Fortuna XXII.kapitola

XXII.kapitola - Tiene minulosti

Scott sa nepokojne prechádzal hore-dolu po pracovni a rozmýšľal. Premýšľal o veľa veciach – o dnešnom dni, o minulosti, o veľmi ďalekej minulosti... Útrpne privrel oči, lebo sa už nikdy nechcel k týmto veciam vracať, ale akosi ho Angelino zranenie prinútilo opäť vidieť tie bolestné veci, keď bol ešte dieťa. Matne si spomínal na svoje neradostné detstvo. Keď mal šesť rokov, otec zakázal Scottovej matke, aby sa s ním stýkala a odôvodnil to tým, že deti by sa mali naučiť samostatnosti odmalička. Po tomto tvrdom údere, lebo malý Scott matku zbožňoval, prišli na rad otcove ďalšie krutosti. Od siedmych rokov musel celé dni tráviť zavretý v učebni s prísnym vychovávateľom, alebo chodieval do dediny a pozeral sa na utrpenie otrokov, ktorých dovážali zďaleka. Pamätal sa, že sa na tom otec len smial. Tvrdil, že na takéto veci by mal byť zvyknutý, ale na malom chlapcovi to zanechalo hlboké stopy a potom... potom ho John Bailey prinútil prvý raz zabiť...
„Tak tu si!“ Scott sa bleskovo a vyľakane zvrtol a zbadal Maxwella stáť vo dverách.
Zavrel ich a celou cestou k mahagónovej stoličke si ho ustarostene premeriaval.
„Myslel som si, že sa sem skryješ.“
„Neskrývam sa!“ zavrčal Scott a postál pri okne. Hľadel na zapadajúce slnko. Doktor Garrison bol pri Angele veľmi dlho.
„Ako myslíš. Prezrel som tvoju ženu,“ oznámil mu Max.
„A?“ Scott sa ani nenamáhal venovať mu jediný pohľad.
„Bude v poriadku. Dal som jej prášky na spanie, zajtra ráno by mala byť hore,“ odvetil Maxwell pokojne.
Ticho, ktoré po týchto slovách zavládlo medzi nimi, bolo priveľmi ťaživé.
„Čo sa deje, Scott?“ spýtal sa Max potichu a hľadel na vysokého pekného muža, ktorého teraz ožarovali posledné lúče slnka.
Konečne sa Scott naňho pozrel. „Prečo si myslíš...“
„Mňa neoklameš,“ prerušil ho lekár a uprene mu hľadel do očí.
Scott chvíľu nehybne stál na mieste, potom si zhlboka povzdychol a podišiel k stoličke. Sadol si na ňu a zaboril si tvár do dlaní. „Max, keby si len vedel...“
„Ešte stále ťa prenasledujú tiene minulosti, priateľu?“ starostlivo sa opýtal Max.
„Už som takmer zabudol a potom sa zjavila ona a...“ nedokončil a opäť si povzdychol.
„Na minulosť by sa nemalo zabúdať, Scott,“ šepol Maxwell.
„Jednoducho neviem, čo si počať, Max!“ vybuchol Scott odrazu a zase vyskočil, aby sa znovu začal prechádzať po miestnosti.
„A s čím?“ Jeho náhly výbuch doktora prekvapil.
„S ňou!“ zvolal Scott roztržito. „Všade, kam sa pohnem, sa zjaví ona! Večne sa s ňou len hádam! Nie je ako ostatné ženy!“
Max sa na jeho veľké pobúrenie zachechtal.
„Neviem, čo je tu smiešne!“ ohradil sa Scott a prebodával ho zlostným pohľadom.
„Takže nezabrala, ani keď si ju zviedol? Tomu ani nemôžem uveriť!“ Teraz sa už Max smial na plné hrdlo.
„Keby sa mi ju vôbec podarilo zviesť!“ zvolal Scott podráždene.
Maxwell zalapal po dychu a v nemom úžase naňho hľadel. „Dočerta, Scott, čo sa mi to tu snažíš nahovoriť? Ty máš doma takú nádernú ženu a ona je ešte stále panna?? Pri tebe?? Najväčšom sukničkárovi tejto doby zostala pannou celý, celučičký, mesiac??“
„Nemusíš mi to takto predhadzovať na oči!“ prižmúril Scott oči a ďalej sa nervózne prechádzal. „Keby som ju aspoň mohol nejako usadiť, lenže na ňu jednoducho nemám! Nemám!“ skríkol.
Max pokrútil hlavou a pohľadom zavadil o veľké hodiny na stene, ktoré práve odbíjali ôsmu hodinu.
„Mal by som už ísť, Scott, aj keď by som najradšej zostal a vypočul si ďalšie zábavné historky, ktoré sa ti počas celého mesiaca určite nazbierali,“ uškrnul sa Maxwell a vstával aj so svojím lekárskym kufríkom. „Inak ti odporúčam, aby si na svoju manželku použil nejaké zvody, ktoré ty tak dobre ovládaš. Hádam nie je z kameňa!“
„Varujem ťa, Max!“ zavrčal Scott.
Ale zdalo sa, že to lekára skôr pobavilo a za neustáleho rehotu sa pobral k veľkým dverám. Scott sa voľky-nevoľky vybral za ním.
Max vykročil von a už chcel nastúpiť do kočiara, keď sa zrazu obrátil. „Počuj, Scott, tvoja žena sa teraz musí šetriť. Celý týždeň má zakázané čo len jazdiť na koni a nieto ešte sa kúpať! Nieže ju tam zase vezmeš,“ varoval ho.
„A čo si myslíš, že tam chodíme každý deň?“ odsekol Scott podráždene.
„Neviem,“ zasmial sa doktor Garrison a kočiš za ním zabuchol dvere. Scott pozoroval, ako odváža priateľa, ktorý mu v položení, v akom sa práve nachádzal, vôbec nepomohol, avšak nič mu nemohol zazlievať. Spriatelili sa totiž, keď Elizabeth Baileyová dostala nejakú zvláštnu exotickú chorobu, aj keď pre všetkých zostalo záhadou, ako ju mohla chytiť, keď takmer nikdy nevychádzala z domu. Doktor Garrison mal vtedy o desať rokov menej, Scott takisto. Nevedel vtedy síce pochopiť, prečo sa k nemu začal uznávaný lekár správať ako rovný k rovnému, ale potom to pochopil. Scott vo svojich pätnástich rokoch už nebol dieťaťom. Dospel naozaj prirýchlo.
Opäť zahĺbený do myšlienok na minulosť, ktorých sa akosi nevedel zbaviť, vrátil sa Scott dovnútra.

