Fortuna V.kapitola

V.kapitola - Svadobný deň

V smútku prežila Angela aj všetky nasledujúce dni, dokonca aj týždne plné príprav. Mala síce veľa práce, lebo väčšinou to bola ona, kto sa o všetko staral. Otec bol v tomto nekompromisný. Pripomenul jej, že mu sľúbila, že sa nebude priečiť a bude pokorná. A tak to celé prešla bez hádok a stala sa akousi mechanickou bábkou, ktorá robila všetko, čo jej nakázal. Čo sa týka Jima, nezabudla naňho ani vtedy, keď sa dozvedela, že už narukoval. V duchu sa zaprisahala, že naňho nezabudne do konca života.
Avšak aj keď bola veľmi zronená, na slzy jej nezostalo veľa času. Deň svadby sa nezadržateľne blížil a ona jednoducho nestíhala ani polovicu z tých vecí, ktoré jej otec nakázal. Bola hore dlho do noci a začalo sa to objavovať aj na jej zovňajšku. Pod očami mala veľké kruhy a v tvári bola dosť poblednutá. Našťastie alebo skôr nanešťastie si to Edward všimol a so všetkým jej odvtedy pomáhali dve pomocníčky.
A tak keď napokon nadišiel deň svadby, jej oči zostali suché a jej tvár bola dokonalá ako predtým. Vtedy si privstala, aby všetko stihla a zazvonila na zvonec, aby tak dala signál slúžkam. Tie už dychtivo čakali pred dverami a preto okamžite vtrhli dnu. Pustili sa rozhŕňať závesy, upratovať a hlavne ju upravovať. Najprv jej napustili vodu do vane a keď bola podľa ich meradiel dostatočne vykúpaná a svieža, začali ju pred veľkým zrkadlom upravovať. Posadili ju na stoličku potiahnutú zamatom a na tvár jej naniesli voňavú mastičku vyrobenú z liečivých bylín. Líca jej jemne pretreli ďalšou masťou, ktorá trochu štípala a vyvolávala červeň. Nič na nej nesmelo byť umelé. To bola tradícia, keď sa vydávali ženy z rodu Johnsonovcov. Zdôrazňovala sa prirodzená krása.
Keď boli s jej tvárou dostatočne spokojné, vypli jej vlasy do zložitého účesu plného lokničiek a kučier, aby nezavadzali závoju, ale predsa vyzerali pekne.
Angela ich však zastavila, keď ju chceli začať obliekať. Prikázala im, aby chvíľu počkali a vyšla z izby. Zanechala ich tam samy a poriadne prekvapené, lebo im už veľa času nezostávalo.
Angela však už kráčala k dverám svojej matky. Jemne zaklopala a opatrne ich otvorila. Jej matka bola tam. Sedela na stoličke pri okne a zasnene sa dívala von. Vlasy mala už upravené, dokonca bola aj oblečená. Musela teda vstať poriadne zavčasu.
Pri zvuku otvárania a zatvárania dvier sa na okamih obrátila a jej pohľad sa stretol s dcériným. Hneď sa však odvrátila a zase sa zahľadela von oknom.
„Dobré ráno, mama,“ šepla Angela a pohla sa k nej. Cestou sa obzerala okolo seba. Táto izba patrila len Joanne, pretože Edward mal vlastnú na prízemí. Kedysi tu bývali spolu, ale odkedy sa tak radikálne zmenila, Edward to už nezniesol.
„Aj tebe želám,“ odvetila neprítomne Joanna.
„Ako sa máš?“ opatrne sa spýtala Angela a podišla až úplne k nej. Pozerala na ňu zboku.
„Asi by som sa mala spýtať ja. Toto je tvoj deň,“ odpovedala jej matka, no akosi stále odmietala na ňu pozrieť.
Angela tam chvíľu nehybne stála, potom sa odvrátila a privrela oči. Tak veľmi dúfala, že mama jej bude teraz oporou. Že aspoň v tento jediný deň to bude tá istá matka ako predtým.
„Počkaj, dcérka,“ ozvals a za ňou šepot, keď sa už-už zberala na odchod.
