Fortuna XXXVIII.kapitola

XXXVIII.kapitola - Odhalenie

Scott sa celý uzimený a premočený vrátil na svoje panstvo a od zúrivosti kopal do steny, až kým sa neunavil. Potom bezmocne klesol do starodávneho kresla a takmer sa rozplakal. Vôbec netušil, čo sa jeho manželke môže stať, o to viac v takom stave, v akom odchádzala.
Veľmi sa pohádali, vykričal jej príliš veľa zlých vecí v súvislosti s jej otcom a... počkať! S jej otcom!
„Ale samozrejme!“ vykríkol s nádejou a vyskočil. Ponáhľal sa k dverám a potom opäť vysadol na Fulmena, aby sa k Angele... k jeho drahej Angie dostal čo najskôr...

Angela vstúpila do jej tak veľmi známej izby. Bola ladená do hnedo-žlta, aby vyjadrovala farby rodu Johnsonovcov. Avšak inak tak nádherne presvetlená izba plná farieb a slnka bola odrazu tmavá a nachádzal sa v nej akýsi znepokojujúci nádych niečoho zlého. Bolo jasné, že smrť je niekde tam a číha na svoju chvíľku.
„Čakal som ťa, dcérka,“ ozval sa slabý hlas kdesi z kúta.
Pozrela sa tam a zbadala staršieho muža, veľmi bledého a vyčerpaného, možno už aj z celého doterajšieho života. A z chýb, ktoré stihol za ten čas urobiť, pomyslela si Angela trpko.
„Nehovor mi dcérka,“ ohrnula peru a priblížila sa k tej vysušenej troske a zároveň k spomienke na niekďajšieho silného a vplyvného lorda.
„Už podľa tvojich prvých slov badám, že si mi neprišla odpustiť, však?“ prehovoril sklamane a veľmi smutne.
„A čo si čakal? Môžeš si za to sám,“ odsekla hrubo.
„Bože, ani nevieš, ako si to všetko každý deň vyčítam!“
„Až teraz cítiš výčitky? Dosť neskoro, hovorí sa, že na smrteľnej posteli povie človek všelijaké veci,“ zamrmlala tvrdo.
„Ľutoval som to už od samého začiatku, dcérka moja...“
„Už som ti povedala, aby si mi tak nehovoril!“ prerušila ho nahnevane.
„... ani nevieš, aký som bol smutný, že si neprišla a...“ pokračoval jej otec. Hľadel však kamsi za ňu.
Opäť mu skočila do reči: „Všetko som čakala, ale to, že nebudeš schopný pozrieť sa mi do očí, to teda nie. A hlavne ťa prosím, aby si prestal klamať. Tie lži si môžeš rozprávať sám pre seba!“ povedala znechutene.
„Neklamem!“ vyhŕkol nešťastne. Zrejme nečakal, že z jeho milovanej dcérky sa stala taká tvrdá žena.
„Ach, otec,“ pokrútila hlavou. „Ani neviem, ako ťa mám oslovovať. Si môj otec? A naozaj si ma klamal úplne vo všetkom, alebo klameš len teraz?“
„Nikdy som ti neklamal!! A ani teraz tak nerobím!“ skríkol a chcel sa posadiť, no pre nedostatok síl klesol späť na vankúše. „Chcel som pre teba vždy len to najlepšie!“
„Aj vtedy, keď si ma predal?!“ zvýšila hlas, ktorý sa jej odrazu nechtiac roztriasol.
„Nikdy som ťa nepredal! Súhlasila si, že sa vydáš a...“
„Spolčil si sa s tým odporným zverom Baileym a mňa si nechl napospas jeho synovi! Najväčšiemu zvrhlíkovi pod slnkom! Ani nevieš, aké strašné chvíle som v tom dome zažila! O takých veciach sa tebe ani len nesníva!“ kričala mu do zdesených očí veci, ktoré mu chcela povedať už tak dávno.
