Moje sestry a JA

„Tak ako to dopadlo na tej diskotéke?“ Molly strčila hlavu do mojich dverí a skúša zo mňa ťahať informácie. Včera to radšej ani neskúšala. Nechcela som ju pustiť do izby, keď sa mi vyhrážala, že mi fyzicky ublíži. Nech si zapamätá, že so mnou sa nezahráva.
„Fajn.“ Miesto toho, aby sa odplazila preč, vošla dnu a uvelebila sa na mojej posteli. Zízala som na ňu ako na nebohú. Dúfala som, že tá odpoveď jej postačí, ale zrejme som ju podcenila.
„Iba fajn? Dúfam, že mi povieš viac. Fajn nepokladám za odpoveď.“ Zaškľabila som sa a vyhodila ju z izby s tým, že na ňu nemám čas lebo idem preč.
Minimálne hodinu som stála pred šatníkom a nevedela som sa rozhodnúť, čo na seba. A nie je to jedno? Určite mu bude fuk, či mám na sebe ružové tričko alebo žlté.
Vlastne, zrejme mu bude jedno či tam som alebo nie som. Po tom, ako som sa správala nič iné ani nečakám. Na koniec som sa rozhodla pre vražednú červeno-čiernu kombináciu. Červené tričko a čiernu látkovú sukňu na traky.
Vyšla som z domu do teplého podvečera, smer pizzérka. Nebolo veľmi teplo iba tak akurát. Hoci mám leto veľmi rada, 40 stupňové horúčavy veľmi nemusím. Rozhodla som sa ísť pešo a nie autom, pretože to by som sa bola za chvíľu a to som nechcela.
K pizzérke som to mala už len pár blokov a čím viac som sa približovala, tým bola moja nervozita väčšia. Nemala som vymyslené nič konkrétne. Ale plánovala som urobiť niečo v tom zmysle, že sa mu ospravedlním a potom zdúchnem. No dobre, vyzerá to ako plán, ale nie je, pretože ešte musím zohľadniť aj rôzne iné okolnosti, takže vlastne ani netuším, ako sa to bude odvíjať.
Až keď som stláčala kľučku na dverách vedúcich do pizzérie, som zistila, ako veľmi sa mi potia dlane.
Sakra, ja asi nie som normálna! Toľko rozruchu kvôli niekomu, koho vlastne ani nepoznám. S malou dušičkou som otvorila dvere, vstúpila a zatvorila ich za sebou. Rozhliadala som sa po miestnosti, no Josha nikde. Možno si zobral voľno, alebo ho vyhodili alebo... V každom prípade, so srdca mi spadol kameň veľký ako celý náš dom aj s bazénom. Neskutočne som si vydýchla. Konečne som prestala byť nervózna a pomaly som sa uvoľňovala.
Keďže v pizzérke nikto známy nebol, sadla som si sama k voľnému stolu. Objednala som si colu a pozorovala ľudí okolo.
Mňa z Emily jedného krásneho dňa asi vážne trafí šľak. Prikáže mi pod hrozbou smrti, že tu mám byť presne o šiestej a ona si mešká. To je skvelé.
Už som tam sedela dobrú pol hodinu, kým sa Emily uráčilo prísť. Hodila sa na stoličku a ja som na ňu vrhala nepriateľské pohľady.
„Kde si toľko bola?“ Spýtala som sa jej na úvod a ani som sa neobťažovala ju pozdraviť.
„Trochu som sa zdržala s Rickom.“
„Trochu, čo?“ Ona je neuveriteľná. Ani nepokladá za dôležité sa mi ospravedlniť?
„Tak trochu viac. To sme tu len my dve?“ Spýtala sa a ja som na odpoveď prikývla.
„No, neskôr príde aj Rick. Musel ešte skočiť domov niečo pomôcť otcovi. Ale už dávno tu mal byť Peter s Ginger. Kto vie, kde sa zasa flákajú.“ Iba som mierne pokrčila plecami, lebo som na ňu bola ešte stále nahnevaná.
Chvíľu sme sa ešte rozprávali, teda ona rozprávala, ja som bola ticho. Ale zrazu sa otvorili dvere a konečne sa v nich objavila Ginger. Ale bola sama a keď prišla bližšie, všimla som si jej červené uplakané oči. S Emily sme ju posadili na stoličku, objednali jej horúcu čokoládu a chceli sme vedieť čo sa stalo. A kde je Peter.
Ale Ginger tak strašne plakala, že sme jej jednoducho nemohli rozumieť. Jediné, čo sme sa cez jej vzlyky dozvedeli, bolo, že sa rozišla s Petrom. Ale pre čo, to nám bolo záhadou.
