Už nikdy ticho 2: kapitola 19

Počas dvoch týždňov koncom novembra dievčatá vymeškali celý rad hodín v škole. Čo sa týkalo hudobnej sféry, Andreas sa totiž rozhodol pritvrdiť, pretože si B.REAth začali vytvárať širší a pevnejší okruh tých, čo čakali na každú novú správu o nich. Vravel tomu „prvé náznaky fanklubu“.

Rána cestovali namiesto do svojej školy do desiatok iných, niekedy aj do štyroch či piatich za jediné doobedie. Nepočítali, koľký krát tú či onú pieseň spievajú, či opakujú jednu či druhú choreografiu. Nemalo to význam. Menšie deti boli rady a tlieskali tými malými rúčkami. Pri obecenstve presahujúcom istú vekovú hranicu, si však neboli isté, či sa na nich pozerali dobrovoľne. Dievčatá z toho mali zmiešané pocity, pretože sa mohli snažiť ako chceli. Občas sa stalo, že po znudených výrazoch zostali zo seba sklamané.

Ráno pred poslednou návštevou základnej školy sa Tina nezobudila na budenie recepčnej, ktorá by jej volala z prízemia. Nebola to ani žiadna jej kamarátka, či inak aj „kolegyňa“, ale tvrdý roh otvorenej učebnice, ktorý sa jej ako pečiatka vtlačil na pravé líce. Prečo sa nad tým ani nepozastavovala? Zatvorila rozčítanú kapitolu a naspäť sa uložila. Rozhodla sa, že z postele nevystrčí ani nos, kým ju odtiaľ nebudú ťahať pod vyhrážkou hladovky.

 

V šatni pri telocvični sa stretli so štábom, ktorý mal pripraviť ich posledné tohtoročné vystúpenie. Spoza zatvorených dverí počuli desiatky, stovky krokov kráčajúcich po parketách a hlasy učiteliek, ktoré deti napomínali.

Tina si vzdychla. Onedlho mali prísť vianočné sviatky a od Andreasa sľubované prázdniny doma s rodinou. Inokedy sa už nepozastavovala nad tým, ako dávno nebola v tom malom zapadnutom meste, v ktorom sa cítila stiesnená a šedivá ako myška. Ale dnes, keď  to vyzeralo tak, že má návrat - i keď iba na krátko - na dosah ruky, prečo cítila vnútorný nepokoj?

„Ste pripravené?“

Andreas práve vošiel za nimi. Deti už boli na svojich miestach vo vnútri v telocvični, sediace na žinenkách.

Prikývli. Aj maskérka a kostymérka prikývli.

Nasledovali ho ku dverám telocvične. Na kúsok poodchýlil, aby mohli nazrieť dnu. Miestnosť bola plná. Ich strach z toho, že sa znovu budú musieť vysporiadať s nezáujmom o ich snahu, bol preč.

„B.REAth sa dostáva na svetlo sveta. Každým výstupom ste boli k tomuto,“ kývol dnu na tie natešené džavoty, „bližšie.“ Vedel, prečo im to ukazuje.

Tina naň uprene pozrela. Samozrejme, že si to všimol. Zvykol si na každú odchýlku dievčininej mimiky a poznal ju lepšie ako vlastnú dlaň. „Zvládnete to, verím vám. Môžem sa na teba spoľahnúť, že to bude skvelé, Tina?“

Usmiala sa a prikývla. Teraz už musí.

Akási učiteľka práve ukončila svoj krátky úvodný monológ a volala ich na provizórne javisko. Andreas im roztvoril dvere dokorán.

„A Tina...“

„Áno?“

„Zaželajte im šťastné Vianoce a pozvite ich na vaše turné začiatkom leta.“

Na oznamovanie podstatných vecí mal vždy vytipovaný ten správny čas a spôsob.

 

Lietadlo pristálo hladko, bez akýchkoľvek komplikácií. Tina si prevzala svoju batožinu a už za kontrolnou zónou uvidela niekoľko známych tvárí, ako kohosi v tom dave prichádzajúceho do príletovej haly hľadajú.

