Moje sestry a JA

Je piatok. A to už asi viete, čo znamená. Ráno som vstala v celkom dobrej nálade, až kým som si neuvedomila, že budem musieť s Molly drhnúť autá. Hneď po raňajkách, čo bolo o 11.00, sme sa pobrali splniť náš trest, aby sme mali popoludní voľno. Vzali sme to strategicky, jedna umývala vnútrajšok a druhá zasa vonkajšok. Za necelé dve hodiny sme to mali hotové.
Vyčerpane som sa hodila na pohovku v obývačke a zapla telku. Jé, práve ide môj obľúbený seriál Čarodejnice. Úplne zbožňujem Phoeby (Alysa Milano). Je strašne super a vôbec nechápem, ako môže byť niekto taký pekný, ako je ona. Proste, je to môj vzor.
O druhej som musela ísť po Libby do letnej škôlky. Ešte, že ju tam mama prihlásila, inak by sme sa o ňu museli starať celý deň, až kým neprídu rodičia z práce.
Vraj ju chcú zapísať do nejakého táboru, kde by bola celý týždeň a robili by tam také somariny ako karnevaly, preteky vo vreciach a tak. Chápete to? Ona tam chce poslať päť ročné decko. Veď si ešte ani nevie poriadne zaviazať šnúrky na topánkach! Ak tam v takom rannom veku poslali aj mňa, tak už je mi jasné, prečo mám voči podobným veciam taký odpor.
„Saige, zvoní ti mobil.“ S ťažkosťami sa doplazím do kuchyne, kde som si ho nechala a nahnevane gánim na usmiatu Molly. Ja som úplne vyčerpaná a ona nemôže podnúť tým svojím vychrtlým zadkom a priniesť mi ho.
„To si mi ho nemohla priniesť?“ Iba si zamrmlala niečo, čo som nepočula a odkráčala na terasu.
„Haló!“
„No čau, kočka. Už ste s Molly umyli autá?“ Zavrešťala na mňa Emily.
„Asi pred hodinou sme skončili. Prečo tak kričíš?“
„Ále, trochu som doma niečo zbabrala a tak som povedala rodičom, že miesto zaracha, budem radšej pomáhať v pizzérke. Je tu strašný hurhaj.“ No nevravela som, že Emily tam chodí pomáhať iba pre to?
„Aha. A ako dopadlo rande?“
„Skvele! Rick bol úžasný, boli sme v letnom kine, potom sme išli na hamburger a nakoniec sme sa prechádzali v parku.“ Ach zase tá moja závisť. Prestaň už!
„To znie dobre. Takže ste si dali ďalšie stretko?“ Spýtam sa, aj keď už dopredu poznám odpoveď.
„Jasné, v nedeľu pôjdeme asi na futbal, ak sa mu podarí zohnať lístky.“ Neviem, či ja by som prežila rande na futbalovom zápase. Vôbec to nie je romantické nehovoriac o tom, že futbal neznášam.
„Na futbal?“
„No, chcel tam ísť a ja som mu nechcela kaziť radosť a napokon je jedno kam ideme, hlavne že sme spolu, nie?“ Mojou odpoveďou bolo iba „Hm“, čo som nemyslela ani ako súhlas ani ako nesúhlas. Emily si to vyložila po svojom a ďalej pokračovala.
„Ale vlastne volám ti, aby som ťa dnes pozvala na disku." Prečo to robí? Vie, že diskotéky neznášam. Vždy mám pocit, akoby tam každý čumel iba na mňa. Nie som rada stredobodom pozornosti. A navyšše ani neviem bohvie ako tancovať.
„Nepôjdeme si radšej sadnúť niekam do baru alebo do kaviarne?“ Spýtam sa s nádejou v hlase. Emily je však neoblomná.
„Kedy konečne prekonáš ten strach z ľudí?“
„Ja nemám strach z ľudí! Iba sa necítim dobre, keď na mňa každý zíza.“ Teraz som už rozčúlená. No, vážne prečo to nenechá tak?
„Tak fajn“ vzdychla si Emily,“tak teda nemáš strach z ľudí. Ale nikto sa tam na teba nepozerá. Nechápem prečo si to namýšľaš.“ Mala som chuť tresnúť jej slúchadlom. Neviem prečo ma do toho núti. Je to moja najlepšia kamarátka a mala by bať chápavá.
