Fortuna XXVIII.kapitola

XXVIII.kapitola - Nádej umiera posledná

„Scott! Scott, preberte sa, prosím!!“ volala Angela a triasla ním.
Nepohol sa a to jej naháňalo priveľký strach, aby mohla zostať pokojná. Čo ak je už... Nie! Nie je!! presviedčala samu seba.
Keď sa nakláňala k nemu, ešte stále cítila jeho horúce pery na svojich. Sklonila sa k jeho ústam a počúvala, či ešte dýcha. Zazdalo sa jej, že začula veľmi slabučké výdychy. Ale aj tak nechcela nič riskovať.
Rýchlo vybehla z izby a hnala sa ku schodom. Tam sa takmer zrazila s Bellou, ktorá práve upratovala lordovu izbu a na smrť sa vyľakala, keď oproti nej vyletela jej pani, ktorej viali vlasy na všetky strany. Angela vyzerala skoro ako šialenec.
Belle od úľaku vypadli všetky uteráky a prádlo na zem.
„Bella!“ vykríkla Angela.
„Och, pani moja... prepáčte mi... hneď to pozbieram,“ jachtala mladá slúžka s vyvalenými očami.
„O to sa teraz nestaraj!“ okríkla ju Angela. „Rýchlo choď po doktora Garrisona. Viem, že dnes mal prísť až poobede, ale povedz mu, že jeho lordstvu sa priťažilo. Takmer nedýcha!!“
„Och, Bože uchovaj, aby sa mu niečo stalo!“ rýchlo sa prežehnala Bella.
„Teraz nechaj Boha na pokoji a urob, čo som ti prikázala!“ zvolala Angela a bez ďalších slov sa zase vrátila do svojej izby k Scottovi. Len dúfala, že doktor príde čoskoro, lebo nevedela, čo všetko by sa za ten čas mohlo stať.

