Moje sestry a JA

„Dve viedenské kávy a dva zmrzlinvé poháre.“ Objednala som u jedného až príliš pekného čašníka a s Emily sme sa usadli k malému stolu v rohu kaviarne.
„Hej, čo ti je?“ Spýtala sa ma Emily a ja som sa zadívala z okna. Fakt, čo mi je?
„Ja neviem, v poslednej dobe mám stále blbú náladu.“
„Ale musí to mať nejakú príčinu, nie?“ Pokrčila som plecami. Čašník nám priniesol zmrzlinu a kávu. Keď odchádzal, mierne sa usmial a my dve sme samozrejme urobili to isté.
„Žeby sa v raji vyskytli problémy?“ Spýtala sa Emily s plnými ústami zmrzliny.
„Bol to vôbec niekedy raj?“ Spýtala som a skôr seba ako mojej priateľky a ona sa na mňa začudovane pozrela.
„Čo tým chceš povedať? Myslela som si, že vám to klape.“ Babrala som a v zmrzline, na ktorú som zrazu vôbec nemala chuť.
„Vieš, on je strašne milý ale jednoducho to nie je ono. Nie že by to nefungovalo ale zisťujem, že ho mám rada iba ako kamaráta, nič viac. Nemilujem ho a ani nikdy nebudem.“ Po tom, čo som to povedala, sa Emily zatvárila veľmi čudne. Ani to neviem opísať ale bolo to niečo medzi prekvapením, zarazením a ... videla som tam úľavu? Ale to je predsa hlúposť, nedáva to zmysel. Určite som sa splietla.
„Takže ho nemiluješ.“
„Nie.“
„A čo budeš robiť?“ Dobrá otázka. Mám dve možnosti. Buď budem predstierať a zostanem s ním, alebo sa s ním rozídem. Keďže sa mi protiví klamať ho a hrať sa na niečo, čo nie som, tak mi zostáva jediné.
„Rozídem sa s ním.“ Povedala som pevne a ,čo si budem navrávať, tou rozhodnosťou v hlase som sa snažila presvedčiť skôr seba ako Emily, že to myslím vážne.
„A kedy to plánuješ urobiť?“
„Najprv si musím premyslieť AKO to urobím, až potom kedy a kde.“
Vymýšľali sme rôzne varianty, ako to urobiť a nakoniec sme sa zhodli na tom, že najlepšie bude, ak mu poviem na rovinu celú pravdu. Ale o tom kde a kedy to urobím, som sa odmietla baviť. Najprv musím nabrať guráž, ktorú som teraz asi niekde stratila.
Z kaviarne sme vyšli asi po hodine a pol a ja som mala už o niečo lepšiu náladu. Ale ešte stále to nebolo ono. Premýšľala som nad tým, ako sa bude tváriť Brad, keď mu oznámim, že je koniec. Ale koniec čoho, keď sme spolu nechodili?
Emily na mne zrejme videla, že ešte nie som celkom vo svojej koži a na silu ma zatiahla do kaderníckeho salónu. Nepočúvajúc moje námietky sa radila s kaderníčkou, čo urobia s mojimi vlasmi.
„Emily, mne sa moje vlasy páčia také aké sú. Netreba na nich nič meniť.“
„Tak to si myslíš len ty, že na nich netreba nič meniť. Stále nosíš ten istý účes. Trochu zmeny ti iba prospeje.“ Odpovedať mi Emily už nedovolila a dotlačila ma ku kreslu. Kým si na mne kaderníčka skúšala svoje „umenie“, Emily si znudene prezerala časopis a ja som po chvíľke urobila to isté. Teda aspoň som sa o to snažila, pretože tá kaderníčka ma neustále upozorňovala, že si mám narovnať hlavu. Ale ako mám potom čítať?! Definitívne som to vzdala, keď mi začala sušiť vlasy. Všade lietali ako splašené a najviac do tváre, takže z čítania nič nebolo.
