Už nikdy ticho 2: kapitola 15

„Na extrémne rýchli vzlet The Leaders!“ zdvihol Can do vzduchu fľašu piva.

V bare bolo šero a opar dymu z cigariet. Opíjali sa vo fajčiarskej časti, keďže ich priateľ - bubeník, plavovlasý Tariq, bol zarytým fajčiarom a cigaretka mu neodmysliteľne k podobnému posedávaniu patrila. Lukas, kedysi ešte vášnivejší stúpenec holdovania rovnakým nerestiam, do seba stiahol zvyšok fľaše.

Oprel sa lakťami o stôl a pohrával sa s prázdnym dnom. Nemal chuť zapájať sa do hlasného rozhovoru.

„Nebuď lama, L.G.! Napi sa ešte,“ podával mu Tariq ďalšiu plnú fľašu z debničky, ktorú im už podľa zvyku nachystala čašníčka.

„Ách,“ vrazil mu priateľsky, trochu pod parou po o niečo väčšom množstve tekutín, než dosial vypil Lukas. „Zase si mimo z tej buchty?“

Lukas na neho zazrel. „Nehovor jej tak.“ Jeho oči už tiež neboli celkom triezve, ale stále si dosť uvedomoval, k čomu zasa miery. Radšej sa znova napil. „Nemali sme prijať pozvanie do tej šou.“

„O čom to hovoríš? Za tri týždne sme sa dostali tak ďaleko, ako celý predchádzajúci zvyšok života nie.“

„Nechceli sme predsa hrať komerčne.“

„Hráme hudbu, ktorá sa nám páči, i keď niektoré texty by mohli byť viac bohémske a menej presladené.“

„A aj tak sú z nás ľudia nadšení!“ zamiešal sa Can do dialógu. „Minulý piatok bolo v klube viac ľudí, než inokedy. Johan to takisto skonštatoval.“ DJ poskytol začínajúcej skupine priestor na realizáciu sa. Klasické večierky, čo každý týždeň organizoval, a na ktorých sa Alice a ani žiadna z B.REAth viac neukázala, zmenil sa klubové vystúpenie jeho chlapcov. Jeho remeslo prinieslo obrodenie, okrem stálych návštevníkov prišlo aj mnoho nových (najmä dievčat, ale aj ne-dievčat) i z iných častí Berlínu. Už po prvom výstupe trojice sa správa o nich rozšírila, ako keď sa nezastaviteľne rozmáha oheň vzplanúci z popola.

„Počuj, ak chceš vyrývať...!“

„Upokoj sa, L.G., je to môj názor. Tak skroť hormón.“

Lukas sa zamračil a s odvráteným pohľadom, prikladajúc si hrdlo fľaše k perám, polohlasne zamrmlal prerušiac Cana. Ten keď zbadal, ako sa situácia zahusťuje, zmenil tému, ale žiaden ho nebral na vedomie. „Textujem ja, tak ak sa ti nepáči... Som zvedavý, čo by si zložil.“

Tariq vyskočil na nohy a načiahnuc sa cez stôl, schytil Lukasa za golier. Tiež sa postavil, aby si hľadeli priamo tvárou v tvár. Odtrhol od seba jeho zaťaté päste, nepreukážuc nič viac ako nezáujem.

„No tak, obaja sa posaďte!“ zasiahol Can, aby sa do seba náhodou nepustili. „Včera ste nemali dosť?“ Počas skúšky, deň pred tým, sa tiež podobne pochytili. Išlo o jednu z tých piesní, na ktorú mali obaja rozdielne názory a rôzne plány s ňou. Tiež si zo seba najskôr iba uťahovali, no potom to prerástlo do silnejších slov, ž ich od seba musel odťahovať. „Mali by ste prestať. Obaja dobre viete, že potrebujeme spolu ešte veľa trénovať, a vy do seba akurát tak skáčete. Kedy si konečne priznáte, že v skutočnosti je hudba iba zámienka, aby ste zakryli, že obaja by ste chceli to isté dievča. Jeden nezmyselne kľučkuje a druhý si ho doberá tým, ako mu ju preberie, i keby bola pre neho iba chvíľkovou záležitosťou.“

Pri stole nastala ešte nepriateľskejšia nálada. Konečne celý problém niekto pomenoval.

Lukas si zahryzol do jazyka, no keď sa na neho Tariq posmešne usmial, vytiahol peňaženku, vyhodil z nej na stôl niekoľko bankoviek, ktoré si zarobil podielom z úspešných piatkových večerov a menšími brigádami, a opustil ich spoločnosť.

