Sila túžby 2. kapitola

Anastasia rýchlo vybehla z ich malého bytu. Videla matkin nespokojný výraz po tom, čo jej oznámila, že nebude jesť a nechcela riskovať hádku. O pár minút neskôr už s taškou na pleci spokojne poskakovala po ulici. Si šikovná. usmiala sa Ana. Mala na sebe tmavé rifle a obtiahnuté čierne tielko. Anastasia si závistlivo prezrela jej ploché brucho a medzeru medzi stehnami. „Si tak chudá,“ šepla potichu. Okoloidúce dievča zastalo a premeralo si ju. „Robíš si zo mňa srandu?“ vyštekla nahnevane. Anastasia hneď vedela prečo. Dievča, ktoré stálo oproti nej nebolo vôbec chudé. Prasačie očká jej pod veľkými lícami nebolo takmer ani vidno. Keby ju udrie, Anastasia by sa pravdepodobne už nikdy nepostavila. A zrazu si z hrôzou všimla, že dievčina vyzerá presne ako ona. Stála oproti obrovskému zrkadlu. „Nechceš takto dopadnúť, však nie?“ Ana ju chytila za plecia a pevne jej ich stlačila. „Čo myslíš? Za kým sa chalani pozrú skôr. Za mnou alebo...ňou,“ znechutene kývla hlavou k stále nahnevanej dievčine. Anastasia silno zatvorila oči. Keď ich otvorila, znova stála na už prázdnej ulici. „Škola!“ rýchlo sa rozbehla. V duchu videla, ako sa Ana spokojne usmieva. Presne toto chcela. Aby utekala. Potvora jedna!
***
Len čo Anastasia zadýchane vkĺzla do lavice, do triedy vošla ich triedna učiteľka. Za sebou viedla vystrašenú blondínku. Veľkými modrými očami sa nevinne pozerala na celú triedu. Anastasia vnímala len, že sa volá Nancy a prestúpila z Trnavy. Potichu sledovala ako sa jej drobná postava prediera lavicami a sadá si na jediné voľné miesto, vedľa Anastásie. Byť neobľúbená má svoje výhody. Rýchlo vytiahla hrubý zošit ozdobený obrázkami dievčat predstavujúcich dokonalosť. Len čo si všimla, že ju Anastásia sleduje, zahanbene ho hodila späť do tašky a s umelým úsmevom sa na ňu pozrela.
***
Milý denníček,
mama dnes varila palacinky. Musela som jej povedať, že som už jedla. Ana to tak chcela. Povedala mi, že budem dokonalá. Keď som videla, ako dokonalosť vyzerá, že je úplne iná ako mi hovorila mama. Celé tie roky ma klamala. Neviem, čo by som bez Any robila. Ako som bez nej doteraz mohla žiť?!
Dnes je môj prvý deň bez jedla. Ana hovorí, že som jej najlepšia žiačka. Vraj ma berie ako svoju dcéru. Síce ma bolí brucho a hlasno mi v ňom škvŕka, ale ja to vydržím!
Zatváram denník a pohľadom pohladím jeden z množstva obrázkov znázorňujúcich dokonalosť. Nalepila som si ich tam hneď po tom, ako som prišla domov.
Je naozaj ťažké presvedčiť moju starostlivú matku, že som už jedla. Hlavne keď sa na mňa pozerá tým pohľadom Viem, že ma klameš. Ana mi však povedala ako na to. Stačilo tak málo. Kúpiť si v obchode pár potravín, vyhodiť ich do koša a obaly „zabudnúť“ na stole. Ups. Unavená z nedostatku jedla, ale šťastná, pretože som sa konečne prekonala a dokázala som nemožné som sa ponorila do ríše snov plných dokonalej štíhlosti a zvonivého smiechu mojej novej opory.