Fortuna VII.kapitola

VII.kapitola - Prvý deň v cudzom dome

Angela sa zobudila ráno celá dolámaná. Po tom, ako skoro celú noc nemohla zaspať a spánok ju premohol až nadránom, jej do spevu veru nebolo. Silno žmurkajúc vstala z postele a zamierila do kúpeľne, kde už mala pripravený džbán s vodou, ktorý vyliala do menšej kade a tam si potom umyla tvár aj ruky.
Keď sa vrátila do izby, slúžka Bella, ktorej včera tak vynadala, tam už bola a netrpezlivo postávala pri dverách. Zbadala Angelu a okamžite pristúpila k nej: „Mám pre vás odkaz od jeho lordstva,“ začala.
V Angele v tom momente znovu vzplanul hnev. Takže on sa opovažuje jej niečo odkazovať?!
„Áno?!“
„Ehm...“ odkašľala si nesmelo. „Máte prísť okamžite na raňajky, vaše lordstvo.“
Angele sa od zúrivosti zúžili oči. „Aha,“ zamrmlala premáhajúc sa. „Dobre Bella, prvý a posledný krát urobím jeho lordstvu po vôli. Vyber mi z truhlice nejaké šaty.“
„Ako prikážete, madam,“ rozbehla sa Bella k truhlici a začala sa v nej prehrabávať.
„Pozor, nech sa nepokrčia!“ zvolala Angela. „A potom mi ich prosím ťa vyber a odlož do skrine, aby sa nezničili, keď budú ležať len takto naskladané.“
„Pravdaže, vaše lordstvo. Hneď potom to urobím,“ povedala Bella a priniesla pred Angelu jej obľúbené zelené šaty. Boli zo vzdušného materiálu, takže sa hodili na teplé jarné dni, aký bol aj teraz.
Angela sa pousmiala a začala sa obliekať. Na tieto šaty mala pekné spomienky. Často si ich obliekala, keď šla za Jimom. Srdce jej zovrelo. Ach, Jimmy! Čo len je s jej drahým Jimmym??
Medzitým ju Bella celkom obliekla a pustila sa rozčesávať jej dlhé plavé vlasy. Potom jej ich zaplietla do jedného veľkého vrkoča a poodstúpila, aby si prezrela svoje dielo. Možno čakala nejakú pochvalu, ale tej sa nedočkala, pretože Angela hneď vstala a vyšla z izby. Nechala tam iba urazenú Bellu, ktorej sympatie k novej lady sa vytratili nadobro.

Angela pomaly schádzala dolu schodmi a pritom sa neisto obzerala. Až teraz si uvedomila, že ani vlastne nevie, kde jedáleň vôbec je! Keď zišla, zbadala pri veľkých dverách starého muža, zrejme to bol majordómus.
Odkašľala si a keď tým upútala jeho pozornosť, ozvala sa: „Vy ste majordómus?“
Starý muž si ju zvrchu premeral, čo ju rozčúlilo. „Áno, madam.“
„Pre vás vaše lordstvo!“ odsekla štipľavo skôr ako tomu stihla zabrániť.
Obočie sa mu spojilo do jednej čiary. „Iste, vaše lordstvo.“
„Tak už je to lepšie. A teraz by som sa vás chcela niečo opýtať. Kde je jedáleň?“
Nedôverčivo na ňu pozeral. „A načo to chcete vedieť, vaše lordstvo?“
„A nie je to jasné?!“ zvolala nahnevane. Bože, čím to je, že v tomto dome ju všetko a všetci rozčuľujú?!
„Keby ste požiadali Bellu o raňajky, určite by vám ich odniesla do postele...“
„A dosť!!“ skríkla. Vystrel sa. „Mám vás už po krk! Buď mi okamžite odpoviete, alebo tu už dlho nepobudnete!“
„Jeho lordstvo by ma kvôli vám nikdy neprepustilo,“ vyhlásil odmerane.
Vyvalila oči. Ešte nikto si na ňu takto nedovoľoval. V celom jej doterajšom živote! A nieto ešte nejaký obyčajný sluha.
Ohrnula hornú peru a prešla popri ňom mieriac von.
„Kam idete, madam??“
Prudko sa otočila. „Vaše lordstvo!!“ zagánila naňho a otvorila masívne dubové dvere.
Pobehol za ňou. „Nikam nepôjdete, ma- vaše lordstvo! Najprv sa musíte opýtať jeho lordstva či...“
„No to určite!! Hádam si nemyslíte, že bude rozhodovať o mojom živote?! Aj ja som teraz vaša pani, Christopher!“
Mykol sa, keď vyslovila jeho meno, ktoré si pamätala zo včerajška. „Je mi to ľúto, ale pustiť vás nemôžem!“ vyhlásil a postavil sa do vchodu, aby nemohla prejsť.
