Fortuna XI.kapitola

XI.kapitola - Rozpor v stajniach

Angela za sebou nahnevane pribuchla dvere do jej izby. Potrebovala sa nejako odreagovať a tak sa začala plná zúrivosti prechádzať po izbe. V hlave sa jej prehupovala len jediná a tá najhoršia otázka: Ako sa opovážil?! Ako sa opovážil ju takto znemožniť a všetkým tak ukázať, že ona tu nie je viac ako hociktorá slúžka?! Po všetkých tých rečičkách, že nikdy obyvateľov tohto domu nehuckal proti nej! A ako sa teraz ukázal? Správal sa ešte horšie ako keď sa vzali. Trochu so strachom sa pozrela na dvere a ihneď sa k nim vrhla, aby ich zamkla. Vedela, že ho to nezastaví, ak sa o niečo pokúsi ako v deň svadby, ale aspoň ho to zadrží, kým sa stihne spamätať. Chvíľu nerozhodne hľadela na dvere, potom ju zase premohol hnev. Nielenže sa opil a vykladal v hale neslušné a veľmi intímne veci okolo ich manželstva, ale ešte k tomu si so sebou priviedol aj tú ženskú, ktorá ju potom bez hanby začala urážať! V hrudi ju tlačil neidentifikovateľný pocit, keď si pomyslela na tú pochybnú Justine. Teraz mala chuť vraždiť a nič túto skutočnosť nemohlo zmierniť. Preto aj zvyšok noci nespala, len sa prechádzala po izbe a nemohla obsedieť ani si ľahnúť.
Ráno sa zobudila veľmi zavčasu a keď pozrela na hodiny, zistila, že spala v noci len dve hodiny! A to všetko kvôli tomu...tomu... ach, ani vhodné označenie nevie nájsť na toho chlapa!
Vstala z postele a čudovala sa, že jej zlosť ešte nevyprchala. Celú noc a ešte ráno... asi sa zbláznila, keď si myslela, že keď sa vyspí, bude všetko v poriadku. Zrejme nie. Pomaly, aby sa jej nezatočila hlava, prišla do kúpeľne, kde si niekoľkokrát opláchla tvár ľadovou vodou. Potom sa pozrela do zrkadla a zdesila sa. Pod očami mala dva fialové kruhy a samotné oči mala červené, akoby plakala... panebože budú ju upodozrievať, že plakala!! A ona sa celú tú noc len zlostila, ale... ostatní to nevedia... musí s tým niečo urobiť. Rýchlo prešla k toaletnému stolíku a vytiahla odtiaľ mastičku, ktorú jej dala pestúnka z domova. Natrela si ho pod oči a potom sa spokojne usmiala, nikto si nič nevšimne.

Scott sa zobudil v podobnej nálade ako Angela, bohužiaľ on nemohol použiť nijakú masť, aby tú opicu nejako odohnal. Prevalil sa na posteli a hlasne zastonal. Bože, čo to so sebou včera porobil?? Pamätal si na Angelin výstup aj na to, ako mu povedala, že oňho nestojí a môže si ísť za hociktorou ženskou. Nevedel, prečo ho v tej chvíli pochytila taká zúrivosť. Rozzúrene sa pobral do nočného hostinca a keď tam nenašiel Georgea, iba čo ho to rozhnevalo ešte väčšmi. Akoby už ani neboli priatelia! Za takmer celý týždeň, ktorý prešiel od svadby, si naňho nenašiel ani chvíľu času?! Preto, keď ho nenašiel, zamieril ihneď k baramanke s dosť kyprými tvarmi a vypýtal si hneď tri fľaše whisky. Vtedy si myslel, že len to môže odohnať jeho zúrivosť, ale čím ďalej pil, tým to bolo ešte horšie a jemu sa znovu a znovu vybavovali Angeline hnusné slová na jeho adresu! Nenamietal, keď ho Justine zobrala k sebe hore a pritom sa veľavýznamne obzerala, akoby chcela všetkým ukázať, že už o malú chvíľu bude patriť Scottovi Baileymu, ibaže... ibaže sa prerátala, lebo keď z neho začala vyzliekať oblečenie, odstrčil jej ruky preč a zase sa rozhneval, avšak teraz si svoj hnev vylial na Justine, ktorá naňho nechápavo a ublížene hľadela. Odfrkol si. Akoby pobehlice mohli mať city! Neveril tomu, tu išlo o to, kto viac zaplatí. A presvedčil sa o svojej teórii, keď Justine hodil kopu peňazí a sám si zase obliekol kabát a pobral sa domov, aj keď už bolo poriadne neskoro. Justine sa za ním hneď rozbehla a presvedčila ho, že ho musí odprevadiť, aby sa mu nič nestalo. A potom celá tá scéna dole... ale neľutoval to! Bol rád, že konečne Angele ukázal, kto je pánom v tomto dome a že on si môže robiť, čo len chce... aj keď s Justine nespal, o čom Angela samozrejme nevedela.
