Už nikdy ticho 2: kapitola 14

„Dnes tu v našej šou, Spýtaj sa sám, vítam členky B.REAth!“

Spustili zvuk potlesku.

„Ahojte!“ pozdravili sa usmievavo do mikrofónov.

Rádio, s ktorým mal Andreas podpísaný pakt bolo síce malé, ale prestížne. Za krátku dobu sa dostalo na vrchol, najmä svojimi interview so známymi osobami. Na chodbách mali rozvešané zarámované fotografie s mnohými tvárami, ktoré neboli len dočasnými svetielkami. 

„Páni, keď sme pri minulom diely šou oznámili, že prídu práve tieto štyri prerážajúce dievčatá, otázky od vás sa len tak sypali!“

Trojica sa zasmiala, Alice sa cez to preniesla iba ako s prijatím informácie.

„Tieto slečny sa už od začiatku, ako k nám zavítali, milo usmievajú a priniesli hodne dobrej nálady a pozitívnej energie. Čo sa nám tak predstaviť? Poďte doradu.“

„Tu je Phoebe Phoebs! Tá ryšavá.“

„Allison, čavte a dobre sa zabavte!“

„Ahojte, tu je Tina.“

„Tento hlas patrí mne, Alice.“

Moderátor bol milý typ človeka. Aj fádnu situáciu dokázal prekrútiť na niečo počúvateľné. Tých pár minút, čo tu boli pred začatím neustále vtipkoval.

„Tina, čo taký nesmelý hlas?“

„Ja mám trošku trému.“

„Tak to by som ti mal dať prvú otázku!“

Allison a Phoebs s povzbudzovaním dokonca zatlieskali.

„Nič zákerné, prosím.“

Zasmial sa. „To by som nikdy nespravil. Takže prvá otázka na Tinu: Ako vnímaš, že si sa dostala do B.REAth. A ako si sa k tej ponuke vlastne dostala?“

Tina sa trošku zamyslela, aby odpoveď zjednodušila. „S kamoškami sme sa dohodli, že si tento rok na apríla vystrelíme samé zo seba s tým, že tej druhej vymyslíme, ako sa to uskutoční. Dievčatá našli jeden oznam o novej skupine s tým, že do nej hľadajú poslednú speváčku.  Poslala som teda nahrávku svojho spevu a na moje prekvapenie, poslali mi naspäť odpoveď, v ktorej ma pozývali na konkurz, a tak to vlastne začalo.“

„To znie ako z nejakého seriálu!“

„To áno. V podstate je to náhoda, čo ma sem priviedla.“

„Dievčatá, máte za sebou niekoľko úspešných akcií...“

„Áno. Sedem letných koncertov,“ odpovedala Alice s menšími chybami. V nemčine sa zlepšovala.

„Aké sú vaše dojmy z reakcií publika?“

„Skvelé, bolo tam asi tisíc ľudí!“ rozhodila Allison rukami, na čo to Phoebs uviedla na pravú mieru.

„Bolo tam asi dvesto ľudí...“

Tina sa zasmiala. Tie dve sa dokázali tak doťahovať.

Popravila si slúchadlá a pripravila na otázky volajúcich priamo do éteru. Prvých pár bolo v pohode. Ak mala problém porozumieť, ostatní jej pomohli. Nemala dôvod prestať sa usmievať. Prezradila tak, že koniec leta, po spočiatku naoko neprekonateľných komplikáciách, bude patriť vydaniu prvého CDčka z radu B.REAth.

„Verím, že si k tejto udalosti chystá popredné miesta pred všetkými dobrými obchodmi s hudbou nejeden fanúšik vašich doterajších songov.“

„To by sme boli rady.“

„Budú na ňom aj sólové songy?“

„Okrem našich spoločných si na ňom budete môcť vypočuť aj dva duety a sólo každej z nás.“

„Zúčastníte sa aj zlatého klinčeku tohtoročných letných prázdnin na promočnom koncerte?“ 

Andreas im po úspešných vystúpeniach, ktorými celkom zatienili prvotné problémi počas prvého vystúpenia, neprestajne opakoval, že ak dostatočne zažiaria, bezpochyby ich na tú udalosť, rok dopredu zapísanú do kalendárov všetkých hudobníkov, pozvú. Stalo sa tak. Pred niekoľkými dňami im prišla oficiálna pozvánka. Podarilo sa im to, o čo sa snažili. Sú na polceste k úspechu, treba ešte využiť svoju šancu a nadobro dokázať a oficiálne potvrdiť, že na scénu patria. Priamo tam sa podľa podpory fanúšikov vytvorí rebríček naj piesní a o prvé dve priečky bude tvrdý boj interpretov.

„Trúfate si na prvé priečky?“

„Dúfame.“ Andreas im dal za poviennosť dostať sa aspoň s jednou piesňou dostať sa aspoň do posledného dua. To samozrejme ale nemohli povedať.