Nat si ju všimla a so širokým úsmevom na ňu ukázala. Mama so sestrou a so starými rodičmi zdvihli ruky nad hlavy a kývali cez všetkých tých ľudí. Tina sa zasmiala. Predpokladala, že by aj nadskočili, keby si ich náhodou nevšimne. Tiež im zamávala. Síce by sa mala tešiť ako snáď ešte nikdy, niečo nebolo v poriadku. Áno, tešila sa na nich, na to, že bude znovu doma, že uvidí všetkých ľudí, čo tak dlho nevidela, ale bála sa. Mala strach, že sa niečo mohlo zmeniť, prípadne, čo by bolo horšie, by zistila, že sa zmenila ona sama. To bol najväčší strašiak - že sa z nej stal niekto iný, niekto ako Tina Green, a nie jednoducho Martina.

Kráčala k nim, ťahala za sebou kufor a v rukách si niesla kabát. O podlahu sa ozýval jej pravidelný krok a v tom rytme premýšľala, či by sa im ako Martina hodila okolo krku, alebo nie. Zrejme to všetci čakali, najmä stará mama. Rozhodla sa, že objíme každého, kto o to bude prejavovať záujem, ale žiadne sentimentálne, nekonečné stisky. Skôr šťastné krátke privítanie, a potom preskočia rovno k ostatnému. Samozrejme, že sa jej nevyhol vtip, či vie ešte stále po slovensky.

Vonku bolo chladno. Z úst im vychádzali obláčiky teplej pary. Do snehu sa zabárali skoro po kolená. Vo vánku poletovali drobné snehové vločky. Pri ceste ich už čakali dva taxíky s naštartovaným motorom, aby mohli vyštartovať skôr, ako im dá niekto pokutu za nedovolené parkovanie.

„To je ale zima, všakže?“ začala odľahčene mama.

„V Nemecku bolo ešte chladnejšie.“

„Keď sme ráno pozerali na teplomer, u nás bolo okolo mínus desať. Nemám rada zimu, už aby bolo leto.“

Tu si Tina spomenula na to, že leto bude zase nabité až po okraj.

„Teším sa, že keď sa ti skončí školský rok, pôjdeme k moru, čo ty na to? Ako keď ste boli malé. Už sme aj vyplatili zálohu.“

„Mami, budeme mať turné po Európe.“

„Čože?“

„Áno, Británia, Španielsko, Čechy, Rusko... Všade tam, v tých štátoch, sme si našli dostatočné množstvo verných fanúšikov, ktorí by boli ochotní kúpiť si lístky na na náš koncert.“ Neustriehla nadšenie vo svojom hlase. Sama netušila, že sa na to skutočne teší.

„To je... skvelé, zlatko,“ usmiala sa, avšak jediným dôvodom bolo, že nechcela kaziť nádej v Tine. Otočila sa dopredu a Tina v vzadu s Nat sedeli mlčky.

Na sestrine otázky okolo Berlínu nemala náladu odpovedať, tak zväčša rýchlo zmenila tému. Nenávidela výsluchy a toto sa na to začínalo podobať. Doma chcela mať od toho pokoj aspoň na sto rokov. Prečo čakali, že im bude rozprávať nejaké „pikošky" a vykladať, aké super je byť celý deň v škole, a potom vo voľnej chvíľke si niečo zaspieva, aby sa nepovedalo, keď by to ani nebola pravda?

Najhoršie ju však ešte len čakalo. Musela sa pripraviť na to, že to bude hneď prvá téma, ktorú bude chcieť každý rozoberať. A ona by si tak priala byť znovu iba tou šedou, priemernou myškou, ktorá kedysi o niečom takom iba nepoznaná snívala. Postupne si uvedomovala, že pravdu bude musieť trošičku prikrášľovať, aj keď ju to bude skutočne mrzieť. Ak by ju zakaždým hovorila celú tak, ako sa udiala, bolo by dosť možné, že by jej ani nedovolili vrátiť sa.

