Fortuna II.kapitola

II.kapitola - Pravda

Už zase bežala a tentokrát to malo aj následky. Za chvíľu ju začalo pichať v boku a musela spomaliť. Zdesenie ju však sprevádzalo aj naďalej. Nemohla uveriť, že je pravda, čo si zmyslela o otcovi. O tom starostlivom a milujúcom otcovi. Ale aký iný by mal dôvod dohodnúť jej svadbu len tak. Naozaj to bolo z rozmaru, alebo je v tom niečo viac? Príliš veľa otázok ju mučilo a zatiaľ sa pred jej očami pomaly vynáral obrovský panský dom Johnsonovcov. Vlastne to bol menší kaštieľ s päťdesiatimi izbami, tromi jedálňami, dvanástimi salónmi a mnoho kúpeľňami. Sluhovia a slúžky bývali samozrejme s nimi, takže musel byť dosť veľký. Zvonku mal bielu farbu, ale aj tak nepôsobil chladne a neprívetivo. Vždy keď sa vracala z potuliek a stretnutí, mala pocit, že ju víta s otvorenou náručou. Strecha bola červená a okná by náhodný pozorovateľ určite ani nespočítal. Okolo kaštieľa sa týčilo mnoho budov, lebo Edward dovolil niektorým významnejším dedinčanom postaviť si tu svoje domy. Bola to pre všetkých tá najväčšia pocta a odmena. Okrem domov tu boli aj stajne, pre mnoho koní a potom chlievy a rozličné príbytky pre hydinu a dobytok. Celý deň to tu doslova žilo a tak bola aj celkom rada, keď mohla z tohto ruchu vybehnúť niekam na pokojnejšie miesto.
Teraz však Angelu nenadchol všetok život a mnohé starosti, ktoré sa okolo domu diali, myslela iba na otcovu hrozbu, že za tri mesiace sa vydá. Panebože! Už tri mesiace! Prečo tak skoro?? pýtala sa samej seba. Väčšina svadieb sa nevybavila ani do roka a priebežná doba na prípravy bola osem mesiacov! Prečo si Edward zmyslel, že jej svadba bude tak skoro? Ak sa to dozvedia ľudia, budú sa šíriť klebety, že so snúbencom mala už niečo pred svadbou. A otec neznášal, keď o ňom niekto vravel zlé veci. Pche, že nový snúbenec! Ako keby bola niekedy už zasnúbená. Až teraz ľutovala, že sa s Jimmym nezasnúbila už skôr. Otec by toto všetko nevymyslel a ona by sa teraz nemusela zbytočne trápiť.
S hlavou plnou myšlienok vtrhla do domu a rovno sa rozbehla do otcovho salónu, ktorý zároveň slúžil aj ako jeho pracovňa. V poslednom čase trávil takmer všetok čas tu. Angela sa nestarala prečo. Otec nemal rád, keď ho niekto vypočúval a nebol by to dovolil ani svojej dcére. Musel sa sám niekomu zdôveriť a ona po celé tie dni viac-menej dúfala, že to bude práve ona.
Teraz ňou však lomcoval obrovský hnev, ktorý sa nezadržateľne blížil k jeho posvätného miestu, kam mohol iný človek vojsť len s jeho dovolením. Ona však nemilosrdne vrazila dnu a to tak prudko, až sa papiere, ktoré mal na stole rozleteli na všetky strany.
Presne ako predpokladala, otec sedel za stolom a prezeral si kopy korešpondencie, čo sa mu tam cez deň nakopila. Celý ho totiž premrhal vymýšľaním rôznych spôsobov ako povedať dcére pravdu. Musel to urobiť šetrne, ale zároveň aj nekompromisne, aby vedela, že od svojho rozhodnutia neustúpi. Avšak všetko čo vymyslel stroskotalo. A on vedel, že ak ju do toho zväzku prinúti, bude ho nenávidieť. V tom si bol celkom istý, pretože on by urobil to isté, keby niekto nútil jeho. Lenže čo má robiť?? Ako jej povedať pravdu?