„V prvú noc ma takmer znásilnil a odvtedy sme sa každý deň iba hádali! Deň sa nezaobišiel bez večných hádok a nedorozumení! Mala som toho po krk! A vieš čo som v tých okamihoch v duchu robila?“ jej hlas prešiel do pološialeného šepotu.
„Čo?“ vyjachtal Edward so slzami v očiach.
„Preklínala som ťa! Priala som si, aby si navždy zhorel v pekle za to, čo si mi urobil! Povedz pravdu – myslíš si, že je jediný dôvod, prečo by som ti mala odpúšťať?! Ak mi ho povieš, tak to urobím,“ celá sa až triasla, keď skončila.
„Som tvoj otec,“ šepol zničene.
„To bohužiaľ nie je dostačujúce,“ povedala s nádychom.
„Och, keby som vedel, že je to taký netvor...nikdy by som...“
„Netvár sa, že si bol nešťastný, otec! Videla som ťa na tých nespočetných plesoch a oslavách hrdého ako páva, že si vydal dcéru tak výhodne! Ani nevieš, ako mi vtedy bolo nazvracanie,“ odfrkla si Angela.
„Bál som sa, že keby som sa k tebe priblížil, zosmiešnila by si ma. Pochop to! Nedopovedala si mi na jediný list a...“
„Žiadny list si mi totiž neposlal!“ skríkla rozzúrene a dokonca vystočila zo stoličky.
„Poslal! Poslal som ich snáď milión!!“ presviedčal ju Edward a oči mal oširoka vyvalené. Vyzeral ako šialenec.
„Neklam mi rovno do očí!!“ kričala hystericky.
Zrazu ich hlasnú výmenu názorov prerušilo zaklopanie na dvere a vzápätí trochu vystrašený Stanley, ktorý neisto vošiel. Zrejme sa zľakol, keď začul ten krik.
„Lady Baileyová,“ obrátil sa na ňu a nervózne si hrýzol peru. „Prišiel lord Bailey a pýta sa na vás. Zdal sa mi veľmi... no... znepokojený,“ dostal zo seba napokon.
„Ďakujem vám. Prišiel v pravý čas. Rozhovor sa skončil,“ vyhlásila Angela hlasno sa nadychujúc a vydychujúc.
„Nie! Nepoôjdeš už za ním! Ja sám ho vyhodím z tohto domu!“ zreval Edward a chcel vstať.
Angela ho však zastavila nasledujúcimi slovami: „Nemusíš. Prišiel za mnou, aby ma odviedol naspäť.“
„Nedovolím mu, aby ti ubližoval!“
„Už mi neubližuje. Ach, otec,“ riekla pohŕdavo. „Vždy robíš všetko naopak. Keď som ťa najviac potrebovala, neozval si sa a teraz keď je pokoj, chcel by si robiť napriek.“
„Aký pokoj?“ zamračil sa.
„Ospravedlň ma, otec. Musím sa vrátiť k svojmu manželovi. On ma už pred tebou a tvojimi klamstvami ochráni,“ vyhlásila tvrdo a vyšla z izby.
Nevšímala si už jeho krik. Snažila sa byť silná, aby pred Scottom neukázala slabosť, no nedokázala to. Ako kráčala dolu schodmi, na tvári sa jej zjavil najprv bolestný výraz, potom aj slzy.
Zbadala veľmi bledého a unaveného Scotta stáť pri dverách. Tváril sa veľmi ustarostene, takmer až uštvane. Keď ju uvidel, rozbehol sa k nej, aby jej vytkol všetky hlúposti, ktoré počas minulej noci spravila. Avšak v polovici cesty ho zastavil práve jej výraz na tvári. Bežala k nemu a vzlykajúc sa mu vrhla okolo krku. Pritisol si ju k sebe a tíšil ju nekončne dlho.
Potom sa zrazu zjavila Angelina bývalá pestúnka a pozvala ich aspoň na raňajky. Angela neochotne súhlasila a aj to iba preto, lebo už nezniesla pohľad na vyčerpaného Scotta, ktorý sa potreboval niečím posilniť.