Nech ale ktokoľvek čomukoľvek uveril, jej mamke cez rozum neprešla. Na vlastné oči na pár týždňov videla, ako ich, tá naoko zábava, dokáže vyťažiť. Spolu s dcérou sa tvárila, že je všetko tak, ako tvrdila, ale keď v jeden deň zostali doma samé, rozhodla sa lepšie sa povypytovať.

Spravila Tinke raňajky. Skoro ju až dojalo, že znovu raz na ňu čaká domáce jedlo u nich v kuchyni pripravené mamou. Sadla si vedľa nej ku stolu a potichu si uchlipkávala z kávy.

„Ďakujem, mami. Je to skvelé.“

Prikývla. „Veď aj tam kuchárky varili celkom dobre. Či snáď ste potom jedávali v škole?“

„Nie, vždy sme po škole šli na obed hneď naspäť. Tam sme mali obed, ale poznáš to.“

Pousmiala sa a znovu si uchlipla.

„Áno, nie vždy to chutilo, čo?“

Tina sa tiež usmiala a pokojne ďalej jedla.

„Videli sme v televízii videoklipy. Som na teba hrdá... A váš voľný čas?“

„Prosím?“

„Po škole, keď ste nerobili videá.“

Pokrútila hlavou. Mala plné ústa.

„Čo nie?“

Utrela si ústa do servítky. „Žiaden voľný čas.“

Pozorne sa na ňu zadívala, ale Tina mala hlavu stále sklonenú nad tanier, akoby sa nič nestalo. Pocítila jej pohľad a predsa zdvihla pohľad. „Máme vyplnenú každú sekundu. Niekedy dokonca natoľko, že by musel mať deň štyridsaťosem hodín a týždeň desať dní, nie sedem.“ Neuvedomila si najskôr, v čom bol problém. Cítila sa hlúpo. Vzala tanier, aby ho umyla. Pustila vodu do umývadla.

„Chceš sa vrátiť?“

Stuhla, voda jej máčala ruky, zabudla, na tanier. Keby sa to pýta ona seba samej, odpoveď by bola jednoznačné áno. Ale teraz... možno. „Iste,“ snažila sa presvedčiť a rýchlo tanier opláchla.

„Chceš to vzdať?“ Raz už pred ňou táto otázka stála.

Odpoveď sa nezmenila. „Nie.“

Bol to boj, ktorý sa rozhodla bojovať. Väčšina ľudí vidí iba tú pozlátku, ale nie je to tak. Keď to sladké okolo vyprchá, zostane už len každodenná pravda. Za tieň slávy stratíte celé súkromie i ľudí, ktorí boli tvoji priatelia. Nehnevala sa, že z desiatok by ich spočítala na jednej ruke. Nastalo odcudzenie, za ktoré nebol nikto z nich vinný. Život s večne zbaleným kufrom nedovoľoval nič iné, iba prispôsobiť sa. Verila, že to zvládne. Žiada si to istý druh seba zapretia, ale s pomocou bude môcť dokázať, že sa to dá. Avšak pri tom jej myšlienka padla na Lukasa. Dokáže on byť sám? Ktovie, ako skutočne prežíval posledné mesiace? Ako ich prežíval vo vnútri, nie na povrchu? Vôbec ho nestretla. Ani jeho, ani Cana a ani Tariqa. Dúfala, že lepšie ako predtým, než sa spoznali, že do toho znovu nespadol.

 

Štedrý deň so sebou priniesol snehovú búrku. Tina sa zababušila do svojho obrovského, huňatého pleteného svetru omámená krásne voňajúcim jedlom. Mamina s babkou totiž práve praktizovali svoje kulinárske umenie v kuchyni, zatial čo Nat s dedkom v obývačke ozdobovali vianočný stromček. Bolo to ako z krásneho sna, ktorý sa nemal skončiť.

