Fortuna XXX.kapitola

XXX.kapitola - Prebudenie

„Au!“ zastonal Scott pod Angelou, ktorá ho ešte stále silno stískala.
„Nebojte sa, Scott, všetko bude dobré,“ upokojovala ho, ale nepustila sa ho.
„Kto ste?!“ vyštekol.
Trochu sa nadvihla a na tvári sa jej mihol úľak. Počula už veľa o ľuďoch, ktorí pri nehode stratili pamäť.
„Vy si ma nepamätáte? To som ja, vaša manželka,“ povedala hľadiac mu do očí.
„Viem, ako vyzerá moja žena, ale vy to nie ste, tým som si istý!“ zavrčal nepríjemne.
„P-prečo?“ zažmurkala od prekvapenia.
„Pretože moja žena by ma neobijímala, ale by srdcervúco nariekala, že som nezdochol ako prašivý pes,“ fľochol na ňu. „Ale keby ste ňou náhodou boli, tak by ste zo mňa mohli zliezť, madam, kým mi svojou váhou nedolámete rebrá!“
Zarazila sa a okamžite ho pustila. Postavila sa a zostala stáť meravá ako socha.
Hľadel na ňu a ona na ňom videla, že na niečo čaká. Zrejme si myslel, že sa chce opäť hádať, no keď nepočul z jej strany žiadnu odozvu, iba si odfrkol.
Potom zbadal Auberona, ktorý stál rovnako nehybne ako Angela, oči mal vytreštené. Nemohol uveriť, že jeho milované lordstvo bolo práve také hrubé na ženu, nebyť ktorej by bol už iste na druhom svete, na ženu, ktorá pre neho vyplakala celé potoky sĺz, len aby sa uzdravil.
Ale tiež si uvedomil, že jeho lordstvo o tom všetkom nevie a možno by sa správal inak, keby sa o tom dozvedel...
„Auberon! Čo tu robíte?“ pýtal sa Scott prekvapene.
„Prišiel som prosiť Boha, aby ste sa uzdravili,“ odvetil Auberon popravde.
V Scottových očiach sa zjavila vďačnosť.
Angela, ktorá sa už stihla spamätať a teraz sa jej oči leskli od potláčaných sĺz, vykročila k dverám.
„Pôjdem po vodu a oznámim služobníctvu, že ste sa prebrali,“ zamrmlala a rýchlo vyšla von.
Ako tak kráčala po chodbe, nemohla už slzy viac zadržať, zmáčali jej celú tvár.

Scott si po jej odchode odfrkol. „Moja žena bola vždy netýkavka,“ povedal pohŕdavo. „Ale sadnite si, Auberon. Som rád, že ste tu.“
Starec sa trochu zdráhal, ale nakoniec si predsa len sadol na kreslo blízko postele. Chcel však čo najskôr lordovi všetko povedať. Ešte kým príde jej lordstvo. Bol si istý, že by mu to nedovolila.
„Vaše lordstvo...“ začal, no Scott ho prerušil: „No tak, rozprávajte, Auberon! Povedzte mi, čo sa vlastne stalo??“
Pozrel na lordovu tvár, ktorá bola trochu neistá a povzdychol si. Rozprávanie o ladyinej starostlivosti zrejme bude musieť počkať.
„Vaše lordstvo, ani si neviete predstaviť, aký som rád, že ste sa konečne prebrali! Ležali ste v posteli takmer týždeň. Mysleli sme, že to neprežijete!“
„Našťastie som ešte stále na tomto svete,“ vzdychol si Scott, akoby premýšľal či je to dobré alebo zlé. „A okolo panstva je všetko v poriadku?“
„Pravdaže, vaše lordstvo, v absolútnom,“ pritakal Auberon horlivo.
„Dobre,“ vydýchol si Scott s úľavou. Potom mu však pohľad potemnel. „A čo tu robila ona?!“
„Kto ona, vaše lordstvo?“ spýtal sa Auberon taktne.
„Čo tu robila moja žena?! Prišla sa sem pokochať mojím umieraním?! Zrejme sa už tešila, ako si bude obliekať smútočné šaty,“ ohrnul hornú peru.
„To sa mýlite, vaše lordstvo!“ vyhŕkol Auberon okamžite, až to Scotta prekvapilo.
„Alečo, Auberon. Takže si vás už stihla omotať okolo prsta?!“ prižmúril Scott oči.
„Nie, pane. V lady sa veľmi mýlite. A aby ste vedeli, neschvaľujem vaše správanie voči nej,“ vyhlásil Auberon, aj keď trasľavým, ale predsa len rozhodným hlasom.
„Čože?“ vyvalil Scott oči. „Vy neschvaľujete niečo, čo som spravil?! Varujem vás, Auberon, neprekračujte svoje právomoci!“
„Tak som to nemyslel, vaše lordstvo!“ obraňoval sa starý koniar. „Ja len... neviete, čo jej lordstvo pre vás urobilo, ani netušíte...“ nedokončil, lebo pod lordovým upretým pohľadom sa to ani nedalo.
„Čo tým myslíte, Auberon?“ zašepkal s prižmúrenými očami.
„Nič, vaše lordstvo... nič...“
„Okamžite dopovedzte, čo ste mi chceli povedať! Čo také pre mňa moja manželka urobila?!“ Scott sa dokonca posadil, aby lepšie počul.
„Jej lordstvo... ona... starala sa o vás celý ten čas, čo ste ležali v bezvedomí,“ šepol Auberon so sklopeným zrakom.
„Čože?“ neveril Scott vlastným ušiam.
„Verte mi, vaše lordstvo!“ stúpla odrazu starcovi odvaha, pretože pre milovanú lady bol ochotný riskovať aj vyhodenie. „Odkedy vás priniesli raneného, nepohla sa od vás ani na okamih. Najprv volala doktora Garrisona, ktorý povedal, že nemáte šancu prežiť, ale lady sa o vás napriek tomu starala, dokonca si myslím, že vám pri horúčke aj zachránila život. Prosím vás, neubližujte jej. Môžete ma za moju trúfalosť aj vyhodiť, ale neubližujte jej lordstvu. Príliš veľa si vytrpela...“ Auberonovi sa zlomil hlas.
„Vytrpela?“ zopakoval Scott ešte stále neveriac.
„Od toho dňa, kedy vás priniesli, jej oči neboli ani na okamih suché,“ prezradil Auberon, ktorý sa začínal cítiť trochu previnilo. Nemal najmenšie právo prezrádzať ladyine najvnútornejšie pocity.
Po jeho slovách zostalo v miestnosti ťaživé ticho, ktoré prerušil príchod samotnej Angely s krčahom v rukách.
„Priniesla som vám vodu, pane. A o chvíľu bude hotový aj slepačí vývar. Pomôže vám,“ vravela a kráčala s nádobou k stolíku pri posteli. Naliala do pohára trochu priezračnej tekutiny a podávala ho Scottovi. Ten sa však nehýbal a jej črty opäť ustrnuli. Myslela si, že ju chce týmto zosmiešniť. Preto položila pohár späť na stolík a z miestnosti vyšla práve tak rýchlo, ako prišla.
Scott však nemal v pláne ju uraziť ani ponížiť. Keď mu podávala pohár, hľadel jej do očí a videl v nich niečo, čo si predtým nevšimol. Bol tam smútok, zarazenie a možno aj neistota. Pod očami mala hlboké kruhy a celkovo pôsobila vyčerpaným dojmom. Dokonca si všimol, že oči má opuchnuté, akoby plakala. Netušil prečo, ale pri tom pohľade mu poskočilo srdce. Nie preto, že by sa tešil z jej stavu, ale preto, že možno plakala pre neho. Pred jeho zranením by sa mu takáto možnosť zdala úplne vylúčená. Veď si veľmi dobre pamätal, čo mu vykričala. Teraz však z jej osoby nevyžarovala ani štipka nenávisti.
Keď odišla, pozrel na Auberona. „Mysíte úplne vážne to, čo ste mi pred chvíľou povedali?“
„Úplne,“ odvetil koniar vážne.
„Ďakujem vám, naozaj vám ďakujem, Auberon,“ stisol starcovu ruku a potom sa s dojatým koniarom rozlúčil.
Keď zaspával, pred očami mal jej tvár ožiarenú lúčmi ranného slnka, ktorá sa stále približovala...