„To je jedno. Nepôjdem tam.“
„Ale nie. Poď, prosím. Kvôli mne.“
„Ani kvôli tebe a ani kvôli nikomu inému.“ Chvíľu som v telefóne nepočula nič iné, iba to ako Emily prudko dýcha. To bol jasný znak toho, že som ju naštvala. Keď sa znova ozvala síce nekričala, ale jej hlas znes aj tak dosť hrozivo. Mala ho tak ... čo ja viem, tak chladne pokojný.
„Kedy som ja odmietla niekam s tebou ísť? Vždy, keď si ma o niečo požiadala, tak som ti ochotne pomohla. A ty so mnou nechceš ísť ani na poondenú diskotéku. A to si hovoríš priateľka?“ Teraz ma dostala, pretože všetko, čo povedala, je pravda. No čo iné mi zostávalo, ako povedať jej áno? Len dúfam, že to tam prežijem.
„Tak teda dobre.“ Emily bola šťastím bez seba, začala vykrikovať, ako ma má rada a že to tam bude super. Ja som jej nadšenie nezdieľala a znechutene som zložila. Čo budem robiť?!

"Molly!" Nakuknem do jej izby a potom vojdem dnu.
"Čo chceš, Saige?" Ach, vzdychnem si v duchu. Žiadať o pomoč sestru je horšie ako mesačné zaracha.
"Potrebujem tvoju pomoc." Vysúkam to konečne zo seba a netrpezlivo čakám na odpoveď. Molly sa lenivo prevalila na posteli a skúmavo na mňa hľadela.
"O čo ide?"
"Ideme dnes s Emily na disku a ja si nemám čo obliecť. Tak som si myslila, či mi niečo nepožičiaš." Aj keď Molly už od malička ulietava na módu, nebola som si jej pomocou istá. Presa len nemáme práve ideálny vzťah a ja by som ju v štichu asi nechala. Som hnusná, viem. Ale iba kvoli nej som musela Libby ostrihať a mama sa na nás naštvala.
"Ty predsa neznášaš diskotéky." Trefná poznámka.
"No to je síce pravda, ale bola som donútená." Chvíľu bolo ticho a Molly si ma skepticky prehliadala od hlavy po päty. Pod tým pohľadom som sa necítila zrovna príjmne. Hodnú chvíľu na mňa takto čumela a ja som začala strácať trpezlivosť. Ak mi nechce pomôcť, nech to povie na rovinu a nech to nenaťahuje ako gumu na trenkách. Práve keď som sa chcela otočiť a odísť, tak sa konečne ozvala.
"Tak teda poď." Kráčala som za ňou k šatníku. Vytiahla od tiaľ za náruč oblečenia a hodila ho na posteľ. Neviem pochopiť načo je jej toľko handier, keď polovicu z nich určite ešte nemala ani na sebe. Začala sa v tom chaose prehrabávať a ja som si zatiaľ sadla na pohovku a zapla telku.
Po chvíli som cítila na sebe sestrin pohľad. Otočila som sa a ona významne zdvyhla jedno obočie. Neznášam keď to robí, vyzerá pri tom ako mama. Niekedy ma až desí, ako sú si podobné. Rovnaké vlasy, rovnaké črty tváre a v poslednej dobe aj rovnaké správanie. No vážne, ja mám dosť čo robiť z vlastnou matkou a teraz ešte aj Molly. Toto sa určite nejako podpíše na mojom psychickom vývoji.
"Čo?" Nechápavo na ňu pozerám. Chytila ma za ruku a ťahala ma do kúpeľne.
"Nemysli si, že ja to tu všetko odmakám miesto teba. Choď sa osprchovať a toto si daj potom na tvár." Strčila mi do ruky nejakú fľašku a zabuchla mi dvere pred nosom. Niekedy je vážne až príliš agresívna.

Čistučká a voňavá výjdem zo sprchy a skepticky sa načiahnem za tým čudom, čo si mám dať na tvár. Vylasy si vypnem štipcom a nagebrím sa tým.
"Tebe to ale trvalo!" Skrytizuje ma Molly hneď vo dverách. Vsúpim do jej svätine a na posteli vidím už iba pár kusov oblečenia. Výťazoslávne sa na mňa zaškiera.
