Fortuna XXXVII.kapitola

XXXVII.kapitola - Cesta domov

Angela stála pri okne a pozorovala krajinu pred sebou. Už nebola pokrytá panenským bielym páperím, teraz sa z oblohy valili obrovské dažďové kvapky a všetka biela pokrývka sa stratila v nedohľadne. Angela mala pocit, akoby počasie vyjadrovalo jej pravé pocity. Od rána už totiž s manželom neprehovorila. Utiahla sa do svojich predošlých komnát, aby sa mal kde vyspať a našťastie ju už neobťažoval. Asi vytušil, že potrebuje byť sama.
Avšak aj tak nemohla byť po jeho raňajších slovách pokojná. Neustále v hlave počula jeho hlas, ktorý hovoril: Otec ťa mal rád, ja som nemal také šťastie... staral sa o teba... miloval ťa veľmi dlhý čas a dal ti skutočne všetko... a teraz umiera... musíte si to konečne raz a navždy vyjasniť... budeš ľutovať, že si to neurobila...
Bola zúfalá a myslela si, že sa asi zblázni, no cítila sa aj veľmi zmätená. Všetko bolo odrazu inak. Už k nemu necítila zlosť. Potrebovala vedieť, čo ho viedlo k tomu, aby ju vydal za úplne cudzieho človeka a navyše so zlou povesťou... musela to zistiť!
Preto o polnoci vyšla z izby a vydala sa v ústrety tomu, čo bolo pre ňu pripravené už veľmi dávno. V ústrety pravde...

Scott sa prebudil uprostred noci na veľmi zlý pocit. Vstal a zadíval sa von. Obloha bola plná čiernych mrakov a lialo skutočne strašne. S nepríjemným pocitom podišiel k dverám, ktoré viedli do ladyiných komnát a pokúsil sa ich otvoriť. Na jeho prekvapenie boli otvorené! Zrejme na ne Angela zabudla.
S jemným úsmevom na perách vstúpil potichučky dovnútra len aby sa presvedčil, či je v poriadku a aby aspoň na okamih videl jej uvoľnenú tvár pri spánku. Lenže problémom bolo, že ju nikde nevidel. Neležala v posteli, tá bola nedotknutá, dokonca nesedela ani v jej obľúbenom kresle pri okne a nenašiel ju ani v kúpeľni!
Strach mu zovrel srdce a rozbehol sa s krikom dolu schodmi. O chvíľu už boli všetci pripravení, aby lady našli. Niekoľko desiatok mužov sa vydalo prečesávať okolie v tom hroznom lejaku.

Angela sa pevnejšie zakrútila do čierneho plášťa. Vďaka nemu a kapucni nebola ešte premoknutá, avšak aj tak bola zmrznutá až do špiku kostí. Zrýchlila krok, teraz už skoro bežala. Bože, koľko ju to len stálo námahy, aby sa vydala za otcom! Rozhodne sa teraz nemienila vrátiť len preto, aby si to ráno opäť rozmyslela. Nie! Musela sa k nemu dostať hneď a zaraz!
A tak sa niekoľko hodín plahočila lesom, ktorý sa pomaly menil na jednu obrovskú barinu. Netušila, že niekoľko kilometrov za ňou prehľadávajú okolie panstva muži a hľadajú ju s nasadením vlastného zdravia... nevnímala vôbec nič... v hlave mala jediný cieľ – dostať sa k otcovi.
K povedomému lesu sa dostala až kedysi nadránom. Prestalo pršať a obloha pomaličky začínala blednúť. Pustila sa do predierania sa lesom a raz sa jej dokonca zazdalo, že vidí známe miesto.
Pri poslednom strome sa od úľavy skoro zosypala. Zbadala totiž pred sebou obrovský panský dom, v ktorom prežila toľko rokov... toľko bezstarostných a šťastných chvíľ... ktoré sa však vytratili jediným otcovým mávnutím rukou.
Vyčerpaná sa dotackala k dverám a zabúchala na ne. Otvoril jej užasnutý majordómus, ktorý ju tak veľmi dobre poznal. Bol na panstve jej otca už od jej narodenia.
„Kto ste?!“ zavrčal nevrlo, pretože si zrejme myslel, že je nejaká tuláčka.
S nasadením posledných síl si sňala kapucňu.
„Och, lady Angela!! Preboha, čo vám je??“ vyvalil oči.
Chcela niečo odpovedať, ale telo ju zradilo a ona sa zosunula na zem rovno pri jeho nohách.
„Panebože!! Pomôžte mi! Pomóc!“ kričal starý majordómus a rýchlo si k nej čupol.

