Fortuna XLI.kapitola

XLI.kapitola - Všetko sa rúca ako domček z karát

Za ten čas, čo Angela a Scott sladko spali jeden vedľa druhého, niekoľko desiatok míľ odtiaľ stál počerný jazdec vedľa svojho hnedáka a s pološialeným výrazom pozoroval vychádzajúce slnko.
Svoj plán mal už premyslený veľmi dlho. Čakal len na jej reakciu a možno aj nejaké to ospravedlnenie, lenže ona sa ani nepokúsila! Zaťal ruky v päste a hrozivo sa usmial.
Zaplatí mu za tú zradu... veľmi dávno prisahal, že mu zaplatí za všetko!
Jim Dark bol odhodlaný zničiť oboch manželov Baileyovcov. Vôbec nepochyboval o tom, že ich „úžasná“ láska sa nakoniec obráti proti nim...

Scott sa zobudil veľmi skoro. Vonku bola ešte tma a on sa dlho prehadzoval, no stále nie a nie zaspať. Podoprel sa teda na lakti a pozoroval svoju manželku. Hádam nikdy sa mu nezdala krajšia. Dlhé plavé vlasy mala rozhodené na vankúši a na tvári sa jej usadil pokojný a usmievavý výraz.
Oči mu znežneli a rukou siahol na jej bruško. Zazdalo sa mu, že sa v ňom niečo pohlo, aj keď vedel, že je to nemožné. Ich dieťatko je ešte veľmi maličké.
Povzdychol si. Nikdy by si ani nepomyslel, že bude taký šťastný. Jeho život teraz závisel od tejto krehkej osôbky, ktorá ležala vedľa neho a bez ktorej bol jeho život taký prázdny. Až do ich svadby prehýril každú noc a potom spal dlho doobeda, pretože sa v noci spil do nemoty.
Teraz sa usmieval nad vlastnou hlúposťou, že mal svoju žienku tak dlho pri sebe a nevidel, aká je výnimočná.
Niekedy si spomeul na tie týždne plné hádok a dokonca sa aj zasmial nad vecami, ktoré mu niekedy vyčítala. Teraz už vedel, že keď mu niekedy čudne zovrelo žalúdok, keď ju zbadal, alebo dokonca žiarlil na jej bratranca, bol to čas, kedy postupne objavoval jemu dovtedy tak neznámy cit. Predtým pochyboval, že láska vôbec existuje. Teraz sa len usmieval, pretože sa mu stala veľmi známou.
Keď sa na obzore objavili prvé lúče slnka, opatrne vstal, aby Angelu neprebudil a v kúpeľni sa rýchlo poumýval. Nezobudila sa však ani vtedy, keď sa už obliekal. Spala ako anjelik. Koniec koncov po ňom mala aj meno.
Pred odchodom ešte podišiel k posteli. Odhrnul jej vlasy z tváre a nežne ju pobozkal na čelo. Potom potichučky vyšiel von z izby.
Plný elánu sa pobral dolu po veľkých mramorových schodoch. Christophera veselo zdravil už zďaleka.
Ten sa iba neisto usmieval a uklonil sa.
Scott oznámil majordómovi, že bude v pracovni, pretože má ešte isté nedoriešené záležitosti a keby ho niekto hľadal, nech ho pošle za ním.
Ako povedal, tak aj urobil a tak väčšinu rána strávil podpisovaním rôznej pošty.
O desiatej prišiel Christopher.
„Vaše lordstvo,“ uklonil sa, potom ako zaklopal a na Scottovo zvolenie vstúpil.
„Čo sa deje, Christopher?“ vzhliadol Scott od tej kopy papierov, ktorú ešte stále nemal vybavenú.
„Vaše lordstvo, nejaký čudný chlap priniesol tento list a... ja neviem. Môže to byť niečo nebezpečné,“ zamračil sa starý služobník.
Scott sa veselo zasmial. „Ale prosím ťa. Je to len list.“
„Pane, ak vám smiem poradiť...“ začal Christopher, ktorý veľmi dobre vedel, že presne tento istý muž priniesol list už mnohokrát jeho panej a veru si veľmi dobre pamätal, v akom strašnom stave prišla minule. Lordovi to však nemienil oznamovať, lebo nechcel milovanej lady uškodiť alebo ju nedajbože z niečoho neprávom obviniť.
„Už dosť. Ja idem teraz na raňajky a potom sa sem vrátim a dokončím to. Keď sa lady zobudí, daj mi vedieť. Zdá sa mi, že spí nejako pridlho, nie?“ žmurkol na majordóma Scott a prešiel porpi ňom veselo si popiskujúc.
Majordómus len žasol.
Scott sa naraňajkoval veľmi rýchlo, aby už čím skôr mal za sebou tú kopu práce a zvyšok dňa sa mohol venovať Angele a ich maličkému.
Keď vošiel do pracovne, na stole zbadal nejaký neznámy list. Zdvihol ho a až potom si spomenul, že ho Christopher priniesol a jemu sa ho nechcelo čítať.
Nerozhodne ho poťažkal v rukách, kým sa odhodlal ho otvoriť. Nevedel prečo, ale zmocnila sa ho akási neblahá predtucha, že v tom liste je niečo veľmi zlé. Vzápätí s však sám sebe vysmial, že myslí na také pochabosti.
Aby dokázal, že sú to len jeho predstavy, rýchlo ho otvoril a čítal:

Lord Bailey,
ani neviem, ako Vás mám oslovovať. Popravde sa mi ani veľmi nechce, ale cítim povinnosť Vám oznámiť isté informácie týkajúce sa Vašej ženy.
Spomínaná lady Vám akiste nikdy nehovorila o svojom detstve a dospievaní. Možno Vám spomenula rodičov, ale pisateľa tohto listu určite nie.
Tak aby som sa predstavil, volám sa Jim Dark a lady sa do mňa zamilovala už vo svojich pätnástich rokoch.
Možno Vám pripadá absurdné, že sa podpisujem, ale cítim, že bez môjho mena by Vaša žena povedala, že tento list je číre klamstvo.
Avšak on ani zďaleka nie je. Som si istý, že Vás veľmi prekvapí skutočnosť, že Vaša ženuška nie je taký anjelik, akého ste si vysnívali a vo svojich predstavách stvorili.
Pred svadbou s Vami sme mali utiecť, ale nepodarilo sa nám to, preto sa so mnou dohodla, aby som utiekol a prišiel na Vaše panstvo. Urobil som, ako mi prikázala a bolo to veľmi potešujúce rozhodnutie. Ihneď som sa s vašou manželkou skontaktoval, no neživil som v sebe veľkú nádej, že ma prijme. Koniec koncov naše spoločné časy boli ďaleko a Vy dvaja ste sa zobrali len prednedávnom.
Mýlil som sa však, lebo lady prišla ihneď, ako dostala odkaz. Prisahala mi, že ma nikdy neprestala milovať a svoju lásku mi aj patrične dokázala, to mi verte, lord Bailey.
Odvtedy sme sa schádzali takmer každý deň. Vždy keď Vám povedala, že sa ide prejsť na koni alebo niečo podobné, šla za mnou. Prežili sme spolu veľa krásnych chvíľ, na ktoré sa nezabúda. Verte mi, viem, aká je lady ohnivá.
Asi sa pýtate, prečo Vám toto všetko píšem. Je to preto, že lady včera, po našom stretnutí, vyhlásila, že v tom nechce pokračovať, pretože by ste ju mohli podozrievať a ona sa Vás bojí.
Rozhodol som sa preto odísť, ale keďže nie som taký ako ona a česť je pre mňa na prvom mieste, chcel som Vám ešte všetko povedať. Som si istý, že tieto skutočnosti nenecháte bez povšimnutia...