Tina pomáhala raz tu, raz tam, kde bolo treba. Atmosféra u nich doma ju konečne odtrhla z toho rýchleho plynutia života a i oni prestali so svojimi otázkami a znova bola ich Martinkou. Chcelo to len čas.

Nemusela rozmýšľať nad tým, či má dokonalý mejkap, čo si obliecť, aby bola šik, alebo či ju niekto práve nesleduje. Síce nepatrili k tím, čo mali vždy všetko, ten neskutočný pokoj by im mohol závidieť každý. Tina až nadobúdala dojem, že ešte nikdy sa nestalo, aby niekto aspoň na chvíľu nestresoval. Ako sa tak podchvíľou okolo seba rozhliadla a užívala si tú nádheru, na mobil jej prišla správa od Alice. Dnešok, taký krásny deň a navyše s poznaním, že aj to na prvý pohľad nemožné (ako napríklad to, že budú spolu Tina s Alice nie len udržiavať mier, ale skoro aj vychádzať), tak to už v Tine vyvolalo naozaj silné emócie. Objalo ju teplo.

Po večeri, po tom ako si rozbalili darčeky a niektorí hrali prekvapenie z toho, čo ich pod stromčekom čakalo, si spolu pustili vianočný film. Výber spolu asi piatich filmov, ktorý mali rok čo rok po ruke, Tinu inokedy nudil, ale dnes si ho nejak zvlášť vychutnávala a aspoň chvíľami mu venovala pozornosť. Pozerala si správy od dievčat, každej odpísala. Tým smerom napísala aj Andreasovi. Po tom, čo si sama schávlila, že sa to hodí, odoslala. Vzápätí jej prišiel naspäť pozdrav z Karibiku. No kto by to nebral? Musel sa mať na nezaplatenie. Tráviť tak tiež Vianoce na nejakom ostrovčeku, kde by bolo teplúčko a slnečno. Nat sa zasmiala na filme. Pozrela na svoju rodinu a oprela si hlavu o okno. Nie, nemenila by. Bola šťastná v kruhu najbližších. A potom ju napadlo, či má Lukas s kým byť...

 

Každý bol s najbližšou rodinou, ako Can. I Tariq sa tento rok rozhodol stráviť pár dní doma a nenechať mamu samú, pretože to budú možno jej posledné Vianoce.

Povonku takmer nik nechodil. Nielen, že bola zima, ale počas príprav v plnom prúde nebolo ruky, ktorá by nemala nič napráci. Ak by však nikto šiel okolo prázdnej suterénovej haly, ktorá bývala miestom obľúbených klubových diskoték, mohol by počuť hlasný zvuk elektrickej gitary. Ak by ste sa do toho zapučúvali, nielenže by ste nepočuli nič vo vianočnom duchu, ale práve naopak. Akoby jeden človek zabudol, že dnes nie je čas na vzbury proti stanoveným pravidlám.

Lukas sa upokojoval tým hlasným niečím, čo sa ani nedalo pomenovať melódiou. Vybíjal si tým odpor voči dňu, v ktorý je každý šťastný, iba on nie. V jednom momente trápil struny načúvajúc tomu nesúrodímu zvuku, pred ktorým by mačky utekali a v druhom dostal do ruky silné kŕče, až ho prínútili si gitaru zložiť. Bolesť, ktorá mu však trhala vnútro v hrudi bola neznesiteľnejšia. Nedokázal si od nej vyčistiť hlavu. Zhlboka dýchal, kúdole dymu mu vychádzali z úst. V momente malátnosti a zvláštneho oťažievania si predstavil, aké by bolo krásne, keby si mohol prebrať pred niekoľkými rokmi. V prázdnych kútoch rozsiahleho priestoru sa ozvala ozvena toho, ako mu z ruky vypadol nástroj a buchol o zem. Ani sa na ňu nepozrel, oči mu zaslzili. Nemal rád tento deň, pretože si rok čo rok viac uvedomuje, aký je sám. Bez jediného človeka, ktorému by na ňom záležalo.

Predsa sa postaral o úbohú gitaru a pomädlením si rúk sa pokúsil zahnať zimu.

