Fortuna XLII.kapitola

XLII.kapitola - Nečakaná návšteva vo „väzení"

Angela už druhý deň nemo ležala v posteli a civela kamsi na stenu. Jednou rukou si obijímala bruško, ktoré sa už začalo zväčšovať a druhou krčila papier – list od Jima Darka. Čítala ho už toľko krát, že sa z mierne žltého stal tmavosivým.
Už však neplakala od zlosti a pocitu ublíženia, keď ho čítala. Opäť upadla do takej istej letargie ako predtým po smrti jej otca. Avšak s tým rozdielom, že teraz tu nebol nikto, kto by sa pre ňu znepokojoval, aspoň nie nablízku. Väčšina služobníctva si myslela, že pravdu má Scott, preto sa obrátili proti nej. Christophera a Bellu nevidela už niekoľko týždňov a vôbec nepochybovala o tom, že Scott ju naschvál obral o posledných spojencov. Jedlo jej teraz nosila stará slúžka, ktorá iba zazerala a vždy sa prežehnala, keď vošla do izby a aj keď odchádzala. Angela sa najprv rozčuľovala nad takou nespravodlivosťou, no potom si uvedomila, aké nezmyselné je míňať drahocennú energiu, ktorá je tak veľmi potrebná pre jej a Scottovo dieťa. Áno, je to jeho dieťa, nech si hovorí, čo chce. Je to plod ich veľkej lásky, ktorá trvala tak krátko.
Scotta od toho výstupu spred niekoľkých týždňov nevidela, zato veľmi dobre počula ten hluk, ktorý sa zdola ozýval. Bola si istá, že usporadúva tie svoje večierky a pozýva si kadejakú spodinu, len aby jej ukázal, že od nej nie je závislý a vystačí si aj sám.
Angela sa na posteli ešte viac schúlila. Tieto dotieravé myšlienky ju prenasledovali vždy, keď sa zotmelo a ona zostala v izbe sama. Počula iba krik a buchot na prízemí, inak bol okolo jej izby pokoj.
Odrazu zacítila ostrú bolesť v podbrušku, až sa vystrela. Vystrašila sa a posadila sa, aby zistila, čo sa deje.
„Čo sa deje, maličký? Si v poriadku?“ prihovárala sa nenarodenému dieťaťu a celá sa roztriasla od strachu.
Bola si istá, že keby sa jej dieťatku niečo stalo, zabilo by ju to. Bolo to jediné, čo v tejto samote mala. A akosi tušila, čo sa deje. Psychický tlak vplýva na dieťa, ktoré to všetko cíti. Ihneď si vytkla, aká bola sebecká, keď myslela len na seba.
Takmer prepočula zaklopanie na dvere. Ten za dverami však nečakal na povolenie a hneď vstúpil. Bola to tá slúžka, ktorá ju tak veľmi nemala rada. Volala sa Margaret Stonová a jej priezvisko jej dokonale pristalo. Vyzerala ako vytesaná z kameňa, iba občas na ňu vrhla nepekný pohľad.
„Myslím, že nabudúce by ste mali počkať na vyzvanie,“ zamrmlala Angela ešte stále si ustarostene stískajúc bruško.
„Jeho lordstvo mi povedalo, že už nie ste paňou tohto domu, takže nemusím poslúchať vaše príkazy. Zodpovedám sa len jemu,“ vyhlásila tá stará potvora a položila tácku na stolík, ktorý stál najďalej od postele.
„Aha,“ hlesla Angela bez ďalších námietok, pretože na hádky akosi v poslednej dobe nemala náladu.
Margaret prižmúrila oči a odfrkla si. Zrejme už bola pripravená na výmenu názorov. Uspokojila sa aspoň s tým, že za sebou hlasno zabuchla dvere.
Angela chvíľu počkala, či sa nevráti a vzápätí sa pokúsila vstať. Nešlo to bez bolesti, no bola veľmi hladná. Už počula o tom, že ťarchavé ženy v prvých mesiacoch veľa jedia a uverila tomu až teraz, keď sa v takom stave ocitla. Cítila, že dieťatko by malo dostávať aj iné jedlo ako chlieb s maslom, ale hlavne, že niečo tu bolo.
S námahou dokrivkala až k stolíku úplne vzadu v kúte a pozrela na tácku. Zbadala tam tanier so šalátom a nejakú podivnú tekutinu, ktorú teda piť nemienila.
Povzdychla si. Takže večera bude zase biedna.
„No nič,“ povedala si nahlas, aby v tom tichu aspoň počula svoj hlas. „Musíme jesť maličký, nech už je to hocičo,“ prihovorila sa dieťatku a pustila sa do jedenia.
