Moje sestry a JA

Keď som sa ako-tak vzchopila, vytiahla som z vrecka nohavíc mobil. Pozrela som sa na displej a zastenala som. Bolo pol druhej.
Ani najmenej sa mi nechcelo znova pobehovať po celej budove a hľadať Emily a Petra. Ale ako sa dostanem domov? Pešo je to tak na pol hodinu. Nie je to síce veľa, ale ísť v noci cez mesto sama, nie je vôbec sranda.
Nakoniec ale zvíťazila moja túžba čo najskôr vypadnúť a tak som Emily napísala krátku správu, aby sa o mňa nebála. Aj keď si to podľa mňa vôbec nezaslúžila.

SMS: Isla som domov, tak sa
potom neboj, ked ma
nebudes vediet najst.
cau

Poslala som správu a mobil zastrčila späť do vrecka. Vôbec som nemala v úmysle niečo Emily povedať. Ani teraz, ani potom. Nie, že by som jej nedôverovala. Je to moja priateľka, ale toto som jej nechcela vešať na nos. Stačí, že sa s tým musím vysporiadať ja. Netúžim po tom, aby to Emily rozpitvávala. Chcem na to čo najskôr zabudnúť.
Posledný raz som sa otočila k zrkadlu a hľadela na bledú tvár, ktorá bola miestami podfarbená zeleno-sivou.
Som ako chameleón, pomyslela som si. Cez paradajkovú červenú a priesvitnú bielu som sa prepracovala až k zeleno-sivej a potom k ich mixu. A to v priebehu necelej pol hodiny.
Strčila som do dverí, ktoré sa pod náporom mojej ruky roztvorili. Hlavu som mala sklonenú a keď som ju medzi dvermi zdvihla, takmer som spadla na zadok.
Vedľa dverí sa o stenu opieral onen chalan, ktorý sa pred chvíľou zahral na rytiera a vyslobodil ma z pazúrov obludy. Tak som sa ho zľakla, že srdce som mala až niekde v krku.
Prvé čo som uvidela, bola jeho čierna bunda a vlastne podľa nej som ho aj spoznala, keďže pred tým som mu do tváre nevidela. Pozrela som sa mu do očí a keby som nebola taká prekvapená, asi by som na neho nahučala, prečo tam stojí a že ma skoro vystrelo, ako som sa ho zľakla.
„Už som si myslel, že tam po teba pôjdem, keď si tak dlho nechodila.“ Ďalej som na neho pozerala ako na zjavenie a v duchu som vyratúvala, koľko takýchto náhod sa asi tak človeku môže za život stať.
Veď ja toho chalana poznám. Hoci keď som ho videla prvý raz, veľmi som si ho nevšimla, ale aj tak som vedela, že to je Josh. Ten, čo pracuje u Emilynho otca v pizzérke.
„Chcel som sa len pozrieť, ako sa máš. Si v poriadku?“ Jeho otázka ma úplne prebrala a znova sa mi pred očami premietlo všetko, čo sa stalo. Neviem prečo, ale naštvalo ma, že za mnou prišiel a vypytuje sa ma na to, či som v poriadku.
„Som v pohode. Nemusel si sa unúvať.“ Odvrkla som mu a bežala som k východu.
Vyšla som von a chvíľu som nerozhodne stála pred dverami. Zrazu sa mi za chrbtom ozval onen známy hlboký hlas.
„Ideš domov?“ Otočila som sa k nemu a chvíľu na neho nemo hľadela. Stál iba pár krokov odo mňa.
„Čo ťa do toho?“ Vyštekla som na neho a videla som mu na tvári, že ho moja reakcia prekvapila. Vedela som si domyslieť, že nie príliš milo. Chcela som, aby odišiel a nechal ma na pokoji.
„Je už dosť neskoro a ak sa nemáš ako dostať domov, odveziem ťa.“
„Mám predsa nohy, nie?“
„Ale mesto je v noci nebezpečné.“ To viem aj bez teba, pomyslela som si a zrazu som mala chuť tresnúť kabelku o neďaleký stĺp. Alebo o jeho hlavu.
„Ja nemám strach, takže prepáč ale už musím.“ Otočila som sa na päte a bez pozdravu som kráčala preč. Ešte som za chrbtom počula tiché „tak čau“.

Prechádzala som nočnými uličkami a snažila som sa odpovedať si na otázku, prečo som sa tak správala. Na nič som neprišla.
Nechápala som, prečo som bola k nemu taká odporná, keď on za nič nemohol. Veď on ma predsa zachránil a ja som mala chuť vyškriabať mu oči.
Iba som si uvedomovala, že ma strašne vytočilo, keď sa ma opýtal, či som v poriadku. Vedela som, že sa o tom chce rozprávať, ale ja nie. Že by to bolo preto?
Bože, ja sa ma si nerozumiem. Spravím jedno a vzápätí to ľutujem a cítim sa mizerne.
Možno to bolo len preto, že som chcela byť jednoducho sama a bola som príliš vynervovaná, aby som mu to povedala bez hnevu.
Tieto a podobné myšlienky ma umárali celú cestu a keď, som sa doma zvalila na posteľ a unavene privrela oči, vkradli sa aj do mojich snov.