Teraz sa Scott opatrne postavil a trochu sa zakymácal. Panebože! Takto ho hlava nebolela už... asi týždeň! Je to možné, že od svadby nepil?? Čo sa to s ním preboha porobilo?? A to aj napriek tomu, že prisahal, že po svadbe sa jeho doterajší život nezmení! Ale on vedel v čom to je. V nej! To ona ho privádzala do šialenstva, to s ňou sa hádal každý boží deň od rána do večera a keďže v noci o tom všetkom premýšľal, alkohol vôbec nepotreboval!
Scott zatriasol hlavou, aby sa mu už toľko nekrútila a aby odohnal dotieravé myšlienky a veľmi opatrne, všetkého sa po ceste podopierajúc, sa pobral smerom do kúpeľne. Chcel si naliať vodu do kade, ale uvedomil si, že by to bolo aj tak zbytočné strácanie času a tak si ho rovno vylial na hlavu. Okamžite sa mu prestala krútiť, ale bolesť aj tak neprestala. Zaklial a vyšiel z kúpeľne zase do izby. Pohľad mu okamžite padol na dvere, ktoré ho oddeľovali od ženy, ktorá spôsobila že sa jeho život obrátil, do slova a do písmena, naruby. Čert aby ju vzal, pomyslel si a pomaly sa začal obliekať. Keď s tým skončil, vyšiel von z izby, že sa konečne naraňajkuje a možno mu jedlo spraví dobre.
Lenže akonáhle zišiel po schodoch a vošiel do jedálne, vyvalil oči. Bola tam! Ako sa opovažuje mu ešte chodiť na oči, keď... počkať, prečo ju vlastne viní? Veď to on ju ponížil a... ale zaslúžila si to!
Potriasol hlavou, aby tie dva hlasy vypudil zo svojej hlavy a radšej sa otočil na päte a vybral sa zase späť. Pomyslel si, že by nebolo zlé si zajazdiť. Určite mu to urobí dobre. Vyšiel teda hlavnými dverami von a hneď sa vydal smerom k stajniam. Už z diaľky videl koniarov, ktorí usilovne cvičili kone, čo nakúpil pred dvoma týždňami. Chvíľu ich so záujmom sledoval, potom vošiel dovnútra k boxom. V prvom videl Pruinu, ktorá, keď ho zbadala zafŕkala. Bol to prejav radosti, tým si bol istý, aj keď inokedy bol jej pozdrav akýsi... vrelší... čo sa mohlo stať? Znepokojilo ho to a radšej sa skoro behom pobral zistiť, či je jeho žrebec v poriadku. V boxe, hneď vedľa toho žrebcovho, našiel Auberona, ako sa stará o žriebä, ktoré sa narodilo pred týždňom... presne v deň svadby, pomyslel si Scott.
„Dobré ráno, Auberon,“ podzravil koniara a pristavil sa pri ňom, aby zistil o Pruine viac. Tú kobylu mal hneď po Fulmenovi najradšej a obával sa, či s ňou náhodou niekto zle nezaobchádzal.