Ani Johann tu nebol, tiež odcestoval za blízkimi, čiže mu zveril na pár dní starostlivosť nad jeho majetkom. Vykurovať obrovské priestory, čo mu patrili, pre nikoho, by ho vyšli draho, preto si Lukas zakúril iba vo svojej malej izbe.

Stuhnutý si zapol ohrivač vzduchu a vystrel nadoň skrehnuté ruky. Celého ho triaslo, teplo sálajúce z mašinky bolo chabé. Obliekol si preto ešte kabát a omotal okolo krku starý šál. Takto zababušený si ľahol do postele a zakryl sa prikrývkou.

Rozkašľal sa. Posledné dni sa necítil najlepšie, ale večer ho slabosť premohla a v horúčke len sotva udržal svoju myseľ nedotknutú blúznením.

Zobudil sa v noci. Mesačný svit mu dopadol cez okno dnu a vhhol na už aj tak chladnú múry ničím nehrejúce svetlo.

Este stále v horúčke sotva dýchal. Oči červené, zaslzené, akoby zmierené s tým, že by sa to dnes mohlo skončiť.

Pozrel na holú stenu nad sebou. „Takto by si si to nepriala, všakže nie,“ usmial sa. Videl svoj život, svoje chyby a na matraci vedľa jeho líca vznikala malá mokrá škvrnka. „Vianoce s tebou molí krásne. Odpusť mi, že som nebol lepším synom.“

Zavrel unavené oči. Spod viečok sa mu naďalej rinuli prúdom slzy. Zasmrkal a znovu jeho vysileným telom trhol záchvat kašľu.

Rezignovane mu hlava klesla na lôžko. Nevedel koľko hodín ubehlo, alebo či to bolo len pár sekúnd. Napolovicu nebol schopný vnímať realitu.

Raz keď to tiež takto na Vianoce prehnal ako tínedžer s neresťami na jednej párty, doktori tvrdili, že ho len zázrak dostal znova na nohy. Dostal ďalšiu príležitosť žiť a teraz, keď tam ležal sám skoro polomŕtvy v tieni, domnieval sa, že takto nejak musí vyzerať posledné zmierovanie sa so svetom. Myslel, že zomrie, a že si zaslúži takúto osamelú, zabudnutú smrť. Teraz už videl každé to zobudenie sa ako novú šancu, čo dostával novým svitaním. Nevyužitú šancu. Ľutoval.

Duchovne kľačal zlomený, v pokore na kolenách skláňajúc sa tvárou k zemi. Kyslík v pľúcach sa míňal, ale nevracal. Oči strácali lesk. Neprítomne sa zatvárali a Lukas nevedel, či ho smrť privedie do neba alebo do večného zatratenia...

Viac to nebolo v jeho rukách, už nepatril k tomuto svetu.

 

Zovrela v rukách mobil. Chýlilo sa k polnoci, k novému dňu. Doma sa ženy a dievčatá chystali na polnočnú omšu. V tme sa potom vybrali nocou. Stále snežilo a blikajúca lampa vedľa chodníku pridávala temnote všade naokolo na tajomnosti. Držali sa vedľa seba a brodili vysokým snehou s práve usadajúcou novou vrstvou, aby sa niektorá náhadou nezranila.

Tina sa nedokázala myšlienkami odtrhnúť od Lukasa. Niečo jej zvieralo celé jej bytie. Neskutočná úzkosť ju trýznila. Bála sa toho, čo jej tým kto naznačuje.

Zvony sa rozozvučali, keď sa usadili k iným ľuďom do lavíc chrámu na modlitbu a v Tine sa lámalo presvedčenie, že to nemá s Lukasom nič spoločné. Klesla na kľačadlo a z očí jej vypadli horúce slzy páliace ju na omrznutej tvári.

„Prosím, neviem, čo sa deje, ale pomôž mu. Stoj pri ňom,“ zaúpela a zotrvala v modlitbách za Lukasa po celú omšu.