Fortuna XXIV.kapitola

XXIV.kapitola - Priznanie

„Dobrý deň, vám prajem, Angela,“ usmieval sa doktor Garrison, keď vchádzal do Angelinej izby. „Smiem vás volať Angela, však?“
„Och, samozrejme,“ srdečne sa usmiala. „Po tom, ako ste ma zachránili...“
„Ale veď to bola moja povinnosť,“ odporoval doktor a podišiel až k nej. Angela sedela na posteli s trochu rozopnutým živôtikom, aby ju lekár mohol ihneď vyšetriť.
„Tak ako sa má naša pacientka?“ žmurkol na ňu doktor Garrison a ihneď vytiahol prístroj na počúvanie úderov srdca.
„Pevne dúfam, pán doktor, že mi dovolíte opäť jazdiť na koni...“ uprela naňho prosiace oči a on si nemohol pomôcť.
„Vám by som predsa nemohol nič odmietnuť, Angela,“ povedal s povzdychom a odstúpil od nej, zatiaľ čo ona si naprávala šaty.
„Takže?“ pýtala sa nedočkavo.
„S radosťou vám oznamujem, že môžete zase robiť to, čo aj predtým. Teda ak mi sľúbite, že budete veľmi opatrná,“ usmial sa.
„Sľúbim vám všetko, tým si buďte istý, len s tým plnením sľúbeného bude asi problém,“ zasmiala sa Angela.
„Vo vašom záujme sú všetky tie opatrenia, samozrejme,“ povedal doktor Garrison vážne.
„Ach, viem,“ vzdychla si a trochu sa pousmiala. „Nebojte sa, urobím, čo mi poviete.“
Potom spolu vyšli z izby a cestou dolu po veľkom schodisku jej doktor dohováral a tiež odporúčal, aby isté veci ešte nerobila a radšej sa šetrila.
Keď prišli až dolu, lekár jej odvetil na otázku týkajúcu sa jazdy na koni. „Viete, Angela, veľmi by som to zatiaľ neodporúčal, pretože ako sa slangovo hovorí a dúfam, že mi tie slová odpustíte – náhoda je blbec. A nemôžete si byť istá, že sa vám nezakrúti hlava alebo nestratíte všetku silu. Poviem vám, že vtedy ste mali obrovské šťastie, že pri tom páde ste si nič nezlomili.“
„To všetko viem, pán doktor, ale...“ začala Angela netrpezlivo.
Niekým však bola prerušená: „Mali by ste poslúchnuť pána doktora, madam. Koniec koncov som si istý, že sa v tom vyzná lepšie ako vy.“
Bol to on, nepomýlila by si ten odmeraný a povýšenecký hlas s nikým iným.
Nazúrene sa obrátila. „Radšej sa do nášho rozhovoru nemiešajte, pane!“
Scott sa ironicky zasmial. „A čo mi urobíte, ak sa budem?“
Angela sa už-už pripravovala, že mu niečo veľmi hrubé odsekne, avšak pozrela sa do jeho očí a uvedomila si, akú strašnú chybu spravila. Totiž v okamihu ako sa do nich zadívala, stratila reč a všetky myšlienky akoby sa jej z hlavy celkom vyparili. Mala v mysli celkom prázdno a to všetko spôsobila zeleň jeho očí.
Hodnú chvíľu na seba len hľadeli, až to ťaživé ticho prerušil doktor Garrison: „Takže ja už pôjdem. Všetko, čo som povedal, by ste mali dodržiavať, Angela. S takým poranením nie sú žarty. A ty Scott daj na svoju manželku veľký pozor.“
„Nepotrebujem, aby sa do mňa staral, doktor!“ odvrkla Angela, ktorá sa medzitým stihla spamätať.
„Ale...“
„Myslím, že ste už chceli ísť.“
Lekárovi sa v očiach mihol náznak hnevu, že ho takto vyhadzujú, potom sa zvrtol na opätku a vyšiel z haly.
