Už nikdy ticho 3: kapitola 3

Strašidelná opustenosť. Do takej zaspávala, do rovnakej vstala. Svetlo z oblohy vonku sa vytratilo, iba mesto žiarilo ako kopa svätojánskych mušiek. Prítmie v miestnosti vytváralo dlhočizné tiene plaziace sa priamo k Tine.

Zažala lampu a zahnala všetky neviditeľné nástrahy číhajúce na ňu spoza rohov.

Rozžiarila displej na mobile. Zistila, že nielenže prespala viac než dvanásť hodín, čo podporovalo myšlienku, že si človek prespí polovicu života. Aj tak sa cítila polámaná na nepárny počet kusov.

Otvorila prijatú správu, rýchlo ju preletela očami, a potom si ju musela prečítať ešte raz, slovo po slove, aby sa uistila, či je to naozaj tak, ako to pochopila.

„Prebral sa. Čakáme, čo povie lekár...“

Táto časť sa jej nesmierne páčila, objala jej dušu a dala zdanlivý pokoj, pretože hneď po slovách, ktoré Tinu potešili, nasledovala už menej povzbudzujúca polovica.

„...Nejako sa to dozvedeli novinári. Sú tu.“

Nehladiac na nástrahy, na ktoré tým bola varovaná, pripravila sa na návrat do nemocnice. Pulóver, v ktorom bola už druhý deň, vymenila za čistý, rovnako pohodlný. Nezáležalo jej na móde, či je príliš dlhý, a či široký a tom, ako vyzerala nenamaľovaná. Všetko skryla pod kabátikom a náručím plným bavlny, z ktorej bol uštrikovaný mohutný šál.

Sediac v aute na mieste spolujazdca vedľa Gasa videla, že sa blížia k nemocnici. Zavolala preto dievčatám, aby overila, ako to tam vyzerá. Podľa ich slov nie práve ružovo. Novinárske štáby obkľúčili vchod do budovy, Po nevydarených pokusoch získať bližšie informácie, natáčali príspevky do správ, prípadne fotografovali do zajtrajších denníkov.

Jeff bol za danej situácie povinný prísť na miesto, aby držal všetkých bokom a udržal tým dievčatá v bezpečí. Čo však chudák Andreas? Tina, alebo hoci aj ktokoľvek iný byť ním, by nechceli dostať sa takýmto spôsobom na titulku.

Gas zabočil na príjazdovú cestu k parkovisku. Viacero dodávok zaberalo niekoľko miest roztrúsených po všetkých kútoch. Keď sa približovali, bolo nemožné nepovšimnúť si ich. A aj oni si všimli neoznačené auto B.REAth. Nestihli poriadne ani zaparkovať, už zmobilizovali svoje sily a utvorili medzi autom a zvyškom sveta pevnú barikádu.

Vystúpil, aby ich požiadal, aby dievčine dovolili prejsť. Pokojné ani vľúdne slovo nepomáhalo. Zbytočne ich sám odtláčal, aby vôbec mohla otvoriť dvere. Predbiehali sa v otázkach, na ktoré Tina neschopná akejkoľvek odpovede, iba sklopila hlavu.

Neisto vyšla z ako-takého bezpečia Andreasovho mercedesu. Cez tmavé sklá okuliarov ju svetlo bleskov natoľko neoslepovalo, a čo bolo lepšie, nevideli celé jej vnútro odzrkadlené v pohľade očí.

Nebolo možné zbaviť sa hlúčiku, kamkoľvek sa snažili vykročiť, boli na nej natlačení, akoby nebolo niekoľko desiatok štvorcových metrov naokolo voľných. Strácala sa medzi nimi. Nebol to veľký dav, ale spoznala, aké je to byť medzi nimi sama. Najradšej by ju roztrhali a Gas jej nemohol pomôcť. Snažil sa spoza nich k Tine znova prebiť, ale akosi mu to zjavne nešlo. Jeho hlas k nej takmer nedoliehal, a to hovoril dosť nahlas.

„Prosím, nechajte ma prejsť!“ kričala pokúšajúc sa vymaniť sa spomedzi nich. „Dovoľte mi ísť, prosím!“ naliehala, avšak čím viac sa o to snažila, tým väčším množstvom otázok ju zasypávali.

„Ja nič neviem,“ zrevala strácajúc nádej na postup, keď sa medzi nich ktosi pretlačil a razil cestu vlastným telom.

