Spies - Zrodenie Spies

1.kapitola

Bol deň ako každý iný a do štátnej školy v Brownsville pri Miami sa valili stovky študentov. V praxi to znamenalo, že sa doslova vliekli a pri pohľade na tú nenávidenú budovu, ktorá im ukracovala kus života, zostali všetci akýci malátni a otupelí. To samozrejme platilo pre tých úplne najobyčajnejších študentov tejto školy.
Osadenstvo Strednej školy Thomasa Jeffersona sa totiž delilo na mnošstvo menších skupiniek. Bol tu spolok športovcov, ktorý sa ešte sám delil na niekoľko kategórií, potom spolok roztlieskavačik (alebo krások školy), spolok inteligentných, spolok šachistov, vyznávačov satana, kresťanov a tak ďalej, a tak ďalej... našli ste tu jednoducho každého. Do osobitnej skupinky ľudí patrili prisťahovalci, ktorí ešte len čakali na zaradenie podľa svojich „kvalít“ v niektorých prípadoch.
A presne do takejto skupinky patrila aj sedemnásťročná Maddison Woodmorová. Práve sa prisťahovala z vnútrozemia z Texasu do tohto prímorského ruchu a zhonu. Keď prvýkrát zbadala nádherné pieskové pláže, z časti zastavané hotelmi a reštauráciami, z časti určené pre ľudí, uchvátilo ju to. Myslela si, že bude veľmi ľahké medzi týmito bezprostrednými ľuďmi, teda tak to počúvala doma v Texase, nájsť si veľa priateľov. Už v prvý deň v škole sa však presvedčila o opaku. Samozrejme prišla ako posledná, to sa jej stávalo veľmi často, avšak nikto ju nezapísal, ani nemal žiadne poznámky, učiteľka ju dokonca ani nepredstavila spolužiakom! Všetci ju dokonale ignorovali.
Po vyučovaní bola rada, že môže zmiznúť a trochu sa nadýchať čerstvého vzduchu po tom terore v škole, no zase jej to akosi nevyšlo. Všade kam sa pohla, bolo totiž strašne veľa ľudí. Či už skupiniek alebo turistov, takú hroznú tlačenicu ešte nezažila.
A tak na konci dňa prišla domov zmorená a otrávená. Vtedy veľmi túžila byť späť medzi priateľmi v starom domove.
Po tých troch týždňoch si už začínala zvykať na ten istý stereotyp dňa – ráno a cez obed škola, potom sa učiť zase doma a na večer mala dovolené ísť na polhodinu von, , pretože pre jej matku bolo Miami semenisko hriechu. Maddison vždy len prevracala očami nad jej zastaralými názormi.
Dnes ráno vstala dosť zavčasu na jej pomery a bola až nezvyčajné veselá. Usmievala sa na seba do zrkadla, keď si čistila zuby a česala si vlasy. Nikdy sa nemaľovala, pretože v Texase ani zamak nikomu nezáležalo na tom, či má niekto čierne linky alebo tekuté zlaté, všetkým to bolo jedno. A ani teraz sa nemienila meniť kvôli tej bande nevšímavcov, ktorým je všetko ľahostajné.
Zviazala si svoje krátke čierne vlasy gumičkou a obliekla si obyčajné modré džínsy a vyťahané čierne tričko. Do zrkadla už ani nemrkla, keď odchádzala.
Po ceste do školy narýchlo zjedla hrianku, ktorú mala mať na raňajky a so zamračenejším výrazom kráčala ku škole. Dobrá nálada sa akosi vytratila, keď zbadala tú navonok úplne obyčajnú stavbu. Fasáda bola krémovej farby, určite to maľoval niekto bez vkusu a okná neboli ničím výnimočné, jednoduché obdĺžnikového tvaru. Nad obrovskými krídlovými vstupnými dverami hrdo viala vo vetre americká zástava.
