Fortuna XXVI.kapitola

XXVI.kapitola - Nekonečné čakanie

Angela sedela na stoličke potiahnutej zamatom vo veľkej prepychovej izbe ladenej do zlato – tmavozelena. Miestnosť pôsobila veľmi pochmúrne aj vďaka tme, ktorá sa už stihla všade naokolo usadiť a tiež vďaka výjavu, ktorý sa v nej odohrával. Ona sama sedela pri posteli a držala za ruku príťažlivého mladého muža, ktorý bol však veľmi bledý a zdalo sa, že smrť už len čaká na to, kedy si ho vezme so sebou. To však nemienila dopustiť. V tej tme prisahala, že ho nepustí na druhý svet. Ani sama nevedela, prečo sa jej city tak veľmi zmenili v okamihu, keď ho zbadala na pokraji smrti, no stal sa zázrak. Teda musel to byť zázrak, lebo v tom okamihu ako mu stisla ruku, všetky hriechy, ktorých sa dopustil, mu odpustila bez najmenšieho zaváhania. Teraz pre ňu bolo takmer nemožné nenávidieť ho. Zhlboka si povzdychla a ešte pevnejšie mu stisla ruku.
Odrazu zvonku začula nejaký dupot a vzápätí niekto vrazil dovnútra.
Angela sa však vôbec nezľakla, len neprítomne pootočila hlavu na príchodzieho. Bol to doktor Garrison.
„Preboha!“ zvolala vystrašene a pribehol k posteli. „Preboha živého!“
„Ako sa to stalo, Angela?? Čo je mu?!“ skríkol na ňu, aj keď na začiatku to iste v úmysle nemal.
„N-neviem, pán doktor. Ja... len som tu s ním... bola, chlapi ho priniesli,“ sekala slová a bola pritom aspoň taká bledá ako Scott ležiaci na posteli.
„A prečo ste nič nespravili, doparoma?! Mali ste mu aspoň vyzliecť košeľu! Keby som nemohol prísť tak rýchlo, možno by sa tam dostala nejaká iná nečistota a Scott by mohol dostať infekciu...“ mrmlal doktor zvýšeným hlasom a bolo ťažké vyrozumieť z toho, či hovorí k nej alebo k sebe samému.
„Panebože. Musím to rýchlo vyčistiť!“ zvolal zdesene.
ToAngelu prinútilo obrátiť sa späť k ranenému, pretože predtým odvrátila zrak pre hanbu, ktorú cítila. Teraz zbadala rozopnutú košeľu a obrovskú krvavú ranu niekde... pod srdcom! Srdce sa jej na okamih zastavilo a dokonca prestala aj dýchať.
Rozrušene si žmoliac ruky pozorovala doktora, ako sa snaží ranu po okrajoch vyčistiť, ale obyčajnou vreckovkou to nešlo. Zdalo sa, že aj doktor je veľmi vyľakaný a ani nevie, čo robí.
„Nemala by som...“ začala Angela a na chvíľu sa zastavila, keď sa k nej obrátil lekár so svojím kalným pohľadom. Naprázdno preglgla a statočne pokračovala pre Scottovo dobro: „... nemala by som priniesť vodu, aby ste mu modli... mohli dať zábaly a tak?“
„Zábaly?“ zopakoval neprítomne a potom sa konečne vrátil do reality. „Samozrejme, Angela! Čo tu ešte tak nečinne sedíte?! Prineste vodu, uteráky a tiež ihlu a niť... áno! Treba zastaviť krvácanie a zašiť ranu, inak... nie, nesme sa tam dostať infekcia. No tak! Choďte už!“ skríkol na ňu a ona okamžite vyskočila.
Vybehla z izby a vydala sa smerom k schodisku a potom dolu, aby vzala to, čo jej nakázal.
Vbehla do kuchyne a nedbajúc na prekvapené a vystrašené služobníctvo vrhla sa k skrini, kde to všetko mali a vzala všetko do náručia. Bez slova sa zase rozbehla preč a zanechala tam ešte vyľakanejších ľudí, ako keď prišla. Po jej odchode sa začali viesť zúrivé debaty.

