Fortuna XXXIII.kapitola

XXXIII.kapitola - Hádky a zmierenia

Angelu zobudilo akési štepklenie kdesi pri uchu a slová, ktoré boli vyrieknuté do ticha, ktoré v izbe panovalo: „Dobré ránko.“
Strhla sa a chcela sa rýchlo posadiť, ale ruka, ktorá spočívala na jej brušku, jej to nedovolila. Pretočila sa nabok a jej modré oči sa stretli so zelenými.
Pomrvila sa a potom jej pery skrášlil úsmev. „Dobré ráno,“ zapriala mu ospalo.
„Ako si sa vyspala? Nič nepovieš na noc, ktorú sme spolu strávili?“ zašepkal Scott a rukou jej blúdil po brušku.
Zasmiala sa a do tváre jej vstúpila mierna červeň pri spomienke na podrobnosti minulej noci. „Celkom to ušlo,“ povedala lišiacky.
„Celom to ušlo??“ neveril vlastným ušiam. „Takže podľa teba to nebolo až také zlé?“
„Presne tak, až také zlé mi to nepripadalo,“ povedala celkom vážne, ale kútiky úst ju prezradili, lebo sa mykali ako divé.
„No počkaj, ja ti ukážem,“ zvolal Scott, keď prekukol jej zámer a začal ju štekliť.
„Nie! Nie! Prosím,“ kričala a smiala sa.
„Povedala si, že to celkom ušlo!“ neprestával Scott.
„Dobre, dobre! Bolo to úžasné, nádherné, nezabudnuteľé! Ale prestaň, prosím,“ prehýbala sa od smiechu.
Scott ju posledný krát pošteklil a potom sa oprel o lakte. Uväznil ju medzi svojimi rukami a posteľou.
„A čo teraz?“ pozrel na ňu.
Trochu sa nadvihla a bez zábran ho pobozkala. Prevalila sa naňho a ďalej ho nežne bozkávala.
„Och, Bože,“ vydýchol Scott, keď na chvíľu prestala. „Keby som len nemusel dnes vstávať z postele!“
„Nemusíš,“ usmiala sa Angela a jej pery blúdili po jeho hrudi.
Zastonal. „Musím, mám veľa povinností, miláčik.“
Zmeravela a odkotúľala sa z neho na posteľ. Tam sa zababušila do prikrývok a otočila sa na druhý bok.
„Ale no taak,“ snažil sa ju obmäkčiť Scott. „Sľubujem, že sa vrátim čo najskôr.“
„Asi tak ako včera, však?“ ozvalo sa nadurdene, kdesi pod prikrývkami.
„Prisahám, že nie. Dnes toho mám menej, ako včera...“ sľuboval, ale nič mu to nepomohlo, lebo z prikrývok sa aj tak nevynorila.
Šibalsky sa uškrnul a schoval sa pod perinu rovnako ako ona. Rukami ju tam hľadal. Nahmatal jej stehno a keď začul jej prekvapený výkrik, zasmial sa.
„Scott! To nie je možné! Nevieš inak riešiť problém, ako...“
„Nie, neviem,“ smial sa a zase ju začal štekliť, až nakoniec so slzami smiechu v očiach musela prisahať, že sa už nikdy neurazí.
„Už musím ísť,“ zašepkal po dlhšej chvíli ticha, kedy iba ležali a obijímali sa.
„Viem,“ povzdychla si Angela a pozorovala ho, ako vstáva z postele. Samozrejme bol nahý, no aj tak od neho nemohla odtrhnúť zrak. Jeho vypracované telo ju uchvacovalo.
Uškrnul sa, keď zbadal jej pohľad a obliekal sa podstatne pomalšie ako inokedy. Nakoniec to uz nemohol odkladať, obliekol si kabátec a ešte raz podišiel k posteli. Nadvihla sa na nej a on jej vtisol na pery vrúcny bozk.
„Budem sa ponáhľať, Angie,“ ozval sa naposledy a zmizol za dverami.
Angela smutne hľadela na dvere, ktorými odišiel a potom vstala z postele aj ona. Obliekla si fialové šaty s kvietkami a vlasy si zopla do drdolu, lebo nemala náladu si s nimi robiť niečo iné. Potom vyšla z izby.