Kráčal sám prázdnou nočnou ulicou. Vzduch sa s porovnaní s horúcimi dňami vrcholiaceho leta ochladil a schladil aj jeho horúcu hlavu. Namieril si to ku klubu, kde ho čakala zbierka gitár a celá zostava, ktorou mohol spracovať zvyšok práce na pesničkách, ktoré im chýbali a neboli hotové. Avšak priveľa myšlienok odpútavalo jeho pozornosť na to, aby z jeho snahy niečo bolo. 

Unavene si pretrel oči odložiac päťstrunovú dôverníčku k nohám stolu. Mal šialené nutkanie, o ktorom vedel, že by ho mal radšej zahnať, a sústrediť na to, na čo má, ale akási cudzia vôľa povzbudila jeho kroky, ktoré ho priviedli až k bráne areálu, ktorý istý čas vnímal ako jeho domov. Nie preto, lebo by tam mal za povinnosť každú noc spať, alebo nebodaj preto, lebo pod tou istou strechou žil jeho otec, ale preto, že tak dávno stratený pocit pokoja znovu na pár chvíľ našiel pri niekom, kto tam teraz sníva a on dúfal, že aj o ňom.

Stráž pri bráne držal stále Jeff. Namiesto prekvapenia sa s Lukasom pozdravil. „Myslel som, že si od Gasa preniesol už všetko.“

„Takmer,“ zaklamal, aby ho vpustil dnu, ako už párkrát predtým, keď si naozaj postupne sťahoval svoje veci, čo mal u neho v úschove, keďže ich nemohol vziať naraz. 

„Nech ťa nikto neprichytí. Keby sa tvoj otec dozvie, že ťa púšťam napriek vyslovenému zákazu...“

„Andreas sa nič nedozvie,“ ubezpečil ho a pobral sa smerom k zamestnaneckej ubytovni.

Len čo sa Jeffovi medzi budovami stratil z dohľadu, zmenil bežnú trasu. Poznajúc cestu cez balkóny, preliezol až na tretie poschodie odvrchu. 

Vnútrom sa mu rozlialo teplo a napätie súčasne, keď ju zahliadol. Tina hlboko spala vo svojej posteli. Videl ju cez dvere, avšak obraz bol nejasný, tma si uchovávala svoje tajomstvá. Jediné, čo v istom momente na ňu vrhlo žiaru a odhalilo tak viac ako obrys postavy, bolo akési malé svetlo položené na matraci vedľa. 

Zmieril sa s predstavou, že mu pohľad z diaľky postačí. Aj z toho mála sa cítil byť šťastnejší a nevnímal meranú cestu za zbytočnú. Prial si, aby deň, kedy sa znova stretnú prišiel už po tejto noci. Mohol by sa pred ňu totiž postaviť prosiac o odpustenie s vlastným zadosťučinením sa na revanš, ponúkajúc jej úspechy, ktoré bol svojou prácou schopný dosiahnuť.

Onú noc jej na jej skromné ahoj nemohol odpovedať. Vyjdenie jeho lži na povrch, nádej a následné odvrhnutie jeho daru, Tinin text a jeho melódia, poznanie, že prívesok chcela získať späť, všetko to bolo príliš čerstvé, než by sa v tom ktorýkoľvek z ich vyznal. Zmiešané pocity, rozpoltené... Navyše sa ho zriekol otec, čím prišiel a o prácu, príjem, majetok aj strechu nad hlavou. Nemal nič, čo by jej mohol dať. Sám sa necítil byť hodný vyznať jej lásku. Avšak za ten pre niekoho krátky, pre iného dlhý čas, sa postavil na vlastné nohy, pripravený zabojovať. Nenápadne zatiaľ rozosielal do sveta odpovede, v ktorých si pre ňu vylieval svoje srdce dúfajúc, že si ju raz nájdu a ona ich pochopí.

Poslal cez sklo posledný pohľad na rozlúčku s prísľubom sebe samému, že toto nie je naposledy. V tom, ani nevedel, čo ho to napadlo, stlačil kľučku. Neveril v to, že by sa dvere otvorili, bol si istý, že sa určite zamyká, keď jazýček poskočil a nekládol odpor.

Rýchlo ruku odtiahol, akoby mal spustiť hlasný alarm.

Nič, ticho. Tina sa ani nepohla.

