Moje sestry a JA

Ach, zase ma donútili ísť na diskotéku. A ako sa to stalo? Jednoducho som sa im nevedela ubrániť. Brada by som ešte zvládla, ale keď sa do mňa pustili aj Emily a Peter, nemala som šancu.
„Poď si zatancovať.“ Brad ma chytil za ruku a ťahal ma na parket. Aj keď, ako som už spomínala, nie som nejaká parketová levica, slušne sme to tam roztočili.
Úplne pohodový večer mi však kazila jedna osoba, ktorú sme aj napriek mojim námietkam vzali so sebou. Nemohla som si pomôcť, ale pri tanci mi neustále zabiehal pohľad smerom, kde sedel Josh. Zase na mňa pozeral tým jeho typickým nasupeným výrazom a ja som sa len škodoradostne usmiala a myslela som si svoje. Tak koho to Brad podvádza?! Si taký trápny! Presne tieto myšlienky som sa mu snažila „telepaticky“ vyslať a mala som dojem, že vedel na čo myslím, lebo sa zamračil ešte viac. Nakoniec vstal (asi môj pohľad nevydržal) a odišiel. No čo mám povedať? Bola som na seba hrdá. A vyviedla som ho z miery aspoň z polovice tak, ako to dokáže on so mnou.
Neskôr sa k nám pridala aj Emily s Petrom a spoločne sme ovládli parket. Asi po hodine a pol, keď som už padla únavou, (predsa len nie som nejako prehnane fyzicky zdatná) som sa doslova hodila na naše miesta pri stole. Mala som šťastie, pretože Josh tam nebol. Tak som si tam chvíľku sama sedela a keď ma to prestalo baviť, išla som si kúpiť k baru niečo na pitie.
S objednaným nápojom som sa vracala k nášmu stolu, kde som už z diaľky videla sedieť dvoch ľudí. Chlapca a dievča. Samozrejme, myslela som si, že je to Emily a Peter ale to som sa veľmi mýlila. Prišla som bližšie s úmyslom sadnúť si na svoje pôvodné miesto, no po tom čo som videla, som tam zostala stáť a pohár mi takmer vykĺzol z ruky. Pokiaľ som bola dobre informovaná, Josh s nikým nechodil, tak kto je tá čiernovlasá koza, ktorá je na neho prilepená ako pijavica? Ako som sa na nich tak pozerala, mala som pocit, že mu strčila jazyk až niekam do krku. Vážne mi z toho prišlo zle a trielila som odtiaľ, akoby ma naháňala svorka krvilačných psov.

Potrebovala som ísť na vzduch a tak som hlavným vchodom vyšla von. Zišla som zo schodov a zamierila som si rovno do parku cez ulicu. Sadla som si na lavičku na kraji parku pri ceste, nie som predsa blázon, každý vie, že parky tak neskoro v noci nie sú pre osamotené dievča práve najbezpečnejšie.
Prečo ma tak prekvapilo, že som Josha videla s iným dievčaťom? Ale hlavne, prečo ma to tak strašne naštvalo, že som mala chuť prefackať ju a jemu dať jednu do nosa? Teda, nie že by som toho bola schopná....ale keď tak nad tým premýšľam, možno by som bola. Nechápala som, prečo sa mi na sekundu zastavilo srdce a potom začalo biť ako splašené, prečo som cítila ten zvieravý pocit v žalúdku. Hm, ale nad týmto sa asi nemá cenu trápiť, pretože aj tak som nikdy na nič neprišla.
Dopila som poslednú kvapku nápoja v plastovom pohári a pomaly ale isto som sa začala nudiť. Pohľad som neprítomne upierala na takmer prázdnu ulicu a keď sa ku mne blížila skupinka veľmi podozrivých chalanov, na nič som nečakala a vrátila som sa späť na disku. Pri vchode som ukázala razítko a bez problémov ma vpustili dnu.
Opatrne som sa plížila k nášmu stolu, aby na náhodou neuvidel Josh. Našťastie tam nikto nesedel a ja som tam s oddychnutím zakotvila. Po chvíli mi ale prišlo čudné, že som tam sama.
„Kde všetci môžu byť?!“ Hneď ako som to dopovedala, som pri bare zazrela Petra. Vybrala som sa k nemu, aby som sa ho opýtala na ostatných.
„Saige! Saige, Saige, Saige čo tu robíš, Saige?“ Hneď ako otvoril ústa, a to nemusel ani nič povedať, som vedela, že je riadne pod parou.
„Ja viem, ako sa volám. Nevieš, kde sú Brad a Emily?“ Spýtala som sa a v duchu som premýšľala, či mu mám uveriť, nech povie čokoľvek.
„Tam niekde, tam ... čo ja viem. Tam boli pred tým a teraz sú...tam ale neviem kde.“ Nesúvislo bľabotal, takže som sa vlastne nič nedozvedela.
„Môžem ťa tu nechať?“ Pre istotu som sa ho spýtala, pretože nevyzeral, že by bol schopný sám sa dostať domov.
„Ale choď, choď už.“ Tak som podľa jeho pokynov odišla a nechala som ho samého pri bare.
Po ďalších pätnástich minútach ma to už prestalo baviť. Naštvane som schmatla kabelku, vstala som od stola, otočila sa a...narazila som do nejakej veľkej postavy. Odhodilo ma to tak, že som si sadla späť na stoličku a zo stoličky som skĺzla na zem. Nahnevane som sa pozrela hore, aby som vedela, kto môj pád spôsobil. No, nebol to nikto iný než Josh. Pobavene sa na mňa usmieval a načiahol ruku, že mi pomôže vstať. Ja som ale taká nadšená nebola a pobavená už vôbec nie. S tichými nadávkami som sa stavala na nohy a jeho vystretú ruku som úplne ignorovala.
„Nabudúce sa pozeraj, kam ideš.“ Dodala som, keď som si oprašovala zadok a počastovala som nevraživým pohľadom najprv jeho a potom aj tú jeho čiernovlasú pijavicu, ktorá ho držala za ruku.
„To snáď nemyslíš vážne! Ty si do mňa vrazila!“ Vyhŕkol a postavil sa mi na odpor.
„Sklapni!“ Prehodila som cez plece, keď som okolo nich prechádzala k východu.
Domov som sa dostala asi o pol jednej a hneď som zapadla do postele, pretože ísť taký kus v podpätkoch, nie je žiadna slasť. Zababušená v paplóne som sa neubránila škaredým myšlienkam ale sny už boli rozprávkovo nádherné.