Angela sa zobudila a v tej chvíli mala pocit, akoby ju niečím silno udreli do hlavy. Zastonala a opatrne sa pohla. Odfrkla si. Zdá sa, že sa to už stáva rutinou, že vždy, keď sa prebudí, hlava sa jej ide rozletieť. Vari sa už nikdy poriadne nevyspí??
Trochu nadvihla boľavú hlavu a poobzerala sa okolo seba, kde sa to vlastne nachádza. Nechcela sa totiž ocitnúť v tej istej situácii, ako včera... počkať koľko je už vlastne v posteli?? Tým si bola istá, že v nejakej posteli musí ležať, keďže spala na veľkých pohodlných vankúšoch a prikrývalo ju hneď niekoľko prikrývok.
V okamihu ako nadvihla hlavu sa naraz stali dve veci – najprv sa potešila, že je zase vo svojej izbe a zároveň takmer dostala infarkt, lebo jej oči sa stretli s očami niekoho iného. Prudko spadla opäť na vaknúše a nehybne pozerala na strop, pričom pozorne načúvala.
„Tak čo, madam? Ako ste sa vyspali?“ ozval sa z časti posmešný, z časti radostný hlas a ona si hneď uvedomila, komu patrili tie zelené oči. Samozrejme, že to bol jej manžel... počkať! Ako to, že samozrejme?? Je v jej izbe?!
Nadvihla sa a oprela sa o záhlavie obrovskej postele. „Čo tu robíte?!“ vyštekla nepríjemne.
Zaklonil hlavu a na jej veľké prekvapenie sa rozosmial. „Aj vám želám dobré ráno, madam!“ povedal, keď sa už ako tak upokojil. „Už ste mi aj nahnali strach.“
Dôverne sa k nej naklonil, akoby jej chcel povedať nejaké tajomstvo. „Keď vy stále len omdlievate, madam a kto vás má potom ustrážiť?“
Opäť sa rozosmial a ona vzala prvé, čo jej prišlo do ruky – vankúš – a hodila ho po ňom.
Chytil ho a jeho doznievajúci smiech sa zmenil na ďalší výbuch. Vyzeral ako šialenec, keď sa tam v kresle takmer zvíjal. „Okamžite odíďte z mojich komnát!“ skríkla naňho.
Snažil sa trochu upokojiť a keď sa mu to podarilo, lapal po dychu. „Madam...“
„Nepočuli ste ma?!“ vykríkla ešte hlasnejšie a postavila sa. Vzápätí sa jej však zamotala hlava a nebyť jeho rýchlej záchrany, bola by sa zosypala na zem.
„Takže čo, madam? Som váš záchranca alebo nie?“ šepol a na tvári mal diabolsky zvodný úsmev. Snažil sa mu vykrútiť, ale výsledok bol ten, že si ju pritisol ešte pevnejšie. „Viete čo, madam?“ zašepkal podmanivým hlasom.
„Čo?“ šepla aj ona, úplne nad sebou strácajúc kontrolu.
„Mám chuť urobiť to, čo som spravil na plese,“ riekol potichu a začal sa k nej nebezpečne približovať.
Po týchto slovách akoby sa spamätala. „Nie! Počujete, vy darebák?! Nechcem...“
„Nezávisí to od vás,“ zasmial sa a ona využila príležitosť, aby ho kopla do holene.
Vyvalil oči a chytil si boľavú nohu. „Čo ste to...“ od bezmocnej zúrivosti a bolesti sa nezmohol na slová.
„Zaslúžii ste si to!“ vyhlásila a mierila do kúpeľne.
Scott zatiaľ dokrivkal až ku dverám. Tam sa ešte nahnevane obrátil a prebodol ju zlostným pohľadom. „Aspoň už viem, že ste v poriadku. V dobrom stave sa z vás otiž vždy stane fúria!“
„Neopovážte sa...“ začala zúrivo, ale prerušil ju: „A neprikazujte mi, žena moja. Ja som tu pánom!“
„Nie som vaša žena!“ skríkla rozhorčene, ale to sa už za ním zabuchlo dvere a ona zostala sama so svojím hnevom, ktorý si nemala na kom vyliať.