Fortuna XXXV.kapitola

XXXV.kapitola - Predtucha

Angela veľmi rýchlo prišla na chuť manželskému životu a rozhodne si ho užívala. So Scottom trávili veľa času, vlastne všetok čas, ktorý nepracoval, alebo ktorý nestrávila s Melissou. Chodievali na dlhé prechádzky na koňoch, niekedy šli pešo ruka v ruke, ale najradšej zo všetkého boli zahrabaní v posteli a vymýšľali. Angela bola taká šťastná, až sa niekedy bála, či to nie je len sen a či sa jedného krásneho dňa neprebudí a jej milujúci manžel bude naspäť mrzutý ako predtým. Scott jej však každým dňom dokazoval, že sa tak nestane – nosil jej kvety, kupoval jej najdrahšie látky na šaty, chodieval s ňou na plesy len preto, aby sa pochválil, akú nádhernú manželku má. Angela sa jeho počínaniu len smiala a s radosťou plnila všetky jeho rozmary. Iba niekedy zosmutnela, keď si uvedomila, že sa okrem Melissy nemôže so svojím šťastím s nikým podeliť. Jej rodina jej bola tak veľmi vzdialená, akoby sa nikdy ani nepoznali. Vídala ich iba zriedkavo a aj to iba na plesoch a oslavách. Vtedy sa od nich odvracala a jej rodičia robili to isté. Po Robbiem akoby sa zľahla zem, koniec koncov, tak tomu bývalo vždy. Vyparil sa ktovie kam na ktovie koľko dní a nedal o sebe vedieť jediným listom.
Ale aj keď ju niekedy napadli tieto smutné myšlienky, Scott jej dlho nedovolil sa trápiť. Donekonečna jej opakoval, že ju ľúbi a vystačia si aj sami.
A tak sa stalo, že vďaka tomuto šťastiu jej aj čas ubiehal rýchlejšie. August sa prehupol do septembra, september do októbra a ten už priniesol aj chladnejšie dni a svojím ľadovým vetrom odniesol posledné slnečné lúče. Počasie zostalo sychravé a veľmi upršané. Nemalo zmysel niekam chodiť a Angela so Scottom si na koni vychádzali čoraz zriedkavejšie.
Veľmi im to nevadilo, lebo takto mali aspoň menej nevítaných návštev a ešte viac času pre seba.
Jedného dňa sa Angela zobudila veľmi skoro. Cítila sa dosť stiesnene, akoby sa práve v tento deň mala dozvedieť niečo nepríjemné. Miatla ju akási zlá predtucha. Pozrela na Scotta, ktorý ešte hlboko spal. Jeho ruka spočínala na jej boku a tisla si ju k sebe. V noci sa ako vždy krásne pomilovali a potom zaspali v objatí.
Opatrne odsunula jeho ruku a vstala z postele. A aj keď večer mali v kozube zapálený oheň, ten už dávno vyhasol a v miestnosti bola zima, ktorú predtým necítila, pretože ju hrialo manželovo objatie. Striasla sa a rýchlo si obliekla teplý župan. Obula si kožušinové papuče a podišla k oknu, aby sa presvedčila, že už zase prší a obloha je zatiahnutá. V jednom sa nemýlila – vonku skutočne nebolo veľa vidieť, no ani zďaleka nepršalo. To, čo padalo z oblohy nebol dážď, ale sneh!
Srdce sa jej rozbúchalo a zostala nehybne stáť, nevediac sa na tú nádheru vynadívať. Sneh mala rada už od detstva. Akosi ju uchvátil ten pohľad na krajinu, ktorú pokrylo biele páperie, ktoré aj keď bolo veľmi studené, spravilo z ľudského sveta, svet rozprávkový.
Musela od radosti asi vydať nejaký zvuk, pretože sa za ňou ozvalo akési zamrmlanie.
„Čo sa deje?“ ozval sa Scottov rozospatý a trochu mrzutý hlas, že ho tak skoro prebudili.
A skutočne bolo tak skoro ráno, že bola ešte tma a krajinu osvecoval len sneh.
„Prepáč,“ zašepkala a znovu sa zadívala kamsi do diaľky.
„Čo robíš?“ spýtal sa trochu zvedavo, keď videl, že do postele sa nemieni vrátiť.