Areál bol už krajší ako samotná budova. Všade sa to zelenalo sviežou jarnou trávou a rozkvitnutými stromami. Za budovou bolo dokonca jazierko a menšia botanická záhrada! A tie priestory v škole už ani nemenovala – chemické laboratóriá, počítačové učebne, fyzikálne laboratóriá, biologické, dokonca veľké siene, kde sa konali menšie prednášky.
Toto jediné Maddison prekvapovalo. Bola to obyčajná štátna škola a mala toľko vymožeností. Mala taký nejasný pocit, že jej mama hovorila, že riaditeľ školy by ju chcel dostať na vyššiu úroveň ako je obyčajná štátna škola.
S nečujným povzdychom sa striasla týchto myšlienok a prešla okolo nadživotnej veľkosti Thomasa Jeffersona, podľa ktorého bola škola pomenovaná.
Okolo tejto sochy bolo veľa schodíkov, na ktorých sa zhromažďovali športovci a roztlieskavačky. Nik iný sa nemohol pridružiť.
Maddison prešla okolo krásnej a dokonalej blondíny, ktorá trochu afektovane vykladala svojej kamarátke, rovnako dokonalej ako ona, niečo o umelých nechtoch.
„Nemôžeš si ich tam nalepiť sekundovým lepidlom! Mala si použiť tú tubičku, ktorá k nim bola pribalená. Neviem ako ti to teraz zíde,“ krútila hlavou.
„Och, ale ja som si myslela, že tá tubička je lesk na pery. Chápeš, že to má byť gartis,“ čudovala sa brunetka a prezerala si svoje dokonalé nechty teraz už nalepené seknudovým lepidlom.
„Hovorí sa gratis,“ prevrátila blondínka veľkými modrými očami. „A dúfam, že si si to nedala na pery. Vieš ako by ti z toho lepidla popraskali? Raz som videla...“
Maddison už viac nepočula, pretože zašla nasťastie dosť ďaleko. Pokrútila hlavou a modlila sa, aby už na takých ľudí nenatrafila.
Pravdupovediac sa veľmi čudovala týmto krásnym ľuďom, že sú takí tupí. Športovci takmer všetci, o roztlieskavačkách sa dobrého slova nedalo povedať. Samozrejme ich ostatné dievčatá ohovárali len preto, lebo im závideli najkrajších chalanov na škole.
Zvyšok predpoludnia prešiel bez väčšieho rozruchu, koniec koncov ako každý iný deň.
Maddison po prvej polovici vyučovania zamierila do jedálne, kde sa postavila k pultu a pokúsila sa o nemožné – vybrať si niečo dobré z tej ponuky jedál.
Nakoniec sa medzi podivne vyzerajúcimi fašírkami a biftekmi našli aj hotdogy a hranolčeky, čo s radosťou uvítala. Pri stole s nápojmi si naliala colu a potom sa porozhliadla po jedálni, či nenájde nejaký voľný stôl. Mala šťastie a jeden zbadala kúsok od nej. Natešene, že sa konečne normálne naobeduje, sa priam vrhla dopredu, aby jej ho nik neobsadil, avšak nečakala na to, že niekto bude prechádzať okolo nej.
V okamihu ako vykročila vpred, do niekoho narazila a ona aj ten niekto spadli na zem.
Keď sa Maddison ako tak spamätala a postavila sa, s hrôzou zbadala človeka, do ktorého vrazila. Bola to tá blondína z rána a aj ona už stála na nohách. Nanešťastie sa netvárila príliš nadšene, Maddie sa jej ani veľmi nečudovala, pretože zbadala na jej ružovom tope na ramienka obrovský čierny fľak od coca-coly.
„Ty.... ty.... pozri, čo si mi urobila!!“ zvrieskla a neveriacky sa dívala na svoje brucho.
„Prepáč, nechcela som,“ vyjachtala Maddison a priala si byť neviditeľná, pretože ten krik samozrejme všetci počuli a aj sa obrátili k nim, aby zistili, čo sa deje.
„To mi už teraz nepomôže!“ vyrútila sa na ňu.