Potom mi naniesla na vlasy nejaké spreje a keď ma konečne učesala, mohla som sa s malou dušičkou pozrieť do zrkadla. A výsledok ma ohromil. Naozaj to nevyzeralo zle. Vlasy mi skrátila o pár centimetrov a teraz som ich mala niečo niže plecia. A urobila mi ofinu! Ja som nikdy nemala ofinu a ani som ju nechcela. Kaderníčke som povedala, že teraz všetci nosia ofinu a ja nechcem vyzerať ako zo sériovej výroby. Ale zasiahla Emily a povedala jej, nech ma nepočúva. No tak to je milé, veď sú to moje vlasy!
Ale úprimne povedané, som rada, že som sa na to dala nahovoriť. A hneď keď sme vyšli z kaderníctva, som sa Emily poďakovala. Nesmieme predsa zabúdať na slušnú výchovu, nie?!

„Ale fakt ti to sekne.“ Povedala už asi po stý krát Emily a ja som bola schopná iba sa hlúpo usmievať. Mala som povedať, áno máš pravdu, naozaj vyzerám super?! To nie je môj štýl, teda pred tým, nebolo na mne ani čo pochváliť, takže to bude možno tým. Emily sa rozhodla odprevadiť ma, tak sme prešli cez cestu a cez park sme si to namierili k nám. No čo čert nechcel, hneď po pár metroch som pred nami zbadala partičku chalanov, z ktorej vykúkala strapatá hnedovlasá hlava. V duchu som zastenala, neznášam takéto blbé náhody.
Emily sa k nim nadšene rozbehla a ja som sa šuchtala za ňou.
„Čaute.“ Veselo ich pozdravila a oni jej to zborovo opätovali.
„Čau.“ Povedala som ja a nijako som sa nesnažila predstierať, že zo všetkého najmenej túžim byť teraz tu. Všetci odzdravili a keďže ja s Emily sme Joshových kamarátov nepoznali, začalo sa hromadné predstavovanie.
Emily hneď rozpútala ohnivú debatu o nejakom novom filme a všetci sa nadšene predbiehali povedať jej svoj názor. Samozrejme, takto sa chalani v jej prítomnosti správajú vždy. Vlastne, čo čakám? Dlhé vlasy, štíhla s peknými nohami... viac ani netreba dodať. Ja som sa do ich debaty odmietala zapojiť, pretože som nemala najmenšiu chuť sa pretvarovať, akú mám dobrú náladu. Iba som vedľa nej stála a mlčky som pozerala do zeme.
Po chvíli som zdvihla hlavu, že poviem Emily, aby sme už išli, keď som si všimla, že Josh stojí ďalej od skupinky a hľadí na mňa.
Prešiel po mne pohľadom od čiernych balerínok, cez tmavofialovú minisukňu, čierno – fialové pásikové tričko až skončil na mojej tvári. Videla som na ňom, že ho prekvapilo, že som si to všimla a ja som sa v duchu usmiala. Aj on sa raz môže cítiť trápne. Prišla som k nemu bližšie a nadvyhla som obočie.
„Čo?“ Znela moja otázka. Josh sa zatváril, že nerozumie.
„Čo, čo?“ Bez odpovedi som sa vrátila na svoje pôvodné miesto a na chvíľu som sa započúvala do rozhovoru.
„...veď tie efekty sú úplne odfláknuté.“
„Ale blbosť, keď sa tomu nerozumieš, tak pozeraj animáky.“ Naozaj úžasne zaujímavá téma. Znudene som sa pozerala po parku, či tam nezbadám niekoho známeho, kto by ma zachránil. Na moju smolu som nikoho takého nevidela a tak som sa vrátila k pôvodnej činnosti, čiže k pozeraniu do zeme.
Už asi päť minút som tam stála ako kôl v plote a znova som na sebe ucítila niečí pohľad. Otočila som sa na Josha a oči sa nám stretli. Chvíľu som sa pozerala do tých tmavých studníc a potom som sa vybrala za ním.