Maxwell Garrison prišiel, ako najrýchlejšie mohol. Vlasy mal neupravené, košeľu poriadne nepozapínanú, vestu mal pokrčenú. Rýchlo vošiel do ladyiných komnát a ako prvé zbadal Angelu, ktorá sedela na posteli pri Scottovi a niečo potichu šepkala. Vyzerala, akoby sa modlila a pravdupovediac Max jej to ani nezazlieval. On osobitne nedával Scottovi veľa času a ani veľa nádeje na prežitie.
Keď podišiel k posteli, jeho najhoršie obavy sa potvrdili. Jeho najlepší priateľ ležal na posteli ako mŕtvy a bol bledý ako mramor. Obväz, ktorým mu obviazal ranu len dnes skoro ráno bol presiaknutý krvou, ktorá kvapkala už aj na snehobiele plachty.
Zhlboka sa nadýchol a oslovil Angelu, ktorá si ho ešte nevšimla. „Angela?“
Strhla sa a pozrela naňho ešte stále držiac manželovu ruku. Max v jej očiach zahliadol niečo, čo tam predtým nebolo. Strach... ale iný strach... strach o milovanú osobu. Prekvapilo ho to takisto ako ho prekvapil jej výzor. Bola neupravená – vlasy mala rozlietané na všetky strany, pery sa jej triasli, veľké oči boli teraz takmer sivé od strachu.
„Cítite sa zle?“ spytoval sa ustarostene.
„Nemám sa prečo cítiť dobre,“ pokúsila sa o úsmev, ale zmohla sa iba na akúsi grimasu.
„Myslím, že by ste si mali na chvíľu ľahnúť a potom...“
„Nie!“ skočila mu do reči. „Zostanem pri manželovi.“
„Ako myslíte,“ odobril jej to Maxwell a chvíľu na ňu zamyslene hľadel, kým si neuvedomil, že o Scotta sa treba viac postarať ako o jeho ženu.
„Odkedy je v takomto stave?“ pýtal sa, keď si k nemu sadol na druhú stranu postele a počúval slabé údery jeho srdca s uchom priloženým na jeho hruď.
„Už skoro dve hodiny,“ odvetila, pričom pery sa jej chveli.
„Je mi veľmi ľúto, že som neprišiel skôr, ale vaša slúžka a koniar ma museli hľadať u rodiny, u ktorých som strávil celú noc. Vyzerá to tak, že zase hrozí prepuknutie hromadného ochorenia syfilisom. Bojím sa toho, pretože minulý raz to bolo strašné,“ riekol doktor unaveným hlasom.
„To nevadí. Isteže chápem, že manžel nie je vaším jediným pacientom, doktor,“ pokývala hlavou Angela.
„Nebojte sa, urobím pre Scotta, čo je v mojich silách. Prisahám, že urobím aj nemožné,“ sľúbil Max a opatrne odstrihol krvavý obväz, aby ho vymenil za nový. „Čo sa s ním dialo, kým som bol preč? Stále spal?“
„On... na chvíľu sa prebral...“ zahabkala Angela.
„A spoznal vás? Bol pri zmysloch??“ ihneď ožil lekár.
„Myslím, že... asi len blúznil,“ odvetila Angela s povzdychom.
„Aha,“ zosmutnel Max a opatrne Scottovi obväzoval ranu. Keď tak spravil, všimol si, že aj napriek bledosti a strnulosti je jeho priateľ príliš spotený. Rýchlo natiahol ruku a chytil mu dlaňou čelo. Bolo rozpálené ako roztavené železo.
„Panebože! Tohto som sa obával!“ zvolal doktor.
„Č-čo sa stalo??“ prebrala sa Angela zo strnulosti a hľadela naňho s vyvalenými očami.
„Vedel som, že práve tomuto treba predísť. Neviem, či sa z toho dostane,“ krútil Maxwell hlavou.
„Ale čo mu je?!“ vyhŕkla Angela zvýšeným hlasom.
„Má vysokú horúčku! Božemôj, Angela rýchlo prineste vodu a niečo, čo by sme mu mohli dať ako studené zábaly!“ prikázal Max a Angela sa hneď rozbehla do kúpeľne.
Vzala nádobu, do ktorej naliala ľadovú vodu a priniesla ju doktorovi.
„Nemáme už uteráky. Všetky sme použili včera...“ vysvetľovala roztržito.
„Tak prineste niečo iné!“ zvolal doktor v panike, že za také strácanie času, môže jeho priateľ zaplatiť životom.
Angela sa okamžite pohla ku komode, odkiať vybrala množstvo spodničiek a aj vlastnú nočnú košeľu. Prišla s nimi k doktorovi, položila ich na posteľ a začala ich trhať.
Max ich bral a namáčal, aby ich potom prikladal Scottovi na čelo, hruď, dokonca na ruky.
Keď skončil, kývol Angele, aby prestala trhať drahé spodničky a aby si už sadla. Prudko dýchajúc sa znovu posadila na posteľ a spýtavo sa naňho zahľadela.
„Možno by bolo lepšie, keby som vás nestrašil, ale... nemienim vám dávať falošné nádeje. Myslím, že vášmu manželovi už nezostáva veľa času. Rana bola veľmi znečistená, musel sa dlho túlať po cestách bez lekárskeho ošetrenia a... ohrozil tým svoj život...“ krútil doktor Garrison hlavou.
Angela ustrnula a na tvári sa jej usadil kamenný výraz, ktorý sa však miestami zachvel. Maxwell vedel, že nechce pred ním ukázať svoju slabosť a slzy.
„Nedovolím, aby zomrel,“ zašepkala. „Nedovolím...“
„Chcel by som mať vašu vieru, ale...“ prestal radšej rozprávať, lebo jej nechcel ešte viac ubližovať. „Postarajte sa oňho, Angela. Dnes už nebudem môcť prísť. Musím sa vrátiť k pacientom, u ktorých je ešte aká taká nádej prežiť.“
Vstal a zaprial jej veľa šťastia. Ona však na to nereagovala a tak vyšiel z jej komnát a potichučky za sebou zavrel dvere.
Keď schádzal dolu schodmi, priam cítil, aký je zrazu ľahký. Tá miestnosť, v ktorej jeho dlhoročný priateľ ležal, bola poznačená smútkom, žiaľom a bohužiaľ... aj smrťou.
Rýchlo vyšiel von, nevšímajúc si zvedavé pohľady sluhov, ktorí chceli vedieť nové informácie a akosi vytušil, že Angela to nemá s nimi ľahké. A ak Scott zomrie... jej život sa zmení na ešte horšie peklo.