Znovu sa miestnosťou rozľahol smiech.

„Máme tu ďalšiu otázku na všetky dievčatá...“

S slúchadlách sa im ozval hlas akéhosi dievčaťa. Jasne sa na ňom dalo rozoznať, ako sa chvete od napätia. „Ja som váš veľký fanúšik. Milujem vašu hudbu a ako spievate...“

„Ďakujeme, vážime si to.“

„Držím vám palce, verím v to, že sa dostanete na prvé miesto!“

Znovu sa poďakovali a kvôli krátiacemu sa času ich rozhovoru sa pokúsili posúriť ju k otázke.

„Chcela by som sa vás spýtať niekoľko vecí. Najskôr, či budete chodiť počas školského roku do školy, alebo budete pracovať na hudbe. Potom, máte priateľov a na záver, ako by som od vás mohla dostať podpísanú podpis-kartu.“

Hovor sa prerušil, ale pokiaľ počúvala rádio naďalej, o odpoveď ju neukrátili. 

Odpovedania sa ujala Alice, pretože Allison s Tinou zostali bez slov. Jej výpoveď bola však priobsiahla na to, aby jej nemčina stačila myšlienke, preto svoje slová nechala prekladať. „Naše dve najmladšie členky nastúpa do školy, ale s hudbou sa neplánujeme rozlúčiť. V septembri má výjsť naše už spomínané CDčko, čiže náš denný rozvrh bude zaplnený až po okraj v záujeme promócií a ak by bol záujem zo strany fanúšikov, možno by sme im pripravili aj menšie prekvapenie. Čo to však bude, by sme si zatiaľ ponechali pre seba. Podpis-karty.. O tie sme už dostali viackrát echo, preto by sa mali už čoskoro objaviť a dostať sa k všetkým fanúšikom.“

Prichádzalo na zodpovedanie poslednej otázky. Alice ju však pri pohlade na tváre preťaté kyslými grimasami zámerne vynechala. Poďakovali jej očami. Ak o tom nemuseli hovoriť, bolo jednoduchšie prijať fakt, že zo dňa na deň sa ich šťastie zmenilo.

Allison a Can si v záujme toho, aby nemala problémy, dali nevyslovenú pauzu a čo sa týka Tiny s Lukasom... Ich príbeh skončil v ten deň, odhodila prívesok, ktorý sa viac nenašiel. Keď na textovú správu neodpovedal, viac sa mu tiež neozývala. Prvé dni to ťažko znášala, čím ďalej to bolo horšie, až sa jedného dňa zobudila a bolo to preč. Presvedčila seba samú, že sa odtrhla od minulosti a svojím nezáujmom o tom postupne presviedčala aj ostatné, i keď smútok v hlase a očiach ju občas prezradili. Ubehli odvtedy skoro tri týždne.

„Dnešnými hosťami v našej šou boli členky skupiny B.REAth, s ktorými sa lúčime a slovo prenechávame jednej z ich piesni z repertoáru, konkrétne duetu Tiny a Alice. Nechajte sa uniesť láskou.“

S posledným vstupom sa na pár minút vypli mikrofóny a dievčatá sa mohli pomaly poberať. Ich dnešná práca ale neskončila.

Rozlúčili sa s moderátorom podaním rúk a objatím. Potom sa všetci spolu odfotili pri pamätnej stene a čerstvo vytlačenú fotografiu podpísali ich vymyslenými signatúrami. V areáli predtým strávili hodiny, kým so svojimi značkami boli spokojné. Minuli pri tom celý balík papieru a vypísali dve perá.

Po ich prenose v rádiu sa dodávkou presunuli do televízie, kde sa podieľali na natočení upútavky na „Zlatý klinček leta“. Na chodbách televízie stretli niekoľko známych osobností a takisto pár rovnakých účastníkov, ako boli ony. Dokonca stretli aj niekoho, koho by tam vôbec nečakali.

Sediac na stoličkách v rade vedľa seba sledovali, ako sa na pripravenej malej scéne vystriedalo 

Phoebs otvorila jedno oko, zatiaľ čo maskérka naberala na aplikátor ďalšiu dávku tieňov na oči. „Can?“

„Čo? Can?“ nasledovali ju aj ostatné a napriek nevôli snažiacich sa pracovníkov, všetky sa pozreli na miesto, kam sa utiekala aj Phoebs.

Do miestnosti práve vchádzal chlapec s čiernym, polokrátkym strihom v rifliach, tielku, čiernych čižmách a s vybýjamými kožennými rukavicami na rukách. Od Cana, akého ho poznali, značná zmena. Zastavil sa pri organizátorke, aby si prezrel rozpis. Keď si všimol štvoricu sediacu niekoľko metrov od neho, niekoľko okamihov sa zdalo, akoby mu to skomplikovalo plány do života.