Snažili sme sa, aby sa upokojila a ona zmáčala slzami všetky servítky, ktoré sme mali po ruke. Emily nadávala na svojho brata a ja som súcitne Ginger držala okolo pliec. Vyzeralo to tam ako na kare.
Obzerala som sa po miestnosti a rozmýšľala som, či by sme nemali Ginger odviesť domov, keď sa zrazu vo dverách objavil Peter a nerozhodne tam postával. Pozrela som sa mu do očí a on mi pohľad opätoval. Zdalo sa mi, že vyzerá inak. Jasné, že vyzerá inak, pomyslela som si. Práve skončil polročný vzťah, čo som čakala, že bude žiariť ako slniečko na hnoji? Vysmiala som sa sama sebe.
Peter prešiel na druhú stranu miestnosti do boxu v rohu. Našťastie si vybral tú cestu, ktorá bola od nášho stolu najďalej a ani Emily ani Ginger si ho nevšimli. V tej chvíli som za to bola vďačná asi viac ako on. No viete si predstaviť rumázgajucu Ginger zavesenú na Petrovi, ktorý sa jej snaží striasť a nad nim stojacu Emily, ktorá na neho nepríčetne kričí, že je úbožiak a iba využíva ženy aby ukojil svoje úchylné chúťky? Nejako takto by to Emily určite povedala a ja si to viem celkom dobre predstaviť.
Chvíľu sme sa s Emily ešte presviedčali Ginger, aby nám povedala, čo sa stalo, ale ona sa zaťala a nič neprezradila. Povedala, že nám neskôr všetko vyrozpráva.
Ale keďže ja som od prírody strašne zvedavý človek, takmer som ani nemohla obsedieť na stoličke a zaumienila som si, že záhadu vyriešim hneď teraz. Babám som povedala, že idem na toaletu. Vstala som od stola, vošla na dámske WC ale hneď som odtiaľ aj vyšla a namierila som si rovno k stolu v rohu miestnosti.
Síce som nevedela, či tam bude Peter sám, ale tak nejak som v to dúfala. Veď to, o čom budeme hovoriť, nie je pre cudzie uši.
Mala som šťastie, pretože tam naozaj sedel sám a pred sebou dopoly plný pohár piva. Keď sa na mňa pozrel, pokrútila som hlavou a prisadla som si.
„Tak čo si to vyviedol?“ Spýtala som sa ho.
„Chceš povedať, že vám Ginger nič nepovedala?“ Zahľadel sa na mňa a v jeho hlase som počula iróniu.
„No, povedala len toľko, že ste sa rozišli. Nič viac.“ Peter prikývol, že rozumie a zahľadel sa do pohára. Čakala som, že niečo povie, ale on stále mlčal.
„Tak povieš mi čo sa stalo, alebo to mám z teba ťahať?“
„Jednoducho to medzi nami neklapalo. Už dlhšiu dobu sa stále iba hádame a mňa to už prestalo baviť.“
„Ale veď na diske ste vyzerali ako šťastný pár, či nie? Celkom ste sa k sebe mali, keď ste sa vtedy vyparili.“ Smutne sa zasmial a oprel sa o lavicu.
„Keď sme sa vyparili? A čo si myslíš, že sme robili?“ Sčervenela som ako paprika. Niečo iné je rozprávať sa o týchto veciach s babami a niečo iné zase s chalanmi.
„No,... no, myslela som si, že ste ... no veď vieš, že ste chceli mať súkromie.“ Vykoktala som sa a líca mi horeli čím ďalej, tým viac.
„Áno chceli, ale nie na to, na čo myslíš. Pohádali sme sa. Už dlhšie k nej necítim to, čo pred tým.“ Chvíľu som sa na neho sústredene pozerala. Napadlo mi len jedno.
„Je v tom nejaká iná?“ Spýtala som sa bojovne.
„S časti aj áno. To dievča sa mi páči už dlhšie ale nevie o tom.“
„Poznám ju?“ Takmer som ani nedýchala, kým som čakala na odpoveď.
„Áno a dokonca veľmi dobre. Je ti dosť blízka. Chceš vedieť kto to je?“
„Nie.“ Vyhlásila som. Nechcela so to vedieť s celkom jednoduchého dôvodu. Tušila som, čo by mi asi povedal. A naozaj som to nechcela počuť. Neviem prečo, ale bola som si takmer istá, že myslí Molly. Sú rovnako starý, chodili do tej istej triedy a vždy spolu vychádzali. A mne sa neraz zdalo, že Molly sa mu celkom páči. Navyše povedal, že mi je blízka a kto mi môže byť bližší ako vlastná sestra?
„Prečo to nechceš vedieť?“ Bol prekvapený.
„Tak.“