Vravel si, že by nemal vchádzať, ale už aj jeho zúbožená myseľ túžila byť k nej aspoň o krok bližšie. Nehlučne vkĺzol dnu. Prikradol sa k jej posteli. Zhliadol k nej vážnym, karhajúcim výrazom za to, že by to nemusel byť on, kto sa k nej dostal dnu. Ako tam pod ním nič netušiac snívala, zohol sa a vzal ten malý predmet, čo ležal vedľa nej. Zaspala počúvajúc cez slúchadlá hudbu z mobilu. Opatrne potiahol kábliky, aby sa pritom neprebrala, keď sa otočila tvárou k nemu. Dych sa mu zastavil očakávajúc, že ho prichytí. Zvažoval, čo by si myslela. Pravdepodobne by ho najskôr vôbec nespoznala, bol by pre ňu cudzincom. Cudzincom v jej izbe! Nemohol jej spôsobiť taký šok.

Oči mala našťastie zatvorené, neprebrala sa. Z kútiku jej popri nose stiekla slza. Odľahlo mu, no trápilo ho, že ešte aj v spánku plakala, aj keby za to možno teoreticky nemusel priamo on. Jemne ju zotrel a pocítil dotyk nežnej tváre.

Mobil znova blikol, keď sa prepla nová pieseň. Pozrel do svojej dlane. Zo zvedavosti preletel zoznamom skladieb, ktoré počúvala, až kým nestratila vedomie. Na slučke boli štyri.

Strnul a znepokojene sa na dievčinu zahľadel. Musel sa uistiť, musel si vypočuť aspoň kúsok z niektorej z nich a presvedčiť sa o tom, že ich pozná.

Boli jeho. Práve tie, o ktorých sa s Tariqom tak často hádali. Celé patrili iba jej. V nich totiž vyjadroval svoju lásku a všetko, čo pri nej cítil. Prosil ju v nej, spovedal sa zo svojich omylov a z túžby, aby ju mal navždy po svojom boku. Odpovede sa k nej teda dostali.

Chvíľu zaskočený hľadel jej do tváre a pozoroval každú črtu, kým prehrávač nezastavil a neodložil na písací stôl.

Znova sa k nej obrátil. Zdvihol spadnutú tenkú prikrývku a opatrnej ju prikryl až po plecia.

Usmial sa. Bola krásna. Vyžarovala taký zvláštny mier, keď on by bol najradšej kričal.

Bezbranná spala. Sadol si vedľa nej na zem, hlavu si oprúc len kúsok od tej jej. Dych sa mu spomalil, tlkot srdca sa im zosúladil. Dokázal by sa na ňu dívať hodiny. Realita mu ale nedovoľovala zostať viac ako pár desiatok minút. Nemal na výber. Nedalo mu však len tak odísť. Pobozkal by ju na pery, no nakoniec jej odhrnul vlasy a dal jej slabučký bozk na čelo.

„Čoskoro sa uvidíme, maličká,“ usmial sa a odišiel tak, ako prišiel.

 

Tina, keď sa prebrala s myšlienkou na nočný prízrak, chvíľu jej potrvalo, kým sa zorientovala, kde sa nachádza. Vedela, že sa jej čosi snívalo, ale ten tieň už dávno so svojich spomienok vytlačila.

Rozhliadla sa. Bola vo svojej posteli, vo svojej izbe, v apartmáne, v ubytovni, v Andreasovom areáli, v Berlíne. 

Pretrela si oči a hlasno si zívnuc, ponaťahovala sa ako mačiatko.

Odložila prikrývku nabok a rozospato sa šla pozrieť von oknom na deň, ktorý ju vítal slnečnými lúčmi. Chladný vánok prenikajúci z poodchýlenej ventilačky jej nahnal zimomriavky a okamžite zaliezla naspäť do teplúčka. Zababušila sa až po uši a nechala minúty voľne plynúť.

Rukou hmatala po mobile aby ju poznanie času prinútilo predsa vstať, no nevedela ho nájsť. Dotykom prekutrala ešte aj podlahu pod posteľou, či ho náhodou v noci nezhodila. Nahla sa cez okraj, ale nebolo ho.

Až keď sa postavila, aby mala nad celou situáciou lepší nadhľad, si ho všimla, ako, akoby nič, ležal na stole. Zmätene ho vzala do rúk a snažila si rozpomenúť, kedy ho tam odkladala. Po uznaní záveru, že jej už asi preskočilo, prichystala sa na raňajky.

