Moje sestry a JA

Už by som sa nemala napchávať. Dám si predsavzatie ale asi o sekundu ho hneď poruším a vezmem si za hrsť z dobre vyzerajúcich čipsov. Milujem večeri ako tento, keď sedíme s Emily a Petrom pred telkou, pozeráme nejaké super dvd a tlačíme do seba dobroty. Máme tu všetko, čo by si môj maškrtný jazýček mohol priať – už zmieňované čipsy, pukance, gumové medvedíky a nekonečnú zásobu tyčiniek Snickers.
„Ešte potrebujeme jedného, čo by s nami išiel.“ Utrúsil Peter a úplne mi skazil umelecký zážitok z tej najkrajšej a najdojímavejšej časti filmu.
„Kam aby s nami išiel?“ Spýtala som sa skôr zo slušnosti, ako by ma to vážne zaujímalo a ďalej som sa plne sústredila na film.
„Na tú stanovačku. Je nás iba päť a my máme stany pre šesť ľudí, bola by to škoda nevyužiť, nie?“ Mojou odpoveďou bolo iba suché „hm“ a vlastne som ani nevedela, na čo prikyvujem, pretože som ho akosi zabudla počúvať.
Blížil sa koniec filmu, práve mal Bruce Willis zomrieť pri odpálení bomby, slzy mi tiekli potokom a vtedy sa to stalo.
„Čo keby sme zobrali Molly?“ Pozrela som na neho ako na moju matikárku, čiže s úplne vymletým a nechápavým výrazom na tvári.
„Čo?!“ Na nič iné som sa fakt nezmohla, tak ma to rozrušilo. Teda, hlúpejší nápad som ešte fakt nikdy nepočula, že zobrať moju sestru...to radšej vezmem Winkie.
„To je dobrý nápad. Opýtaj sa jej, či by s nami nešla.“ Vykríkla Emily. A ako sú zdraví?! Už som začínala mať podozrenie, že si potajomky niečo hrkli a teraz to začalo pôsobiť.
„Prečo Molly? To nemôže ísť niekto iný?“
„Ja jej zavolám a opýtam sa.“ Tak toto sa mi od Petra zdalo až prehnane iniciatívne. Čo to má znamenať? Čo má za lubom?
„Nemusíš, veď ja sa jej spýtam, keď prídem domov.“ Kapitulovala som a porazenecky som zvesila hlavu. Koniec filmu už potom nestál za nič.

Na moje prekvapenie a znechutenie ale na veľkú radosť Petra a Emily sa ich nápad Molly zapáčil a rozhodla sa, že pôjde s nami. Vôbec som nečakala, že by chcela ísť. Vlastne som si bola skoro istá, že nepôjde. Pripadala som si, ako keby to bol môj dozor alebo čo.
S dosť pochmúrnou náladou som si vzala batoh, spacák a nasadli sme do auta. Mama nás zaviezla na železničnú stanicu, rozlúčili sme sa rýchlo si to namierili do vnútra, kde nás už čakali ostatní.
Narýchlo sme sa zvítali a ja som očami hľadala Brada ale nikde som ho nevidela.
„Brad tu ešte nie je?“ Namierila som otázku na Emily.
„Išiel kúpiť lístky.“ Toto vysvetlenie mi stačilo a tak som si sadla na lavičku a čakala. Bez záujmu som sledovala okoloidúcich ľudí a rátala som minúty, kým vyrazíme.Po chvíli si ku mne prisadla Emily.
„Saige?“
„Hm.“
„Už si rozmýšľala nad tým, kedy sa rozídeš s Bradom?“
„No hej, rozmýšľala. Urobím to asi keď sa vrátime domov. Teraz by nebolo najlepšie ukončiť to, keď ideme spolu na výlet, nie?“ Emily prikývla a rozhovor sme skončili práve vo chvíli, keď sa k nám blížil Brad aj s lístkami v ruke. Pobozkala som ho a typický nepriateľský pohľad Josha, som si nevšímala. Mal by si nájsť nejakú babu, potom by sa možno nestaral do života ostatných.