Angela poodchýlila dvere do svojej izby a opatrne vošla. Z postele počula slabé nádychy a výdychy, ktoré ju zvláštnym spôsobom upokojovali. Akosi pri pohľade na Scottovu pokojnú, spiacu tvár zabudla na jeho správanie a dokonca sa jej na perách zjavil jemný úsmev.
Prešla k toaletnému stolíku a sadla si na stoličku pri ňom. Musela sa predsa nejako upraviť, nemôže chodiť taká zanedbaná a robiť hanbu rodu Baileyovcov!
Rozplietla si vlasy z drdola a vyzliekla si ošúchané šaty, ktoré mala na sebe. Prešla len v priesvitnej spodničke k šatníku a vybrala odtiaľ prvé šaty, ktoré jej prišli pod ruku. Látka bola z bieleho zamatu a na krátkych rukávikoch a živôtiku boli prišité jemné ružičky. Usmiala sa na seba do zrkadla a obzrela sa na Scotta. Ešte stále pokojne spal a usmieval sa pritom. Rozmýšľala, o čom sa mu tak môže snívať.
Medzitým prešla k toaletnému stolíku a rýchlo si prečesala vlasy, ktoré jej teraz padali vo vlnách kdesi nad driekom. Chcela nájsť bielu stužku, ktorú jej dala pestúnka, keď odchádzala a ktorú ešte odvtedy, čo bola na panstve, nevytiahla. Pri prehrabávaní sa zásuvkou však našla niečo neznáme – malý obitý medailón, ktorý si nepamätala. Trochu zamračene ho vytiahla a otvorila. Od prekvapenia zhíkla a rýchlo sa otočila, či náhodou nezobudila Scotta. Nestalo sa tak, ale nevydýchla si.
„Panebože,“ zašepkala. V medailóniku bol totiž ukrytý starý fotoportrét... fotoportrét Jima Darka! Preboha, čo robí v jej stolíku jeho podobizeň?!
Ale, samozrejme! Ako mohla zabudnúť na ten deň, kedy jej ho dal?? Celé tie dni, ktoré tu trávila po svadbe, bola smutná, že nemá po ňom pamiatku a v skutočnosti mala! Pozrela na malý ošúchaný kúsok papiera, na ktorom bola podobizeň nakreslená a začudovala sa. Mala totiž pocit, že hľadí na úplne neznámeho človeka! Ale ako mohla za taký krátky čas zabudnúť na takú veľkú lásku??
Odpoveď bola jednoduchá. Trvalo jej síce veľmi dlho, kým pochopila, prečo sa Jimova podoba z jej mysle pomaly vytráca a čierne vlasy sťa uhoľ blednú, oči tmavé ako noc sa menia na zelené a črty tváre sa vyhladzujú a mierne mužnejú... priveľmi dlho jej trvalo pochopiť, že k svojmu manželovi cíti niečo iné... niečo, k čomu je od nenávisti iba krôčik...
„Madam?“ ozval sa niekto za ňou, až nadskočila a v panike hodila medailón späť do zásuvky.