„Poď sa pozrieť,“ vyzvala ho a usmiala sa.
Scott videl jej žiariace oči, ale akosi sa mu z teplej postele vstávať nechcelo. „Je to také dôležité?“
Angela neodpovedala a odvrátila od neho zrak. Vzdychol si, lebo ju naozaj nechcel uraziť. Zdalo sa, že sa jej to trochu dotklo.
S netrpezlivým povzdychom sa postavil a tak, ako ho Boh stvoril podišiel až k nej. Oči mu zasvietili, keď zbadal biele svetlo pred sebou.
„Je to krásne, však?“ zašepkala.
„Mhm,“ zamrmlal a zozadu ju objal. Oprela sa oňho chrbtom a nekonečne dlho len pozorovali rozprávku, ktorá sa pred nimi zjavila zo dňa na deň.
„Poď do postele,“ pošepol jej do ucha a ona sa nenechala dlho prehovárať.

Angela po druhý raz vstala oveľa neskôr a pokrútila hlavou, keď videla, že Scott ešte stále spí. Včera jej síce povedal, že dnes zostane celý deň doma, ale rozhodne by si nepomyslela, že celý deň prespí!
Odfrkla si a po tom, ako sa umyla, obliekla si teplé tmavomodré šaty a okolo krku si uviazala šálik. V dome bolo veľmi chladno a ona nechcela riskovať, že prechladne. Vlasy si nechala rozpustené, vlastne si ich už veľmi dávno nezviazala do drdolu. Scott jej neraz povedal, že zbožňuje jej vlasy a najviac sa mu páčia, keď jej splývajú na chrbát. A tak vyhovela jeho prianiu a nezväzovala si ich.
Teraz potichučky vyšla z izby a zakrádala sa po chodbe ako najtichšie vedela. Opatrne zišla po schodoch dolu a ako každé ráno sa usmiala na Christophera, ktorý sa jej úctivo poklonil.
„Dobré ráno.“
„Dobré ráno, vaše lordstvo,“ usmial sa prívetivo. „Ako ste sa vyspali?“
„Veľmi dobre, ďakujem. Povedzte, Christopher, boli ste už vonku?“
„Nie, madam. Čo by som tam robil? Je tam strašne zima,“ posťažoval sa a keď mu prezradila svoj zámer, ísť si dnes zajazdiť na koni, dokonca sa zhrozil: „Nemôžem vás pustiť, vaše lordstvo! Ochoriete a potom si budem dávať za vinu, že som vám také niečo dovolil! Prisahám, že vám to nedovolím a od týchto dverí sa ani nepohnem!“
„Ale no tak, Christopher. Veľa služobnícva je teraz vonku a pracuje. Neviem, prečo by som nemohla ísť aj ja,“ krútila hlavou.
„Pretože nechcem byť potom zodpovedný za váš zdravotný stav. Jeho lordstvo, teda prepáčte za ten výraz, by ma asi zabilo, keby sa vám niečo stalo kvôli mojej nedbalosti,“ vyhlásil majordómus a zatváril sa veľmi neprístupne.
„Prikazujem vám, Christopher, aby ste ma ihneď pustili,“ prísne zovrela pery do uzulinkej čiary.
„Je mi to ľúto, vaše lordstvo, ale teraz vám nemôžem vyhovieť,“ pokrútil hlavou a postavil sa pred dvere ako socha.
Netrpezlivo si povzdychla a skúsila ešte posledný úskok: „Ak ma nepustíte, Christopher, už nikdy s vami neprehovorím!“
„Myslím, že budem musieť riskovať aj vaše mlčanie. Hriať ma bude myšlienka, že ste v poriadku,“ vyhlásil.
Angela sa bez ďalších slov zvrtla a radšej odišla do knižnice, len aby sa niečím zamestnala. No aj tak jej oči neprestajne zabiehali k oknu a ľutovala, že sa s Christopherom nehádala viac.

Asi tak o dve hodiny vošiel do miestnosti Scott a zdalo sa, že ho neprekvapilo, že je jeho manželka tam.
Podišiel k nej, ale z nejakých neznámych príčin sa odtiahla a ďalej civela kamsi von z okna.