„Ach, dobré ráno, vaše lordstvo!“ odpovedal Auberon na podzrav s prívetivým úsmevom, ako to mal vo zvyku. Scott mal tohto starca rád a bol si istý, že len málokto sa na hlavného koniara mohol spoľahnúť tak veľmi ako on na Auberona. „Ako ste sa vyspali?“
„Ak to mal byť žartík, Auberon, tak si ho prosím vás odpustite!“ zavrčal Scott.
Vedel, že ak by aj starec žartoval, nezmohol by proti nemu nič. Auberon mu bol vlastne ako druhý otec, alebo skôr ako ten prvý, keďže Johna Baileyho za svojho otca nikdy nepovažoval. Už odmala sa oňho staral práve tento koniar, ktorý tu teraz stál mierne zhrbený predtým. Ešte mal v živej pamäti, že ho otec najprv nechcel prijať, no keď videl, že synovi sa zapáčil, s úľavou ho zamestnal, aby nemusel s chlapcom tráviť toľko času. Scott si v duchu odfrkol. Jeho „úžasný“ otec, ktorý urobil toľko zlého na tomto svete a aj tak ho všetci uznávajú a majú ho skoro za Boha!
Tak či tak odvtedy trávil s Auberonom skoro všetok voľný čas. Priateľský muž ho naučil ako sa správne chovať ku koňom, čo treba robiť, ak nejaké iné zviera na panstve ochorie a dokonca spolu boli chytať ryby! Ach, to boli časy... plné sladkej nevedomosti, keď ešte nevedel, aký je jeho otec...
Scott sa s veľkou námahou vrátil do prítomnosti a pozrel na Auberona, ktorý naňho hľadel rovnako zamyslene, ako on sám pred chvíľou.
„Chcel som sa ťa niečo opýtať, Auberon,“ povedal Scott.
„Áno, vaše lordstvo?“
„Chcem vedieť, čo je s Pruinou.“ Mierne obavy sa snažil čo najviac zakryť za autoritatívny tón.
„S Pruinou?“ vyvalil koniar oči.
„Áno. Mám pocit, že... inokedy sa teší, že ma vidí a tentoraz... ledva na mňa pozrela!“ hovoril dosť nesúvisle, lebo ešte stále premýšľal, čo sa mohlo stať.
Na jeho veľké prekvapenie sa starec rozosmial. „Ubezpečujem vás, že Pruina je v absolútnom poriadku, ale... myslím, že už si našla lepšieho a pozornejšieho pána. Musíte uznať, vaše lordstvo, že ste sa o ňu nestarali s takou láskou ako o Fulmena,“ prehovoril Auberon, no Scotta zarazili jeho slová spojené s šibalským úsmevom.
„Čo to... ako to myslíte iného pána?!“ zvolal z časti nahnevane, z časti zmätene.
„Chcem tým povedať, že Pruina bola včera takmer celý deň vonku a určite jej pod stromami a na čerstvom vzduchu nebolo zle. To sa jej iste často nestáva,“ zasmial sa Auberon opäť.
„Ešte raz a naposledy, Auberon! Chcem vedieť, čo sa včera stalo! Utiekla snáď?!“ Scott už strácal trpezlivosť.
„Nie, pane, včera bola totiž s...“ starec nedokončil a zahľadel sa kamsi ponad Scottovo plece. Ten sa tiež otočil a na svoj veľký údiv zbadal Angelu. Určite tadiaľto len prechádza a... ale to snáď nie!
„Nepribližujte sa k nej!“ skríkol a aj z tej diaľky videl, že až nadskočila od ľaku.
„Ako ste ma vyľakali! Máte snáď nejaký problém?! Chcela som ju len pohladiť!“ zavolala späť trochu rozhorčene. Stála pri Pruine a tvárila sa nechápavo.
„Pohladiť?! Ako to myslíte? Zbláznili ste sa?! Choďte od nej preč, je nebezpečná...“
Nedokončil lebo starý Auberon ho šeptom prerušil. „To je to, o čom som pred chvíľou hovoril.“
Scott sa prudko otočil. „Čo to má znamenať?!“ zvolal už zlostne, lebo nemal rád, keď nevedel, čo sa deje na jeho panstve.
