Moje sestry a JA

Neviem sa dočkať, kedy sa dozviem odpoveď ale Molly tam stále stojí ako socha a iba sa na mňa pozerá.
„Molly?“ Oslovím ju a naraz sa mi zdá strašne bledá. „Ako ti vyšiel ten test?“
„Pozitívne. Ja som tehotná, Saige!“ Hlesne ohromeným a hlavne vystrašeným hlasom. Úplne ma to odrovnalo. Nevedela som, čo mám robiť, čo povedať. Len som tam tak stála a hlavou sa mi premietalo neuveriteľné množstvo myšlienok. Čo teraz bude?
Molly ale nemala taký problém. Hodila sa mi okolo krku a rozplakala sa. Hokro-ťažko som ju doslova odniesla do jej izby a uložila do postele. Keď som videla, v akom je stave, radšej som si zahryzla do jazyka a všetky otázky som si nechala pre seba - zatiaľ.
Zbehla som do kuchyne a v lekárničke som hľadala nejaké tabletky na spanie. Dala som si záležať a prečítala som si vedľajšie účinky a hlavne, či sú tabletky vhodné pre tehotné ženy. Nasilu som jednu dala Molly a po pár minútach zaspala.

„To čo si mi dala za drogy?“ Škaredo sa na mňa zamračí Molly, keď po pár hodinách nakuknem do jej izby.
„Obyčajné prášky na spanie, žiadne drogy.“
„No to určite. Cítim sa ako keby ma niekto poriadne tresol po hlave.“ Jej sťažnosti som ignorovala, pretože toto ma teraz trápilo najmenej.
„Ako ti je?“
„Si počula nie?“ Vyštekne na mňa.
„Vieš ako to myslím.“
„Neviem. Nechcem na to myslieť. Aspoň teraz nie.“ Zamračím sa. To si myslí, že ju z tej šlamastiky niekto dostane? Toto je ale jej problém, ktorý si musí vyriešiť či už chce alebo nie.
„Ako to myslíš, že nie teraz? A kedy na to chceš myslieť?“ Spýtam sa mierne podráždená.
„Neviem, ale teraz nie.“ Chvíľu som ticho ale zvedavosť nepustí a ja sa spýtam na to, čo ma zaujíma asi najviac.
„Koho je to dieťa?“ Trpezlivo čakám na odpoveď a že si teda dáva na čas. Už si myslím, že mi ani neodpovie, keď sa konečne ozve.
„To je predsa jedno.“
„Nie je to jedno.“ Neveriacky vyhŕknem.
„Rozhodne to v tejto chvíli nie je také dôležité.“
„A čo je podľa teba dôležité?“ Spýtam sa.
„Iné veci.“ Odpovie a vyšle po mne naštvaný výraz.
„Aké?“
„Saige, choď preč. Chcem byť teraz sama.“ No tak to určite, ani ma nehne. Opriem sa o dvere a zahľadím sa na ňu.
„Nikam nejdem. Najprv sa mi tu skoro psychicky zrútiš a teraz ma posielaš preč? Myslíš si, že to vyriešiš sama? To sa teda mýliš. Ja ti chcem pomôcť, ale ako to mám urobiť, keď mi nič nepovieš?“ Molly najprv vstala z postele, obliekla si župan, sadla si do kresla a až potom mi odpovedala.
„Nič som ti nepovedala, pretože najprv si to musím urovnať v hlave ja sama. Potom môžeme spolu niečo riešiť. Ale teraz potrebujem pokoj, tak choď prosím.“ Pokrčila som ramenami a odišla z miestnosti. Nikomu sa nebudem vnucovať a už vôbec nie prosiť.

Na víkend k Emily som išla so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane som sa veľmi tešila ale na druhej som mala starosť o Molly. Nechať ju v takejto chvíli samu, sa mi nezdalo najrozumnejšie, ale ubezpečila ma, že bude v poriadku, tak som ju vzala za slovo.
Pred tým, než som odišla som sa aspoň šesťkrát spýtala, či je o.k. a chvíľami som mala pocit, že jej dosť leziem na nervy. Ale čo, som jej sestra a je prirodzené, že sa o ňu bojím a ona proti tomu nemôže nič namietať.
Dohodla som sa s ňou, že kým budem preč, tak si premyslí, čo urobí a potom to spolu preberieme. Aj rodičom to samozrejme oznámi až po mojom návrate. Nemôžem ju v tom nechať samu! Povedať to rodičom bude tvrdý oriešok a Molly bude potrebovať nejakú podporu.
Mamu som poprosila, či by ma k Emily nehodila autom a viete čo povedala? No, schválne, môžete trikrát hádať. Náš rozhovor prebiehal asi takto:

JA: Mami, nemohla by si ma odviezť k Emily?
MAMA: Čo nemáš nohy?
JA: To sa tam mám trepať pešo aj s taškou? Nie je to až tak blízko.
MAMA: Tak choď autobusom.
JA: Ale prečo ma nemôžeš hodiť autom? Mala by som to skorej.
MAMA: Pretože sa všade vyvážaš autom, tak raz by si mohla ísť aj autobusom.

