Fortuna XXI.kapitola

XXI.kapitola - Starý priateľ

Scott priam rozrazil vchodové dvere a možno by sa čo najskôr hnal hore po schodoch, keby ho nezarazil obrovský dav ľudí postávajúcich v hale.
„Vaše lordstvo!!!“ skríkli všetci naraz a vrhli sa k nemu. „Preboha čo sa stalo?? Mysleli sme si....“
„Ste v poriadku? My...“
„Strašne sme sa báli...“
„Zdalo sa nám, že...“
„Dosť!!“ skríkol Scott, aby prerušil množstvo otázok, ktoré sa mu sypali na hlavu. „Nechajte ma prejsť! Čo nevidíte, čo sa deje?!“
Až vtedy si všimli, že drží v náručí Angelu a opäť sa začali všetci prekrikovať.
„Odstúpte, vravím vám,“ zreval Scott, čím prerušil ten pekelný hurhaj a ráznym krokom sa pustil hore po veľkých mramorových schodoch. „A zavolajte niekto lekára!“ zakričal k nim dolu, ešte predtým ako sa stratil v dlhých chodbách vedúcich do jeho a Angeliných komnát. Hneď niekoľko ľudí sa rozbehlo na všetky strany, aby splnili lordov príkaz. Zdalo sa, že zatiaľ sa nikto neodváži ísť hore za lordom, jeho ostrý tón im v tom bránil.

Scott pomaly prišiel až k dverám do svojich komnát a potom si uvedomil, čo vlastne robí. Preboha, veď ju nemôže dať k sebe do izby! Už ju videl, ako sa prebudí a bude vykrikovať, že ju chcel v takom stave znásilniť alebo niečo podobne absurdné...
„Ženská jedna nepodarená,“ zamrmlal si podráždene popod nos, ale pohľad na krvácajúce zranenie ho prinútilo, aby rýchlo vošiel do jej izby a ponáhľal sa s ňou k posteli. Opatrne ju uložil do kopy vankúšov a prikrývok a znepokojene sa na ňu zahľadel. Vedel veľmi dobre, že jej terajší stav bola jeho vina. A to dokonca dvojnásobná! Najprv ju takmer postrelili a tým, že sa pustil do tej nebezpečnej hry, spadla z koňa a zranila sa. Neskôr ju presvedčil, aby sa šla kúpať, aj keď veľmi dobre vedel, že to neprichádzalo do úvahy v jej stave! Zhlboka sa nadýchol a potom hlasno vydýchol. Ešte raz na ňu pozrel a vyšiel z jej izby. Nechcel ju nechávať samu, ale musí ísť privítať doktora. Zišiel preto dolu, kde ešte stále postávala asi polovica služobníctva a kývol na Bellu. Tá sa k nemu roztrasene pohla.
„Á-áno, vaše lordstvo?“ vyjachtala.
„Bež hore a postaraj sa o svoju paniu,“ prikázal jej. „O chvíľu príde lekár.“
„Samozrejme, vaše lordstvo!“ vyhŕkla, pretože sa o lady veľmi bála a rýchlo yvšla po schodoch.
„A vy čo?!“ vyštekol na ostatných. „Nemáte nič na práci?!“
Sluhovia sa ihneď chaoticky rozbehli a trvalo hodnú chvíľu, kým našli ten správny smer. Uprostred haly zostal stáť iba jediný človek – Auberon.
„Vy nemáte prácu, Auberon?“ opýtal sa Scott, avšak už zďaleka nie takým podráždeným tónom akým hovoril k služobníctvu.
„Vaše lordstvo!“ Auberon vyzeral byť nahnevaný. „Ako si to predstavujete??“
Scott nadvihol obočie, pretože týmto tónom sa s ním Auberon rozprával, keď mal asi tak dvanásť.
„Neviete si ani predstaviť, ako som sa strachoval!!“ zvolal Auberon.
Scott sa po prvý krát za posledné štyri hodiny pousmial. „Tak sa už upokojte, prišli sme zdraví, aj keď...“ po tvári mu preletela chmára.
„Ako sa má jej lordstvo??“ spýtal sa Auberon ustarostene a zdalo sa, že jeho hnev teraz ustúpil do úzadia.