Pokým sme čakali na náš vlak, sedeli sme všetci na lavičkách a dobre sme sa zabávali, samozrejme až na Josha. Ten musí mať fakt úbohý život, keď je stále buď nahnevaný alebo má zlú náladu. Nechápala som, prečo ma mňa a Brada stále hľadí a už mi to začínalo poriadne vadiť, ale radšej som nič nepovedala. Nechcem sa hneď na začiatku začať hádať, to by nebol najlepší začiatok stanovačky. Nejako som sa cez to preniesla a ani sme sa nenazdali a nastupovali sme do jedného z dlhočizného radu vagónov. Všetci sme si sadli do jedného kupé.
Cesta fakt stála za to. Mala som pocit, že v živote som sa tak nenasmiala ako teraz, dokonca aj Josh sa zabával. Kým sme prišli na miesto, prešli asi dve hodiny. Vystúpili sme v centre mesta a autobusom sa odviezli do rezervácie.
Bolo tam dosť ľudí a kým sme si našli miesto, kde by sme sa všetci zmestili, prešla dobrá hodina.
Stavanie stanov sme prenechali na tú silnejšiu polovicu našej výpravy a my tri baby sme sa išli pozrieť k jazeru. Bola to nádhera. Jazero bolo, čo by nikto nečakal, takmer priehľadne čisté. O pár metrov ďalej bol menší bazén s tobogánom. Našli sme tam pár stánkov s občerstvením, stolný tenis a futbal, minigolf a dokonca o niekoľko metrov ďalej stáli aj kolotoče.
Keď sme sa vrátili späť, aby sme chalanom všetko dopodrobna opísali, stany už boli postavené. Za odmenu sme im spravili obed v podobe konzerv, paštét a chleba.
Kým sme sa všetci napchávali, došlo mi, že postavené sú tri stany. To znamená, že jedna z nás bude musieť spať s chalanom a mala som nepríjemný pocit, že to budem musieť byť ja. Neskôr, sa moje podozrenie potvrdilo.
„Hej, neviete niekto kde sú moje veci?“ Spýtala som sa a po desiatich minútach hľadania. Ešte to by mi chýbalo, keby mi ich ukradli.
„Dal som ti ich do nášho stanu.“ Ohlásil sa Brad a rukou ukázal na tmavomodrý stan oproti mňa.
„Aha.“ Hlesla som a vliezla som dnu, aby som sa prezliekla do plaviek a všetci sme mohli vyraziť k jazeru.

Pred večerou Peter odkiaľsi vytiahol veľké vrece a sekerku a so slovami „Ideme zohnať oheň.“ On, Josh a Brad odišli. Celé jazero bolo obklopené lesami, takže zohnať drevo, nebol žiadny problém. Kým boli preč, my sme v potravinách kúpili špekačky a slaninu na opekanie. Urobili sme si táborák, spievali sme, jedli fantastické jedlo, no proste nádhera.
Tieto krásne okamihy mi však úplne ničila jedna vec. Nemohla som prestať myslieť na to, že spím s Bradom v jednom stane. Čo ak bude odo mňa chcieť aj niečo viac? Čo potom urobím? Desila som sa toho okamihu ale samozrejme, neminulo ma to.
Do „postele“ som išla ako posledná a naschvál som to ešte predlžovala ale už mi bola pekná zima, takže mi nič iné nezostávalo, iba vojsť do stanu. Vytiahla som si pyžamo z tašky a vtedy ma napadlo, že Brad ma v spodnom prádle ešte nevidel a pravdu povediac, ani som netúžila, aby sa to stalo. Otočila som sa k nemu chrbtom a rýchlo som sa prezliekla. Dnu bolo až mŕtvolné ticho a už som si začala myslieť, že zaspal. Zababušila som sa do spacáku a všemožne som sa snažila zohriať.
„Je ti zima?“ Zaznela do tmy otázka a takmer som nadskočila, ako som sa zľakla. Náš stan nebol veľmi priestranný, takže sme ležali tesne vedľa seba a zrejme cítil ako sa trasiem.
