Moje sestry a JA

Peter začudovane pokrútil hlavou. Ja som ale vedela, prečo to robím. Ani vás by nepotešilo, keby bola príčinou rozchodu vašej priateľky vaša sestra.
„Ginger to dosť vzalo.“ Povedala som a v mysli sa mi vybavila jej uplakaná tvár.
„Ver mi, že ani ja nadšením neskáčem meter dvadsať. Stále ju mám rád ale inak ako pred tým. Je to fajn baba. Nemyslel som si, že to bude niesť tak ťažko.“ Mala som chuť odvrknúť mu „Čo si čakal? Veď ťa miluje.“ ale ovládla som sa. Bolo mi jasné, že ani pre neho to nie je dvakrát ľahké a na výčitky bude času dosť potom.
„A ako si myslel, že to príjme?“ Spýtala som sa, ale hlas som už nemala taký priateľský.
„Ja neviem, dúfal som, že ... no čau, konečne si tu.“ Zasekol sa uprostred vety a pozdravil niekoho za mojím chrbtom.
„Len teraz mi skončila šichta.“ Stuhla som. Ani som sa nemusela otočiť, aby som vedela, kto to je. Ten hlas by som poznala hocikde. Ako to že je tu? Veď keď som sem prišla, tak som ho tu nevidela. Ale zase je pravda, že mohol byť v kuchyni alebo v sklade. Ako je možné, že som si ho potom nevšimla? Ginger nám síce dávala zabrať, ale aj tak. No čo, teraz je to už aj tak jedno. Je tu a ja musím niečo rýchlo vymyslieť, lebo inak sa na celej čiare strápnim.
Sadol si oproti mňa a ja som sa chtiac-nechtiac musela na neho pozrieť. On mi pohľad opätoval a ja som znova vyzerala ako etiketa od coca coly. No vážne, keď to takto bude pokračovať, tak mi iba napíšu na čelo slogan a môžem im robiť reklamu.
„Ahoj.“ Pozdravil a ja som zo seba horko-ťažko vysúkala odpoveď.
„Vy dvaja sa ešte nepoznáte, že? Josh toto je ...“ Peter ale nestihol dopovedať, pretože Josh mu skočil do reči.
„My sa poznáme.“
„Fakt?“ Vyzeral prekvapený. „A odkiaľ?“
„Stretli sme sa na diskotéke.“ Odpovedal mu Josh, zatiaľ čo ja som zaryto mlčala.
„No, tak to vám potom nebude vadiť, keď vás tu na chvíľu nechám samých. Musím si odskočiť.“ Keby ste mi v tej chvíli povedali, že vo vnútri je bomba a o pár sekúnd vybuchne, ani by som si to nevšimla. Vyvalila som na Petra oči a potom som sa zahľadela na stôl. To sa mi len zdá!
Josh vstal od stola, aby mohol Peter vyjsť z boxu a potom sa znova posadil na miesto oproti mňa. Mala som strašnú chuť odtiaľ odísť. Nielen preto, že som vôbec nemala chuť rozprávať sa s ním, ale dievčatá sa už určite čudovali, kde toľko som.
Lenže teraz to nešlo. Nie, že by mi záležalo na tom, čo si o mne Josh pomyslí, keby som teraz vstala a odišla, ale jednoducho to nie je môj štýl. Ach, čo to trepem, úteky mi predsa vždy išli najlepšie. Nádherným príkladom bola tá diskotéka.
„Ako ti je?“ Na človeka ktorý je zabratý do svojich myšlienok nesmiete ísť takto z hurta. Potom je jasné, že nemá ani potuchy o čom sa hovorí.
„Prosím?“ Vyhŕkla som a pozerala som na neho veľkými zelenými očami.
„Pýtam sa kvôli tomu, čo bolo na tej diske.“ Vysvetlil mi.
„Ach tak, no...fajn, ďakujem.“ Chvíľu bolo znova ticho a ja som si dodávala odvahu, aby som urobila to, čo som mala pôvodne v pláne.
„Hm ...vieš, ja... chcela by som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa k tebe vtedy chovala. Nebola som vo svojej koži.“ Vyjachtala som a líca mi zahoreli rozpakmi. Intenzívne som študovala štruktúru dreva, z ktorého bol stôl vyrobený a ani ma nenapadlo, pozrieť sa mu do očí.
„To je v pohode. Veď som videl, že nie si úplne v poriadku.“ Mierne sa usmial a ja som mu úsmev s horiacou tvárou opätovala.
„Kto boli vlastne tí dvaja?“ Vzdychla som si a urobila grimasu.
„Bývalí spolužiaci mojej sestry. Nemáme sa príliš v láske.“
„Mne to tak nepripadalo.“ Vrhla som na neho dotknutý pohľad. Čo si vôbec o sebe myslí, že mi hovorí takéto nezmysli?! Idiot.