Zamračil sa. „Stalo sa niečo?“
„Všetko je v poriadku,“ odsekla.
Netrpezlivo si vzdychol a vzal jej tvár do dlaní. Obrátil si ju k sebe, aby mu pozerala do očí. „Tak ešte raz: čo sa stalo?“
Vzdorovito mu hľadela do očí, ale nakoniec mlčanie prerušila ona: „Chcela som ísť von,“ zamrmlala ako malé dieťa, ktorému vzali hračku.
„V tejto zime?“
Zatskala a odstrčila ho. Bol rovnaký ako Christopher.
„Doma som mohla ísť von, kedy som chcela!“ zvolala.
Zažmurkal. „Myslel som, že tu si doma.“
„Ty vieš ako to myslím!“
„To teda neviem!“
Zvesila hlavu a podišla k nemu. Oprela sa o jeho hruď.
„V posledných dňoch si akási náladová, nemyslíš?“ riekol.
„Necítim sa dobre. Ráno som mala zlú predtuchu. Zviera mi žalúdok a som si istá, že sa niečo stane a...“
„To sú len tvoje predstavy, Angie,“ upokojoval ju a objal ju.
„Možno, ale ten pocit ma už dlho neopúšťa. Akoby... akoby sa o chvíľu mal zrútiť celý môj doterajší svet...“ zlomil sa jej hlas a cítila, že všetok jej doterajší strach sa z nej vyplavuje na povrch.
„Prečo to hovoríš?“ pozorne sa na ňu zadíval.
„Aj vtedy, keď mi mal otec oznámiť, že sa budem vydávať, som tie pocity mala. Ale tentoraz chcem ešte menej, aby sa niečo zmenilo. Prosím ťa, Scott, sľúb mi, že ma neprestaneš milovať,“ hovorila naliehavo. „Veľmi ťa prosím!“
„Neviem, prečo vôbec chceš, aby som ti to sľúbil. Vieš predsa, že...“
„Prosím,“ uprela naňho svoje modré vystrašené oči.
Videl na nej, že sa naozaj bojí, preto si ju pritisol k sebe a zašepkal: „Prisahám, že ťa nikdy neopustím. Budem ťa navždy milovať.“
trochu pookriala a keď začula jeho ďalšie slová, upokojila sa úplne: „A čo keby sme teraz šli von a trochu sa prešli? Priznám sa, že aj ja som kedysi miloval sneh,“ navrhol s úsmevom a ona s nadšením súhlasila.
Nakoniec skončili vonku trochu ďalej za domom a so smiechom sa váľali v snehu. Angela urobila nádherného anjela a Scott robil všelijaké figúry, len aby ju rozosmial. Bola taká veselá aká bývala predtým. Potom ju začal naháňať a keď ju dostihol, stiahol ju na zem. Rozosmiala sa, ale vzápätí na ňu zaútočil perami a im odrazu bolo teplo a akosi obaja zatúžili byť v istej miestnosti v dome.
Nedočkavo ju zdvihol zo zeme a vzal do náručia. Smiala sa, keď sa s ňou rozbehol k domu a možno by to bol jeden z najkrajších dní, ktoré so Scottom strávila, keby na schodoch nezbadala akéhosi neznámeho sluhu.
Mal na sebe kožušinu a pod ňou uniformu, na ktorej boli farby jej tak veľmi známe. Vymanila sa zo Scottovho objatia a rýchlo zamierila k staršiemu sluhovi.
„Dobrý deň, vaše lordstvo,“ podzravil ju a uklonil sa. To isté spravil, keď k nim podišiel aj Scott.
„Dobrý deň,“ odzdravila aj Angela a premeriavala si ho. Nepoznala ho, ale bolo isté, že je to sluha jej otca. Tie farby – žltú a hnedú – by spoznala všade.
„Mám pre vás veľmi naliehavý odkaz, vaše lordstvo,“ ihneď sa pustil do reči muž.
Angela mu trochu s obavami pokynula, aby pokračoval.
Sluha sa nadýchol a povedal: „Jeho lordstvo, lord Johnson, ma požiadal, aby som vás priviedol. Je veľmi chorý a obáva sa, že už onedlho zomrie.“
Angele stislo srdce a na okamih vyzerala, že omdlie.