Silná mužská ruka ju tlačila pred sebou. Konečne sa mohla slobodne nadýchnuť. Rýchlo kráčala, skoro bežala na najbližšie nemocničné oddelenie.

„Ďakujem, zachránili ste ma, Jeff.“

„To je v poriadku, slečna. Na to som tu. Ste v poriadku?“ spýtal sa vraštiac pri nej čelom.

„Áno, nič mi nie je, len som sa bála.“

„Všetko je už v poriadku. Upokojte sa, Tina.“

Prikývla a zhlboka sa nadýchla, ako jej prikázal.

„Ste silná, zvládla ste to,“ pokračoval. Nikdy si neuvedomila, čo pre ne robil, ako nebadane im kryl chrbty. Nepoďakovala mu za to, a keď aj, tak bez toho, aby vedela, za čo všetko mu to patrí.

„Naozaj vďaka.“

Venoval jej krátky očný kontakt a akési takmer nebadané prikývnutie. Kto by bol kedy povedal, že raz uvidí zraniteľný výraz toho obra, ktorý ju kedysi ešte nepoznaný neprehliadnuteľne čakal pri prvom prílete do Berlínu v jej živote.

Spolu potom vyhľadali Andreasovu izbu, nachádzajúcu sa na opačnej strane budovy.

Na chodbičke postávali tri postavy. Nehovorili nič, každá vlastným spôsobom samostatne podopierala stenu.

Nechala Jeffa za sebou a pobehla k dievčatám.

Zničene ju objali. S Alice si na pozdrav kývli hlavami a jemnou zmenou mimiky tváre.

„Dostala si sa cez nich?“

„S Jeffovou pomocou. Ako sa to o Andreasovi dozvedeli?“

„Možno nás spoznal niekto z nemocnice. Neviem.“

„Čo Andreas?“

„Je u neho sestrička.“

„A bol už pri ňom doktor?“ vyzvedala ďalej.

Phoebs prikývla. „Tiež som mu celkom nerozumela. Chvíľu som mala dojem, že zámerne hovorí beznádejne nerozlúštiteľne. Vraj jednoducho skolaboval.“

Tine to nešlo do hlavy a podľa toho, ako sa tvárili, ani ich tým dvakrát nepresvedčil. Alice dokonca nadvihla obočie s výrazom: „Dá sa na takú hlúposť niečo povedať?“

Muselo na to predsa existovať nejaké logické vysvetlenie, nie že iba skolaboval.

Sestrička opustila izbu a Andreas osamel.

„Choď za ním, pýtal sa na teba,“ kývla jej All hlavou naznačiac, aby vošla. Ony počkajú vonku.

Uposlúchla. Zatvorila za sebou dvere.

Prvým dobrým znamením bolo, že len čo sa ukázala, pritiahla Andreasovu pozornosť a vyčarila mu úsmev na tvári.

„Tina! Poď ďalej, sadni si.“

Zapretím sa o ruky sa pokúsil dostať sa do polosedu.

„Opatrne,“ robila si starosti.

„Nestrachuj sa o mňa, budem v poriadku. S dievčatami si mala pokračovať v práci.“

„Ako sa nemám strachovať? Ako by sme hoci len jedna mohla len tak pokračovať? Vieš, ako som sa zľakla, keď som ťa našla na zemi v bezvedomí?“ Nemala v úmysle karhať ho, aspoň určite nie hneď od začiatku.

Pri jej vážnom výraze sa Andreasovi vytvorili okolo kútikov očí vejáriky vrások. Týmto usmievaním sa ju úplne zmiatol. Načiahol k nej ruku a pohladil ju po líci. Najskôr sa skoro uhla, ale pozeral na ňu tak úprimne, že zostala nepohnete sedieť na mieste.

Prezeral si, ako prekvapene na neho pozrela.

„Si iná, Tina.“

„Ako to myslíš?“

Vzdychol si, odtiahol dlaň od hebkej pokožky na tváre a pevne ju chytil za ruku, ktorú položenú na ráme postele.

„Ak by som mal mať niekedy dcéru, chcel by som, aby bola ako ty.“

Skoro zabudla dýchať. Spolu s dychom sa stratili aj slová. Stlačila pery dokopy a dojato sklopila pohľad.

Opatrne jej nadvihol bradu, aby nepozerala do zeme a videla, ako sa na ňu usmial. Skoro ako otec.