„Zima je v mojom prípade slabé slovo.“ Povedala som s drkotajúcimi zubami. Brad otvoril svoj spacák a to isté urobil aj s mojím. Na otázku čo to robí mi povedal iba to, aby som vstala. Môj spacák obrátil na opačnú stranu tak, aby bol otočený otvorenou stranou na neho. Obaja sme si tam ľahli, Brad cez nás prehodil ešte jednu deku a tuho ma objal. Musím povedať, že to naozaj pomohlo. A musím dodať, že mi neuveriteľne odľahlo, že sme spolu iba „spali“.

Celé dni sme trávili pri jazere a šantili sme vo vode. Každý druhý deň sa konali diskotéky, takže ani večer nebola nuda. Všetko by bolo super ale hneď po prvej noci, keď sme sa prebudili, sa zrazu všetci správali inak. Teda takmer všetci. Peter a Molly mali stále dobrú náladu a na každého sa prihlúplo usmievali.
„Ty niečo berieš, alebo čo?“ Spýtala som sa raz Molly a ona sa len zasmiala a odišla preč. No chápete to? Ani mi nevynadala, nepovedala nech sklapnem ani nič podobné. Zato Emily bola ich pravým opakom. Stále mala zlú náladu a na každého buď kričala alebo sa nerozprávala vôbec s nikým. Brad tiež nemal najlepšiu náladu a takmer vôbec sa so mnou nebavil. Jediný, kto sa nezmenil bol Josh. Stále vyzeral byť buď nahnevaný alebo znechutený. Už som si na to takmer zvykla.
Úprimne povedané, neviem si predstaviť, že by s niekým chodil. Vážne neviem, ktoré dievča by bolo ochotné znášať jeho nálady a večne zlú náladu.
Raz večer, keď sme zakotvili v miestnom bare sa Josh s Petrom záhadne vytratili a nikto nevedel, kam išli. Prešla už nejaká chvíľa a všetci sme boli nesvoji z toho, že nevieme kam odišli. Keďže som tam sedela iba v tenučkom tričku a bola mi zima, tak som sa rozhodla, že pôjdem do stanu pre bundu a cestou sa po nich pozriem. Prišla som na miesto, vybrala som si z tašky tirkisovú mikinu a vyšla som zo stanu. Prešla som o kúsok ďalej a rozmýšľala som, ktorým smerom sa poberiem, keď som pri našich stanoch začula hlasy. Stála som medzi stromami, takže ma odtiaľ nebolo vidieť. Ani som sa tam nemusela pozrieť, už podľa hlasu som vedela, že je to Peter a Josh. Začula som kúsok ich rozhovoru.
„Čo nevidíš, čo všetci robíte? Ja sa v tom už ďalej nechcem viesť.“ Povedal Josh a pripadalo mi, že je dosť rozčúlený.
„Čo chceš robiť?“ Spýtal sa ho ostro Peter.
„Ak jej to nepovie niekto z vás troch, tak to urobím ja.“ Pozorovala som ich zo svojho miesta a nechápala som o čom sa hádajú. Josh sa už chystal odísť ale Peter ho chytil za ruku a strhol ho späť. Rozbúchalo sa mi srdce.
„To neurobíš.“ Precedil Peter medzi zuby. Josh sa mu vytrhol a nepriateľsky na neho zazrel.
„Nedovolím, aby ste je ďalej ub...“ Keď som videla, ako sa na neho Peter zahnal, nečakala som už ani chvíľu.
„Peter!“ Skočila som Joshovi do reči a už som ho nenechala dohovoriť. Obaja na mňa prekvapene hľadeli, akoby mi cez noc narástla ešte jedna hlava alebo čo.
„Čo sa deje?“ Chcela som vedieť. Prvý sa prebral Peter.
„Ako dlho si tu stála?“ Spýtal sa.
„Nie dosť dlho na to, aby som vedela, prečo ste sa chceli biť.“
„Iba sme sa v niečom nezhodli, poď.“ Ťahal ma Peter za ruku, zatiaľ čo Josh stále mlčal a čudne sa na mňa pozeral. Nechala som sa odviesť späť do baru ale ich hádka mi stále neschádzala z mysle. O kom to hovorili? A čo chce Josh povedať? Ale hlavne je to niektorá z nás troch? Peter na to už očividne zabudol, pretože sa znova tváril tak, ako do teraz a mňa trápila ešte jedna vec. Kde je Josh? Pretože do baru sa nevrátil.