Už nikdy ticho 3: kapitola 2

Allison vstala s dobrou náladou ruka v ruke. Na sen, v ktorom počula akési húkanie sirén, dávno zabudla. Tešila sa na to, ako dnes pripravia pre Phoebs prekvapenie. Schádzala dole nedočkavá raňajok, keď na prízemí stretla Alice.

„Dávaj si pozor, lebo dostaneš zápal pľúc,“ varovala dievčinu vracajúcu sa z behu.

„Viem, čo robím. Nemusíš byť aj ty hneď podráždená.“

„Nie som podráždená,“ odvrkla. Odmlčali sa. „Ako si myslela že aj ja?“

Alice rozhodila rukami na celý okolitý svet. „Všetci vonku boli... prinajmenšom nie vo svojej koži.“

„Ako to myslíš?“

Recepčná prerušila ich konverzáciu hlasným vzlyknutím.

Obe na ňu prekvapene zazreli.

Alice hodila na All pohľad, akoby chcela povedať: „Hovorila som ti.“

Snažiac sa nevšímať si zronenú ženu si vzala z pultu nové noviny. Spolu sa potom vybrali sa spolu na raňajky.

„Sú jednoducho divní. Najskôr som si myslela, že len tá recepčná preplakala celú noc, ale všetci sú takí...“ nedokončila vetu, nenachádzala správne slová. Navyše, mohla to vidieť aj sama. Ľudia po vonku chodili ako bez duše, ako chabé, stresujúce tiene.

„Áno, Phoebs?“ ozvala sa All do mobilu zdvihnúc prichádzajúci hovor. „Vonku... Nie, nie je s nami, prečo?... Sadnúť si? Čo sa stalo?!“

Alice cestou listovala v novinách, no odkedy začula zmenu v dievčininom tóne hlasu, počúvala pozorne. Periférne zazrela, ako sa All zatvárila a otočila k nej hlavou. Zdalo sa, že správa, ktorú jej povedala Phoebs, bola skutočne vážna.

Bezducho rozhovor zrušila, ruka s mobilom jej ochabla a pustiac ju pozdĺž tela, mobil tupo padol do trávy.

„Čo je?“

All ju neprítomne prehliadala, akoby ju ani nepočula. Akoby sa sama zmenila na ducha, akí tu chodili všade naokolo.

„Čo sa stalo?!“ zvýšila tón hlasu. Pevne ňou potriasla. „Tak hovor!“

All zdvihla zrak z toho neznámeho miesta, kam to uprene hladela. Oči sa jej leskli. „Andreas...“

Ťažko sa jej to vyslovovalo. Pery sa jej chveli a aj slová, čo vyslovovala, zneli trochu zvláštne, roztrasene, akoby im sama nerozumela.

„Vysyp to!“

„Andreas je v nemocnici. Zistila to, keď žiadnu z nás troch nenašla... Volala Tine a ona jej to povedala.“

„Tina? Tina je s ním v...? Vždy je tam, kde sú problémy.“

„Čo sa mohlo stať?“

 

Driemalo sa jej, no nechcela ho nechávať samého. Sedela vedľa neho, vedľa všetkých tých prístrojov, na ktoré bol pripojený všakovakými hadičkami, a držala ho za ruku.

Znamenal pre ňu príliš veľa, aby si dokázala predstaviť, že by toto mohol byť koniec.

Strhla sa, keď jej hlava padla dopredu. Pretrela si oči a pozrela na manažéra B.REAth, Lukasovho otca, silného muža. Aspoň tak si ho pamätala, i keď teraz tomu nič nenaznačovalo. V skutočnosti vyzeral skôr polomŕtvy.

Na spoločnej večeri si nevšimla, ako rapídne schudol. Tvár mal prepadnutú, oči unavené. Možno si to len nahovárala, ale dokonca by povedala, že má redšie vlasy.

Spomenula si na jedno ráno, na ráno pred východom slnka, ako pristihla Lukasa pomáhať Andreasovi vystúpiť z auta, kráčať v zúboženom stave, v akom bol. Veľmi jej to pripomínalo obrázok, ktorý mala pred očami. Tenkrát Andreasa niekoľko dní nebolo a po príchode sa, žiaľ, nedozvedela, čo s ním bolo.

Pohladila mu ruku. „Andreas, rýchlo sa preber a buď taký ako doteraz. Prosím,“ dodala. „Hovorieval mi to Lukas. Kedysi dávno... Mala by som mu zavolať?“ spýtala sa ho, no on pokojne spal ďalej.

Rozsvietila displej. Uvažovala, či to má spraviť.

Zadívala sa na Andreasa. „Asi by si to nechcel. Alebo snáď áno?“

Vzdychla si a znovu zívla. „Ja viem, ale nehnevaj sa na mňa. Možno odmietne, ale možno je toto tá chvíľa, aby ste sa zmierili,“ rozhodla.