Teraz však prekročila medze, keď vtrhla do jeho pracovne a tvárila sa ako bohyňa pomsty. Ako sa opovážila?!
„Smiem vedieť, čo ťa prinútilo porušiť všetky pravidlá, ktoré si až doteraz dodržiavala?!“ zvolal nahnevane a vstal, aby zistil, či sa niečo po páde na zem nepokrčilo. Všetko rýchlo pozbieral a pritom čakal na odpoveď, no tá akosi stále neprichádzala. Položil teda papiere naspäť na masívny dubový stôl, ktorý bol odnepamäti dedičstvom Johnsonovcov, a obrátil svoj zrak znova na ňu. Stále tam stála a výraz jej tváre sa nezmenil. Žasol nad jej trúfalosťou. Dokonca až tak, že sa prestal hnevať. Len Boh vedel, ako veľmi ju miluje. Svoju jedinú dcérku, jediného potomka! V tej chvíli znenávidel samého seba, že jej tak veľmi ublížil.
„Tak?“ dožadoval sa odpovede ešte stále sa snažiac o prísny tón.
Ona však len stála a hľadela mu tak uprene do očí, až si povzdychol a unavene sa posadil do veľkého, zlatom vyšívaného, kresla.
„Posaď sa, prosím ťa,“ ukázal na kreslo na druhej strane stola.
Na chvíľu zaváhala, potom sa pomaly pohla a nakoniec si predsa len sadla. Sedela však tak vzpriamene, akoby zhltla pravítko.
„Ešte stále si na mňa nahnevaná ?“ ozval sa po chvíli nepríjemného ticha Edward.
„Ak ma budeš aj naďalej nútiť do tej svadby, budem na teba nahnevaná až do konca môjho, potom už dosť biedneho, života,“ vyhlásila Angela ľadovým hlasom.
A už je to tu! Sama mu povedala, že potom už pre ňu prestane existovať! Stislo mu srdce, no prekonal sa. „Tuším ťa chápem. Ale ty nechceš pochopiť mňa! Chcem, aby si sa mala dobre. Chcem ti nájsť poriadneho chlapca z našej vrstvy... a nie nejakého chudáka,“ zamrmlal si popod nos.
Ale ona to aj tak začula. Pokúsila sa preniesť cez to, že otec nazval muža, za ktorého by položila aj život, chudákom.
„A povieš mi niekedy, kto je ten „poriadny chlapec“, ktorý je pre mňa, podľa tvojich meradiel, ten pravý?“ spýtala sa to, na čo už hodnú chvíľu myslela.
„Je to pekný mladý muž. Nikdy by som nedopustil, aby si sa vydala za nejakého starca v mojom veku. Myslím, že je medzi vami iba niekoľkoročný rozdiel. Má dvadsaťpäť alebo...“
„Opakujem,“ prerušila ho Angela nekompromisne, „kto je to?!“
Ewvard sa najprv poobzeral okolo seba, akoby hľadal možnosť úniku. Napokon sa sťažka nadýchol a vyriekol to osudné meno: „Scott Bailey.“
Angela sa naňho najprv iba prekvapene pozrela, potom sa začala usmievať a nakoniec vybuchla do srdečného smiechu. „Č-čo sa mi to tu snažíš nahovoriť?“ vyrazila zo seba ešte stále sa zmietajúc v záchvate.
Keď sa jej podarilo ako tak spamätať, zistila, že jej otec sa tvári úplne vážne a dokonca na ňu neisto hľadí. S hrôzou si uvedomila, že pred chvíľou nežartoval!
„Ty... ty si to myslel vážne?!“ spýtala sa zdesene.
„Ehm... áno... ale opakujem, je to len pre tvoje dobro!“ začal sa vehementne obhajovať, ale ani to mu veľmi nepomohlo. Zdalo sa, že všetko, čo dnes povedal ju rozzúrilo. A samozrejme tomu bolo tak aj teraz. S hrôzou sledoval ako jeho dcéra prižmuruje oči a čakal na výbuch. A ten pravdaže po chvíli aj prišiel.
