Fortuna XXXVI.kapitola

XXXVI.kapitola - Pochybnosti

„Angela?? Čo je ti?“ vydesil sa Scott. Chytil ju za plecia a mierne ňou zatriasol, keď neodpovedala.
Ona ho však nepočúvala. Vytrhla sa mu a obrátila sa na zvestovateľa tej desivej správy.
„Prosím vás, povedzte mi všetko. Potrebujem to vedieť!“ uprela naňho naliehavé oči.
„Je mi to veľmi ľúto, vaše lordstvo,“ sluha vyzeral, že je úprimný a naozaj to myslí vážne, „ale nič viac neviem. Nepracujem na panstve, ale v inej rezidencii a jeho lordstvo poslalo práve mňa preto, že ostatní mali iné povinnosti. Nechce nikoho znepokojovať, ale kládol mi na srdce, aby som vás priviedol.“
Odrazu Angela ustúpila o krok dozadu a vyzerala, akoby ju niečo ochromilo. Pohľad sa jej zahmlil a strach a úzkosť kamsi zmizli. V myšlienkach sa preniesla o pol roka dozadu a videla samu seba, ako ho prosí, aby ju ušetril a nevydával za Scotta Baileyho.Videla tiež, ako skoro dal zabiť Jima! A potom za celý ten dlhý čas... ani jeden list... ani jediný pozdrav kdesi na plese. Úplne ju ignoroval a teraz sa opovažuje prosiť, aby k nemu prišla?!
„Odkážte jeho lordstvu, že neprídem,“ ozvala sa zrazu ľadovým hlasom. „A ešte mu povedzte, že sa nemusí unúvať a posielať sem niekoho ďalšieho. Želám mu, aby umrel v pokoji, ale bez môjho odpustenia!“
Po týchto slovách sa zvrtla a odkráčala dovnútra.
„Ale vaše lordstvo...“ začal sluha zmätene, keďže si myslel, že lady hneď pôjde s ním.
„Teraz ju nechajte. Potrebuje pokoj,“ prerušil ho Scott.
„Och, ale vaše lordstvo, iste chápete, že keď prídem s takýmto odkazom, môžem si okamžite pobaliť veci!“ zakvílil sluha zúfalo.
„To je mi ľúto. Povedal som svoje a trvám na tom. Prajem vám príjemný deň,“ rozlúčil sa s ním Scott chladne a vošiel do domu.
„Božemôj!! To sú vždy vaši pánovia takí povýšeneckí a nevychovaní?!“ zaútočil posol.
Christopher pohŕdavo nadvihol bradu a povedal: „Myslím, že by ste už mali ísť, pane. Lebo ak nie, sám vás odtiaľto vyhodím!“
A tiež sa zvrtol na podpätku a odkráčal.
Sluha len neveriacky krútil hlavou a potom sa so smutne zvesenou hlavou pobral na panstvo Johnsonovcov.

„Angie?“ zaklopal Scott na dvere do ich, teraz už spoločných, komnát.
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Angie! No tak, potrebujem s tebou hovoriť. Mali by sme sa porozprávať...“
Chvíľu sa započúval, opäť ticho.
„Doparoma, Angela! Ak okamžite neotvoríš, budem musieť tie dvere vyraziť!“ vyhrážal sa.
Ani to mu však nepomohlo. Nezačul žiadny zvuk. V izbe panovalo priam mŕtvolné ticho.
„No tak... Angie... prosím ťa...“ zašepkal a v tom ju zrazu začul hovoriť: „Nechcem sa s tebou rozprávať, Scott. Nechaj ma.“
Hovorila akoby neprítomným hlasom a Scott sa už začínal báť. Vedel, že ich manželstvo nezačalo veľmi dobre a postupne sa zlé okamihy len stupňovali... tie krásne chvíle nemohli nahradiť dni plné hádok. Dva mesiace sa nemôžu merať so šiestimi!!
„Prosím ťa... otvor mi,“ žiadal slabým hlasom.
„Nemôžem, Scott...“
„Prečo??“ zabúchal päsťami do dverí. Prečo s ním ten smútok nemôže zdieľať rovnako ako radosť?? Prečo??
„Nechcem s tebou hovoriť,“ zopakovala.
„Sľúb mi, že... že nebudeš konať unáhlene! Sľúb mi to!“
„Kvôli otcovi sa nezabijem, nemaj strach,“ šepla, až to skoro prepočul.
Od tej chvíle s ním už nekomunikovala. Mohol hovoriť, čo chcel, stále mlčala. Nakoniec to vzdal a šiel do pracovne, aby vybavil aspoň niečo z vecí, ktoré si na dnes naplánoval. Jeho myšlienky však stále zalietali k jeho žene a jeho strach čoraz viac rástol.