„Nebuďte k doktorovi drzá!“ osopil sa na ňu Scott.
„Dovoľte mi tú opovážlivosť, ale prestaňte sa už konečne do mňa starať!“ zvolala a chcela ísť do svojej izby, keď tu ju Scott schytil za lakeť a pritiahol si ju až k sebe.
„Vy mi rozhodne nebudete rozkazovať!“ zašepkal výhražne. „A teraz sa poďte Maxovi ospravedlniť!“
Nevšímajúc si jej protesty, vliekol ju pred zrakmi niekoľkých sluhov za sebou. Od zlosti sa až triasla, keď zbadala Christopherov víťazoslávny úsmev.
No kým sa dostali von, koč doktora Garrisona už hrkotal po ceste ďaleko od domu a nebolo možné ho dostihnúť.
„Tak toto ste vážne prehnali, madam!“ zaškrípal zubami a zase ju zdrapil za ruku a tentoraz ju ťahal do dlhej chodby až k tajomným dverám, do ktorých už raz vstúpila.
„Sadnite si!“ vyštekol, keď vošli a on za sebou zatresol dvere.
„A nesadnem!“ odsekla.
„Urobte, ako som vám prikázal!“ nebezpečne sa k nej priblížil a tak sa radšej zdržala ďalších protestov.
Bez jediného slova sa začal prechádzať hore dole po miestnosti, zrejme aby sa upokojil. Angela sledovala jeho chôdzu a všimla si, že nie je taká ľahká ako inokedy. Lepšie sa mu prizrela a zbadala, že mierne kríva. Na chvíľu ju premohol pocit viny, lebo si bola istá, že je to kvôli tomu kopnutiu, ktoré mu uštedrila pred niekoľkými dňami. Lenže... nekopla ho predsa tak strašne! Nie je možné, aby mal stále niečo s nohou. Pevne dúfala, že mu veľmi neublížila. Ani sama nevedela, odkiaľ sa v nej odrazu berie toľký súcit.
„Takže,“ zhlboka sa nadýchol a na chvíľu sa zastavil. „Dnes ste urazili jedného z mojich veľmi dobrých priateľov a ja si neželám, aby sa to ešte niekedy opakovalo. Zrejme ste už zabudli, že vás zachránil a nebyť jeho...“
„Nebyť vás, nepotrebovala by som jeho záchranu!“ odsekla a odvrátila od neho zrak.
„Čo tým chcete povedať, dočerta?!“ zablýskal očami.
„Och, prestaňme sa klamať. Myslíte si, že neviem, že to, čo sa stalo, bola podobná nehoda, aká sa aj vám stala nedávno?! Som s úplne istá tým, že to má dočinenia s tým lístkom...“
„Prestaňte už donekonečna omieľať tie svoje teórie, madam! Nedá sa to počúvať,“ prerušil ju hrubo.
„Takže to, čo hovorím, nie je pravda?“ skríkla a postavila sa. „A prečo by teda na nás strieľali, keby to nemali vopred naplánované?!“
Naprázdno preglgol. „Boli to obyčajní zlodeji, ktorí...“
„Dosť! Prestaňte ma už konečne balamutiť! Keď to boli obyčajní zbojníci, ako to že nám nič nevzali?? Ako to, že sa pred nás nepostavili, ale rovno na nás strieľali?? Ako to, že celý ten incident sa odohral na vašich pozemkoch?! Tí ľudia neprepadávajú šľachticov, keď si vyjdú na prechádzku, lebo každý bandita vie, že vtedy pri sebe takmer nič nemajú! Olupujú koče! Tak prečo na nás zaútočili?! Príliš veľa otázok, ale žiadne odpovede!“ kričala.
„A žiadne odpovede ani nedostanete, madam!“ zreval.
„Som vaša žena! Som súčasťou toho nebezpečenstva, do ktorého ste sa pustili!!“ skríkla ohnivo.