„Ak som na teba niekedy kričal, alebo som nemal práve najlepšiu náladu, odpusť mi. Si tak jedinečná, že by som na tebe nechcel zmeniť ani jediný vlas na hlave. Ženy majú jedinečné čaro, dokážu sa smiať a plakať zároveň.“

Aj Tina sa pri tom musela zasmiať a dokázať, že to naozaj ide súčasne.

„My muži to nevieme a často vás zraňujeme. Na to jediné máme zrejme talent.“

„Nie je to tak...“

„Ale áno, je. Vedz, že som na teba hrdý, zvládala si to hrdinsky.“

Chvela sa. Nedokázala iné, ako sa usmievať, prijímať dotyk ruky a utierať si slzičku za slzičkou.

„Môžem ťa objať?“

Nežne sa naširoko prikyvujúc usmiala a prijala otvorené náručie.

Keď si znova sadla, bolo to, akoby opatrovala rodiča. Nerada s tým začínala, nechcela zničiť peknú chvíľku, ale priamo jej to s týmto momentom súviselo.

„Andreas?... Snažila som sa zastihnúť Lukasa.“ Nevyčítala, ako zareagoval. „Nepodarilo sa mi to.“

„Ak chceš vedieť, kde je...“

"Nie, to nie." Spomenula si, ako si Johann myslel, že ju Anna poslala po Lukasove veci. Nikdy by to nespravila. Neodniesla by jeho zbalené veci priamo do jej domu. „Len som si myslela, že by som mu to mala dať vedieť.“

„Môžeš za tých novinárov?“

„Nie.“

Hľadeli si z očí do očí, kým nepovedal, že jej verí.

„Nevadí, prežijeme to, a len čo ma pustia, naplno sa pustíme do práce.“

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“

„Samozrejme.“

V jednom kútiku duše dúfala, že povie nie a ona umlčí svedomie, že to aspoň skúsila. „Ty a Lukas...“

Nepovzdychol si, ani nepozrel inam na znak, že vie, čo bude nasledovať a má skončiť.

Ako pokračovať? Bolo toho veľa, čo jej ležalo na srdci, ale v podstate to bolo iba o jednom. Navyše jej dával šancu, ktorá sa už možno nezopakuje. Napriek tomu tam ešte hodných pár chvíľ sedela tíško nevediac, čo povedať.

„Keby nebolo mňa, bol by medzi vami lepší vzťah?“

„Toto ťa trápi?“

Prikývla. Mnohokrát sa to pýtala samej seba.

„Čo sa odohralo, nezáviselo len od teba. Všetko to boli len dôsledky. Je to iba naše rozhodnutie, Tina.“

„Ale neboli by ste až takí rozhádaní. Keď som vás na začiatku spoznala, zdalo sa, že spolu vychádzate. Aspoň ste sa o to obaja snažili.“

„Chceš povedať, že teraz sa nesnažíme?“

Tina prevrátila očami. Obaja s obľubou dokončievajú jej myšlienku úplne bez servítky. „Ste úplne rovnakí,“ povzdychla si.

„Čo si vravela?“

„Že to tak vyzerá.“

Odmlčali sa. Pravdepodobne rozmýšľal, či má pravdu. Alebo ju len naťahoval pred tým, ako ju napomenie, že je stále iba jeho zverenkyňa?

„Problém je v tom, že nech som to kedykoľvek popieral ako som len mohol, je až príliš po mne. Má všetky moje chyby z mladosti. Rád sa zabáva, je prelietavý a vzdorovitý, nepripúšťa si chyby. Vidí svet čiernobielo.“

Tina spustila hlavu dole. Pozerala na látku, z ktorej bola vyrobená obliečka. Naozaj takto vidí svojho syna? Bolo na tom kus pravdy, možno aj ona robila chybu, keď si podobne nepripúšťala realitu. Bola zaslepená.

„A navyše, čo je najhoršie, ubližuje tým, ktorých najviac miluje. Rovnako ako ja jeho matke. Neuvedomil si to, ale on svojím správaním zraňoval teba.“

Jeho pohľad na Tinu pôsobil tak pevne a súčasne vľúdne. Jeho rukou by tú jej mohol rozgniaviť jediným stlačením, a predsa ju chránil vo svojich dlaniach ako najväčší poklad.