Vstala od postele a vyjdúc za dvere, vytočila Lukasovo číslo. Než by to na druhej strane zazvonilo, ozval sa záznamník. „Volané telefónne číslo nie je v dosahu. Zavolajte neskôr, prosím...“

Sklamane zložila.

„Aké smutné. Otec a syn sa vystriedali v tej istej izbe...“

Tina otočila hlavou k hlasom dvoch rozprávajúcich sa sestričiek. Prechádzali halou na konci chodby. Snažili sa šuškať, ale medzi prázdnymi štyrmi stenami sa zvuk znásobil.

Vnútorné tušenie ju popohnalo, aby ich nasledovala.

„Prepáčte,“ strácali sa jej z dohľadu.

Opustila blízkosť Andreasa a rozbehla sa za nimi.

Pani si všimla, že ju dievčina prenasleduje. Zamračila sa, no zastavila.

„Prepáčte,“ ospravedlnila sa. „Mohla by som mať otázku? Nechcela som načúvať, ale nedalo sa to nepočuť. Vraveli ste, že otec a syn... v rovnakej izbe... Syn muža v tej izbe tu bol tiež? Čo mu bolo?“

Pery sa jej zúžili do jedinej priamky. „Je mi ľúto, ale o pacientoch nemôžem podávať informácie.“

„Ale ja som Tina Green. Andreas je môj manažér a producent a...“

Nezdalo sa, že by sa chystala Tine čokoľvek prezradiť. Zaryto, ako na výsluchu, prosby nezaberali a na vyhrážky sa Tina nezmohla.

„Chápem.“

Žena sa otočila na podpätku a Tina sa bezradne vrátila k Andreasovej nemocničnej izbe. Zmohla ju situácia, v ktorej nemohla spraviť nič, aby jej blízkym ľuďom pomohla. Nechala si pootvorené, aby na Andreasa videla. Kvokla si a unavene si zložila tvár do dlaní.

V jej okolí vládlo ticho. Jediné, čo k nej doliehalo, boli kroky sestričiek, ktoré občas prechádzali z izby do izby okolitými chodbami. Aj to však bolo zriedkavé, pretože pacienti ešte nevstali.

Na tejto chodbe mal i tak izbu jedine Andreas, aj to bez spolubývajúcich. Tina na tom trvala. Vedela, že by to tak chcel. Nebolo by pre neho dobré, keby sa cez nich náhodou šírili informácie o jeho stave. Nestáli o reklamu takéhoto druhu, predsalen je to jeho súkromná informácia, ktorá by sa nemala rozširovať bez toho, aby s tým súhlasil.

Stále si podopierajúc hlavu o dlane, prišla zrakom dnu. Do izby vkĺzali ranné lúče. Len prednedávnom sa začalo brieždiť. Pozrela na hodiny visiace na stene. Pol ôsmej ráno. Cez zimu trvá noc dlho. Stiahla ruky bližšie k sebe, prešli jej po tele zimomriavky.

Vstala, aby skontrolovala, či Andreasovi nie je zima. Chytila sa jeho ruky, skontrolovala čelo. Nezdalo sa, že by jeho pokojný spánok niečo rušilo.

Vo vrecku svetra jej zavibroval mobil. V prvom momente sa zľakla, úplne zabudla, že existuje aj okolitý svet. Po zadívaní sa naň zistila, že sa jej snaží dovolať jej verná Phoebs. Usmiala sa, dodalo jej to trochu energie, bola na konci síl nie len fyzických, ale najme psychických. Chcela sa rozosmiať. Nevedela, prečo ju to vzalo, ale rozplakala by sa od nádeje z nového dňa. Noc a všetko zlé sa skončilo. Už to bude len lepšie. Jej priateľka bola toho dôkazom.

Potichu vyšla von, aby Andreasa nezobudila. Opatrne sa dievčine snažila vysvetliť, čo sa udialo. Nechcela, aby ju šokujúca správa dorazila hneď ráno. Vážiac slová jej povedala všetko poporiadku, ako sa stalo. Phoebs Tine prisľúbila, že hneď prídu za nimi.

Neprešla ani hodina, keď začula ako sa ku dverám ktosi náhli.

Tine známa trojica vtrhla do izby, do ktorej ju nasmerovala hlavná sestra. Postava sediaca na stoličke vedľa postele s ich manažérom sa na ne pokojne zadívala. Bola nemá, bledá, smutná.

Alice na prahu dverí zostala stáť ako bez duše. Pohľad na nich dvoch jej vyrazil dych. Bola to príšerná scéna.

„Andreas!“ zvolala All.

„Tina!“

Objala Phoebe, ktorá keď sa ku nej nahla, jej poskakujúce kučery ju pošteklili na tvári.