„V tejto chvíli vam neviem odpovedať, ale pevne dúfam, že to nie je až také vážne,“ povzdychol si. „Teraz musím ísť, Auberon. Zdá sa mi, že počujem lekárov koč,“ prerušil Scott ťaživé ticho a nechal starca samého s jeho obavami.

Scott vyšiel pred dvere a poobzeral sa, či neuvidí prichádzajúci koč. Zatiaľ po ňom nebolo ani chýru, ani slychu. Zahľadel sa teda neprítomne do diaľky a v mysli sa presunul na dnešné predpoludnie. Bože, či tam len bolo krásne! Nikdy, ani v tých najodvážnejších snoch, nebol by uveril, ako sa dnes budú k sebe s Angelou správať. Tam pri rybníku z nej bola úplne iná žena. A keď si spomenul, ako na ňom spala, po tvári sa mu rozlial nepatrný úsmev. Nechcela si pripustiť, že by niekedy mohli žiť ako normálni manželia. Bolo medzi nimi priveľa hádok a trpkosti, ktoré medzi nimi vystavali veľký múr, cez ktorý by len veľmi ťažko prešiel. V skutočnosti však zapochyboval, či by ho vôbec chcel prekonať. Vedel, že v tom domčeku sa toho veľa zmenilo, no nemolo to pozmeniť Angeline antipatie k nemu hraničiace s nenávisťou.
Jeho myšlienky prerušil hrkot, ktorý sa ozýval z cesty vedúcej k domu. Horko ťažko sústredil svoju myseľ zase do prítomnosti a sledoval ako sa blíži. Zastavil pred ním a kočiš rýchlo vyskočil, aby otvoril dvierka návštevníkovi.
Z koča vystúpil postarší pán, ktorý mohol mať okolo päťdesiatky. Nebol ešte úplne šedivý, ale sluchy mal postriebrené a obočie takisto. Spod nedobre upravených vlasov vykúkali dve veľké inteligentné oči, ktorým nič neušlo. Črty tváre mal ostré. Nevyzeralo to tak, že by ho vek nejako poznačil. Bol vysokej mohutnej postavy a kráčal k Scottovi ráznym krokom. Bol to jeho dlhoročný priateľ - Maxwell Garrison.
„Scott! Čo sa deje?? Vyrušili ma práve z môjho poobedňajšieho spánku!“ ihneď mu vytkol starší pán.
„Prepáč, Max, ale je to veľmi súrne,“ povedal Scott vážne.
„Čo nepovieš? Tak ma teda zaveď za tým chorým. Vytiahnem z neho všetky neduhy!“ zvolal Maxwell a ponáhľal sa vedľa Scotta dovnútra.
„Tak čo ako sa máš? Nevyzeráš najlepšie,“ premeriaval si Scotta.
„Ako vidíš, žijem,“ odfrkol si Scott. „Predpokladám, že ty si žiješ ako kráľ, keď máš o polovicu práce menej.“
„Priznávam, ten nový lekár mi urobil veľkú službu,“ uškrnul sa Max. „Kto je ten chorý?“
„O chvíľu sa dozvieš,“ odbil ho Scott a viedol ho do Angeliných komnát. „Tak a sme tu!“
Otvoril dvere a kývol Belle, aby odišla. Tá sa uklonila a splnila príkaz.
Max vošiel dovnútra a poobzeral sa okolo seba. „Pekne zariadené. Vždy som vedel, že máš vkus,“ poznamenal uznanlivo a podišiel k posteli. Zdalo sa, že na chvíľu stratil reč, lebo vytreštil oči.
Pravda na Angelu bolo vždy príjemné hľadieť, avšak teraz vyzerala skutočne podmanivo. Plavé vlasy mala všelijako rozhádzané, aj keď bolo vidno, že sa to slúžka snažila napraviť. Tvár mala veľmi bledú a to ešte podčiarklo jej jemné črty tváre. Vyzerala ako spiaca Ruženka čakajúca na bozk od princa.
„Dočerta, Scott! Kde si zohnal takú krásavicu?“ potichu uznanlivo zapískal Maxwell.
„Ach, samozrejme. Ty si tu dlho nebol však? Takže, Max, predstavujem ti svoju manželku, Angelu Johnsonovú-Baileyovú,“ ukázal Scott na Angelu.