Cestou zavítala do štúdia. Hudobníkom a komponistom sa parilo z hláv. Pracovali na poslednej melódii, ktorá mala poputovať na ich CDčko k zvyšnému tuctu. Ich práca bola naozaj osožná, keďže ich piesne ohodnotilo kladne už mnoho kompetentných ľudí. Andreas ich zložil z naozajstných špičiek. Napriek tomu ale stále viedla jedna, ktorú sa im doteraz nepodarilo prekonať. Bola medzi inými výnimočná, odlišovala sa hlbšou precítenosťou. 

Keď Tina vošla do miestnosti, nikto sa za ňou ani len neobzrel. Boli zaujatí do riešenia otázok hlavolamu, ako urobiť znovu niečo originálne, aby to sedelo s textom, ktorý im pripravili textári.

„Ste tu už tak skoro ráno?“

Mark k nej zdvihol pohľad. „Ahoj, Tina.“

Usmiala sa.

„No áno, sme tu. Musíme to dnes dokončiť, aby ste mohli začať s natáčaním.“

„O čom bude?“ vyzvedala.

„Chceš sa pozrieť na text?“ spýtal sa a hľadal medzi svojimi notovými hárkami zatúlaný list papieru.

Tina si ho vzala, čítala si slová. Potešilo ju, že to nebude znova pieseň druhu „ide sa na party“, akými boli niektoré predchádzajúce.

„Mám nové pesničky na mobile,“ vytiahla ho z vrecka. Chcela sa mu pochváliť. Vždy, keď si stiahla novú hudbu, nechala si ju Markom schváliť. Koniec koncov, bol predsa hlavou Andreasovho producentského tímu.

Odložil prácu a vypočul si skladbu. Najskôr jednu, potom mu pustila aj druhú. Tú však nedopočúval do konca a na jej výber nepovedal ani jedno kritické slovo. Naopak, zatváril sa až deprimovane. 

„To boli The Leaders.“

„Áno, ja viem,“ prehodil polohlasne.

„Poznáš ich?“

„Nie.“

Tina nadvihla jedno obočie.

„Teda áno, raz som ich počul spolu hrať v jednom klube. Ty ich odkiaľ poznáš?“

„Stretla som Cana na natáčaní dokrútky do televízie kvôli Zlatému klinčeku leta. Spomínaš si na Cana? Pracoval u nás ako kameraman. Vôbec som nečakala, že bude patriť do nejakej konkurenčnej skupiny. I keď ja to budem vnímať skôr ako priateľský súboj.“

Prikývol na znak, že rozumie a oprel sa o zadné operadlo kresla. Preložil na stole dve hŕby papierov. Zjavne nevedel, do čoho sa pustiť prv.

„Termín vám určil Andreas?"

„Ako inak?“ vzdychol si. Jasne na ňom badala únavu. Všetci vyzerali dosť nalomení.

„To zvládnete, ja tomu verím.“

Pousmial sa.

„Minule ste to tiež zložili za noc. Tie romantické piesne musia byť nejaké začarované,“ zasmiala sa, no Mark zvážnel.

Znovu sa zohol nad noty. Uchopenou ceruzkou si vyťukával nové idey, keď ňou nervózne buchol o stôl, až Tina nadskočila. Vytočila ho niečím?

„Asi vás teda nechám,“ prehodila, nebola si istá, prečo sa správal tak čudácky. 

„Nie, počkaj Tina. Prepáč!“ zavolal, keď za sebou zatvárala dvere. Vybehol za ňou von. 

„Nechcem, aby si si to zle vysvetľovala,“ zastavil ju na schodisku. Tina si to nijak nevysvetľovala, no Mark to videl inak. Mohlo to byť spôsobené nervami a tlakom, čo naň vyvíjali, ale v pocite najväčšej bezmocnosti na ňu v poslednej chvíli zavolal: „No tak si choď na mňa zažalovať! Do toho!“

Znechutene z poznania, prečo sa ospravedlňuje, mu s trpkým výrazom odsekla: „Ale samozrejme, veľa šťastia v práci.“ Zvrtla sa a pokračovala v ceste. Čo by na neho mala žalovať? Vŕtalo jej v hlave. Hádam by sa jej malo dotknúť, že je dnes akýsi nabrúsený? Nie je sprostá a ani taká malá.

Po niekoľkých schodoch jej to ale nedalo. Videla Marka, ako sa blížil znova k dverám štúdia. „A ak ide i to, že by som na teba mohla vrhnúť pred Andreasom zlé svetlo z pomsty, tak nemaj strach. Nie som taká.“

Mark sledoval, ako sa stratila v ranných lúčoch vyjdúc spodnými dverami.