Všetko zjedla veľmi rýchlo, no obyčajný šalát ju vôbec nezasýtil. Bolo jej skoro až do plaču. Ako môže byť Scott taký krutý?? Samozrejme, myslí si, že dieťa nie je jeho, ale aj tak ju tu nemôže nechať umrieť od hladu a zblázniť sa v tom tichu!
Zhlboka sa nadýchla a pohľad jej padol na dvere. Rozhodla sa takmer okamžite. Možno si ju nikto nevšimne, ak sa nebadane prešmykne do kuchyne. Pomaly sa postavila a podišla až k dverám, ktoré vzápätí potichučky otvorila. Okamžite ju ohlušil krik a množstvo hlasov, ktoré sa ozývali zdola.
V tej chvíli nemyslela na to, že má na sebe iba krátku nočnú košieľku a priesvitný biely župan. Vyšla z izby a potichučky sa prikradla až k zábradliu veľkého mramorového schodiska. S prekvapením zbadala, že Scottova spoločnosť sa presunula do obrovskej haly, kde boli rozložené kartové stolíky, stoly s nápojmi a veľa stoličiek a kresiel, ktoré boli všetky obsadené.
Angela videla tých pochybných ľudí a v duchu sa čudovala manželovi, ako môže byť taký slepý a nevidieť, že sú veľmi hlboko pod jeho inteligenčnou úrovňou. Väčšinou to boli ožrani a hazardní hráči, s ktorými bolo neradno si začínať. Angela si však so zdesením všimla aj inú spoločnosť pre pánov. Prechádzalo sa tam niekoľko pochybných žien, ktoré boli až neslušne zmaľované a mali nehorázne hlboké výstrihy na šatách, aby páni dobre videli, čo ponúkajú.
Angele prišlo na vracanie z toho výjavu, ale nie na také, ktoré zažívala každé ráno, jednoducho bola znechutená. Pohľadom hľadala Scotta. Nikde nebol. Videla len mužov s kartami v rukách, niekoľko chlapov postávajúcich pri bare a potom aj iných pánov, ktorý boli obkolpení tými nechutnými ženskými.
Už-už sa chcela radšej obrátiť, aby odišla z toho prefajčeného vzduchu, keď zbadala niečo tak veľmi šokujúce až zraniteľné, že jej to vyrazilo dych. Vyvalila oči a snažila sa nevidieť to, čo bolo očividné – Scott sedel medzi tými mužmi, ktorí sa zabávali so ženami a dokonca sa zdalo, že sa výborne zabáva. Tvár mal strhanú kvôli nedostatku spánku a oči červené od alkoholu, ktorý teraz aj minulé noci vypil. Vyzeral strašne, no veľmi mu to nevadilo. Bez zábran šepkal jednej zo žien niečo do ucha a ona sa chichotala a pýrila.
Angele prebehli po tele zimomriavky a skamenela, neschopná akéhokoľvek pohybu. Do očí sa jej tisli dotieravé slzy a keď ich už nezniesla, rozbehla sa späť do izby.
Vtrhla do nej a zabuchla za sebou dvere tak silno, až sa uvoľnil jeden z obrazov a spadol na zem, kde sa rozbil.
Nevšímala si to a vrhla sa na posteľ, kde sa rozplakala. Prečo jej to Scott robí?? Prečo si o nej myslí také veci napriek tomu, že mu už toľkokrát dokázala svoju lásku??
Vedela, že inokedy by možno zbehla po schodoch a vytmavila mu to, no teraz akosi nemala silu ani vôľu niečo také robiť. To maličké, ktoré jej rástlo pod srdcom ju zo dňa na deň menilo, jej vznetlivá povaha zmizla kamsi do neznáma a nahradil ju pokoj. Tiež tušila, že keby sa Scottovi postavila zoči-voči, musela by sa pripraviť na ponižovanie a možno aj na ujmu na zdraví. Veď už aj to je zázrak, že ju pred mesiacom nezabil. Mohol ju hodiť niekde o stôl alebo inde... mohla byť už mŕtva.
Po čase prestala vzlykať a namiesto toho mechanicky prešla k oknu. Na oblohe žiarili stovky hviezd, presne tak ako jediná sviečka, ktorá teraz osvetľovala jej izbu.
„Dobrý večer, Angela,“ ozval sa zrazu niekde za ňou hlboký hlas a ona od strachu až nadskočila.
Pomaly sa obrátila a jej oči sa stretli s očami pekného vysokého muža, ktorého poznala. Nevedela si však spomenúť odkiaľ asi.
„Kto ste?!“ vyhŕkla a podvedome si sukou siahla na bruško.
„Už si na mňa nepamätáte? Volám sa George Waham,“ odvetil s úctivým úklonom.
Keď začula jeho meno, spomenula si, že pred svojím vstupom do spoločnosti sa s ním stretla a Scott jej ho predstavil ako svojho najlepšieho priateľa.