„B.REAth!“ zvolal cez polovicu haly. Pozdravil ženu a pomedzi ľudí chodiacich hore-dole prišiel za partičkou dievčat. Pozornosť však neúmerne rozdeľoval medzi All a ostatné. Žiadna mu to však nezazlievala.

V tom sa za ním ukázal aj Tariq, takisto na nepoznanie. S Canom mali rovnaké topánky a štýl v celku. Akoby mali spolu zámerne ladiť.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa Phoebs. Bola to otázka, ktorú by, ak nie ona, vyslovila čochvíľa niektorá iná, pretože im celá táto situácia nedávala význam.

Dvojica si vymenila pohľady a zasmiali sa, aby odľahčili naťahovanie času, počas ktorého zvažovali, čo odpovedia.

„My budeme tiež súčasťou programu. Za ten čas, čo sme sa naposledy videli sme sa dali na hudbu a zapáčilo sa to,“ žmurkol na ne Tariq.

„Čiže, teraz nám robíte konkurenciu?“ spýtala sa narovinu Allison vážne. Nepotrebovala počuť odpoveď, aby sa zatvárila znechutene. 

„Robíme hudbu, pretože nás to chytilo, nie preto, aby sme sa s vami zrovnávali,“ odvetil jej a nalomil odhodlanie.

„Vy ste Tariq a Can?“ pristúpili k nim akési dve dievčatá s výrazmi ako deti na vianoce. Tina s dievčatami len nechápavo behali pohľadmi z jednej na druhú, na seba na vzájom a na chlapcov. Za ten čas, čo pacovali v areáli na vlastnom úspechu, zjavne Andreas nemal za potrebu pripraviť ich na niečo podobné. A dalo sa na niečo také vôbec pripraviť? 

„Áno, to sme my,“ prikývli a ustúpili o krok-dva do zadu, keď sa na ne dievčatá vrhli. Opätovali im objatie, odfotili sa s nimi a podpísali im tričká.

„Toto je nechutné,“ vstala Alice a vzdialila sa.

Jedinou záchranou chlapcov od dievčat boli niekoľkí zamestnanci, ktorí fanúšičky požiadali, aby sa presunuli inam a venovali sa tomu, čomu majú.

Nastalo nepríjemné mlčanie, keď k nim podišla znovu organizátorka, ktorá nebola spokojná s počtom, ktorý dosahovali.

„Can, Tariq, kde máte lídra? O desať minút ste na rade.“

„Príde,“ uisťovali ju, a tak prikývala.

„A vy, dievčatá, tiež sa pripravte. Ste ešte pred The Leaders.“ Označením The Leaders mala na mysli chlapcov, o ktorých by ešte nedávno tvrdili, že ich poznajú, teraz však v skutočnosti nevedeli, či to tak naozaj je. „Už o dve minúty na pľaci.“

Povedali naučenú vetu, ktorú hovorili všetci predtým a pridali k tomu gesto charakteristické iba pre nich. Za chvíľu bola práca hotová a už sa ponáhľali ďalej.

Nestihli sa poriadne rozlúčiť ani so známymi. Hneď po dotočení ich scény nasadali znovu do vozidla a vyrážali na nasledujúce stanovisko. Ich biela dodávka s logom B.REAth na zaťahovacích dverách sa minula s takým starým šrotom, ktorý sotva ešte jazdil. Zabral ich parkovné miesto a kým vodič vystúpil, dodávka sa už stratila v premávke.

Muž sa obzrel, ale boli preč. Vošiel doo budovy a náhlivým krokom sa dostal až na vrátnicu, kde potvrdil svoju identitu a vpustili ho na natáčanie.

„No konečne, bratku, že si sa dostavil!“

„Stál som v zápche.“

„Ty ste L.G., líder The Leades?“

Sotva potvrdil, už ich dotlačili, a to doslova, pred kameru.

Ešte lým bol v šoku mu Can šepol, na koho tu pred chvíľou narazili.

„Diváci nebudú chcieť vidieť zhrozené výrazy!“ zaúpel kameraman a L.G. vymenil výraz za ten naučený, ktorý sa ľahšie predával.

„Videl som ich dodávku vonku. Míňali sme sa.“

„To je pech, L.G.,“ potľapkal ho po pleci Tariq.

„Možno to tak bolo na teraz lepšie.“

„Prečo? Nechystal si sa celý čas práve na tú chvíľu, keď sa s Tinou znovu stretnete?“

Zovrel sánku a pozval chlapcov na pohárik. „Ešte na to príde...“

 

Cestou na stretnutie s investormi si dievčatá pohľadali nejaké záznamy o The Leaders, našli však iba nahrávky ich piesní. Výraz iba však nebol tak celkom na mieste, pretože mali skvelý rockový zvuk a ešte lepšie texty. Nebola to len tak nejaká druhoradá hudba. 