Maddison preglgla. „Zaplatím ti to...“
„Ty si sa asi načisto zbláznila, však?!“ vyvaľovala oči blondína. „Čo si myslíš, že to mám zo second-handu?! Tento top nie je hodný všetkých vecí, ktoré máš teraz na sebe!“
„Povedala som, že ma to mrzí!“ zvolala Maddison nervózne, pretože pohľady ostatných ju znepokojovali.
„A ja ti zase vravím, že to nestačí!“ skríkla blondína a odtisla roztlieskavačky, ktoré jej chceli voňavými obrúskami škvrnu vyčistiť.
„Tak to by už stačilo!“ ozval sa niekto za Maddison a tá trochu prekvapene nadskočila.
Žeby ďalší človek, ktorý sa ide do nej navážať?
Osoba, ktorá sa ozvala pristúpila k nej a ona jej pozrela do tváre. Bolo to dievča asi v jej veku, ktoré podľa nej vyzeralo veľmi zaujímavo. Nebola vyslovene pekná, aj keď zelené oči a hnedé vlasy s nádychom ryšavej priťahovali niektoré pohľady, aj tak z nej vyžarovalo čosi zvláštne. Určite to bola inteligencia. Tá jej sršala už z očí.
„Si v poriadku?“ opýtalo sa jej neznáme dievča. Jej a nie tej namyslenej blondínky.
„Hej! Jasné, že je v poriadku! To ja som tá, ktorá by mala plakať!“ ozvala sa tá nafúkaná baba.
„Úprimne povedané, neviem prečo by si kvôli nejakej handre mala robiť taký rozruch,“ odfrklo si to neznáme dievča a radšej odviedlo Maddison ďalej od tej potvory, ktorá sa strašne rozčúlila, že tá drzaňa si dovolila jej drahé oblečenie nazvať handrou.
Maddison s povzdychom klesla na schody pred školou a vzápätí zdvihla oči k nebu: „Ach, Bože! A to som sa snažila byť neviditeľná!“
„Nechápem prečo,“ čudovalo sa dievča a sadlo si vedľa nej. Jarné slnko sa hralo s farbami v jej vlasoch a ona hneď opeknela.
Keď Maddison neodpovedala, pretože bola zrejme ešte stále v šoku z toho, že sa dostala do stredu pozornosti, pokračovala: „Asi sme sa ešte nepredstavili. Volám sa Samantha Kerriganová, ale priatelia ma volajú Sam.“
S úsmevom jej podávala ruku. Maddison sa trochu spamätala pri slovku priatelia a stisla jej ruku.
„Maddison Woodmorová,“ predstavila sa tiež. „Už ani neviem, čo to je rozprávať sa s niekým,“ vzdychla si.
„Si tu nová, však?“ súcitne sa na ňu zadívala Sam.
„Som tu asi tak nová, akože som sem prišla pred tromi týždňami. To je už dosť dlhý čas!“
„Nemyslím si,“ protestovala Sam. „Keď som sem prišla ja, myslela som si, že sa z tých skupiniek zbláznim,“
„A čo si urobila?“
„Nepripojila som sa k žiadnej,“ zasmiala sa rusovláska.
„A čo teda... hm myslím... čo robíš celé prestávky a tak?“ zmätene sa spytovala Maddison.
„Chodievam do školskej knižnice, ktorá je fakt veľkolepá a tiež mám voľný prístup k botanickej záhrade a ku všetkým labákom!“ pustila sa nadšene do vysvetľovania.
Maddison iba vyvaľovala oči a nakoniec pokrútila hlavou. „Myslím, že si si nenašla najlepšiu spoločníčku. Viem o labákoch asi toľko, ako tá vymletá blondína.“
„Tú mi ani nespomínaj! Večne má nejaký problém, aj s tými jej priblblými kamoškami! Strach! A čo sa týka tých labákov, neboj sa, všetko ťa naučím! Uvidíš, ako ťa to bude baviť!“ Sam vyzerala byť nadšená a Maddison jej rozhodne nemienila kaziť radosť.
Aj keď v duchu už tušila, že to nebude až také zábavné, ako jej to Sam vykreslila.