Moje sestry a JA

To predsa nie je možné. To lietadlo tu už musí byť, aj keby ho mali cestujúci vlastnoručne dotiahnuť.
„Vážení cestujúci, bla bla bla bude mať hodinové meškanie vďaka nepriaznivému počasiu. Za pochopenie ďakujeme.“ Toto hlásili pred troma hodinami. Keby som bola vedela, že tu budem tvrdnúť tak dlho, tak radšej zostanem doma. To vážne nie je normálne, nútiť ma aby som tu takto trpela. Už si ani necítim zadok, ako tu tak dlho sedím. Práve vstávam, aby som si trochu pretiahla nohy, keď v tom...
No hurá! Dvere sa otvárajú a ľudia z nich húfne vychádzajú obťažkaní hromadami batožiny. Niektorí vážne vyzerajú ako vianočné stromčeky. Aha, konečne ju vidím a všetci nadšene (ja unudene) sa vrháme do náručia mojej „drahej“ staršej sestričke. Mame tečú slzy potokom, otec sa prihlúplo usmieva a Libby sa uvelebila Molly v náručí. Keďže má iba 5 rokov, tak to nie je žiadny problém. Celkom dobre si neviem predstaviť, ako by to dopadlo, keby som vyskočila Molly na chrbát ja. Asi by som jej najskôr zlomila chrbticu.
„Molly, srdiečko, ako si vyrástla a opeknela. Tak sa teším, že si konečne doma....“ Začala mama trkotať a ja obrátim oči v stĺp. Vyrástla?! Môže 20 ročný človek vyrásť? Jedine ak zostarnúť a to určite mama povedať nechcela. A to že opeknela je kolosálna blbosť, pretože to sa ani nedá. Molly je to najkrajšie dievča aké si dokážete predstaviť. A to nepreháňam aj keď som jej sestra. Má krásne blond vlasy, ktoré jej siahajú do pol chrbáta, nebesky modré oči a krásne dlhé štíhle nohy.
Teraz si asi predstavujete, ako tak vyzerám ja. Verná kópia staršej sestry? Mladší klon Molly Daniellsovej? Cha! Ani omylom. Ja sa na sestru nepodobám absolútne v ničom. Vyzerám inak, rozmýšľam inak.
„Saige, sestrička!“ S týmito slovami sa na mňa vrhá a keď ma objíme, dusí ma zlato-žltá hriva jej vlasov. Saige, sestrička? Takto ma neoslovila dobrých 10 rokov. Neudrel ju v tom lietadle niekto po hlave? Ja by som to typovala na závistlivú letušku. Nechápte ma zle, my sme sestry a preto sa máme rady. Iba že to príliš neprejavujeme. U nás doma to vždy bolo ako na bojom poly. A potom, keď nás prestali baviť nekonečné hádky, tak sme sa jednoducho ignorovali. Takže logicky tomuto osloveniu nerozumiem.
„Molly, som rada, že si už konečne doma.“ Vypadne zo mňa a modlím sa, aby ma pustila, lebo ten lak na vlasy mi robil čudné veci s nosovou dutinou. Molly ma však vo svojich pazúroch drží a drží a mňa začína svrbieť nos. Na poslednú chvíľu ju odstrčím a začne sa telenovela v podobe môjho kýchania. Bolo to strašné! Nemohla som prestať! Žeby alergia na ten lak? Alebo na Molly?
Keď som sa konečne upokojila a prestala som kýchať (nie že by si to niekto všimol), nastúpili sme do otcovho auta a išli (po 3 hodinách čakania) domov.