Rýchlo sa otočila a v tej chvíli sa ocitla matke zoči-voči. Dokonca vstala.
„Chcem ti dať radu,“ prehovorila pomaly. „Snaž sa ľúbiť svojho manžela aj s chybami, ktoré má. Ak to neurobíš, tvoje manželstvo budú tvoriť len hádky a vzájomné ubližovanie.“
Angela vyvalila oči. Bože, raz jej mama prehovorí normálne a aj to jej radí práve takú vec, ktorú nemôže splniť ani pri najlepšej vôli! Veď sa s manželom budú neznášať od prvého okamihu! Aj tak však povedala: „Ďakujem za radu, mama. Budem na to pamätať.“
Myslela si, že možno Joannu aj obijíme, ale kým tak stihla urobiť, tá sa jej otočila chrbtom a zase si sadla na stoličku.
Bolo to práve v tom čase, keď sa za dverami ozval ostrý hlas slúžky: „Vaša milosť! Vaša milosť, je mi to naozaj ľúto, ale musím vás vyrušiť. Nestihneme vás obliecť!“
Angela si povzdychla, ešte raz pozrela na matkinu plavú hlavu, potom sa bez ďalších slov zvrtla a zamierila do svojej izby. Tam už musela počúvať všetko to odfrkovanie a tskanie, ale ani jedna sa neopovážila povedať niečo nahlas, lebo vedeli, že ich pani je veľmi rozrušená.

Edward si pomyslel, že krajšiu ženu, akú teraz videl schádzať dolu schodmi, ešte nevidel. Nádherné svadobné šaty tvorila našuchorená sukňa, ktorá sa rozprestierala okolo nej, a jemný, perličkami popretkávaný, živôtik. Vlasy jej nebolo veľmi vidieť, ale predsa len ich zopár zbadal pod závojom, ktorý začínal korunkou a končil sa ďaleko za ňou. Tento šesťmetrový závoj mala na svadbe aj Joanna a predával sa z generácie na generáciu. Tvár mala zakrytú menšou čipkovou látkou, ktorú jej mal dať dolu až ženích pred oltárom. A to až vtedy, keď už budú zosobášení.
Panebože! vydýchol Edward. A táto očarujúca žena má byť jeho jediná dcéra?? Dcéra, ktorá ho od dnešného dňa bude nenávidieť tak strašne, že sa k nej nebude môcť ani priblížiť??
Jeho úvahy však prerušila práve ona, pretože medzitým už zišla dolu. Neochotne mu vložila svoju ruku do tej jeho a on ju odviedol do svadobného kočiara.
Cesta do kostola bola pre ňu priam neznesiteľná. Vo vnútri koča panovalo ticho, ktoré neprerušil nik z prítomných. Bola tam aj Joanna, no tá zase iba neprítomne hľadela von oknom. A tak si Angela naozaj vydýchla, keď zastavili pred kostolom.
Akonáhle však zbadala obrovské davy ľudí, ktoré stáli aj pred ním, len aby ju zazreli aspoň na chvíľku, prišlo jej zle. Ostala však navonok pokojná a odhodlane prijala otcovo ponúkané rameno. Spolu vkročili do kostola a hlavou jej v tej chvíli preletelo snáď tisíc myšlienok. Koľkokrát za tie tri mesiace myslela na túto chvíľu! Predstavovala si veľa spôsobov, ako toto všetko prekaziť, no bránil jej v tom sľub, ktorý dala otcovi za záchranu Jimovho života a takisto hrdý výraz na otcovej tvári, keď ju viedol až k oltáru. On toto všetko zinscenoval, ale napriek všetkému mu bola vďačná za veľa. Živil ju celých osemnásť rokov a ona nebola schopná mu nevyhovieť v jedinej veci, ktorú od nej žiadal. Ako by mohla dopustiť, aby mu ublížil ten odporný lord Bailey a nechať ho napospas po všetkých tých rokoch, keď sa o ňu s láskou staral??
