Moje sestry a JA

Ach, dokelu. Zanadávala som v duchu, keď som začula zazvoniť zvonček a ja som nebola ešte oblečená. Poprosila som Emily, aby išla otvoriť a ja som zatiaľ splašene pobehovala po izbe a hľadala som oblečenie. O pár sekúnd sa vrátila Emily a pomohla mi, za čo som jej bola strašne vďačná. Bola som dosť nervózna a keď som uvidela Brada, ako mu to sluší, tak som zneistela ešte viac. Zatiaľ čo ja som sa obliekala, on sedel s Petrom v kuchyni. Pozdravili sme sa, vyšli sme von a nasadli do jeho auta.
„Prepáč mi to čakanie ale trochu som sa zdržala.“ Pípla som do ticha a snažila som sa tak rozohnať napätú atmosféru.
„To je v pohode. Na ženu treba vedieť počkať, inak by nebola taká pekná. A mne sa to oplatilo.“ Následne po jeho slovách sa mi stalo to, čo obyčajne a ja som tvár pre istotu obrátila do okna. Sledovala som krajinu, keď ma niečo napadlo.
„Kam vlastne ideme?“ Spýtala som sa a pozrela som na Brada. Ten sa usmial ale môj pohľad neopätoval. Naďalej sa venoval riadeniu.
„Tak to je tajomstvo.“ Povedal a znova sa potmehútsky uškrnul. Bol taký zlatý, keď sa smial!
Okrem tohto nášho malého rozhovoru sme boli celý čas ticho, až kým sme neboli na mieste. Vystúpili sme z auta, Brad ma chytil za ruku a viedol k budove, ktorá sa ničím neodlišovala od ostatných v radovej výstavbe. Pred vchodom som si prečítala veľký svetelný nápis CHAMELEON. Tu som nikdy pred tým nebola. Bola som zvedavá, čo je to za miesto.
Vošli sme dnu a okamžite mi učarovala atmosféra klubu. Bolo tam fakt nádherne. Všetko bolo zariadené moderne a zároveň veľmi útulne. Všade prevládali zemité farby a ja som bola doslova uchvátená. Nechala som sa zaviesť k jednému stolu, ktorý zrejme Brad rezervoval, pretože tam bolo plno.
„Je to tu vážne úžasné.“ Hlesla som hneď, ako sme sa usadili a čašník nám podal nápojový a jedálny lístok.
„Som rád, že sa ti tu páči.“
„Čo je to za miesto? Nikdy pred tým som tu nebola a ani som o ňom nepočula.“ Spýtala som sa.
„Tento podnik otvorili len nedávno a ja o ňom viem iba preto, že ho vlastní môj bratranec.“ Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala. Brad si objednal na pitie kokteil a keďže ja som sa nevedela rozhodnúť, tak ho objednal aj mne. Na jedenie som veľmi nemala chuť ale dala som sa prehovoriť na šalát s kuracím mäsom.
Po jedle sme sa chvíľu rozprávali a potom sme išli tancovať. Púšťali prevažne pomalé piesne a ja som sa do môjho spoločníka nadšene zavesila. Bolo to príjemné a keď sme odchádzali, bolo mi ľúto, že už ideme.
Chvíľu sme sa potom prechádzali v parku, rozprávali sme sa a sedeli sme pri fontáne. A ja som celý ten čas myslela len na jedno – kedy ma pobozká. Nie tak ako na tej diskotéke ale tak normálne, nežne. Brad ma nesklamal a ja som dlho čakať nemusela. Bola to scéna ako z románu: krásna fontána, čierna obloha posiata tisíckami hviezd, všade ticho, jediný zvuk bol čľapot dopadajúcej vody, Brad a ja, stojíme oproti seba, on sa nakláňa bližšie a bližšie, ja v očakávaní zatváram oči a ...??? Nič. Tak veľmi som sa na to tešila a teraz necítim vôbec nič. Teda, nehovorím, že to nebolo príjemné, bolo. Ale čakala som niečo ako, ja neviem, v románoch vždy opisujú neuveriteľné pocity, chvejúci sa žalúdok, točenie hlavy, ohňostroj citov a tak. Ale u mňa to tak nebolo. Dosť ma to sklamalo a potom som už nedokázala myslieť na nič iné.
Keď sme sa od seba odtiahli, Brad sa na mňa usmial a ja, aj keď som veľmi nemala dôvod, som sa ne neho usmiala tiež. Kedže bola už skoro noc a ja som nebola na takéto chladné podmienky vhodne oblečená, trochu ma striaslo. Brad mi prehodil cez ramená jeho mikinu a šli sme k autu.
Domov, teda domov k Emily, som sa dostala až okolo pol dvanástej a hneď som sa hodila do postele. Ešte asi hodinu som nemohla zaspať a morili ma myšlienky o Bradovi ale potom som zatvorila oči a konečne sa mi to podarilo.