S pozdravom
Jim Dark

Scottova tvár sa po celý ten čas čítania listu pomaly menila. Najprv zbledol ako stena, potom sa celý roztriasol a nakoniec mu v očiach zablesli plamene.
V ušiach stále počul tie veci, ktoré ten chlap napísal – aká je lady ohnivá, lásku patrične dokázala...
Skrčil list v rukách a dych sa mu zrýchlil. Priblížil sa k stolu a jednou rukou v slepej zúrivosti zmiatol všetko, čo na ňom bolo. Potom ešte kopol do stoličky a nakoniec sa v takomto stave pobral do Angelinej izby.

Vrazil do ladyiných komnát tak silno, až skoro zase vyvalil dvere z pántov. Teraz ho však nepoháňal alkohol, ale slepá zúrivosť. Dvoma skokmi prešiel celú izbu, v ktorej Angela nebola. Šramot v kúpeľni mu potvrdil, že je tam.
Nedbal však na ňu. Hľadal nejaký dôkaz. Dôkaz jej zrady, alebo radšej dôkaz, že je nevinná. Ani presne nevedel, čo hľadá, no to, čo našiel, iba potvrdilo jeho najhoršie predstavy.
Akonáhle totiž otvoril zásuvku jej toaletného stolíka a všetko z neho vybral, padol mu pohľad na množstvo listov. Vzal jeden do ruky a to písmo mu bolo až dôverne známe. Skrčil ho v prstoch a prehraboval sa ďalšími a ďalšími, no stále tam bolo to isté – prosím o stretnutie, tak ako minule...
Takže sa predsa len stretávali, tá nevernica a zardkyňa ho celý ten čas, kedy jej vyznával lásku, klamala a určite sa mu aj s jej milencom za chrbtom smiali!
Poslednou kvapkou pre Scotta bolo, keď našiel akýsi starý medailón a v ňom podobizňu muža! Muža, ktorý sa mu zdal akýsi povedomý, aj keď si v tom okamihu nevedel spomenúť na nič konkrétne. V každom prípade bol tam a ten medailón bol nasilnejším dôkazom Angelinej nevery.
Zaťal päste tak silno, až sa mu nechty zarývali do dlaní a celý roztrasený od hnevu sa zahľadel von oknom. V ušiach sa mu ozývali len dve slová – oklamala ho, oklamala ho... zradila!
O malú chvíľu vyšla Angela z kúpeľne.
„Ty si tu? Myslela som, že si šiel preč,“ prekvapene nadvihla obočie.
„A čo také si chcela robiť, keby som bol preč?!“ zaútočil Scott najmiernejším hlasom, akým bol v takom stave schopný.
„Ja... neviem... šla by som sa prejsť na koni, alebo tak...“ zamyslela sa.
Bola to hádam tá najhoršia odpoveď, akú mu mohla dať.
„Takže na koni... na koni,“ hlasno sa nadýchol a potom zase vydýchol. V tomto okamihu bol schopný ju aj zabiť. Angela však ani netušila, aké nebezpečenstvo jej hrozí.
„Mhm, pravdepodobne,“ zamrmalala. „Prosím ťa, Scott, mohol by si mi zapnúť tento smaragdový náhrdelník, ktorý si mi dal? Má taký úzáver, že si vždy musím zavolať Bellu,“ požiadala ho a podala mu náhrdelník.
Zostal mu ležať na otvorenej dlani, no on sa ani nepohol.
Zažmurkala. „Scott? Deje sa niečo?“
Stisol smaragdy v dlani a vzápätí urobil čosi pre ňu tak nečakané, až nadskočila od ľaku. Pevne totiž náhrdelník zovrel a celou silou ho hodil do kúta, kde sa biele zlato a smaragdy roztrieštili na maličké kúsky.