Takto ukončila debatu. Nechápem, o čom to hovorila, veď ja stále chodím autobusom vzhľadom na to, že ani ja ani Molly nemáme vlastné auto. Tak čo iné nám zostáva? Jediné výnimky sú, keď nás pošle do obchodu, to nám auto požičia alebo keď idem niekam s Emily a Petrom, vtedy nás odvezie Peter ich autom.
Našťastie ale zástavka je od nášho domu, čo by kameňom dohodil a tak som nemusela ísť príliš ďaleko. Nasadla som teda na prostriedok hromadnej dopravy, kúpila si lístok a viezla som sa do pizzérky. Emily zase urobila nejaký prúser a odpykáva si ho obsluhovaním a umývaním riadu.
Vystúpila som na zástavke, ktorá je za rohom uličky, na ktorej sídli „Emilyna“ pizzéria. Prejdem pár metrov, zájdem za roh kaderníctva a odtiaľto mám už krásny výhľad na zmieňovaný podnik. Ale mám výhľad aj na niečo iné. Zastanem a chvíľu sledujem dvoch chalanov, čo stoja pred pizzériou a nechovajú sa k sebe práve priateľsky. Počas krátkeho pozorovania, som si už istá, že je to Josh s Bradom. Uistili ma najmä ich zvýšené hlasy, ktoré som počula až k miestu, kde som stála. Potom nečakane znova stíšili hlas a ja som sa zrýchleným krokom blížila k nim. Keď som bola takmer pri nich, videla som, ako Josh dvakrát zasiahol Brada päsťou do tváre. Síce som nebola dosť blízko na to, aby som počula koniec ich rozhovoru, ale začula som pár útržkov ako „nechaj ju na pokoji“ a „nestaraj sa do toho“. Mala som zlý pocit, že človek o ktorom sa bavia, alebo lepšie povedané hádajú, som ja.
Ani jeden si ma nevšimol a zaregistrovali ma až vtedy, keď som už stála pri Bradovi a odsotila som od neho Josha. Josh na mňa prekvapene hľadel a ja som si ho tiež premeriavala no nie prekvapene ale nahnevane.
Brad si utieral z brady krv a ja som pohľadom preskakovala z jedného na druhého.
„Čo sa to tu deje?“ Nasmerovala som otázku na Josha, pretože ako som mala možnosť vidieť, „bitku“ začal on. Na odpoveď som ale čakala márne a Josh sa miesto do mojich očí díval do zeme.
„Brad?“ Otočila som sa na neho a z vrecka som vyťahovala hygienickú vreckovku aby som mu utrela tvár. Všimla som si, že ranu má aj na líci pod okom, z ktorej teraz tiež tiekla krv. Josh mal zrejme na prste prsteň.
„Nechaj to tak, Saige.“ Odbil ma ale ja som sa nedala.
„Nie, nenechám to tak. Chcem vedieť, čo sa stalo, hneď. Josh, prečo si Brada udrel?“ Za sa ticho. Tak týmto ma napálil ešte viac. A ešte k tomu na mňa neveriacky pozeral, akoby som ničomu nerozumela. Teda, síce som tomu nerozumela, ale vedela som, že sa jedná o mňa. A on na mňa pozeral ako na idiota. Idiot je on!
„Najprv sa tu mlátiš hlava-nehlava a teraz mi ani nechceš povedať, prečo?!“ Vybehla som na neho a takmer som kričala. Niekedy by som sa mala viac kontrolovať. Ale tak Mollyno tehotenstvo ma dokonale šokovalo a toto mi rozhodne nepridalo.
„Kašli na to.“ Po prvý raz sa ozval Josh a hneď na to odišiel. Chvíľu som len stála a pozerala na prázdne miesto na chodníku, kde pred chvíľou stál. Potom som vzala Brada dnu a išla som po lekárničku. Emily mi bola za pätami a kým som mu ošetrovala rany, snažila sa z neho dostať podrobnosti. Ale ako som tušila, nič sa nedozvedela.
Emily odišla ja som Bradovi prilepila poslednú náplasť. Bude mať celkom pekné modriny, pomyslela som si. Schovala som všetky veci do lekárničky a odniesla som ju na miesto. Keď som sa blížila k stolu, Brad naraz vstal. Nechápala som, čo sa robí a zmätene som sa na neho pozrela. Zastala som kúsok pred ním a on pristúpil bližšie. Cítila som sa trochu čudne, keď bol tak blízko, ale nemôžem povedať, že mi to bolo nepríjemné.
„Už ideš preč?“ Spýtala som sa značne nervózna.
„Áno.“
„A nechceš mi predsa len povedať, prečo ťa Josh udrel?“ Záporne zavrtel hlavou, čo som čakala.
„Ale ďakujem, že si mi tie rany ošetrila.“ No zbohom, zase som bola červená ako pivonka a aj keď som veľmi chcela, nemohla som sa mu pozrieť do očí. Veď je neslušné, ak s niekým hovorím a pozerám sa inde.
„Hm...to bola maličkosť.“ Povedala som a jeho odpoveď „Nie, nebola.“, som počula nejako podozrivo blízko pri mojej hlave. Zdvihla som pohľad a na malú mikrosekundu sa mi zahľadel do očí, než ma objal. Bola som taká šokovaná, že som ho aj zabudla odstrčiť. A viete čo som na miesto toho spravila? Tiež som ho objala! Ja si vážne nerozumiem. Objala som chalana, ktorý mi robil celý rok zo života peklo. Než som sa z počiatočného šoku stihla spamätať, Brad bol preč. Zamrmlal niečo ako „Už musím, maj sa.“ a odišiel.
Sadla som si k prázdnemu stolu a premýšľala som nad tým, čo sa stalo. Ktovie, či to videl Josh? Ale hneď vzápätí som sa sama sebe vysmiala. Prečo by ma malo zaujímať, či ma videl Josh a čo si o tom myslí!