„Zdá sa, že môžu byť ešte veľkým prekvapením...“

„Mňa však zaujíma, kto je tým ich lídrom,“ nadviazala Alice na Phoebs.

Tina sa zahľadela von okienkom na cestu.

„Can, Tariq... Ktovie, kto to spieva? Má hlas, čo dostal tie fanúšičky na kolená!“

„Tina, kedy si naposledy počula o Lukasovi? Logicky by mi dávalo význam, keby boli tí traja spolu. Vedel spievať?“

„Nikdy som ho nepočula...“

Zamysleli sa a nastavili na tvár znovu bezstarostné výrazy. Gas im otvoril dvere. Vystupovali.

 

Po precestovanom dni z jednej strany mesta na druhú im nezostala takmer žiadna energia. Stretli toľko ľudí, videli toľko neznámych tvárí, ktoré sa pri nich smiali a skladali im komplimenty a vôbec pri tom nevedeli, čo si myslia naozaj, ktoré o nich vedeli takmer všetko, no samé nepoznali ani ich mená. Tá zvláštna pretvárka, ktorá ich najskôr bavila, začínala byť iba povinnosťou na obtiaž, ktorej sa však nedokázali vyhnúť, pretože aj ona patrila k ich práci. 

Vracali sa až za tmy. Múry, z ktorých vyčnievali vysoké budovy, vrhali na dodávku pri vstupe mohutné, svetlo pohlcujúce tiene. Pôsobili ozrutne, skoro akoby sa vracali do väzenia, z ktorého nie je možné dostať sa von. Nebolo to síce tak, ale vnútri ich nikto úprimne nečakal, akurát prázdno. Odkedy tam nebývajú Can s Lukasom, nie je takmer nikoho, kto by ich bral takými, aké sú, lež v nich videli tie dievčatá z televízie, prípadne hlasy z rádia - akési vzdialené osoby, ku ktorým nemajú dôvod správať sa inak, ako k chránencom zamestnávateľa. Často to bolo, akoby boli samé uprostred davu. Jediní dvaja v ich veku, s ktorými občas prehodili nejaké slovo, zostali už iba Gas a Mark.

Jeff vystúpil ako prvý, aby im otvoril dvere. Počkal, kým všetky nevošli a sám zostal strážiť pri bráne. Bez slova.

„Čo budete dnes večer robiť?“ spýtala sa Allison nasledujúc ostatné do výťahu.

„Spať.“ Rovnako ako Phoebs to plánovali viaceré. I Tina. 

Po dojme, že na Lukasa zabudla a viac jej životu nechýba, ako slnko chýba kvetu, keď sa jej dostali Can s Tariqom do cesty, nebola si tým už istá. Nevedela, čo si myslieť, nevedela, čo cíti. Bolo to preč a zrazu... Znovu nad ním premýšľala. 

Preplávala miestnosťami, zvládla by to aj so zatvorenými očami. Zapla notebook a zobliekla si tie filtrované šaty. Nemala na sebe rada lesklé oblečenie, ale podľa Anny, ženy z kostymérne, jej pristali a - čo bolo dôležitejšie - pôsobili v nich vraj ako skupina výraznejšie a profesionálnejšie. 

Zvalila sa na posteľ a do vyhľadávača vložila nápis The Leaders. Ak sa v tak krátkom čase dostali do šou, o ktorú sa ony pokúšali dva mesiace, tak museli byť dobrí. Ak boli tak dobrí, musela byť o nich na nete viac, než obyčajná zmienka a tých pár nahrávok, čo si vypočuli vo voľných minútach cestou. A čo ju najviac zo všetkého zaujímalo bolo, či s tým má niečo dočinenia Lukas a ak, tak akú úlohu v tom celom hrá. 

Keď po neúspešných pokusoch dlhšieho preklikávania na rôzne odkazy, keď sa jej nedarilo prezrieť si žiadne fotografie, narazila na laicky, kvalitne roztrasene zhotovené video z akéhosi vystúpenia. Nebola schopná rozoznať tváre. Mohol tam byť kdesi Lukas, i nemusel. Po odmyslení si tých výkrikov spod pódia musela uznať, že pieseň by sa vyrovnala práci ich odborníkov. Navyše ten hlas... Nemala naň slov. Po niekoľkých rockových záležitostiach našla na stránke akéhosi rádia, zoznam hraných skladieb, medzi ktorými sa hrdo niesli aj skladby od The Leaders. Pomyslela si, že málo kto pozná tie správne páky a ľudí na dosiahnutie niečoho takého. Podľa názvu našla to, čo hľadala už oveľa jednoduchšie. Pár z nich sa však líšilo.