„Konečne ste prišli na to, že ste...“
„To už tu raz bolo, nie?!“ prerušila ho s tvárou úplne blízko tej jeho. „Ale tentokrát neutečiem, pane! Chcem vedieť pravdu!!“
Zdalo sa, že Scott stratil reč. Zopárkrát otvoril ústa, no potom ich zase zavrel. Hľadel do tých modrých očí, v ktorých bolo zrazu toľko ohňa a ktoré teraz nadobudli farbu tej najtmavšej noci. Bola skutočne veľmi rozrušená, ale aj odhodlaná. Na všetko.
Odvrátil sa od nej a o kúsok odstúpil, akoby sa bál, že sa od nej popáli. Oprel sa o kraj stola, vyzeral, že sa dlhšie na nohách bez opory neudrží. Ona naňho však naďalej tvrdo zazerala bez štipky súcitu, či ľútosti.
„Posaďte sa, madam,“ povedal potichu, keď si už začínala myslieť, že tam budú na seba pozerať celú večnosť.
„Nechce sa mi...“
„Poslúchnite ma, prosím,“ zopakoval, avšak v jej ušiach zarezonovalo práve to slovko „prosím“. Zaváhala, potom však obišla stôl a posadila sa späť na stoličku.
„Možno ma budete nenávidieť ešte väčšmi, keď vám poviem do akého strašného nebezpečenstva som vás zatiahol, madam,“ pozrel na ňu a ju zarazila tá neistota v jeho hlase. Že by nechcel, aby sa ďalej nenávideli?? Nie, to je nemožné. Tento muž k nej cíti presne takú istú neznášanlivosť ako ona k nemu!
„Ale máte pravdu,“ pokračoval. „Ste moja manželka a aj keď z donútenia, máte právo o všetkom vedieť.“
Angela trochu netrpezlivo čakala na jeho ďalšie slová.
„Ani neviem, kde mám začať,“ povzdychol si a radšej od nej odvrátil zrak a popošiel k oknu tých niekoľko krokov. Osvietilo ho mierne svetlo, ktoré sem prenikalo s väčšími ťažkosťami.
„Všetko sa začalo tým, že som zistil pravdu o svojom otcovi. Dovtedy som si o ňom nemyslel až také strašné veci ako potom. Nahnevaný som vtedy šiel do istého podniku za priateľmi, ale nikoho z nich som tam nenašiel. Avšak narazil som tam na niekoho iného. Vtedy som sa snažil čo najviac opiť a rozprávanie toho neznámeho muža ma zaujalo. Spozornel, keď zistil, že som lord Bailey mladší a povedal mi o všetkom. Prezradil mi, že kráľ hľadá niekoho, ktorý by zastavil obrovskú zločinnosť v tomto kraji a najlepšie by bolo, keby to bol nejaký oddaný šľachtic. Nedá sa povedať, že by som terajšieho panovníka niekedy príliš uctieval, ale vážim si ho. A tak som pristúpil na plán, ktorý mi ten muž navrhol. Zo začiatku to bolo veľmi jednoduché.
Začal som predávať alkohol. Veľmi lacný. Dovtedy ho tak lacno predávali iba tí zloduchovia a samozrejme na tom dobre zarábali, pretože ľudia si na nich zvykli. Lenže keď som prišiel ja, takmer všetci sa nahrnuli za mnou, vlastne aby som bol presný skôr za mojím zástupcom, ktorým nebol nik iný ako ten muž, ktorý ma na všetko nahovoril. Celá tá vec s alkoholom mala za úlohu iba jedinú vec – mala vodcu tej zločineckej bandy, ktorý to všetko riadil, prinútiť, aby sa rozzúril a poľavil na ostražitosti tým, že bude toho odvážlivca, ktorý mu vstúpil do revíru, hľadať ako posadnutý. A to samozrejme aj vyšlo, no záver nebol taký, ako sme očakávali. Kráľovým ľuďom sa ho na chvíľu podarilo chytiť, ale ostatní mu pomohli na slobodu skôr, ako sa dostal až k samotnému panovníkovi. V tom čase sa však stalo niečo veľmi zlé. Ich veliteľ, ktorého sme lapili, si vypočul môj rozhovor so služobníkom kráľa a zistil aj moje meno.