Angela s otvorenými ústami civela na zničený náhrdelník, neschopná slov. Chcela niečo povedať, ale z úst jej nevyšiel ani hlások. Preglgla a pozrela manželovi do tváre. Až teraz zbadala jeho krvavé oči, z ktorých sršala zúrivosť.
„Prečo... prečo si to spravil?“ zmohla sa na tichú otázku.
„Tak ty sa pýtaš prečo?! To by som mal ja, nie?!“ zreval.
Trochu od strachu ustúpila. „Ja... neviem, o čom to...“
„Tak čítaj!! Okamžite si to prečítaj!!“ skríkol tak hlasno, až sa celý dom otriasol.
Hodil jej pokrčený list a ona si pritom s prekvapením všimla, že toaletný stolík má celý vyhádzaný. S trasúcimi sa rukami vzala list a pustila sa do čítania.
Podobne ako Scott sa najprv prekvapila, no keď skončila, nebola nahnevaná, ale biela ako stena.
„T-to nie je pravda, Scott!“ zvolala prudko krútiac hlavou. „Nikdy by som... prisahám, že ten list nie je pravdivý! Ja... nikdy by som...“ nedokončila.
Pre Scotta však jej slová znamenali veľmi málo. Pristúpil až k nej a to tak blízko, že musela zakloniť hlavu, aby naňho dovidela.
„Takže to nie je pravda? Ty mi tu tvrdíš, že tento list je klamstvo?! Tak potom čo je toto?!!“ kričal a mával jej pred nosom medailónom.
„Mám ho už od našej svadby! Zabudla som naň...“ snažila sa mu všetko vysvetliť Angela, avšak vôbec nevedela ako. Plamene v jeho očiach nezhasli ani na chvíľu.
„Nesnaž sa mi tu nahovoriť také hlúposti!!“ zreval a schmatol ju za vlasy.
Prudko ňou v slepej zúrvosti zatriasol. „Prečo si to urobila?! Nebol som ti dosť dobrý?! Nedal som ti všetko?! Žila si si ako kráľovná, ale tebe to nestačilo!! Si obyčajná lacná ženská, ba čo viac si ešte horšia ako tá najposlednejšia žena v nevestinci!!“ reval na ňu a kmásal ju za vlasy čoraz zúrivejšie.
„Prestaň, prestaň, Scott!“ kričala. „Prosím ťa, prestaň...“
Jej krik pomaly prešiel do vzlykov.
Znechutene ju od seba odsotil, až spadla na zem a tam zostala schúlená a ešte viac plačúca.
„Dovolím ti tu bývať, ale nechcem, aby si sa mi ukazovala na oči. Odteraz tu budeš zatvorená a nesmieš odtiaľto vyjsť. Taký osud mám pripravený pre cudzoložnicu. Buď rada, že to nenahlásim. Inak by ťa hneď popravili,“ prehovoril studeným hlasom, ktorý vôbec nepoznala. Bol až príliš odmeraný.
„Ale ja tu... nemôžem... zostať zavretá... nemôžem...“ vzlykala na zemi a upierala naňho červené oči.
„Budeš musieť! Už ťa totiž nikdy v živote nechcem vidieť!“ vyhlásil pohŕdavo.
„Ale... ale... čo naše dieťa, Scott?? Čo naše maličké, ktoré čakám??“ zvolala, keď už stál pri dverách s rukou na kľučke.
Obrátil sa a podišiel k nej. „Nikdy toho bastarda neprijmem za svojho! Je to dieťa zrady! Akonáhle sa narodí, dám ho preč. Niekam veľmi ďaleko. Nebude tu v mojom dome!!“ prižmúril oči.
„Čože?!“ preskočil jej hlas. „Je tvoje! To dieťa JE tvoje!!“ vykríkla.
„Už mi ho nespomínaj!“zreval. „Je to bastard, ktorého pod mojou strechou trpieť nebudem!!“
A potom odišiel. Odišiel a ju tam nechal samu, na zemi a v takom zúboženom stave. Srdcervúco plačúc sa doplazila k zničenému náhrdelníku. Bol to symbol ich lásky a on ho teraz nadobro zničil, presne tak ako všetko, čo medzi nimi bolo.