Angela začula tiché kroky a vedela, že Scott odišiel. Trochu chrapľavo sa nadýchla a zase vydýchla. Cítila, že by už dlho nevydržala a možno by mu aj otvorila. To však nemohla. Nemohla sa mu pozrieť do očí, keď si práve v tomto okamihu premietala tie strašné veci, ktoré si vykričali. Nemohla mu jednoducho povedať, že si zase spomenula na tie chvíle a že príliš rýchlo na všetko zabudla. To jednoducho nemohla...
Aj keď v duchu vedela, že Scotta naozaj ľúbi a hádam nikdy nikoho nemilovala viac, potrebovala byť teraz sama. Sama so svojimi myšlienkami a pocitmi.
Znovu a znovu sa pred ňou zjavoval ten moment, kedy jej otec oznámil sobáš. Odsúdil ju tak na šesť mesiacov večných a nikdy neutíchajúcich hádok. Šesť dlhých mesiacov ponižovania, zhadzovania a... veď on ju vlastne vydal za netvora!!
Neustále sa v duchu karhala za tieto myšlienky a hovorila si, že Scott sa predsa zmenil a všetko sa obrátilo na lepšie, no kdesi v duchu tušila, že to tak nie je.. mala príliš veľa zlých snov, v ktorých jej zase nadával a zhadzoval ju dokonca aj v spoločnosti. Príliš veľakrát sa zobudila a myslela si, že vedľa seba nájde zmeneného človeka... dokonca skoro ani nie človeka. Lebo každý človek má city a on ich vtedy rozhodne nemal!
Povzdychla si a schúlila sa v kresle. Takto aj zaspala.

Prebudila sa až kedysi nadránom. Cítila sa celá dolámaná, ale predsa len si aspoň oddýchla. V izbe bola strašná zima a ona bola skrehnutá až do špiku kostí. Vstala a zakašľala. Už len to by jej chýbalo, aby teraz bola chorá!
Podišla k šatníku a vytiahla odtiaľ hnedé šaty, najteplejšie, aké mala. Okolo krku si ešte omotala vlnený šál a vlasy si zopla do drdolu.
Na to, že bola taká rozrušená, sa u nej prejavil až priveľký hlad a tak sa rozhodla, že zíde na raňajky.
Keď schádzala dolu schodmi, všade bola ešte tma. Vedela, že aj služobníctvo je hore asi len veľmi krátko. Zišla aj posledný schod a ocitla sa na mieste, kde sa stretali štyri dlhé chodby. Zadívala sa do jednej, až priveľmi známej, a uvedomila si, že tým, že sa zamkla, vlastne vyhnala Scotta z jeho vlastnej spálne. Pustila sa teda tmavou chodbou, ktorú lemovali len obrazy, až nakoniec zastala pred starými, ale predsa len stále majestnátnymi dverami. Opatrne ich otvorila a nakukla dovnútra.
Pohľad, ktorý sa jej naskytol jej na chvíľu zahmlil zrak. Zbadala totiž Scotta sediaceho v kresle, pričom hlavu mal položenú na stole. Zrejme zaspal pri práci. A vtedy, keď ho takto zbadala, sa odrazu všetky pochybnosti vytratili a ona si uvedomila, že už nikdy nechce stráviť noc bez jeho objatia, už nikdy nechce byť takáto opustená.
Potichu podišla až k nemu a zastala si za ním. Jemne sa mu roztrasenou rukou dotkla vlasov a pohladila ich. Boli také jemné...
Odrazu sa strhol a prudko sa posadil. Stiahla ruku a preglgla.
Chvíľu sa iba obzeral okolo seba, potom sa bleskovo zvrtol a posavil sa. Zdalo sa, že je prekvapený, že ju vidí.
„Angela?“ zašepkal.
Pokúsila sa o úsmev, ale jej pery sa skrútili iba do akejsi grimasy.
Chvíľu tam len stál a hľadel jej do očí, potom si ju pritiahol k sebe a silno objal. So slzami v očaiach mu objatie opätovala.
„Myslel som, že... nevedel som, čo je s tebou... bál som sa,“ šepkal jej Scott do vlasov.
„Som v poriadku. Všetko bude v dobré.“
„Nie, nebude,“ povedal odrazu a odtiahol sa od nej.
Zažmurkala. „Prečo...“
„Ako si sa rozhodla v tej veci s tvojím otcom?“
Zmeravela a odstúpila od neho. „Myslela som, že chápeš moje dôvody!“ prehovorila trochu pobúrene.
„Nie, po pravde, nie.“
„Čo tým myslíš?“ zagánila naňho.
„Vôbec si za ten čas nepochopila, Angela, že nebyť tvojho otca nikdy by sme sa neboli stretli? Nikdy by sme neboli manželmi a...“
„Aha! Takže o toto ti ide?! Chceš mi pripomínať tie strašné chvíle, ktoré som tu zažila?!“ jej hruď sa prudko nadvihovala a zase klesala.
„Nie! Chcem ti pripomenúť tie nádherné okamihy, ktoré sme spolu zažili, Angie. Veď sa predsa milujeme... či nie?“
„Muž, ktorý ma miluje, by ma nikdy neposielal za ďalším, ktorý mi tak veľmi ublížil. Nikdy!“ vykríkla a po lícach jej začali stekať prvé slzy.
„Angie! Uvažuj! Nikdy by som nedovolil, aby si trpela, ale pochop, že toto je záležitosť, ktorú s otcom nemáš vyjasnenú a v podstate nevieš, čo ho k tomu rozhodnutiu viedlo! Ja nemám také šťastie, ako ty. Mňa otec nikdy neľúbil. Bol som len ďalší nástupca z rodu Baileyovcov, ktorý sa narodil len preto, aby tento rod nevymrel!!“ vyhŕkol a zúfalo si prehrabol vlasy, takže zostali ešte strapatejšie.
„Keby ma otec miloval, nikdy by ma nepredal! To je moje posledné slovo!“ vykríkla a kráčala k dverám.
„Angela...“ schmatol ju za lakeť, ale ona sa mu vytrhla a rozbehla sa naspäť do ich izby. Hlad ju za ten čas celkom prešiel. Dokonca nebola schopná ani uvažovať.