Fortuna XIII. kapitola

XIII.kapitola - Premena

Angela naprázdno preglgla a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Bola príliš bledá a videla ako sa jej pery samy od seba chvejú. Bolo veľmi skoro ráno a ona bola nanajvýš nervózna, keďže už dnes večer o siedmej sa má konať ples. Vstala od stolíka a začala sa prechádzať po izbe sem a tam. Nemohla uveriť tomu, že sa má po prvýkrát ukázať s manželom v spoločnosti. Iste ich budú všetci veľmi pozorne sledovať, pretože vedia, že svadba je len dohodnutím rodičov. A ona sa musí tváriť ako milujúca manželka, aby sa nezosmiešnila. Už len predstava jej samej, ako sa zamilovane usmieva na manžela, sa jej zdala taká absurdná, až sa skoro rozosmiala. Ona a zamilovaná manželka?
Nervózne sa opäť zahľadela na svoj odraz a uvedomila si, že takéto stresovanie ešte nikdy nikomu nepomohlo. Pristúpila teda k šatníku, vytiahla odtiaľ prvé šaty, ktoré jej padli do ruky a pomaly sa obliekla. Boli ružové a nemali žiaden výstrih. Usmiala sa. Nerada si obliekala šaty, ktoré toľko odhaľovali. Bola presvedčená, že na to nemá dôvod a takisto ani nemá čo ukazovať. Vlasy si narýchlo učesala a urobila si na hlave stiahnutý drdol. Potom rýchlo zišla dolu. Bola si istá, že Scott tam teraz nebude, pretože chodieval na raňajky až o ôsmej a teraz bolo o hodinu skôr. Tiež bola rada, že zbytočne nebudila Bellu. A načo aj? Zvládla to všetko aj sama.
Svižným krokom prešla okolo prekvapeného Christophera, ktorému však nevenovala ani jediný pohľad, nie to ešte pozdrav. Svojím správaním predsa už dokázal, že s ňou nechce mať nič spoločné a ona sa nebude ponižovať pred sluhom. Áno to on presne je! Obyčajný služobník! pomyslela si s víťazoslávnym úsmevom a vplávala do jedálne.
V tej chvíli však vyvalila oči a úsmev jej na perách zamrzol.
„Čo vy tu robíte?!“ vyštekla.
Za stolom totiž sedel jej manžel a pokojne jedol. Ani nezdvihol pohľad od jedla, keď jej odpovedal: „Ako vidíte, raňajkujem.“
„Ale... vy ste tu predsa nemali byť!“ zvolala trochu ublížene, že jej plán celý deň až do večera sa s ním nevidieť nevyšiel.
„Čistou náhodou som vedel, že dnes vstanete skôr a keďže som sa s vami chcel rozprávať...“ ukázal na stoličku oproti.
Pokrútila hlavou. Takže zase sa bude kričať.
Pomaly vykročila k stoličke a neisto sa usadila. „Tak... čo chcete? Zase sa hádať? Myslela som, že začíname až od ôsmej,“ pustila sa hneď do neho.
Tak ho to pobavilo, až sa rozosmial. „Prepáčte, madam, že vás sklamem, ale nechce sa mi teraz premýšľať nad tým, čo zlého vám poviem. Chcem si pohovoriť o niečom inom.“
„Vážne?“ zamrmlala nedôverčivo.
„Áno,“ prikývol a vložil si lyžičku s vajíčkami do úst. Potom pokračoval: „Nechcete sa najesť aj vy?“
„Prejdite k veci, prosím vás,“ odsekla odmerane. Všetka chuť do jedla ju už dávno prešla.
„Dobre, ako chcete. O desiatej sem príde krajčírka. Vyberiete si látky, ktoré chcete a z nich vám potom ušije šaty...“
„Ale ja už predsa šaty mám!“ zvolala nechápavo.
„V tých šatách nemôžete reprezentovať rodinu Baileyovcov, to nech vám je jasné, madam. Tie látky sú beznádejne staromódne a tie strihy sa nosili asi pred pol storočím,“ vyhlásil.
„Nemyslite si, že mi budete radiť, ako sa mám obliekať!“ zvolala pobúrene.
„Omyl, madam. Ja vám nechcem radiť, ja vám to prikazujem,“ prižmúril oči, aby vedela, že na jej odpor nemá vôbec náladu.
„A čo s mojimi terajšími šatami, keď už budem mať nové?“ prehovorila a jej hlas akoby zmrazil celú miestnosť.
„Ak si ich chcete nechať kvôli spomienkam môžete,“ povedal pohŕdavo, „ale nosiť ich nebudete, madam.“
Angela chcela vstať, on však neprestával hovoriť: „Ešte neodchádzajte, madam. Chcel som vám ešte oznámiť, že krajčírka príde aj so šatami na dnešný ples...“
„Čože?“ vyhŕkla prekvapene.
„Niečo sa vám nezdá?“ zamračil sa.
„Pravdaže! Nemohla mi ušiť šaty, nebrala mi miery ani...“
„Vaše miery už dávno pozná, madam,“ odvetil nezaujato.
„Ako to myslíte?“ spýtala sa neisto.
„Dal som jej jedny z vašich šiat,“ oznámil jej bez štipky hanby.
„Vy ste sa mi hrabali vo veciach?!“ zvolala s hnevom a vyskočila zo stoličky. Tak už vedela, kam jej zmizli jej obľúbené zelené vzdušné šaty, ktoré jej dal ušiť otec s toľkou láskou a potom jej ich daroval na narodeniny!
„Áno,“ odpovedal odmerane. „A ak chcete ísť, tak môžete. Už len jedna vec. Najal som jednu novú slúžku, ktorá vás bude česať.“
„Mám predsa Bellu, tá stačí...“ namietla.
„Nerozumeli ste, čo som povedal pred chvíľou? Chcem, aby ste dobre prezentovali...“
„Dobre dobre!“ prerušila ho čoraz viac nahnevaná. „Ako chcete! Splním všetko, čo ste mi prikázali. Vy ste tu predsa pán nie? A ja iba poslušná slúžtička!“ Jej ironický hlas sa niesol celou miestnosťou.
Sledoval ju, ako vypochodovala z miestnosti a zatresla za sebou dvere. Nevedel, prečo, ale nepáčilo sa mu ako to všetko skončilo. On predsa pre ňu nechce zle. Predsa neznesie, aby ju ohovárali všetky klebetnice v meste, že manželka Scotta Baileyho sa nevie ani obliecť. Nerobil to kvôli sebe, ale kvôli nej. Až sám seba prekvapoval, aký je zrazu starostlivý.