"Toto sú finlisti. Poď si ich vyskúšať." Molly zo mňa už už trhala osušku, na čo som ju musela upozorniť, že som pod ňou tak, ako ma pánboh stvoril.
Po zdĺhavom obliekaní, vyzliekaní a predvázaní sa pred Molly, konečne dospela k záveru.
"Tieto a žiadne iné." S úľavou som si ľahla na jej postel. Nikdy by som neverila, ako to dokáže vyčerpať.
"Čo robíš, chceš to pokrčiť!" Zvreskla na mňa a ja som sa neochotne posadila.
"Molly, vážne ti veľmi ďakujem za to, že si mi pomohla. Si trieda." Pomaly som sa zberala na odchod, keď mi zatarasila cestu.
"Ale veď sme ešte neskončili." Zostala som stáť.
"Veď oblečenia už mám!"
"Na tej diskotéke budú určite nejakí moji kamoši a všetci vedia, že si moja sestra. Nedovolím, aby si mi tam urobila hanbu." Vypleštila som na ňu oči. Keby som nebola taká prekvapená, tak by som sa určite poriadne naštvala.
Nekompromisne ma posadila pred zrkadlo a vzala do rúk fén. Nesmelo, takmer bojazlivo som sa jej spýtala.
"Čo chceš robiť s mojimi vlasmi?" Len som sa modlila, aby sa jej v ruke neobjavili nožnice. Ešte mám v živej pamäti, ako som doriadila Libby a Molly určite nemá o veľa viac talentu ako ja.

Emily a jej brat s frajerkou ma vyzdvihli pred domom o pol deviatej. Kráčala som k nim a všetci stáli pred autom v jednej rade ako v armáde.
"Páni." Vypustila Emily a zízala na mňa očami a lá pinpongové loptičky. Iba som sa usmiala. No čo som mala povedať? Alebo urobiť?
Ginger, Petrova priateľka sa rozosmiala a šťuchla ho do rebra.
"Aspoň si zatvor ústa." Vyzeral, že je trochu vedľa.
"Sekne ti to." Vyhrkol Peter. Pomaly ale iste som sa začala červenať.
"Naozaj vyzeráš skvele, Saige." Zrejme neviem príjmať komplimenty, pretože teraz som už vyzerala ako jahoda. No ale čudujete sa? Ja som za svoj život príliš veľa komplimentov nedostala.
"Dík, Gigi. Za to vďačím Molly." Keď ma všetci doobdivovali, sadli sme si do auta.
Vlastne sa ani nečudujem, že na mňa tak zízali, pretože som vyzrala úplne inak. Keď som sa uvidela v zrkadle ja, tiež som sa skoro nespoznala. Nehovorím, že Molly zo mňa urobila oslňujúcu krásku, ale bolo to rozhodne lepšie. Keby som chcela vyzerať ako Molly, musela by som ísť na plastiku. A viete, že sa čudujem, prečo takto vyzerám, keď otec je plastický chirurg. To by som to mala aj so zľavou, nie?
No, v každom prípade, urobila zo mňa iného človeka. Navliekla ma do čiernych saténových krátkych nohavíc a čierneho pleteného dierkovaného topu. Tie diery ale boli vážne veľké a nič neskrývali. Nechcela som si to obliecť ale Molly mi pod to nanútila jej plavky zlatej farby. Keď je takto rozbehnutá, neoplatí sa s ňou hádať, verte mi. Aj tak dosiahne svoje. Ešte mi nabalila krátky saténový kabátik tiež zlatej farby a čierne balerínky. To dievča má vážne vkus.
Potom ma namachlila a urobila mi na vlasoch také čudné chuchvalce, či čo je to.
Aby ste si to vedeli predstaviť, tak my zviazala vlasy do chvosta a v predu mi jednotlivé pramienky vlasov zakrútila do takých šúlancov a pripla.
Po tom ako som sa pozrela do zrkadla, som začala vážne uvažovať nad tým, že sa začnem maľovať. Ja používam tak maximálne maskaru, lesk a niekedy kryciu tyčinku na tie hnusné vyrážky.
Keď som vychádzala z domu, tak Molly povedala pamätnú vetu.
„Teraz konečne vyzeráš ako moja sestra.“ To ma fakt urazilo. Ale čo, nepovedala som nič, veď mi pomohla.