Okolo pol desiatej ráno som zacítila na tvári niečo, čo sa až podozrivo podobalo hodenému vankúšu. Otvorila som ešte napoly zlepené oči a zažmúrila som na Emily. Tá sa z metrovej diaľky z jej postele škerila na moju maličkosť. Prevrátila som oči, ľahla si späť a pre istotu som sa celá skryla pod paplón. Emily ale zrejme ignorovala moju túžbu ešte spať a prikrývku zo mňa nemilosrdne strhla.
„Tak vstávaj, som taká zvedavá, že som dokonca skoro ráno vstala.“
„O pol desiatej hovoríš skoro?“ Zasmiala som sa a prikrývku som si vzala späť.
„No tak pre mňa to skoro rozhodne je. Ale už ma toľko nenapínaj, aké to bolo? Kde ste boli?“ Vzdychla som si a premiestnila som sa na jej posteľ. Oprela som si chrbát o záhlavie a ona spravila to isté.
„Bolo to úžasné, fakt. Boli sme v jednom fantastickom klube čo vlastní jeho bratranec. Objednali sme si kokteil, skvelé jedlo a asi dve hodiny sme strávili na parkete. Potom sme šli do parku a k fontáne a všetko bolo super až kým...“ Nedopovedala som a znova som si ten okamih vybavila v pamäti. Toľké očakávanie a potom naraz nečakane sklamanie.
„Až kým čo? Dúfam, že sa o niečo nepokúsil!“ Pohoršene a zároveň vystrašene (čudná kombinácia) vykríkla Emily.
„Ale nie, nestalo sa nič, čo by som nechcela. Len vieš, bolo to také čudné.“
„Čo bolo čudné?“ Chvíľu som váhala, čo jej povedať, veď ja sama som poriadne nechápala, v čom je problém. Čakala som niečo viac? Ale čo? To čo sa opisuje v románoch? Ale je to skutočné alebo iba vymyslené na upútanie čitateľa a ja zistím, že to tak malo byť. Teda, ten zmätok v mojej hlave sa mi vôbec nepáčil.
„Ja neviem. Keď ma pobozkal, tak mi to bolo celkom príjemné ale nič viac som necítila.“
„Čo nič?“ Ach a ako to mám dokelu vedieť! Ja som v tom nováčik, ona nie tak prečo sa pýta mňa!
„Vieš, niečo ako podľamovanie nôh, zahmlievanie zraku, mdloby a tak. Sklamalo ma, že som to necítila, keď to každý tak ospevoval.“ Emily sa na chvíľu zamyslela a smiešne pri tom pokrčila nos.
„Hm ak sa ti mám priznať, tak ja som to tiež ešte nikdy necítila, takže ti ani nijako neviem poradiť.“ No tak to je super. A práve na ňu som sa tak spoliehala. Čo teraz budem robiť? Nemôžem sa na to vykašľať, poznám sa. Viem, že nebudem mať pokoj, kým na niečo neprídem a tým skôr, keď ma bude Brain bozkávať častejšie ako iba raz do roka. Ach dopekla, majú všetci takéto problémy alebo som čudná?

Po dvoch týždňoch nie som o nič múdrejšia. Za ten čas sa toho nestalo veľa až na to, že Molly nie je tehotná!!! Ale aby som nepredbiehala, išla som s ňou v pondelok doktorke, ako sme sa dohodli. Bola taká nervózna, že ma svojím chodením hore-dolu po čakárni poriadne vytáčala. Nakoniec som na ňu musela skríknuť nech si sadne, lebo ja som nebola jediná, komu to liezlo na nervy. Keď ju zavolali, nerozhodne sa na mňa pozrela a potom vstúpila dovnútra. Nervózne som ju vonku čakala a keď od tial vyšla, usmievala sa ako slniečko. Objala ma a oznámila mi, že nie je tehotná. Že to bol omyl a vraj sa to niekedy stáva, pretože je mladá a hormóny si robia, čo chcú. Vedela som si predstaviť, aký veľký kameň jej spadol zo srdca a hneď sme to išli osláviť obrovským zmrzlinovým pohárom. A našťastie, rodičia o ničom nevedeli, lebo sme sa rozhodli, že im to Molly povie až vtedy, keď jej to potvrdí lekárka.
Čo sa týka mňa, ja som sa nedostala ďalej ani o milimeter. Síce sa s Bradom stretávame, ale je to nejaké čudné. Je ku mne milý a pozorný ale ešte stále je to iba také nezáväzné alebo čo. Chová sa ku mne ako by som k nemu patrila, ale nespýtal sa ma, či s ním chcem chodiť. Ako si to mám vysvetliť? Vôbec neviem ako to berie a či to so mnou vôbec myslí vážne. A aby toho nebolo málo, s Joshom som neustále na vojnovej nohe. Nikdy nezabudnem na to, čo o mne povedal vtedy pri bazéne, keď si myslel, že spím. Stali sa s Petrom najlepší kamoši a teraz, keď niekde ideme, tak je tam aj on. Už ma vážne nebaví stále sa s ním doťahovať. Buď na seba štekáme alebo sa ignorujeme. Zdá sa mi, akoby sa mi všetko vymkýnalo spod kontroly. A to nie je práve príjemný pocit.