O desiatej hodine skutočne prišla krajčírka, tak ako jej oznámil Scott. Angela už na ňu čakala a Bella ju teda na jej príkaz ihneď zaviedla do ladyiných komnát. Hneď ako ju Angela zbadala, pocítila k tejto žene dôveru. Bola už postaršia, mohla mať niečo po päťdesiatke, avšak jej prívetivosť a veselosť akoby zaplnili celú miestnosť. Mala sivé vlasy zopnuté do drdola a na sebe postaršie hnedé šaty. Nebola ani chudá ani tučná, tak akurát a oči za okuliarmi s rohovinovým rámom boli až príliš živé. Mali hnedú farbu a len tak žiarili. Ihneď ako vošla, popohnala svoje pomocníčky, aby všetko popripravovali a jej priniesla veľkú krabicu. Angela vedela, že sú v nej šaty na ples, ale neodvážila sa ich otvoriť. Koniec koncov na to ešte bude čas.
„Dobrý deň, vaše lordstvo! Och, tak veľmi som vás chcela spoznať. Chýry o vašej kráse sa šíria a musím uznať, že sa nemýlia. A všetci sa už nevedia dočkať, kedy vás uvidia. Ja sama som žasla, keď som vám šila tieto plesové šaty. Máte skvelé miery, vaše lordstvo, skvelé!“ rapotala hneď na úvod.
Angela sa usmiala. „Ďakujem vám.“
„Vy mi nemusíte za nič ďakovať. Mali by sme sa však hneď pustiť do vyberania látok. Strihy, ak dovolíte, nechajte na mňa. V týchto veciach som odborníčka, to mi verte. Samotná milenka kráľa si u mňa dáva šiť šaty,“ pochválila sa.
Angele sa to však zdalo skôr na smiech. „Máte tie látky tu so sebou však?“ položila jej radšej otázku na predošlú tému.
„Och, samozrejme. Prepáčte mi moju neslušnosť, ale jednoducho rada rozprávam a keď je niečo čím sa mám pochváliť, tak to aj urobím,“ vyhlásila a kývla jednej z pomocníčok, ktorá okamžite vybehla dopredu a spolu s ďalšou chytili obrovskú truhlicu a priniesli ju pred Angelu a krajčírku.
„Ehm... nepovedali ste mi vaše meno, madam...“ ozvala sa Angela skôr ako bola truhlica otvorená.
„Samozrejme! Prepáče mi moju nevychovanosť. Moje meno je Eleanore Hairstonová, vaše lordstvo. Aj keď si myslím, že teraz moje meno nie je až také dôležité. Najdôležitejšie je, aby sme vybrali niečo pekné pre vás a nielen niečo! Veľa vecí! Jeho lordstvo povedalo, že si môžete vybrať čokoľvek!“
Angela nechápala, kde sa v jej manželovi berie toľko štedrosti, ale radšej sa teraz sústredila na truhlicu, ktorá bola už otvorená.
Pani Hairstonová okamžite začala vyberať všetky látky a ukazovala ich Angele. Žasla nad ich rozmanitosťou a odlišnosťou. Ani jedna sa vôbec nepodobala ten druhej. Farieb tu bolo od výmyslu sveta a tie krásne látky – zamat, krep, hodváb, mušelín... jednoducho všetko. Ani sa nevedela vynadívať, koľko tam toho bolo.
Po dlhom vyberaní a prirovnávaní, či by sa to Angele hodilo a či by to napríklad „nepotláčalo jej osobnosť“, bolo vybraté.
Vybrala si asi dvadsatoro rozdielnych látok, pričom niektoré boli na šaty na cesty, iné na plesy a iné zase na kažodednné nosenie. A to bol len začiatok! Pani Hairstonová vyhlásila, že keď to všetko ušije, príde na rad ďalšie vyberanie, pretože jej lordstvo nesmie byť pozadu v móde.
Po náročnom dni sa obe srdečne rozlúčili a Angela ju odprevadila k dverám. Keď ich zavrela, zbadala, že jedna zo žien, ktoré krajčírka priviedla, zostala v dome. Vysvetlila Angele, že ju má česať a že sa už aj vybalila, takže by ju mohla obliecť. Angela vrhla rýchly pohľad na hodiny a zdesila sa. Boli štyri hodiny popoludní, čo znamenalo, že má len tri hodiny na prípravu! Stihne to tak tak.
Obe sa teda vybrali rýchlym tempom hore, aby všetko postíhali.