Na schodisku stretla Bellu, ktorej prikázala, aby upratala obe izby a pochvíľke váhania jej povedala, aby preniesla jej veci do lordových komnát. Bolo vidieť, že slúžku tento rozkaz prekvapil najväčšmi. Vševediaco sa usmiala a šla splniť to, čo jej pani prikázala.
Angela zatiaľ zišla dolu a v jedálni sa pokojne a sama naraňajkovala. Po jedle chcela ísť do stajní za Auberonom, ale pred dubovými dverami, ktoré viedli von, ju niekto oslovil: „Vaše lordstvo?“
Obrátila sa a stretla sa s pohľadom starého majordóma. Prekvapil ju však jeho výraz. Bol neistý a snažil sa jej nehľadieť do očí.
„Áno?“ Jej hlas bol odmeraný, lebo od toho incidentu v kuchyni, keď bol Scott v bezvedomí, bol pre ňu Christopher vzduch.
„Ja... chcel by som vám niečo... povedať... smiem?“ pozrel na ňu s prosbou v očiach.
Angela nemo prikývla a ďalej si ho podozrievavo prezerala. Ak ju bude zase urážať, tak uvidí.
„Cítim povinnosť sa vám ospravedlniť,“ povedal ťažko, akoby mu robilo veľké problémy tie slová vôbec vysloviť.
„Trochu neskoro, nemáte taký pocit, Christopher?“ poznamenala odmerane.
„Máte pravdu a viem, že máte plné právo ma už nadobro odsúdiť, ale prosím vás, aby ste sa znížili k tomu, že sa vžijete do mojich myšlienok,“ prosil úpenlivo a Angela ho takého pokorného ešte nikdy nevidela. „Prišli ste sem a odvtedy ste sa s jeho lordstvom iba hádali. Videl som, že býva často utrápený a obviňoval som z toho vás. Teraz už viem, že to nie je pravda. Keby ste ho nenávideli, nikdy by ste mu nezachránili život...“
„Koľko ráz vám mám všetkým hovoriť, že som nič také neurobila??“ vzdychla si netrpezlivo. „Iba som sa oňho starala!“
„Ale nebyť vaše starostlivosti, už by tu nebol,“ tvrdil Christopher. „A ja mám jeho lordstvo veľmi rád. Dnes som ho videl celého rozžiareného a tuším, že príčinou jeho šťastia ste boli vy, vaše lordstvo. Len o jedno vás prosím, odpusťte mi. A ja vám budem verne slúžiť až do konca svojho života.“
Angela sa zatvárila nerozhodne a pozrela do tváre mužovi, ktorý ju urazil tak, ako ešte nikto. Napriek tomu sa však znížil k tomu, aby sa ponižoval a priznal si chybu...
„Už neproste, Christopher. Odpúšťam vám,“ povedala Angela pomaly a aby sa naňho už nemusela pozerať, vyšla von.
Nevidela už majordómov vďačný pohľad.

Angela voša do stajní a ihneď zamierila k Pruine, ktorá radostne zafŕkala, keď ju zbadala. S úsmevom ju pohladila.
„Dobrý deň, vaše lordstvo,“ ozvalo sa kdesi spoza jej chrbta.
Otočila sa, ale už aj predtým spoznala ten hlas. „Aj vám, Auberon.“
Hlavný koniar sa prívetivo usmieval. „Nemôžem si nevšimnúť vaše žiariace oči, vaše lordstvo.“
Angela sa trochu začervenala, pretože si myslela, že Auberon vie o minulých dvoch nociach. Vzápätí sa však zahriakla, pretože to nemal odkiaľ vedieť. Určite to nemala napísané na čele!
„Mám dobrú náladu,“ usmiala sa.
S Auberonom zostala zvyšok predpoludnia a skoro poobede sa rozhodla ísť si zajazdiť na Pruine. Už si ani nepamätala, kedy naposledy si takto vyšla.
Auberon jej trochu s obavami osedlal kobylu a až keď ho ubezpečila, že pri najmenšom šuchote sa hneď zvrtne a pricvála naspäť, ju pustil.