„Máš nejaký dôvod na to, aby si na mňa stále čumel?“
„Nečumím na teba.“
„Robíš to. Nie som predsa slepá.“ Josh iba neurčito pokrčil plecami a kopol do nejakého kameňa na zemi.
„Keď myslíš... Niektorí ľudia vidia iba to, čo chcú.“ O čom to, dočerta, hovorí?!
„To malo čo znamenať?“ Spýtala som sa.
„Nič, čo by to malo znamenať?“ Vážne ma začínal veľmi, ale naozaj veľmi štvať.
„Vieš, čo, už ma to začína unavovať.“ Otočila som sa a zberala som sa na odchod ale Joshov hlas ma zastavil.
„Myslel som tým to, že keď nevidíš to, čo vidí každý, tak zrejme si slepá.“ Znova som sa k nemu otočila tvárou v tvár a nechápavo som na neho zízala. Podľa mňa z neho začína byť čudák, ak taký nebol už pred tým.
„O čom hovoríš? Čo nevidím a ostatní to vidia?“ Josh dosť dlhú dobu mlčal a ja som netrpezlivo čakala.
„Tak? Povieš mi to ešte dnes?“
„Myslel som Brada.“ Podvedome som prižmúrila oči a nie práve priateľsky som sa ho spýtala.
„Čo je s ním?“
„Ty to fakt nevidíš?“ Opýtal sa ma so začudovaným hlasom a ja som ešte stále nevedela o čom hovorí.
„Ale čo nevidím?“
„Že ťa podvádza.“ Zostala som stáť úplne nehybne. Najprv mi nedochádzal význam jeho slov.
Keď som mlčala, Josh pokračoval.
„Je to pravda, všetci o tom vedia, len ti to nechcú povedať. A keby si vedela...“ Odvrátila som od neho hlavu.
„Prestaň s tým. Nemôžem uveriť, že môže byť niekto taký odporný a zákerný. Prečo mi to stále robíš? Prečo ma nenecháš na pokoji miesto toho, aby si stále proti mne intrigoval?!“ Do očí sa mi nahrnuli slzy a aj keď som proti tomu všemožne bojovala, prúdom mi stekali po lícach.
„Nenávidím ťa!“ Skríkla som na neho a pozerala som sa mu rovno do očí, aby videl, že hovorím pravdu. Nič nepovedal, iba na mňa hľadel.
Otočila som sa a utekala som od neho preč, od nich všetkých. Ešte som počula, ako na mňa Emily prekvapene zavolala.
Nechápem, čo sa to v poslednej dobe deje. Aj keď je to možno hlúposť, v posledných dňoch som sa cítila byť strašne opustená. Emily je stále zamyslená a správa sa čudne.
S Bradom som, samozrejme, už dlhšiu dobu nerátala, ale on ma vždy dokázal rozosmiať a upokojiť, aj keď ho už beriem ako kamaráta. Ale teraz, mám dojem, že sa mi vyhýba. Ale že by ma podvádzal? To nie, tomu jednoducho neverím.
Ale prečo potom plačem? Spýtam sa sama seba a hneď si na to aj odpoviem. Nie je to preto, že by ma mohol Brad podvádzať, ale preto že Josh si tak nehorázne vymýšľa. Ani neviem prečo ale bolí ma, viac než si dokážem priznať, že mi takto ubližuje.

„Saige, čo je ti?“ Spýtala sa ma Molly, keď nakukla do mojej izby. Schúlená do klbka som nešťastne ležala na posteli a miesto toho, aby som premýšľala nad Bradom, sa mi neustále vnucoval do hlavy Josh. Prečo na neho preboha myslím? Veď je to obyčajný pako, ktorý mi stále robí naprieky.
„Molly nechaj ma.“ Zamrmlala som a cez hlavu som si prehodila vankúš.
Takto podobne som strávila ešte ďalšie dva dni. Vypla som si mobil a tvárila som sa, že nie som doma.