V tej chvíli toho mala Angela akurát dosť. Od obrovského hnevu sa akoby znásobila jej sila a ona silno odsotila starca. Ten sa zatackal a div že nespadol. Opierajúc sa o zábradlie a sťažka dýchajúc na ňu vyvaľoval oči.
„Už nikdy, počujete?! Už nikdy sa neopovážte si na mňa dovoľovať a stáť mi v ceste!!“ zvolala výhražne.
„Prišli ste, aby ste ublížili nášmu pánovi!“ obvinil ju ešte stále dychčiac.
„V tomto vám nebudem odporovať, Christopher! Ale takisto ako ja nenávidím jeho, on neznáša mňa!! Ak ste v noci počuli nejaký krik, potom to isto viete!“ zvolala a pohltilo ju ranné slnko, ako vychádzala von.

Angela vybehla von a dokonca za sebou ani nezavrela vchodové dvere. Len utekala a utekala stále ďalej, len aby bola čo najďalej od toho strašného domu, v ktorom je ešte len jeden deň a už ju všetci urážajú a dokonca aj sluhovia si na ňu dovoľujú! Bolo toho na ňu priveľa a keď dobehla k stromom, zavesila sa o jeden, akoby to bolo jej záchranné lano. Celá sa roztriasla a zase začala preklínať svojho otca za to, čo vykonal. Ako si len mohol myslieť, že keď sa vydá, bude všetko v poriadku a ona mu ešte za dohodnutý sobáš skočí okolo krku?! Prečo všetko najskôr nezvážil, kým ju vydal do rúk tejto rodine a ich násilnému synovi?? Premýšľala o tom, čo by urobil otec, keby sa dozvedel, čo sa jej stalo už len prvú noc. Túto myšlienku však rýchlo zavrhla, lebo sa rozhodne nemienila poddať a hneď bežať za oteckom, ktorý je koniec koncov za toto všetko zodpovedný! Zrejme by jej len poradil, aby si na to všetko zvykla a podriadila sa manželovi a aj to len preto, lebo on sám chce z tej svadby vyťažiť najviac!
Smutne si povzdychla. Nemala nikoho, o koho by sa oprela. Jej matka bola kôpka nešťastia a slabosti, na otca radšej ani nepomyslela. Vlastne Angela nikdy nemala najlepšiu priateľku. Písala si síce s dievčatami v jej veku, s ktorými sa zoznámila na večierkoch, ktoré usporadúval raz za čas jej otec, keďže na iné nechodila. Ale predsa to neboli také priateľky, že by sa im zverila so všetkým, pretože vedela, že za chvíľu by o tom vedeli všetci. A teraz práve zatúžila, aby si počas tých dlhých dní, keď len chodievala po lese a obdivovala jeho nádheru, radšej hľadala nejakého dôverníka.
Angela potriasla hlavou. Nesmie takto premýšľať. Tieto predstavy a zbytočné nádeje ju len ubíjajú a ona sa teraz hlavne musí spamätať z tej nepodarenej svadby a zo včerajšej noci.
Poobzerala sa okolo seba. V rozrušení ani nevedela, kam beží a až teraz si uvedomila, že strom, o ktorý sa oprela, je jeden z ovocného sadu. Obzrela sa. Dom už nevidela, čo znamenalo, že musela prebehnúť cez všetky záhrady až sem. Zatajila dych. Je možné, že je konečne sama v prírode a nikto ju tu nemôže obťažovať? Prešla niekoľko váhavých krokov a vydala sa po úzkej cestičke pomedzi kvitnúce stromy. Aj keď bolo horúco, predsa len bol ešte apríl a stromy boli obťažkané kvetmi a zelenými listami. Všade naokolo videla samú bielu a ružovú záplavu a jemné bzučanie včiel, ktoré sa ešte znásobilo, keď vošla do sadu. Behali z jedného stromu na druhý. Po jej tvári sa začal rozlievať úsmev a ona šla ďalej a ďalej tou nekonečnou nádherou.Nakoniec, úplne uprostred sadu, našla obrovský strom, ktorý sem ale vôbec nepatril. Bol to mohutný dub, ktorého konáre vyčnievali zo zeme o niekoľko metrov ďalej od kmeňa. Korunu mal obrovskú, konáre mu trochu ovísali a veľa listov, vlastne celé kopy, ležali okolo neho.
Angela sa radostne usmiala a nemohla uveriť vlastným očiam. Naozaj si myslela, že najkrajšie miesto je jej domov?? Tak tento pohľad ju určite presvedčil o opaku. Chvíľu tam stála a hľadela naňho, keď tu zafúkal silnejší vetrík a mnoho kvetov sa teraz vydalo na cestu vzduchom. Ten vietor akoby odvial všetky jej starosti a ona sa ako dieťa roztočila medzi bielymi lupienkami a veselo sa pritom smiala. Zľahka pobehla k stromu a ľahla si do tmavozelených listov. Úplne sa do nich ponorila a zasnene sa zahľadela na oblohu bez jediného mráčika. Vietor neprestával a prinášal k nej nové a nové lupienky. Zasnívala sa a na okamih zavrela oči, aby mohla naplno vychutnať tú vôňu.