„Asi vás nenaučili klopať!“ vyštekla. „A možno by ste si mali uvedomiť, že takto neskoro v noci sa nepatrí chodiť na návštevy.“
„Viem, a je mi ťo veľmi ľúto,“ ospravedlňoval sa. „Ale zdalo sa mi, že som niekoho zbadal pri zábradlí a napadlo mi, že ste to mohli byť jedine vy.“
„Nuž, dobre ste hádali,“ hlesla, pretože odrazu pocítila veľkú únavu.
George ohromene hľadel na jej smutné belasé oči a stopy po slzách na jej tvári. Zrejme si ani sama neuvedomovala, ako asi vyzerá v priesvitnom župane, krátkom nočnom úbore a v rozpustených dlhých vlasoch.
„Videl som, že ste akosi prirýchlo odišli,“ poznamenal.
„Nechcelo sa mi už pozerať na tých... tých... tam dole,“ nedokončila.
Dlhú chvíľu bolo ticho. Angele nebolo veľmi do reči a George ju pritom pozoroval.
„Mrzí ma to. Ani neviete, ako veľmi ma to mrzí,“ zašepkal odrazu.
„Čo myslíte?“ zažmurkala prekvapene.
„Je mi veľmi ľúto, čo musíte každý deň prežívať zavretá medzi štyrmi stenami a večer nemôžete spať kvôli hluku tam dole,“ povedal súcitne.
„Ale veď to nie je vaša chyba. Už si začínam zvykať,“ zamumlala trpko.
„Nie, nesnažte sa mi tu nahovoriť niečo také. Viete, Angela, už je to na vás vidno a viem, že to nie je ani zďaleka také ľahké,“ povedal trochu nahnevane.
„Už som vám povedala, aby ste sa neobávali. Som v poriadku a Scottovo dieťa tiež. Pretože otcom je Scott!“ zdôraznila poslednú vetu, akoby jej chcel protirečiť.
„Verím vám,“ povedal potichu.
„Veríte?“ vyvalila oči.
„Áno. Už keď som vás zbadal prvýkrát, vedel som, že medzi vami a Scottom nezostane dlho nepriateľstvo. A tiež som vedel, že meno ste nedostali len podľa vzhľadu. Ten anjel sa skrýva hlavne vo vašom srdci. Počul som, ako ste odpustili otcovi. Bolo to od vás veľmi šľachetné, Angela,“ prehovoril vážne.
„Bol to môj otec a bolo to mojou povinnosťou.“
„Nie. V tom sa mýlite. Veľa ľudí by niečo také neurobilo. A ja vás pre to veľmi obdivujem a rozhodne nedovolím Scottovi, aby vám naďalej ubližoval!“ zvolal rozohnene.
„Nie! Prosím vás, nie, George! Dobre vám radím nepleťte sa do toho, je mi tu dobre, nič mi nechýba,“ zaklamala.
„Ale...“
„Poslúchnite ma, George. Už len to by mi chýbalo, aby bol nejaký súboj na život a na smrť!“ naliehala.
„Dobre. Nič neurobím, ale sľúbte mi, že si budete dávať na seba veľký pozor, Angela. Uvidíte, že Scott raz zistí, ako veľmi sa mýlil,“ pozdychol si.
„To dúfam,“ šepla.
„Prišiel som, aby som sa presvedčil, či ste v poriadku, ale chcel som vám aj oznámiť, že sa idem ženiť,“ odrazu sa usmieval od ucha k uchu.
„Vážne? A kto je tá šťastná?“ pousmiala sa aj ona.
„Vaša priateľka Melissa.“
„Melissa sa ide vydávať??“ zvolala prekvapene. „Och, George! Aká som rada, že vy ste ten šťastný!“
„Aj ja. Tak dlho ju už ľúbim, ale nikdy som nemal odvahu...“
„Gratulujem vám,“ do očí sa jej tisli slzy dojatia. Podišla k nemu a objala ho. „Povedzte jej, že jej želám len to najlepšie a snáď sa ešte niekedy stretneme.“
„Ďakujem vám a určite to odkážem,“ odtiahol sa od nej. „Myslím, že už by som mal ísť, aby to nebolo podozrivé.“
„Pravdaže,“ pustila ho.
Prišiel až k dverám, keď sa ešte ozvala: „A George?“
„Áno?“ obátil sa.
„Urobte ju šťastnou a vždy, vždy jej verte,“ naliehala naňho.
„Nebojte sa. Takú chybu, ako Scott neurobím,“ riekol vážne a posledný krát sa uklonil. Potom vyšiel z izby a potichu za sebou zatvoril dvere.
Angela si sadla na posteľ a ešte dlho sa usmievala a dojato plakala pre svoju priateľku.