„Jej lordstvo bolo včera celý deň jazdiť,“ oznámil mu koniar a veľavýznamne sa naňho pozrel.
„No a? Neviem, čo to má spoločné s Pruinou,“ povedal Scott nechápavo.
„Jej lordstvo jazdilo na Pruine,“ odvetil Auberon a radšej sa vyhol priamemu pohľadu lorda, keď mu to povedal.
Scott očervenel ako rak. „Čo sa mi to tu snažíte nahovoriť, Auberon?!“ zašepkal tichým, ale výhražným hlasom. „Chcete mi povedať, že ste ju pustili na Pruine len tak von?! Zbláznili ste sa, alebo čo sa s vami stalo!“ Jeho hlas postupne zvyšoval na intenzite, až nakoniec reval na celú stajňu. Kone začali fŕkať a nepokojne pohadzovať hlavami.
Angela, teraz už hladkajúc Pruinu, ktorá spokojne vychádzala v ústrety jej jemnej ruke, sa vydesene otočila, keď počula ten krik.
„Ale vaše lordstvo,“ obhajoval sa starý muž vystrašene. Všetko čakal, len toto nie. „Madam sa stretla s Pruinou ešte len prvý raz a už ju tá kobyla vítala. Bol som si istý, že sa jej lordstvu nič nestane...“
„Takými vecami si nemôžete byť nikdy istý!“ kričal Scott.
„Čo sa to tu deje?“ prerušila Scotta Angela, ktorá práve prišla, aby zistila, čo sa stalo.
Scott sa okamžite otočil k nej. „Čo ste chceli dokázať tým, že ste vysadli na Pruinu?! Tá kobyla je nebezpečná...“
„Zaujímavé, akú zrazu máte o mňa starosť!“ vykríkla Angela, ktorá sa medzitým tiež stihla nahnevať. Dôvodom jej rýchleho vzplanutia bol teraz jeho tón a incident, ktorý sa stala včera.
„Mám skôr starosť o to zviera, ako o vás! V nesprávnych rukách...“
„Pruina nebola už týždne vonku! Bolo to na nej vidieť, ale vy ste zrejme priveľmi zaneprázdnený inými vecami, než aby ste mysleli na svoje zvieratá!“ kričala už aj Angela, takže v stajni sa to priam ozývalo. Tentoraz však zašla priďaleko. Scottovi sa zúžili zreničky od zlosti.
„Vy ma nebudete poučovať, ako sa mám starať o môj majetok!!“ zreval.
„Aha! Takže zvieratá sú pre vás iba majetok! Aj sluhovia sú pre vás iba majetok a aj ja som tu iba nadbytočná slúžka, ktorá nemá vlastnú vôľu a o ktorej si myslíte, že vašu tyraniu a ponižovanie bude znášať do konca života!!“ skríkla tak hlasno, až sa ozvena vrátila niekoľkonásobne.
„Veľmi dobre ste to vystihli! Nie ste o nič viac ako slúžka! Ste vlastne menej, lebo na tomto panstve nič nerobíte! Slúžky sa aspoň starajú o pohodlie pánov, ale vy?! Nie ste schopná dokonca ani spávať s vlastným manželom!!“ reval a oči mal teraz úplne šialené.
Angela však vyzerala podobne. Od pohadzovania hlavou sa jej uvoľnil účes a vlasy jej lietali okolo hlavy. Bol to skôr uchvacujúci pohľad, ako odstrašujúci, keďže oči jej tak žiarili, až bolo vidieť ich strašnú modrosť, takú podmanivú a zároveň nebezpečnú. Ktokoľvek mohol padnúť do ich osídel.
Scott si nemohol týchto vecí nevšimnúť, avšak ešte lepšie si „všimol“ alebo skôr uvedomil niečo, čo spravila Angela hneď potom, ako to dopovedal.
Napriahla sa a s celou silou, akú v sebe našla, mu strelila facku, až sa jeho hlava obrátila nabok!