Je pravda, že niekedy som sa pochabo vystavoval nebezpečenstvu, keď som sa pričinil o to, aby som bol na veľkom množstve súbojov, ale to nebolo nič oproti tomu, čo nastalo, keď ten zloduch utiekol! Zrazu sa mi začali stávať podivné nehody a tá, ktorá súvisela s tým lístkom, ma skoro zabila! Napísal ho ten muž, ktorý ma prehovoril, aby som sa takto vystavil nebezpečenstvu a nikdy mi nepovedal, aké náasledky to môže mať. Môj kočiar sa takmer prevrátil dolu svahom. Chýbalo len veľmi málo.“
Angela celý ten čas počúvala jeho rozprávanie a mala pocit, že sa mu čoraz viac zďaľuje. Počula len jeho hlas, ktorý sa ozýval ako ozvena v jej ušiach, ktorým teraz nemohla ani uveriť. Možno to posledné chcel povedať, aby nebola až taká nahnevaná, ale veľmi to nepomohlo.
„Z toho predaja vám museli do truhlice plynúť veľké zisky, nemám pravdu?“ položila mu otázku, potichu skrývajúc hnev, ktorý rástol čoraz viac.
„Nepopieram, ale pochopte ma! Nevedel som, do akého nebezpečenstva sa púšťam a keby som aj vedel, netušil som, že niekedy budem mať manželku, ktorej by sa tiež niečo mohlo stať!“
„A to je vaše ospravedlnenie?? Teraz chcete všetko hodiť na mňa?“ zvolala neveriacky a poriadne nahnevane.
„Samozrejme, že nie! Ja len...“
„Keby som aj nebola vaša manželka, na panstve je veľa ľudí, ktorým mohli ublížiť!! Keby ich napadlo to tu celé hoci aj podpáliť, nikto by neprežil!!“ kričala a opäť sa postavila, pretože už nedokázala obsedieť. „A to všetko len kvôli vašej mladíckej nerozvážnosti, skoro hlúposti!“
„Madam...“ začal varovne.
„Nie! Už si nebudem dávať servítku pred ústa! Poviem vám všetko, čo si o vás myslím! Moja nenávisť k vám rastie každým dňom! Už nemôžem byť s vami ani v jednej miestnosti, aby mi nezostalo zle!! Pretože JE mi zle, ale z VÁS!!“ vykríkla.
„Ste teraz veľmi rozrušená z môjho rozprávania a neviete, o čom hovoríte,“ snažil sa jej vyznanie zľahčiť, ale ona s vytreštenými očami prudko pokrútila hlavou.
„Všetko, čo som povedala, myslím vážne, Scott Bailey! Nikdy som vás neprestala nenávidieť a teraz mám na to aj dobrý dôvod, okrem iných. A nikdy vás ani nenávidieť neprestanem!! Ste mi odporný!!“ skríkla rýchlo dýchajúc.
Po tých slovách videla, ako sa mu oči čudne zaleskli a vzápätí sa pohol. Myslela si, že ju chce udrieť, ale on prešiel popri nej k dverám.
„A keď to nebezpečenstvo pominie? Vaša nenávisť sa nezmení ani tak?“ spýtal sa potichu a na chvíľu sa k nej obrátil s rukou na kľučke.
„Robte si, čo chcete, ale môj odpor voči vám sa nezmení. Takisto nenávisť nikdy nezmizne,“ zašepkala tvrdo a hľadela mu pritom do očí.
„Myslel som si to,“ šepol a nevedela, či sa jej to len zdalo, ale ten tón jej pripadal priveľmi trpký.
Nemohla však už nič vravieť, pretože vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Chodbou zaznievali už iba jeho rýchle kroky.