Do krásneho prázdninového rána som sa zobudila s totálnou depkou. A moja mizerná nálada sa, ako deň plynul, iba zväčšovala. Najprv mama meškala do práce a pri raňajkách po každom iba štekala, Libby dostala osýpky ako som sa dozvedela, keď som volala mame do práce, že má nejaké čudné vyrážky. Musela som ísť s ňou k lekárovi a každé dve hodiny som ju natierala nejakým krémom, ktorý smrdel ako konské lajno. Libby sa neustále škriabala a nariekala, že ju všetko svrbí. Mohla som jej aj tisíckrát povedať, aby to nerobila, lebo jej zostanú jazvy ale aj tak si robila, čo sa jej zachcelo. Keď konečne prišla mama z práce, aby prevzala moju úlohu, bola som už na pokraji zúfalstva. Jediný svetlý bod bol, že ja som osýpky už mala, takže ma Libby nemohla nakaziť, čo však neplatilo o Molly. Tá sa tomu úspešne vyhla dvakrát, prvý raz keď bola malá a druhý raz, keď som osýpky dostala ja.
Zničene som sa zvalila na pohovku a pustila som si dvd-čka. Mobil, ktorý bol položený na stole a ktorý neustále blikal, som úspešne ignorovala. Vedela som, že mi na striedačku volajú Emily a Brad. Cha, nech si volajú. Tak ako som im neodpovedala na smsky, nemienim sa s nimi ani rozprávať...aspoň zatiaľ nie.
Večer, keď ma už zlosť ako-tak prešla, som sa rozhodla ísť do pizzérky, aby som im obom vypláchla žalúdok.
Hneď ako som otvorila dvere, som ich zazrela pri našom stole v rohu miestnosti. Namierila som si to rovno k nim a bez pozdravu som im povedala, že ak to urobia ešte raz, tak sme skončili.
„Vieš...no ja som bola s...“ Pokúšala sa mi to vysvetliť Emily ale ja som ju zastavila.
„Mne je jedno s kým si bola, hlavne keď sa to nebude opakovať.“ Emily prikývla a dodala tiché „prepáč“. Naoko urazene som je prikývla a keď som si sadla vedľa Brada, pritiahol si ma k sebe.
„No tak sa nehnevaj.“ Zašepkal mi do ucha a pobozkal ma niekde na čelusť. „Stretol som tam nejakých kamošov a pozabudol som sa.“
„Tak dobre.“ Nechala som sa obmäkčiť a pobozkala som ho na líce. Usmial sa na mňa a potom sa na chvíľu zadíval na Emily. Ani neviem prečo, ale zdalo sa mi to čudné. Teda, oni sa na seba normálne pozerali ako na každého iného, ale teraz mi to pripadalo nejaké iné. Ale možno to je hlúposť a som iba paranoidná.
Po chvíli, sa ku mne, Emily, Bradovi a Petrovi pridal aj Josh. Hlučne nám oznámil, že sa mu skončila šichta a vyzvedal sa, čo budeme robiť. Peter vyrukoval s nápadom, ktorý má úplne uchvátil. Vraj už dlhšie rozmýšľal, že by sme mohli ísť na pár dní stanovať k jazeru. Teda nie teraz hneď ale niekdy cez týždeň alebo tak. Všetkým sa jeho návrh páčil a pomaly sme si začali plánovať. Ale tak ako ma jeho plán nadchol, tak ma znechutilo, keď som si uvedomila, že s nami pôjde zrejme aj Josh. Ešte to nemohol povedať na isto, najprv sa musí vraj opýtať Petrovho otca, či ho pustí z práce. Ale podľa toho, aký je Petrov otec dobrák, nemám žiadnu nádej, že by nešiel. Ach jaj, prečo mi musí radosť vždy niečo skaziť?!