„Nerád ruším vaše radovánky...“ ozval sa odniekiaľ chladný hlas a ona až nadskočila, čo sa tak zľakla.
Neobratne sa vyhrabala z listov a kvetov a jej oči sa stretli s očami jej manžela, ktorý stál obďaleč, akoby sa bál, že sa môže od tej krásy všade navôkol nakaziť.
„Och... ja... nečakala som...“ zajachtala a uvedomila si, že musí vyzerať strašne. Určite má vo vlasoch kopu listov a lupeňov.
„To som si všimol,“ povedal odmerane.
Chvíľu na seba pozerali mlčky, lebo Angela skosi stratila hlas, potom znovu prehovoril: „Chcel som s vami ráno hovoriť, ale vy ste sa na raňajky nedostavili.Zrejme ste nepochopili, že tak zaneprádznený človek ako ja má len málo času a preto ste neprišli. Ale uisťujem vás, že nabudúce už nebudem taký zhovievavý,“ vyhlásil.
Ironicky sa rozosmiala a postavila sa, aby mu stála zoči-voči. Aj tak však musela poriadne vykloniť hlavu dohora, aby mu hľadela rovno do očí. „Zhovievavý?! Tak vy už nebudete nabudúce taký zhovievavý?! A povedzte mi teda, o aké dôležité záležitosti sa musíte tak súrne postarať?“
„To vy vedieť nepotrebujete,“ odsekol a prižmúril oči.
„Ale ja vás nespovedám,“ uškrnula sa. „Pretože presne viem, čo ste sa chystali robiť, Scott Bailey. Ale pokojne choďte a zabavte sa so svojimi priateľmi tak, ako to mávate vo zvyku. Ja vám brániť nebudem.“
„Neopovažujte sa so mnou hovoriť takýmto tónom!“ zvolal. „Som teraz váš manžel a vy ma budete poslúchať!“
„O tomto ste so mnou chceli hovoriť pri raňajkách?!“ vyhŕklo z Angely a jej hnev dnes už po druhý krát vzplanul. „Aby ste mi povedali, že už ste oznámili sluhom, že sa ku mne majú správať ako k nejakej slúžke a majú ma verejne ponižovať?! Chceli ste mi povedať, že ja v tomto dome nemám nijaké práva a mám robiť len to, čo mi prikážete?!“
„Lepšie by som to ani ja nezhrnul,“ premeriaval si ju rovnako povýšene ako ráno Christopher.
„Tak ma teda dobre počúvajte!“ zvolala. „Ja som sa o sobáš s vami neprosila a dokonca som chcela utiecť, len aby som sa vám vyhla! Odo dňa, kedy som počula, že sa vydávam za takého zhýralca, ako ste vy, sa mi zdvíha žalúdok už len keď na vás pomyslím! Neznesiem, aby ste na mňa ešte niekedy siahali a aby ste mi rozkazovali! Nepleťte sa mi do cesty a ja sa nebudem pliesť do tej vašej!“ dokončila a oči jej len tak blýskali.
Stál a bez jediného slova na ňu hľadel. „Už ste skončili?“
Angela sklopila oči, potom sa zase vystrela. „Áno!“
„Dobre, takže to by sme mali. Povedali ste, čo ste chceli a popravde mali by ste mi byť vďačná, že som vás vôbec vypočul. Avšak teraz budete počúvať vy mňa!“ zaburácal hromovým hlasom. Ona sa však nezľakla a nebojácne ho prepichovala pohľadom. „V tomto dome som už desať rokov pánom ja a neznesiem, aby sa do mojich záležitostí niekto staral! Vy však budete robiť len to, čo vám prikážem a náhodou keď vám na niečo dám svoje dovolenie. Na verejnosti sa budete správať slušne a nebudete ma zosmiešňovať svojimi hysterickými výstupmi. Budem si robiť, co chcem a ak ma budete počúvať, nechám vás na pokoji. To je všetko, čo som chcel, Angela. Vychutnajte si detské radovánky, kým ste ešte sama dieťa, potom keď ním už nebudete, možno vám zverím aj dôležitejšie veci a možno vás niekedy aj služobníctvo bude poslúchať. A teraz, s vaším dovolením, musím sa pobrať preč. Mám dnes ešte veľa práce. Prajem vám príjemný deň,“ naznačil ironický úklon a pomaly vykročil smerom k domu.
Angela hľadela na jeho vzďaľujúci sa chrbát a zúrivosť z jeho ponižovania v nej vrela ako sopka pred výbuchom.