Angela bežala celou cestou hore po schodoch, takže sa nemožno čudovať, že keď pribehla až do chodby, na konci ktorej bola jej komnata, bola veľmi udýchaná. Oprela sa o stenu a snažila sa polapiť dych, no keď sa pozrela na uteráky, ktorých mala stále plnú náruč, napadli ju len veľmi znepokojujúce myšlienky, ktoré odmietala. Preto sa zhlboka nadýchla a vkročila dovnútra do jej izby.
„Priniesla som tie uteráky, p-pán doktor,“ povedala trochu roztraseným hlasom.
„Dobre, dobre, položte ich sem!“ prikázal jej a ukázal na stoličku, na ktorej predtým sedela. „A teraz prineste tú vodu a ihlu. Niť mám.“
Angela teda šla do kúpeľne a do malého krčiažteka nabrala vodu, ktorú potom vyliala do širokej nádoby. Priniesla ju doktorovi Garrisonovi a potom pohľadala ihlu medzi svojimi vecami. Aj tú mu podala.
Zostala stáť pri ňom a pozorovala ho pri práci, no odrazu sa nečakane zastavil a pozrel sa na ňu.
„Už môžete odísť, Angela. Na nič tu už nie ste potrebná,“ vyhlásil a čakal.
„Tak to teda nie! Ja neodídem, aby ste vedeli!“ zvolala pobúrene a založila si ruky v bok.
„Povedal som, aby ste odišli! Nestačí vám, čo sa Scottovi stalo?! Chcete mi ešte aj brániť v práci, ktorú robím len preto, aby som mu pomohol?! Nesťažujte mi to, lebo veľmi dobre viem, že to kvôli vám je v takomto stave. Už veľmi dlhý čas ste mu len ubližovali a narušili mu pokojný život. Chcete teraz aj jeho smrť?! Pretože ste ho dohnali až k tomu!“ povedal zvýšeným hlasom a z nej po jeho slovách vyprchala všetka bojovnosť. Ruky jej klesli pozdĺž tela a oči sa jej zrazu podivne zaleskli.
„Budem vonku,“ zašepkala, až ju skoro prepočul a pomaly vyšla z izby. Začul už len tichučké zatváranie dverí.

Angela vyšla zo svojej vlastnej izby a najprv mala v úmysle ísť dolu, aby sa aspoň s niekým porozprávala o tejto strašnej tragédii, lenže keď si spomenula na tie nevraživé pohľady, rozmyslela si to. Namiesto toho sa oprela o stenu tesne pri dverách a vzápätí sa zosunula na zem. Potom sa potichučky rozplakala.
Ako len teraz preklínala svoju zlosť a nenávisť, ktoré boli absolútne neopodstatnené! V duchu sa pýtala samej seba, prečo len nepotlačila hnev, ktorý vznikol len kvôli jej otcovi! To on je všetkému na vine! To on jej dohodol manželstvo a vôbec sa nestaral, či vôbec ešte žije, alebo sa jej niečo nestalo! Neposlal za ten dlhý čas jediný list na ospravedlnenie, alebo keď už nie to, aspoň list o udalostiach na panstve Johnsonovcov! Prečo to len neurobil pre ňu zostávalo záhadou a tak si odpovedala sama. Jediným vysvetlením bolo, že otec ju nikdy nemiloval tak, ako sa tváril. Zrejme si už od jej narodenia vyberal možných kanditátov, ale keby to tak aj bolo, rozhodne vybral toho najhoršieho, akého mohol! Preboha, veď so Scottom si vôbec nepadli do oka, vlastne sa celý ten čas len hádali... pichlo ju pri srdci. Už možno nebude mať príležitosť povedať mu, že si ho aj celkom obľúbila a tie slová dole v pracovni povedala len v návale zlosti.
Ako sa predtým trochu upokojila, teraz sa opäť rozvzlykala.

O tri hodiny doktor Garrison konečne vyšiel z izby. Keď zbadal Angelu, skoro ležiacu na zemi, opretú o stenu, pichlo ho pri srdci. To on ju predsa vyhnal z teplej izby do tejto zimy, keď má na sebe len krátky župan a ozdobné papuče. Zahryzol si do pery a čupol si k nej.
„Angela?“ oslovil ju potichu a jemne ňou zatriasol, aby sa prebrala z driemot.
Angela sa okamžite prebudila a keď ho zbadala, vyvalila oči a začala sa vzpierať, aby sa postavila. Nechal ju a sám sa tiež postavil.
„Pán doktor... ako je na tom??“ pýtala sa ihneď, ešte ani poriadne nestál na nohách.
Pozrel jej do tváre a videl, že oči má červené od plaču a kútiky úst sa jej mierne chvejú od veľkého napätia. Znovu pocítil ten osteň výčitky, že bol na ňu taký tvrdý. Ani to, že bol veľmi rozrušený, ho neospravedlňovalo. Zachoval sa k nej naozaj odsúdeniahodne.
„Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách. Nie je na tom lepšie, ale ani horšie. Zostáva nám už len čakať,“ riekol unavene.
Nadýchla sa. „Môžem ísť za ním??“
Slabo sa usmial. „Pravdaže. Je to predsa vaša izba. Nič sa nestane, ak tam budete, ale prosím vás nepúšťajte tam radšej nikoho. Najlepšie by bolo, keby ste sa oňho postarali, Angela... teda ak máte čas, samozrejme...“ spýtavo na ňu pozrel.
„Budem sa o manžela starať vo dne i v noci. Sľubujem,“ vyhlásila a podišla až k dverám.
„Angela?“ zavolal ešte za ňou.
„Áno?“ obrátila sa s rukou na kľučke.
„Prosím vás, aby ste mi prepáčili moje správanie a predchádzajúce slová. Ja... nemyslel som to tak. Bol som veľmi znepokojený a...“ vyhŕkol, ona ho však prerušila: „Nemusíte sa ospravedlňovať. Možno mi mal už konečne niekto povedať pravdu a nie si ju len myslieť.“
Po týchto slovách sa naňho smutne usmiala. „Dobrú noc, doktor Garrison.“
„Aj vám, Angela,“ odvetil zamyslene a videl už len biely záblesk jej županu mihnúť sa v zatvárajúcich sa dverách.