Allison hneď po Phoebe Tine takisto venovala objatie. „Čo sa mu stalo?“ spýtala sa polohlasne.

Alice stále stála pred izbou, akoby sa bála vojsť.

„Poď, prosím, dnu,“ požiadala ju Tina. „A zavri dvere.“

Najskôr jej odpoveďou bola len vzdorovitá póza, napokon však poslúchla a pristúpila bližšie. Nie však natoľko, že by sa dalo povedať, že nepostávala s odstupom bokom. Miesto si našla na konci Andreasovej postele, kde s kamenným výrazom, so založenými rukami sledovala, ako sa mu dvíha hrudník. Tina však vedela, že nemohla byť taká chladná a nič necítila. To by ju nemohla poznať tak dlho. Síce to dáva najavo svojským spôsobom, tiež ju Andreasov stav zasiahol, síce to nevedela, alebo možno aj nechcela, dať najavo

„Skolaboval.“

„Ako to? Čo ti povedali doktori? Hovorila si s nimi, nie?“ vyzvedala All vážne, podchvíľou sledujúc postavu muža.

„Áno, hneď ako ho vyšetril. Vytiahol na mňa akési odborné výrazy. Nerozumela som mu presne.“

Odmlčali sa. Stále tomu nemohli uveriť, a to ani na vlastné oči. Pripadalo im to ako v zlom sne. Škoda, že sa z neho nedalo zobudiť.

„Čo teraz?“

Tina pokrčila plecami. „Musíme čakať.“

„Čakať dokedy?“ spýtala sa Alice ostro.

Tina na ňu len zazrela. „Neviem, čo zase máš, ale nechcem sa hádať.“

Stačilo to na to, aby Alice zaťala sánkou a prehltla možné ďalšie uštipačné frázy, ktoré už mala prichystané na jazyku. „Čakať dokedy?“ spýtala sa s povzdychom, zrejme sa jej to ťažko vyslovovalo. Na druhý raz to bolo také, ako by sa od ktorejkoľvek z nich očakávalo. Úprimné a bezprostredné. Bez všetkého toho ostatného.

Pokrútila hlavou. „Zistíme, keď sa preberie.“

Ležal tam bez toho, aby vedel, čo všetko sa v dievčatách, ktoré sa pred rokom nemali šancu poznať, a ktoré on spojil do jedného celku, odohrávalo. Zrejme ani on sám vteddy netušil, akú silnú oporu pre seba bude schopný raz postaviť.

„Mala by si si ísť oddýchnuť.“

Phoebe mala pravdu, v žiadnom prípade však Andreasa nechcela opustiť. V naliehaní pripojila Allison. Dokonca aj Alice prehodila akési slová vo význame: „Okamžite odíď, pretože je to nebezpečné,“ nemala na výber.

Jediné, čo ju upokojovalo bolo, že ony s ním zostávajú, a že ho tak nenecháva úplne osamote.

Vzala si kabát zo stoličky, keď ju napadlo, že by im mala povedať o tom, čo počula od tých sestričiek-tajnostkárok. Na moment zaváhala.

„Tina?“

„Hm? Nič, už idem,“ odpovedala potichu pozerajúc na látku, z ktorej bol kabát vyrobený. „Vidíme sa neskôr,“ rozlúčila sa a odišla.

Vykročila von z budovy. Nepovedala im to, ale čo nové by zistili? Mohli to byť klebety a tiež nemuseli vôbec hovoriť o Andreasovi a Lukasovi, i keď tomu všetko naznačovalo.

Vonku zbadala známe auto parkujúce na okraji parkoviska. Pred ním sa prechádzal pofajčievajúci Gas. Akonáhle Tinu zbadal, zahasil ohorok topánkou a otvoril jej dvere.

Ticho nasadla. Pár sekúnd mlčky sedela, kým sa jej Gas spýtal, ako je na tom Andreas. Obraz jeho pohľadu sa odrážal v spätnom zrkadielku.

„Spí.“

Prikývol.

„Zaveziem ťa domov?“

Ako to slovo zvláštne vyznelo. Nebol to jej domov doma. V tomto domove nebol ani Andreas ani dievčatá, ani nikto, na kom by jej skutočne záležalo.

Nechala si to prejsť hlavou.

„Gas?“

„Áno?“

„Bol si Lukasov a Canov priateľ, je tak?“

„Poznali sme sa, keď sme mohli, pomohli sme si.“

„Nie si s niektorým z nich v kontakte?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Len tak. Prepáč, nemám právo pýtať sa...“

„Iba s Canom.“

Odpoveď ju prekvapila. Nemal dôvod čokoľvek jej hovoriť.

„Lukas sa tak trochu... zmenil. Dlho o ňom nič neviem.“

Otočil kľúčikom v zapaľovaní a zaradil rýchlosť.