Všetci zamierili do kuchyne, lebo Angela odmietala ísť do jedálne. Nikto si nevšimol starého muža, ktorý sa na poschodí pevne držal zábradlia a po tvári mu stekali slzy od chvíle, kedy zbadal radostné zvítanie svojej jedinej dcéry a jej manžela.

„Čo sa stalo v jeho izbe Angie?“ opýtal sa odrazu Scott, keď sa už najedol a len popíjal horúci čaj. Všetci sluhovia si najprv vypočuli Angelino rozprávanie o jej manželskom živote a potom odišli.
„Čo by sa malo stať?“ odpovedala mu otázkou trochu neprítomne.
„Vidím na tebe, že si veľmi rozrušená... plakala si, miláčik,“ prihováral sa jej.
„Teraz o tom nechcem hovoriť. Vlastne musím... musím si ísť niečo vybaviť. Počkaj ma tu, prosím ťa,“ požiadala ho.
Pokrčil plecami a ona mu za to vtisla bozk. O chvíľu jej už nebolo.

„Pán Marshall! Pán Marshall počkajte!“
Stanely sa prekvapene obrátil a zbadal lady, ako k nemu beží. Zastal teda a trochu nepokojne prešľapoval z jednej nohy na druhú.
„Pán Marshall, potrebujem s vami hovoriť,“ dychčala, keď prišla až k nemu.
„Pre vás len Stanley, vaše lordstvo.“
„Tak teda dobre, Stanley... potrebovala by som sa od vás niečo dozvedieť,“ uprela naňho naliehavé oči.
„Ale pravdaže, pýtajte sa pokojne na všetko, vaše lordstvo,“ povzbudil ju.
„Pred chvíľou som mala dosť nepríjemný rozhovor s otcom. A môžem povedať, že som si istá, že aspoň v polovici vecí, ktoré povedal, klamal... avšak aj tak by som rada vedela, či je pravda, že mi posielal listy. Ste jeho pravá ruka, Stanley a ak by niečo také robil, istotne by ste sa o tom dozvedeli,“ uprene sa mu zahľadela do očí.
„Je to pravda, vaše lordstvo. Poslal ich veľmi veľa, niekoľko desiatok. Ani na jediný ste mu však neodpovedali...“ prikyvoval sluha.
Angela prekvapene zažmurkala. „Ani jeden som nedostala. Som si istá, že na moje panstvo sa nedostali.“
„Neviem, čo tým chcete povedať, madam,“ ohradil sa.
„Nie, nie. Nechcela som vás uraziť... ja len... komu ste potom tie listy dávali?“
„Váš otec ich vždy dal mne a ja... mal som ich dať poslovi, aby vám ich odniesol...“
„Mali ste??“ spýtala sa neveriacky. „A čo ste s nimi urobili??“
„Totiž, prosím vás odpusťte mi, že som bol taký nerozvážny, ale nemoho som inak...“ previnilo sa na ňu zadíval.
„Tak už hovorte, človeče!“ Angela už začínala byť príliš netrpezlivá. Čo si ten chlap myslí??
„Po ceste som vždy stretol jej lordstvo a... povedala, že ich poslovi odovzdá... myslel som, že tak urobila!“
Angela zostala chvíľu zarazne stáť, potom bez ďalších slov vykročila dlhou chodbou až nakoniec, kde bola ladyina izba. Pred matkinimi dverami konečne pochopila, že už veľmi dlho sa tu dialo niečo nekalé.
Obzrela sa a videla, že Stanley na ňu dosť prekvapene a zároveň vydesene hľadí.
Nedbala naňho, zaklopala a vošla.
Zbežne si poobzerala izbu, ktorá jej pripadala menej známa ako otcova a okamžite upriamila zrak na osobu, ktorá sedela v bohato zdobenom kresle a neprítomne hľadela von z okna.
Keď začula buchnutie dverí, pomaly sa obrátila. Zbadala svoju dcéru, ale nedala najavo žiadne pocity. Opät sa radšej pozrela na krajinu pod sebou.
