacky náznakom pokrútil hlavou. Nato sa pousmial, až ten úsmev prerástol do nenúteného smiechu. 

„Maličká, o čo ti ide?“ šepol pomedzi pery a vykročil ďalej. Stálo v nej prosté: „Ahoj.“

Hodnú chvíľu pred dohodnutou hodinou prišiel pred dvere klubu. Únava bola mocná. Schúlil sa do rohu pod schodmi pri dverách, kým ho z driemot neprebral štuchanec. Ospalo, s výhražným výrazom, zazrel na osobu stojacu nad sebou.

„Ako keď som ťa stretol po prvý raz...“ podal mu ruku a pomohol vstať mu. Celý bol stuhnutý a bez síl. „Zasa si preflámoval celú noc?“

Lukas sklonil hlavu, snažil sa prebrať sa a vzchopiť. Znovu naň pozrel. „Ako sa to vezme.“

„Keď si volal, že máš pre mňa návrh, prekvapil si ma. Čo sa stalo?“

„Potrebujem pomoc.“

DJ sa na neho skúmavo zahľadel. Ten chlapec, ktorého videl vyrastať, prechádzať najhorším obdobím najhorším spôsobom, robiceho chyby, a ten chlapec, ktorého pred pár dňami takmer nespoznal, tak sa zmenil, mal v sebe prosbu, no zároveň istú dávku hrdosti.

Vytiahol z vrecka kľúče od vchodu a naznačil mu, aby ho nasledoval.

Hala klubu, ktorá bola zvyčajne plná tancujúcich, zabávajúcich sa ľudí, zývala práznotov. Vzali to krížom k schodíkom vedúcim na poschodie. 

Lukas prijal ponúknuté kreslo a zložil si svoje veci, zatiaľ čo Johan z vedľajšej miestnosti vyšiel prezlečený, s pripravenými raňajkami. Lukas na ne lačne zacivel, no snažil sa ovládnuť a myslieť na iné, ako na vôňu a predstavu chuti jedla.

„Dobre, tak o čo ide?“ zahryzol sa raňajok.

Chlapec rozopol zips obalu gitary a vytiahol z nej zväzok listov. Ponad stôl ich podal DJovi. Po niekoľkých zbežných pohľadoch zaujali mužovu pozornosť. Utrel si ruky a prelistoval si materiály. „Zaujímavé. To je tvoja práca?“

Lukas prikývol.

„A ako si to predstavuješ?“

„Nejakú techniku mám a Can s Tariqom tiež súhlasili. Šli by sme do toho spolu.“

Johan po počiatočnej apatii prikývol. „Súhlasím.“ Naskytla sa mu možnosť sledovať, ako v Lukasovi šťastie stúpa.

„Túto noc si neflámoval, je tak?“

Lukas sa zarazil. „Čo je to za otázku?“

„Zmenila ťa. Všimol som si to už vtedy, ako ste sa tu, v mojom klube, všetci stretli. Hovorím o tom dievčati. Máš jej fotku v kuzdre gitary. Navyše, po tvojich zmysluplne strávených nociac si býval opitý a nenosieval si so sebou tašku plnú vecí.“

„To je pravda. Všetko je inak.“

„Nemáš kam ísť?“

Priznal to. „Canov brat sa oženil a teraz s nimi žije aj s tehotnou manželkou a Tariq... Veď ho poznáš.“

„Mám voľnú izbu.“

„Ďakujem.“

„Ona ťa vážne zmenila.“

Zasmial sa. 

„S mojou pomocou môžeš počítať. Chápem, prečo to všetko robíš a ak mi aj niečo ušlo, nebudem sa vypytovať na detajly. Prichádza niečo veľké...“