„Mne je ale úplne jedno ako ti to pripadalo.“ Vstala som a odkráčala k Emily a Ginger. Keď som si k nim sadla, Ginger sa mi zdala ešte zúfalejšia ako keď sem prišla. Emily mi odpovedala na nevyslovenú otázku.
„Uvidela Petra. Ani sa tu nezastavil.“

Ach, áno. Z celej rodiny to mám ja najťažšie. Libby je na všetky práce v dome príliš malá a z Mollinho príchodu sú rodičia takí šťastní, že tá nemusí robiť vôbec nič. Tak hádajte na koho to všetko zostane.
Naštvane som si sadla na lavičku v neďalekom parku a hrala som sa s vodítkom. Mala som chuť toho psa sotiť pod auto. Ale nie je to jeho vina, že akurát ja som ho musela ísť vyvenčiť. Nechápem prečo ja, keď všetci veľmi dobre vedia, že my dvaja sa jednoducho neznesieme. Chvíľu som tak pozorovala decká, čo sa hrali na pieskovisku a na preliezačkách. Vinkie bol už dosť dlho ticho a to sa mi nezdalo, obyčajne na mňa stále šteká ako zmyslov zbavený, veď hovorím, že si nie sme sympatickí. Zrazu zacítim na nohe niečo vlhké a teplé. Pozriem sa dolu. Okamžite toho psa odsotím a vyskočím z lavičky. Tá...tá...vec si ma normálne značkovala!
„Doriti!“ Vykríknem a vo vrecku lovím servítky, aby som to nejako zachránila. Kútikom oka som zachytila ako sa Vinkie rúti obdivuhodnou rýchlosťou preč odo mňa. Ani sa mu nečudujem, aj ja by som utekala. To vodítko za ním len tak poskakovalo.
„Keď toho sprostého malého potkana chytím, nech si ma neželá. Ja mu to spočítam.“ Mrmlala som si sama pre seba, keď som za chrbtom začula sýty smiech. Otočila som sa a viac od zlosti ako od prekvapenia som na sa na Josha zamračila.
„Čomu sa, dočerta, smeješ?“ Drzáň jeden! Ak niečo neznášam, tak to, keď sa mi niekto vysmieva. A práve to on robil.
„Ničomu.“ Povedal už bez smiechu ale ja som videla, ako mu myká kútikmi.
„Pokojne sa pobav na môj účet, ale bezo mňa.“ Otočila som sa a kráčala som cez trávnik.
„Kam ideš?“ Objavil sa vedľa mňa.
„No kam asi? Idem ho hľadať.“ Odvrkla som. On je fakt strašne nechápavý.
„Asi toho psa nemáš príliš v láske.“
„To nie je pes ale diabol.“ Utrúsila som a on sa znova rozosmial. Aj keď ma strašne štval, musím uznať, že smiech má pekný...až príliš.
„Tak prečo si si kúpila psa, keď ich nemáš rada?“
„Nevravím, že nemám rada psov. Iba sme si nesadli. A navyše nie je môj.“
„A koho teda?“ Spýtal sa práve keď som uvažovala, ktorým smerom sa ďalej vyberiem, pretože som ho nikde nevidela. Zastala som a obzerala som sa po okolí v nádeji, že ho niekde zbadám.
„Mojej sestry.“ Odpovedala som, keď som ho konečne zbadala. Zašíval sa vo vyššom poraste na okraji rybníka, ktorý bol na konci parku. Zrýchlila som krok a keď sme boli už skoro pri ňom, zbadal nás a zasa niekde odbehol.
„Asi sa ťa bojí.“ So zle zadržiavaným smiechom skonštatoval Josh. „Počkaj tu, pôjdem po ňho.“ Povedal a rozbehol sa preč.
„Počkaj, to netreba...“ Zavolala som za ním, ale buď ma už nepočul alebo ignoroval.
Po chvíľke sa predo mnou objavil aj s chlpatou guľkou v náručí. Vzala som si ho od neho a vyčítavo som sa na neho zamračila.
„Ty zbabelec. Ak to urobíš ešte raz, hodím ťa do mixéru. Zmestil by si sa tam.“ Josh sa znova rozosmial a ja som sa zberala na odchod.
„Tak ja už by som mala ísť. Dík, že si mi pomohol s Vinkie. Ahoj.“
„Ahoj.“ Keď už som bola od neho tak desať metrov, ešte na mňa zavolal.
„Saige!“ Otočila som sa a zostala som stáť.
„Áno?“
„Keď s ním budeš potrebovať pomôcť, daj vedieť.“ Najprv som sa pozrela na psa a potom som mu kývla hlavou, že rozumiem a odišla som.