Po veľmi dlhom čase, kedy Angela odmietala prehovoriť, nakoniec sa ozvala Joanna Johnsonová: „Už som si myslela, že sa nikdy nevrátiš.“
„Ty vieš, prečo ma to sem veľmi neťahalo,“ prehovorila Angela a jej hlas bol čudne monotónny.
„Viem,“ povedala Joanna tým chladným hlasom, na aký bola Angela zvyknutá už odmalička.
„Prečo si to urobila, matka?“ spýtala sa Angela s trasúcim sa hlasom.
„Tvoj otec už nemá právo na tvoju lásku. Si príliš mäkká, dcéra moja. Mala by si sa naučiť byť dámou.“
„Aha. Takže podľa teba znamená byť dámou, keď som celý deň zavretá v izbe a civiem z okna? Podľa teba by som mala byť taká chladná, aká si vždy bola ty?! Podľa teba by som sa k svojim deťom mala správať horšie ako k sluhom?“ zvyšovala postupne hlas Angela.
„Je pravda, že som bola vždy dosť rezervovaná, ale to neznamená, že som ťa nemala rada,“ namietala Joanna a dokonca na svoje jediné dieťa aj obrátila zrak.
„Nikdy si ma nemilovala, pretože som sa nepodala na teba, ale na otca. Mala som ľudí rada a oni mali radi mňa. Ty si bola vždy sama a všetku lásku, ktorú ti ostatní chceli dať, si odmietala! Stala si sa zatrpknutou starou ženou bez štipky citu,“ riekla Angela chladne.
Na jej veľké prekvapenie sa Joanna pred ňou odrazu vztýčila a jej oči akoby sa po veľmi dlhých rokoch opät rozhoreli.
„Nevieš, čo hovoríš, dcéra moja! Takto sa so mnou nerozprávaj!“ vyhrážala sa.
„A čo mi urobíš? Dáš mi príučku svojou nevšímavosťou a ľadovosťou?“ nadvihla Angela obočie. Bola zvláštne pokojná.
„Vôbec nevieš, čo hovoríš!“ skríkla Joanna, až Angele skoro roztrhlo ušné bubienky. „Nikdy si nemala taký život ako ja! Nepoznáš taký život! Nasilu vydatá za muža, ktorý sa mi hnusil a potom dcéra! Dcéra, aj keď som tak veľmi chcela syna! Tvoj otec sa po tvojom narodení venoval len tebe! Bola som ešte väčší vzduch ako predtým, nemala som prečo žiť! Ani to nenarodené dieťa neprišlo na svet... nedovolila som, aby prišlo na tento odporný svet, ktorý je plný násilia a vlády mužov!!“ vrieskala.
Angela naprázdno preglgla a s vyvalenými očami sledovala matku. „Ty... ty si mi zabila súrodenca??“
„Áno! Mala som na to právo!!“ zachrapčala Joanna.
„Ty si mi zabila bračeka alebo sestričku...“ zopakovala Angela so slzami v očiach. „Už chápem, prečo sa od teba otec odsťahoval... všetko si pokazila...“
„Nikdy som ho nemala rada! Nenávidela som ho a aj nenávidím!! Nechápeš, že som musela zabrániť vášmu zmiereniu?! Urobila som to pre teba! Ten človek ťa donútil urobiť to, čo mňa môj otec! Nikdy som mu neodpustila!“
„Si šialená, matka. Nie, neurobila si to pre mňa. Spravila si to pre seba. Cezo mňa si sa mstila otcovi a...“ Angela nenachádzala ďalšie slová. „Prosím ťa, daj mi tie listy.“
„Nie!! Nedostaneš ich! A vieš prečo?“ šialene sa zasmiala Joanna. „Pretože som ich spálila!! Spálila!“
Angela sa odvrátila od toho výjavu. Takže jej matka po celý ten čas skrývala svoju pravú tvár pod maskou ľahostajnosti... skrývala svoje šialenstvo. Táto pravda jej trhala srdce.