„A nepoznáš náhodou adresu do klubu, ktorý patrí jednému ich priateľovi...?“

 

Kráčajúc hore schodmi ku dverám Johannovho bytu rozmýšľala nad slovami, ktoré použije. Obrovskú chuť vrátiť sa potláčala, no každým vyjdúcim schodom to šlo ťažšie. Jednoducho sa nemohla len tak vzdať a nechť to plávať. Človek si vraví: „Dnes nie, možno zajtra,“ avšak nečakaný zvrat v ich doterajšom živote, ktorý bez varovania stál Andreasa skoro život, ju nútil, aby viac neotáľala a vzala to konečne do vlastných rúk.

Zazvonila na zvonček. Zvnútra počula nejasný zvuk prichádzajúcich krokov. Zo škáry odchýliacich sa dverí sa vynorila postava mladej, sporo odetej ženy. Zaväzovala si opasok na župane.

„Dobré ráno,“ vykoktala sa Tina skôr, než začala pôsobiť viac trápne, než je zmätená.

„Pomôžem ti?“ spýtala. Nato sa za ňou objavil ešte ktosi, kto ju chytiac za pás nežne čosi pošepol do ucha. Roztvoril dvere do korán a uvidela mu do tváre.

„Tina! Čo tu robíš?“

Johann oblečený do pol pása a to dievča, mohlo byť v jej veku, k sebe mali blízko. Bližšie, než by na ich vekový rozdiel čakala. DJ podľa Tininho úsudku nemal viac, než tridsať päť, ale na druhú stranu mohol byť aj jej otcom. Zdala sa jej byť príliš mladučká a neskúsená, než aby mohla mať seriózny vzťah s tak o hodne dospelejším mužom.

„Lukas...“ Sotva začala vetu, už ju zastavil. Pozval Tinu ďalej a dievčinu poslal do inej izby.

„Nečakal som, že Anna pošle teba. Posaď sa zatiaľ.“ Hlas sa mu strácal v ďalšej miestnosti. Vedela, že vedie k Lukasovej izbe, ktorá je cestou do klubu.

„Čo?“

Z kuchyne dobehla mladá žena s minerálkou v rukách.

„Ďakujem, nebudem,“ usmiala sa.

Prikývla a položila fľašu na stolík medzi nimi dvoma. Zdala sa byť nesmelá, hanblivá. Prezrádzalo ju, ako na Tinu ostýchavo podchvíľou zdvihla zrak.

„Si Johannova priateľka?“

„Nie, len známa,“ spresnila. „Čo ťa sem priviedlo?“

„Prišla som za Lukasom.“

"Lukasom...?" rozmýšľala.

Tinino prekvapenie sa prehlbovalo.

„Aha!“ zdalo sa, že si spomenula. „Lukas, ten chlapec, čo býval v zadnej izbe!“

Tina s nádejou rýchlo prikývla.

„Tak toho som tu nevidela už... Vlastne keď sme sa s Johannom vrátili po novom roku, už tu nebol. Vôbec neviem, čo s ním je. Ja tu totiž... nebývam.“

Zabudla zatvoriť ústa.

Johann vyšiel z Lukasovej izby s akousi škatuľou v náručí. Cez otvorené dvere dovidela na Lukasovu izbu. Rovnako skromná na nábytok ako naposledy, no stále pôsobila útulnejšie, než jej vlastná. Niečo, alebo skôr niekto tam chýbal.

„Tu sú tie veci...“

„Neposlala ma žiadna Anna,“ uviedla všetko na správnu mieru.

Zastavil sa na polceste k nej. „Tak načo si prišla?“

„Prišla som kvôli Lukasovi. Nevieš, kde je?“

„Tak to naozaj nie,“ odvetil popravde zložiac škatuľu na ten istý stôl vedľa minerálky. „Anna sa o väčšinu jeho vecí postarala. Po tom, čo vzala jeho oblečenie mi volala, že zabudla na pár maličkostí, čo chcela tiež zbaliť.“

Tina si sadla do kresla, ktoré jej bolo ponúkané pri príchode. Myšlienky boli tiché, iba ako šepot v jej hlave. „Lukas sa odsťahoval k Anne? Ich vzťah odvtedy, čo neboli spolu, tak pokročil?“ Od leta sa toho zmenilo veľa, sama sa považovala za vyliečenú z lásky k nemu, tak prečo ju to zložilo?

Nevedela, čo povedať. „Ja asi radšej pôjdem,“ usmiala sa ledabolo. „Ďakujem. Dovidenia.“

Bez ďalšieho otáľania vyšla z ich bytu. Za prahom dverí nasala do pľúc chladný vzduch. Triasla ňou zima a vyčerpanie, myseľ stála na jednom mieste. Neznámym spôsobom preplávala dole schodmi. Na zadné sedadlo auta akoby dopadla z neba.

„Ideme domov.“