Angela v izbe osamela, no čím ďalej, tým viac mala pocit, že sa dusí a nemôže dýchať. Podobne ako doktor Garrison cítila v izbe smrť, ktorá si prišla po jej manžela a už len čaká na vhodnú príliežitosť. Kedy Angela poľaví na ostražitosti a potom sa naňho vrhne... Ale to ona nemienila dopustiť.
Veľmi dlho po doktorovom odchode sedela pri manželovi a vymieňala a namáčala mu obväzy, aby mu znížila horúčku.
Nikto sa ju neopovážil vyrušovať, všetci radšej tŕpli dole a čakali, kedy vyjde a povie im, že lord je mŕtvy. Ona im však nechcela urobiť tú radosť, aby ju videli zničenú. Mienila sa o manžela starať, až kým sa neuzdraví. A to si prisahala, že sa uzdraví!
Napriek tomu bolo veľmi ťažké živiť v sebe nádej, keď sa jej v hlave ozývali slová, ktoré povedal doktor Garrison... vrátim sa k pacientom, u ktorých je ešte aká taká nádej prežiť... u nich je ešte nejaká nádej... u Scotta už asi nie...

Nakoniec od vyčerpania aj zaspala a zobudila sa na nejaký pohyb až večer, kedy už všade vládlo šero a stmievalo sa.
Zažmurkala a snažila sa zistiť, odkiaľ ten zvuk vychádzal. Potom zbadala, že to bol Scott. Jeho hlas ju prebudil! Rýchlo sa naňho pozrela a zbadala, že ten kúsok látky, ktorý mal na čele, sa mu zošmykol. Priložila mu ho rýchlo naspäť a potom zistila príčinu toho, že spadol. Scott sa každú chvíľu začal metať a niečo nezrozumiteľne mrmlal, dokonca až kričal. Preto sa prebudila!
Naľakala sa, ale už rozhodne nemienila volať lekára, ktorý mal teraz veľa inej práce. Urobila teda to, čo videla robiť doktora Garrisona – odviazala mu obväz, ktorý bol už zase celý červený a vymenila mu ho za nový. Potom vzala čisté handričky zo spodničiek a vymenila ich namiesto tých prvých. Na čelo mu priložila väčší kus a potom ten kus látky neprestajne namáčala a omývala mu ním čelo.
Postupne však aj Scottove slová boli čoraz zrozumiteľnejšie.
„Nie... nie... už ich nebudem ohrozovať... odmietam...“ stonal.
Bála sa, že sa mu ešte viac priťaží, keď sa bude tak metať a keď bude vôbec rozprávať, preto mu rýchlejšie utierala čelo ľadovou látkou.
„Prečo ma tak nenávidíte?! Prečo som vám taký odporný?! Prečo je vo vašich očiach vždy len nenávisť?!“ vykríkol odrazu a jej na chvíľu zamrelo srdce a jej ruka takisto ustrnula.
„Scott...“ zašepkala. On to však nemohol počuť. Nepočul ju a predsa hovoril o nej... o jej nenávisti. Tým si bola istá. Tak veľmi si v tom okamihu všetko vyčítala! Tak veľmi!
„Ja som k vám nikdy necítil nenávisť! Lenže vy neviete, čo je to zľutovanie! Nepoznáte zľutovanie, Angela!!“ skríkol, na chvíľu sa nadvihol a s naširoko otvorenými očami ju chytil za vlasy a pritiahol k sebe. Zdesila sa a snažila sa dostať z jeho zovretia. „Ste zlá žena! Tešíte sa z utrpenia iných!!“ kričal a jeho slová jej priam trhali srdce na kúsky.
„Nie! Scott, prosím... prosím...“ vzlykala, no aj keď na ňu pozeral, bol to neprítomný pohľad. Nemohol nič počuť.
A potom ju zrazu pustil a zase spadol na vankúše. Rýchlo sa narovnala a chytila si temeno hlavy, pretože tam cítila najväčšiu bolesť. Všimla si, že niekoľko prameňov je aj vytrhol a tie teraz zvieral v zovretej pästi.
Naposledy vzala uterák a položila mu ho na čelo. Potom sa odtackala od postele a sadla si na neďaleké kreslo. Tam sa srdcervúco rozplakala. Slzy z nej vyplavovali všetku nenávisť a neznášanlivosť, ktorú kedy k nemu cítila a nahradili ju niečím iným... niečím hlbším...