„Možno ste si obaja mysleli, že som netvor. Bol som nepozorný manžel, zlý otec a navyše som chcel bezdôvodne brániť mladej láske. Je tak?“ Nebola to ani tak otázka ako skonštatovanie. Znovu ju dobehol tým, že presne vedel, čo si myslí.

„Vedz, že som to nerobil preto, aby som vás trápil. Nerobil som to z pomsty, alebo z čohokoľvek iného. Poznal som Lukasa dlhšie ako ty. Možno nie tak, ako by si zaslúžil, ale práve mojimi previneniami nepoznal hranice. Možno to pre neho nebol len ďalší letný románik, pravdepodobne si bola naozaj jeho prvá láska, dievča ktoré miloval pre jej dobrotu, ale práve by ťa chcel zraniť, pretože nevedel, čo si skutočná láska vyžaduje. Oddanosť, vernosť, priateľstvo, trpezlivosť, dobrotu... Nemohol som mu dovoliť ublížiť ti. Nemohol som dovoliť, aby z teba spravil ďalšiu v poradí. Nebol pripravený milovať bez toho, aby čakal, že bude milovaný. Rozumieš?“

„Možno by som ho to naučila.“

„Ako som povedal, je ako ja. Lukasova matka, v snahe naučiť to mňa, trpela. Žiaľ , všetko, čo pre mňa robila, som dokázal doceniť až vtedy, keď tu už nebola.“

Snažila sa akceptovať jeho logiku. Chápala, ako to myslel, ale súhlasiť s tým bol a iná vec. Akceptovať to, bolo jediné, čo sa dalo spraviť. Čo sa stalo, už sa neodstane nikomu. Ani Andreasovi a jeho žene, ani Lukasovi a jej.

Svetlá stránka toho celého bola, že jej dôveroval natoľko, aby konečne vyslovil svoje vlastné vnútro a snažil sa nechať Tinu pochopiť.

„Povedal si to niekedy aj Lukasovi?“

„Nie.“

„Prečo nie?“

Zazrel na ňu. Po prvý raz počas celého rozhovoru práve teraz. Zašla priďaleko?

Neodpovedal ďalej. Zaryl sa ako malý chlapec.

„Nie je neskoro.“

Popravil si prikrývku.

„Neraz mi spomenul, ako si pamätá svoje detstvo,“ pokračovala pomaly. „Veľakrát vravel o svojej mame. Musela to byť úžasná žena.“

Andreasova tvár zmäkla, akoby sa podvedome pousmiala.

„Tiež by som raz chcela byť ako ona. Ak si myslel vážne, že má Lukas svoje vlastnosti po tebe,“ odmlčala sa, slová jej brali z pľúc oveľa viac kyslíku, než sa stávalo normálne. „Bola by šťastná, že jej život pomohol k tomu, aby ani v jednom z vás žiadna z tých vlastností nebola silnejšia, než láska, ktorú vám dávala.“

„Naozaj si myslíš, že sa jej to podarilo?“

Prikývla a sklopila zrak. Mala toho ešte veľa na jazyku, ale vedela, že bude lepšie na chvíľu mlčať.

Andreas sa zhlboka nadýchol a vydýchol.

Krátko sa usmiala a pohladila mu ruku predtým, než si ju vymanila. Určite nad tým bude chcieť premýšľať, a na to bude lepšie, keď teraz odíde a nechá ho všetko si pokojne nechať uležať v hlave.

Pred tým, než však odišla, síce už bola na odchode, napadla ju ešte jedna vec, ktorú pokladala za rovnako dôležitú.

„Ako si povedal, nič nie je čierno-biele. Lukas má po tebe aj veľký talent.“ Tým vlastne uznala aj talent samotného Andreasa. „Možno si to nepriznal, ale tým, čo robil, chcel stúpnuť aj v tvojich očiach.“

Andreas nechápal, k čomu mieri.

„Vravel si, že ma máš rád ako dcéru a si na mňa hrdý. Bol si niekedy hrdý aj na neho?“

Nevidela, či sa nad tým zamyslel, otočila sa mu chrbtom a nechala mu tam iba kopu otázok, na ktoré pozná odpoveď iba on.

Nehybne pozeral na stenu pred sebou, kým nesiahol po svojom telefóne.

„Tu je Andreas. Ako ste na tom s albumom? Začali ste už? Rozhodol som sa pre malú úpravu.“