„Čo to hovoríš??“ otvoril Max ústa a niekoľkokrát zažmurkal. „Myslíš to vážne??“
„Samozrejme. Môj „drahý“ otec ma prinútil, aby som si ju vzal. Nemal som na výber,“ odfrkol si Scott.
„Nemal si na výber, Scott?! Čo to tu trepeš?? Preboha, veď to dievča je také krásne, že môžeš byť rád, že práve tebe ju dali za ženu!“ zvolal Max neveriacky.
„To určite!“ posmešne sa uškrnul Scott. „Nevieš si ani predstaviť, aká je panovačná a povýšenecká. Spýtaj sa služobníctva. Už sa tu stalo pravidlom, že aspoň dvakrát za deň tu skoro lietajú taniere vzduchom!“
„Aj tak,“ trval Max na svojom a potom sa konečne pozrel na Angelino zranenie.
„Je to zlé?“ spýtal sa Scott ustarostene.
Maxwell neodpovedal a pustil sa prezerať si rozseknutú kožu zo všetkých uhlov. Keď skončil, na tvári mal prísny výraz. „Čo sa jej stalo?!“
„Neuveríš mi, keď ti to poviem, Max,“ pokrútil Scott hlavou.
„Viem iba to, že toto nie je obyčajné zranenie. Musel to spôsobiť úder nejakým predmetom, alebo...“
„Preboha, Max!!“ zvolal Scott neveriacky. „Myslíš si, že by som bol schopný ju udrieť?!“
„Možno v návale zlosti...“ Max sa naňho zahľadel až priveľmi skúmavým pohľadom. „Bol si opitý a ona sa chcela hádať...“
„Tak aby si vedel, už dva týždne som nepil!“ vyhlásil Scott ľadovo.
„Ale čo nepovieš?“ nadvihol Max obočie. „Takže potom je to manželstvo na niečo dobré. Už ma nebavilo večne ti obväzovať zranenia po bitkách, keď si bol na mol a vôbec si nevedel, čo robíš, ani čo hovoríš. Ale otázkou je – ako sa jej to stalo??“
Scott sa zhlboka nadýchol: „Strieľali na nás.“
„Čože?!“ vyvalil Max oči, ktorý v tento deň hádam zažil viac prekvapení, ako v celom svojom živote. „Boli to nejakí zlodeji??“
„Bol to plánovaný útok, Max, ale nemôžem ti o tom povedať viac,“ povedal Scott zachmúrene.
Max si povzdychol. „Ako myslíš, ale to potom znamená, že... nie! Veď tvoja žena nie je postrelená. Ći áno??“ zdesil sa.
„Nie, nie,“ upokojoval ho Scott. „Našťastie ju netrafili, ale kobyla ju zhodila. Odniesol som ju do domčeka pri jazere, vieš, ten, kam sa občas uchýlim. Prezrel som ju a ranu obviazal. Ráno bola úplne zdravá a rana nekrvácala, ibaže...“ nedokončil a previnilo sa na lekára zahľadel.
„Ibaže??“ Maxwell podozrievavo prižmúril oči.
„Boli sme v jazere,“ odvetil Scott vyhýbajúc sa priateľovmu pohľadu.
„Ty si jej dovolil sa v tom stave kúpať?!“ zvolal Max neveriac.
„V tej chvíli som si neuvedomil...“
„Uvedomuješ si teraz vôbec, že keby sa rana otvorila vo vode, dostala by sa tam infekcia a ona by už teraz bola mŕtva?!“ skríkol Maxwell veľmi podráždený. Takto sa správal vždy, keď sa dozvedel, že niekto konal nezodpovedne a ohrozil tak život druhého.
„Upokoj sa, Max!“ prerušil ho Scott a postavil sa takisto ako lekár pred chvíľou. „Je nažive, takže ťa prosím, aby si ju vzkriesil. O nič viac ťa nežiadam!“ zvolal a potom vyšiel z izby. Nepotreboval ešte aj od neho počúvať, aký bol strašne hlúpy, keď Angelu priam do tej vody sám namočil!
Doktor Garrison pokrútil hlavou a začal sa starostlivo venovať pacientke, pričom si hundral čosi o bláznivých ľuďoch.