Fortuna XLIII.kapitola

XLIII.kapitola - Útek

Dni ubiehali ako voda a Angela sa vo svojom väzení cítila čoraz tesnejšie. Ani nie kvôli svojmu narastajúcemu bábätku, ale skôr preto, že už niekoľko mesiacov nebola vonku. Celé dni a týždne bola zatvorená vo vnútri a bola si istá, že nedobrá strava a málo čerstvého vzduchu robí zle jej aj dieťaťu. Navyše vedela počítať a bola si istá, že pôrod už nie je ďaleko.
A tak sa celý ten čas nepokojne prechádzala a snažila sa vymyslieť spôsob ako sa aspoň na chvíľu dostať preč. Nie, nemala v úmysle odísť nadobro. Chcela iba na niekoľko hodín byť na čerstvom vzduchu a možno sa s niekým aj porozprávať.
Od toho rozhovoru s Georgeom s nikým neprehovorila, keďže stará Margaret bola čoraz mĺkvejšia. Scotta takisto od toho večera nevidela ani na chvíľu.
Rozhodla sa preto pre radikálnejšie riešenie svojho problému. Bude musieť starú slúžku nejako nahnevať a možno potom zabudne zamknúť a...
Lenže tento plán sa jej nikdy nevydaril. Skúšala to na ňu už toľkokrát a vôbec netušila, prečo by sa jej to malo práve teraz podariť. Jedného večera sa však rozhodla urobiť pre to čokoľvek.
Bolo sedem hodín, keď Margaret priniesla do jej izby jedlo. Angela však nič nepovedala a už sa do nej starena pustila: „Takže viete ako na vec, však?! Myslela som si, že mladý pán sa vás konečne striasol, ale vy ste boli ešte lepšia. Povedzte mi, ako to robíte?“
Angela zažmurkala. „Čo tým myslíte?“
„Pán sa po vás pýtal. Odkazuje vám, aby ste prišli do jeho pracovne,“ vyštekla nevrlo.
„Naozaj?“ vavalila Angela oči a rýchlo vstala. „Tomu ani nemôžem uveriť... mám ísť za ním?“
„Pravdaže! Lorda musíte poslúchať!“ prižmúrila slúžka oči a odstúpila od dverí, aby Angela mohla prejsť.
Tá vyšla z miestnosti tak rýchlo, až sa zvýril prach, ktorý sa v nej za ten dlhý čas usadil. Nedbala na to, že má na sebe nočný úbor a župan, pretože nemala dôvod sa obliekať. A aj keď sa ponáhľala, vychutnávala ten pocit, že sa môže voľne prechádzať po dome.
Opatrne kráčala najprv dolu schodmi, potom dlhou úzkou chodbou lemovanou obrazmi, až nakoniec zastala pred masívnymi dverami. Nezaklopala. Vošla dnu veľmi potichu.
Ako prvé zbadala akýsi neporiadok na stole, až potom manžela, ktorý stál pri okne a zamyslene pozoroval hviezdy. Blížila sa jar a po snehu už nebolo ani chýru ani slychu.
Nechcela ho vyrušiť, no aj tak začul jej tiché zatvorenie dverí.
Obrátil sa a pozrel jej do očí. „Mala si sa aspoň obliecť,“ zamrmlal.
„Za posledné mesiace som nemala dôvod sa obliekať nejako slávnostne,“ prehovorila tichým hlasom, v ktorom však nebolo ani stopy po hneve.
Zdalo sa, že ho to prekvapilo. „Myslel som si, že keď sem prídeš, na jazyku budeš mať samé ostré slová,“ poznamenal.
„Také som už dávno zabudla,“ povedala odrazu akosi chladne. Pozerala na svojho manžela a cítila, že jej neodpustil. Len jeho hnev asi vyprchal a on pochopil, čo vlastne urobil.
„Prečo si ma dal zavolať, Scott, keď na tebe vidím, že nemáš v úmysle, aby sa veci vrátili do starých koľají?“ spýtala sa.
„Pretože si v deviatom mesiaci,“ odvetil.
„To viem aj sama. A ak si sa chcel pokochať na mojom zúfalstve, si na zlej adrese.“
„Nie, dal som ťa zavolať z iného dôvodu. Chcem s tebou prediskutovať osud toho dieťaťa.“
„Tvojho dieťaťa chceš povedať,“ prižmúrila oči.
„Nie, nepochopila si ma. Chcem sa s tebou dohodnúť, čo s ním urobíme, keď sa narodí,“ riekol nekompromisne.
„Ak myslíš na to, že ho chceš dať preč, budeš sa musieť rozlúčiť aj so mnou. Som jeho matka a nikdy ho nepustím,“ vyhlásila a bojovne zdvihla bradu.
„Je mi to veľmi ľúto, ale nedovolím ti ho vychovávať, Angela. Ak chceš, môžeme ho dať nejakej slušnej rodine, ktorá túži po dieťati, ale v tomto dome nezostane,“ vyhlásil, avšak nie tak ako pred deviatimi mesiacmi. Teraz bol rozvážnejší a jej sa zdalo, akoby sa mu v očiach až leskol veľký smútok.
„Takže mi stále neveríš,“ šepla zničene.
„Chcel by som... ani nevieš, ako veľmi by som chcel...“ vzdychol si.
„Dúfala som, že aspoň za ten dlhý čas, čo si si užíval spoločnosť iných žien, pochopíš, že by som ťa nikdy nepodviedla...“ zamrmlala.
„Nikdy som si neužíval, Angela,“ povedal ticho.
„Videla som ťa vtedy, takže...“
„Aj ja teba. Chcel som, aby si ukázala nejaké city, no ty si sa len prizerala s kamennou tvárou... to ma presvedčilo, že ma už nemiluješ,“ trochu trasľavo sa nadýchol.
Angela ho už-už chcela presviedčať o opaku, no potom sa odrazu zarazila. Videla na ňom, že by ho presvedčila len pravdivá spoveď Jima Darka a to ju veľmi bolelo. Avšak aj tak cítila, že keby si to teraz rozmyslel, prijala by jeho lásku a verila by, že bude všetko v poriadku. Nenávidela sa za to. Bola si istá, že jej dieťa ju tak veľmi zmenilo a priam cítila, že to malé chce vyrastať v milujúcej rodine, čo bolo asi trochu detinské.
„Nebudem ťa presviedčať o veciach, ktorým by si aj tak neuveril,“ zašepkala. „Povedz mi ale, čo chceš robiť. Necháš ma zatvorenú v izbe?“
„Už nie. Nemám na to právo a... ani som nikdy nemal. Môžeš sa voľne po dome pohybovať. Hovorím po dome, lebo v tvojom stave nie je dobré, aby si niekam šla. Po jeho narodení,“ kývol ruou smerom k jej veľkému brušku, „sa porozprávame. Rád by som ťa však požiadal, aby si sa potom aspoň trochu pokúšala správať ako moja manželka. Aspoň na verejnosti.“
Preglgla. „Potom sa porozprávame...“ nedokončila, lebo jeho oči ju priam prepaľovali.
Cítila v jeho správaní veľkú zmenu a nevedela si ju vysvetliť. Dokonca sa jej na chvíľu zazdalo, že zbadala v jeho očiach lásku, lenže tento pocit veľmi rýchlo prešiel, keď podišiel k dverám a pokynul jej, aby sa vrátila do izby a odpočívala.
Keď vychádzala z dlhej chodby, ešte sa posledný krát otočila a videla, že za ňou hľadí. Radšej sa ponáhľala do izby.