Najprv Pruinu popchla do rýchleho cvalu, aby sa trochu uvoľnila a prevetrala si hlavu, potom potiahla uzdu a nechala kobylu, nech ju zavedie, kam má chuť. Tá prišla k ovocnému sadu, ktorý bol kedysi plný kvetov a krásnej vône. Teraz tu rástlo ovocie všetkých možných druhov, ale Angele sa tu nechcelo zostať. Mala chuť si ešte trochu zajazdiť. Preto sebe aj kobyle odtrhla dve jablká, Pruina ho hneď zožrala, ona si z neho pomaly odkusovala.
Angela sa tak zamyslela, že keď si uvedomila, že ju kobyla vedie do lesa, boli už dávno v ňom. Zastavila ju teda a zosadla. Priviazala Pruinu o neďaleký strom. Sama si sadla k veľkému dubu a oprela sa oň.
Prebudila sa až na akýsi dupot. Slnko bolo už veľmi blízko obzoru a ona si prekvapene uvedomila, že zaspala aj na niekoľko hodín. Vstala, no musela sa zachytiť stromu, pretože sa jej z prudkého pohybu zakrútila hlava. Dupot bol čoraz bližšie a ona si uvedomila, že sú to kopytá nejakého veľkého koňa. Obzrela sa, aby zistila, čo je s Pruinou a na jej veľkú úľavu zbadala, že stojí pri strome a oči má zavreté. Nepochybne zaspala aj ona.
Angela zažmurkala, aby prebrala unavené oči a vyšla z lesa, pretože s Pruinou zostali len na jeho okraji. Pozrela sa smerom, odkiaľ vychádzali tie zvuky a zbadala mohutného tmavého koňa a na ňom vysokého jazdca. Nevidela mu do tváre, pretože za jeho chrbtom zapadalo slnko. Postupne sa však približoval a aj on ju zbadal. Ešte viac popchol koňa a zamieril k nej.
Keď bol už veľmi blízko, zoskočil z koňa a rozbehol sa k nej. Angela stihla zaregistrovať len hnedé vlasy a zelené oči a vzápätí sa na ňu vrhol.
Nemohla lapiť dych, tak silno ju zvieral, potom sa od nej odtrhol a prudko sa nadýchol. „Angela!! Čo to má znamenať?! Toto už nikdy nespravíš, rozumieš?!“ kričal jej manžel, schmatol ju za plecia a zatriasol ňou.
„Zakazujem ti niekam chodiť!“ zvolal nahnevane.
„Čože??“ vyvalila oči, lebo jej akosi unikol význam jeho slov.
„Ako som povedal. Odteraz zostaneš iba doma a...“
„Tak to teda nie! Nemysli si, že mi budeš rozkazovať, Scott!“ ohradila sa pobúrene a odtisla ho od seba.
Zostal stáť na meter od nej a pozeral do jej vzdorovitých očí. Ťažko sa nadychoval a zase vydychoval, pretože od rýchleho cvalu sa zadychčal. A potom mu plecia ovisli a on rezignoval. Natiahol ruky a ešte raz si ju pritisol k sebe.
„Scott! No tak pusť ma!“
„Nie, nepustím,“ pokrútil hlavou a nepustil ju.
„Nemôžem dýchať!“
Trochu ju popustil, ale neodtiahol sa od nej. Ďalej ju držal okolo pása a obijímal ju. „Ani nevieš, ako strašne som sa zľakol, keď mi Auberon povedal, že si preč od obeda. Toto mi už nikdy neurob, miláčik. Prosím ťa,“ šepkal jej do vlasov, ktoré sa uvoľnili z drdolu a teraz jej splývali na chrbát.
Jeho slová ju upokojili, prestala sa brániť a stislo jej srdce, keď si uvedomila, že by asi bola takisto vystrašená, keby sa Scott dlho nevracal.
„Už nikdy, sľubujem,“ šepla a trochu sa od neho odtisla, aby ho mohla pobozkať. O chvíľu sa už obaja upokojili a ona nenápadne kráčala dozadu, až sa ocitli na mäkkej zemi a lístí, na ktorú v objatí klesli. Vyzliekol si kabát a rozprestrel ho na zemi. Potom ju naň položil a tam, krytí stromami a lesným kobercom, sa pomilovali.