„Ako sa opovažuješ povedať mi, že si mi našiel poriadneho muža?!Scott Bailey je najväčší sukničkár, posmeškár a cynik, hádam v celej provincii! A ty to dobre vieš! Jeho otec je totiž taký istý! Bože pomáhaj mi, veď on sa vyspal s každou ženou, stačilo aby ho čo len podzravila!!“
„Tak toto si vyprosím!“ rozzúril sa Edward, vstal a podišiel k nej. Myslela si, že ju udrie, z očí mu sršali blesky. „Už nikdy predo mnou nebudeš hovoriť tak neslušne ako pred chvíľou! To ťa určite naučil ten chlap! A tiež ťa veľmi dobre poučil o tom, ako vzdorovať príkazom otca! Zrejme si myslel, že má vyhraté, ale s týmto istotne nerátal. Je to obyčajný naničhodník!“
Angela však polovicu nadávok na jej veľkú lásku prepočula príliš zaujatá novou myšlienkou, ktorá ju vydesila snáď ešte väčšmi ako tie predtým. Áno, dozvedela sa, čo chcela počuť. Otec ju chcel s Jimmym rozdeliť, ale je tam toho viac. Vidí to na jeho nervóznej artikulácii, aj na obrovských haldách pošty, čo sa každý deň valia vchodovými dverami. Videla to aj na nezvyčajných návštevách, ktoré tvorili prevažne cudzí ľudia, niekedy sa mihne aj nejaký šľachtic. Božemôj, čo sa to len stalo??
„Povedz mi pravý dôvod tohto sobáša,“ vyzvala ho potichu pozerajúc pritom von na krásnu, zapadajúcim slnkom ožiarenú, planinu a za ňou sa týčiaci hustý les, ktorý tak milovala.
Touto vetou zastavila prúd vyhrážok, ktorý sa Edwardovi rinul z úst a tiež zmenila jeho výraz. Zase bol neistý! Bože, čo je také strašné, že jej to zatajil??
„Je... je to... aby si bola šťastná,“ vyjachtal nepresvedčivo.
„Ja chcem počuť ten pravý, SKUTOČNÝ dôvod a nie nejaké rozprávky o šťastí, ktorým ani sám neveríš,“ vyhlásila ostro.
Edward na dcéru nerozhodne hľadel. Vždy bola bystrá a vždy vedela vycítiť, že sa deje niečo zlé. A samozrejme ani teraz neuverila jeho výmyslom a klamstvám. Aký len bol hlúpy, keď v to dúfal!
„Tak teda dobre,“ začal po dlhom váhaní. „ Ty si to chcela počuť aj napriek mojim varovaniam. Pravda je taká, že mám isté finančné ťažkosti a práve Baileymu dlhujem najviac. Sľúbil mi obchodné partnerstvo, ktoré by ma naozaj zachránilo a okrem toho tiež odpustenie všetkých dlhov, ak ťa dám synovi za ženu. Veľa o tebe počul a páči sa mu, že toľká krása by mala zostať v jeho rodine. Jeho syn ho zosmiešňuje kade chodí a on verí, že práve tebe sa podarí zmeniť ho. Je to veľká pocta, Angela. Dúfam, že si to dostatočne uvedomuješ a spolu s nami sa budeš tešiť spojeniu dvoch tak významných rodov – Baileyovcov a Johnsonovcov.“
Po jeho slovách sa Angela zhlboka nadýchla a vstala, rovno prekvapenému Edwardovi pred očami, mieriac k dverám. Čakal výbuch, no to, čo pred odchodom povedala ho bodlo v srdci tak veľmi, až sám seba preklínal: „Ani v tých najhorších snoch by mi nenapadlo, že ma jedného dňa predáš.“
Potom nechala otca samého.