Keď však konečne prišla do tej nenávidenej miestnosti, kde bola celý ten čas zatvorená, v hlave mala iba jedinú prioritu – utiecť. Musela sa odtiaľto nejako dostať a uchrániť svoje dieťa. Mala to premyslené. Najprv nájde nejaké miesto, kde porodí, síce bez lekára, no teraz nemohla mysliť na nejaký veľký prepych a keď sa ako tak zotaví, vydá sa na veľmi dlhú cestu. Možno si nájde nejaké opustené miesto, kde bude môcť vychovávať svoje dieťa bez strachu, že by jej ho manžel zobral.
A možno sa niekedy Scott dozvie, že to bolo jeho dieťa...
A tak Angela počkala do desiatej večer, kedy jej Margaret priniesla vodu na umývanie a keď odišla, zhodila zo seba nepriesvitný župan, ktorý si obliekla, aby zakryla voľné šaty, ktoré mala na sebe. Vlasy si zviazala do drdolu a obiekla si plášť s kapucňou. Spod postele vytiahla povraz pospájaný z kúskov oblečenia a posteľných obliečok a prehodila ho von oknom. Druhý koniec pripevnila o nohu postele.
Veci, ktoré mala v malom batôžteku, vyhodila von oknom a nakoniec sa aj ona sama pokúsila dostať dolu. Nebolo to však vôbec ľahké, pretože kvôli veľkému bruchu sa nemohla dobre zachytiť a najprv skĺzla tak rýchlo, až sa skoro pustila lana. Na chvíľu sa zastavila, aby sa upokojila a potom sa opäť spustila o niečo nižšie.
O niekoľko sekúnd už konečne stála na pevnej zemi. Schmatla tašku, v ktorej mala veci a ako najrýchlejšie vedela, sa pustila krížom cez pozemky Baileyovcov.
Už po chvíli však vytušila, že to nebude také ľahké, ako si všetko plánovala. Tráva bola totiž ešte stále zamrznutá a párkrát skoro spadla. Preto postupovala veľmi pomaly a hrozilo, že ju niekto z domu uvidí. Tiež ju postihli iné komplikácie. Dieťatko sa akosi začalo viac hýbať a ona mala veľké bolesti pri každom kroku. Aj tak však neúnavne pokračovala a v mysli videla iba jediné miesto, kam by sa mohla uchýliť... miesto, kde zažila také krásne chvíle so svojím manželom...