Všetky myšlienky sa však razom vytratili, keď kráčali čoraz ďalej. Tak toto mal byť boží chrám! A predsa len bol plný odporných pokrytcov! Skoro každý z tých nafúkaných aristokratov vedel, že budúci mladomanželia sa ešte ani nevideli a predsa sa tvárili, akoby všetci v tej sále boli šťastní. Dokonca sa opovážili tváriť účastne! Ako ich v duchu všetkých nenávidela! Najradšej by na každého zrevala nech prestanú s pretvárkou.
Obrátila radšej svoj pohľad na oltár a vtedy prvý krát uvidela muža, s ktorým bude musieť stráviť celý život – Scotta Baileyho. Pri zbežnom prezretí si pomyslela, že chápe, prečo sa doňho všetky tie ženy tak beznádejne zbláznili. Mal kratšie hnedo-plavé vlasy, ktoré mu švihácky padali do čela, zelené oči s nádychom hnedej a celkovo na tvári, pre iné ženy určite príťažlivý, cynický výraz. Postavu mal dokonalú a vyšportovanú a slávnostný kabátec a úzke nohavice túto skutočnosť len vyzdvihovali.
Keď ju zbadal, ústa sa mu vykrivili v odpore. Zatajila dych. Teda aj on ju nenávidí tak veľmi ako ona jeho. Už teraz videla to „krásne mierumilovné“ manželstvo!
A zrazu sa ocitla úplne pri ňom. Otec jej na chvíľu nadvihol čipku, aby ju pobozkal na líce a potom jej ju stiahol a vložil jej ruku do Scottovej. Obrad sa začal.
„Vážení pritomní,“ ozval sa trasľavý hlas staručkého biskupa a napodiv sa niesol celým kostolom. „Stretli sme sa tu, aby sme oddali týchto dvoch ľudí, ktorí sa rozhodli navždy spojiť svoje životy. Kto má námietky proti tomuto zväzku nech prehovorí, alebo nech navždy mlčí.“
Samozrejme, že sa nikto neozval. Všetci si želali spojenie dvoch tak významných rodov a Angela sa musela veľmi premáhať, aby sa neozvala ona sama.
Biskup pokračoval ďale, tentokrát otázkami: „Scott John William James Christopher Michael Bailey, berieš si tu prítomnú Angelu za manželku, budeš ju ochraňovať v zdraví aj chorobe, v bohatstve i chudobe, v tom nech ti Boh pomáha?“
Scott na Angelu ani nepozrel a len nezúčastnene odvetil: „Áno, beriem.“
Ako môže mať niekto toľko mien? pomyslela si zmätene.
Biskup sa obrátil k Angele: „A ty, Angela Madison Ava Johnsonová, berieš si Scotta za manžela, budeš ju ochraňovať v zdraví aj chorobe, v bohatstve i chudobe, nech aj tebe Boh pomáha?“
Nadýchla sa a povedala to osudné „áno“.
„Z moci, ktorá mi bola Bohom zverená, vyhlasujem vás za manželov! Vaše lordstvo, môžete jej lordstvu nasadiť prsteň.“
Scott sa k nej obrátil a navliekol jej nádherný, ale veľký prsteň s rodinným erbom Baileyovcov posádzaný briliantmi a zlatom.
„A teraz si môžete dať prvý manželský bozk,“ dokončil biskup.
Ako vo sne videla, ako sa k nej Scott pomaly otočil, vzal do rúk čipku a odopol jej ju z tváre. Keď zbadal jej podmanivú tvár, modré oči ešte lesklé od sĺz, v duchu preklial sám seba. Ako môže len tak ubližovať tejto krehkej a anjelskej bytosti?! Už sa ani nečudoval, že jej dali také meno. Uvedomil si tiež, že asi dal najavo svoje ohromenie a hneď si zase nasadil masku nedotknuteľnosti, mierne sa sklonil a pobozkal ju na kútik úst. Potom jej ponúkol rameno a ona ho prijala.
Všetko, čo sa dialo potom sa jej videlo akési zvláštne. Čudne zahmlené. Spolu vyšli von a tam im všetci gratulovali, rovnako aj ich rodičom, hádzali na nich ryžu a tlieskali. Ona však nič z toho nevnímala. V hlave mala už len jedinú, tú najstrašnejšiu myšlienku: je vydatá!!