„Dobrý deň, pane,“ povedal starý sluha potichu a podišiel k veľkej posteli jeho pána.
„Aj vám,“ zachrapčal Edward Johnson.
„Ako vám je, pane?“ pýtal sa sluha ustarostene.
„Veľmi dobre vieš, že nie veľmi dobre...“ odvetil Edward unaveným hlasom a napil sa čaju, ktorý mu muž doniesol.
„Pane... musím vám niečo povedať,“ začal sluha neisto.
„Čo sa deje, Stanley?“ zamračil sa Edward.
„Myslím, že to budete považovať za dobrú správu, pane.“
„Tak? Povieš mi to už konečne, Stanley?“ netrpezlivo sa spytoval lord. Edward Johnson bol vždy veľmi nepokojný človek. Musel večne niečo robiť, inak sa cítil nepotrebný. Toto pomalé umieranie ho zabíjalo viac, ako samotná smrť.
„V noci prišla lady Jo... vlastne Baileyová,“ odvetil Stanley.
„Čo by tu chcela?“ nechápal Edward.
„Mladšia lady Baileyová,“ poopravil sa sluha.
Edwardova tvár v okamihu nadobudla zo zamračeného výrazu, výraz radostný.
„Och, a prečo si mi to nepovedal skôr?? Ihneď mi ju priveď! Musím sa s ňou porozprávať o toľkých veciach, Stanley! No tak, choď a povedz jej, nech príde za mnou!“
„Jej lordstvo ešte spí. Pane, v noci strašne pršalo. Všetci sme nemohli uveriť tomu, že to vôbec prežila.“
„Preboha!“ vydesil sa lord. „Musím ísť za ňou!“
„Nie, pane, vy nesmiete vstávať z postele. Lady Baileyová je v poriadku, iba spí. Bol tu už aj lekár,“ vysvetľoval sluha rýchlo.
„Och, moja jediná dcéra kvôli mne skoro umrela! Najprv jej zničím život a potom...“ vzlykal Edward, pretože pred smrťou cítil množstvo výčitiek. Vedel, že najviac ublížil jej svojím nerozvážnym konaním. Príliš ho zaslepila túžba po lepšom živote.
Sluha pozeral na svojho vzlykajúceho pána a cítil veľkú bezmocnosť. Vedel, že pán odíde, ale je len na milosrdnosti jeho dcéry, či odíde v pokoji.

Angela sa zobudila vo veľkej miestnosti, do ktorej prenikali slabé jesenné lúče slnka. Trochu ju pobolievala hlava, no nič nenaznačovalo tomu, že nie je v poriadku. Tá strašná noc sa jej zdala skôr ako sen, než skutočnosť.
„Vaše lordstvo?“ ozval sa niekde pri nej tenký hlások.
Trochu sa strhla a keď pootočila hlavu, zbadala mladé dievča, ako na ňu bojazlivo hľadí. Vyzerala podobne ako Bella v prvé dni.
„Kto si?“ spýtala sa slabým hlasom.
„Volám sa Mary, vaše lordstvo. A mám vás tu strážiť, až kým sa neprebudíte. Viete, včera ste k nám prišli vo veľmi zlom stave a všetci sme sa báli, aby sa vám niečo nestalo,“ vychrlila dievčina a svojimi veľkými zvedavými očami Angelu pozorovala.
„Som na... panstve Johnsonovcov?“ spýtala sa Angela neisto.
„Áno, vaše lordstvo,“ prikývla Mary.
Odrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere a dovnútra vstúpil mladší sluha s podnosom, na ktorom bol horúci čaj a nejaké domáce koláčiky, z ktorých sa ešte parilo.
„Dobrý deň, lady Baileyová,“ usmial sa, keď videl, že Angela je už hore.
Potom sa obrátil na Mary: „Môžeš už odísť.“
Tá trochu smutne vstala a vrelo sa s milou lady rozlúčila.
„Lady Baileyová,“ oslovil ju sluha, keď sa za Mary zatvorili dvere. „Musím sa vám predstaviť – volám sa Stanley Marshall a pracujem pre vášho otca. Som jeho najoddanejší služobník.“ Prešiel celou miestnosťou až k posteli a položil podnos na stolík vedľa nej.
„Teší ma.“
„Aj mňa, a to veľmi. Lord Johnson mi o vás toľko rozprával. Veľmi vás chcel vidieť. Viete, jeho lordstvo už nemá veľa času,“ hovoril Stanley smutne.
„To už som počula,“ prerušila ho Angela. „Prišla som len preto, aby som sa dozvedela, čo odo mňa chce. A preto hneď teraz vstanem a idem za ním, aby som sa čím skôr mohla vrátiť do „skutočného“ domova,“ zdôraznila slovíčko sktučný a chystala sa vstať.
„Myslel som, že si ešte chvíľu odpočiniete, ale máte pravdu. Asi bude lepšie, keď sa s lordom porozprávate hneď. Neviem, koľko času mu ešte zostáva,“ prikyvoval sluha.
„Dobre. Tak teda nateraz odíďte, aby som sa mohla prezliecť. Cestu do jeho izby ešte poznám,“ vyhlásila chladne. Odporúčal sa teda a odišiel.
Angela si až teraz uvedomila, že ju odniesli do jej predošlej izby. Podišla teda k šatníku a bez toho, aby sa obzrela, vybrala odtiaľ prvé šaty, ktoré našla. Boli ušité z jemného sivého materiálu, ktorý sa pri každom pohybe leskol. Na takúto príležitosť boli až príliš slávnostné. Nevzala si ich, aby tu nechala aspoň jedinú spomienku na seba. Teraz bola rada, že tu nechala práve tieto. Aspoň otcovi ukáže, že sa má dobre a nepotrebuje ho. Žije si vlastným životom so svojím manželom, ktorého jej sám určil.
S odmeraným výrazom na tvári vyšla na chodbu a pobrala sa k jeho izbe, ktorá bola len niekoľko krokov od jej bývalej izby. Na chvíľu zastala pred dverami, potom sa zhlboka nadýchla a stisla kľučku.