Spies - Zrodenie Spies

3.kapitola

Samantha Kerriganová sa vracala zo školy so svojou novou priateľkou Madison, ktorú hneď pozvala k nim domov, aby jej ukázala, aký mikroskop dostala na svoje sedemnáste narodeniny.
„No a vieš ešte čo som pozorovala?“ vykladala jej nadšene. „Tak napríklad určite si nevedela, že larvy motýľov majú na zadnej strane...“ zarazila sa, lebo si všimla, že nová priateľka má akýsi sklený pohľad.
„Maddie!“ zvolala a videla, že dotyčná sa až strhla pri takom hlasnom zvuku. „Ty ma vôbec nepočúvaš!“
„Počúvam!“ horlivo sa začala obhajovať. „Hovorila si niečo o žubrienke...“
„O larve motýľa!“ skočila jej do reči Sam a tvárila sa trochu odsudzujúco. „Vieš aké je to zaujímavé?“
„Určite áno, ale ja teraz môžem myslieť iba na tú bláznivú roztlieskavačku, ktorá na mňa jačala ako zmyslov zbavená,“ povzdychla si Madison.
„Ále prosím ťa. Na to by jej bolo, aby sa púšťala do nových študentov, ale seba kontrolovať nedokáže! Si predstav, že minulý týždeň mala troch frajerov!“
„Páni!“ zahvízdala Madison. „Tak to je už fakt silná káva.“
„Ani nehovor. Podľa mňa je bláznivá a som si istá, že po príchode domov sa postaví pred zrkadlo a nacvičuje si chôdzu a úsmevy,“ odfrkla si Sam pohŕdavo.
„Možno... ale aj tak by som nechcela byť teraz jej nepriateľkou,“ zamrmlala Maddie bojazlivo.
„Nesmieš sa vyhýbať konfliktom, musíš im čeliť,“ mudrovala Sam. „A o tú sa ty neboj. Uzemním ju raz-dva. A prosím ťa, už sa na to vykašli. Radšej ti ukážem môjho psa. Je fakt zlatý,“ usmiala sa.
„Myslela som, že budeme pracovať s mikroskopom,“ rozžiarili sa čiernovláske oči.
„A načo mi to bude, keď mi pritom zaspíš?“ zasmiala sa Sam a pridala do kroku, aby sa k nej domov dostali čo najrýchlejšie.

Domček Kerrigenovcov sa ani zďaleka nepodobal na zatuchnutý bungalov, ktorý kúpila Madisonina mama. Tento mal slniečkovo žlté steny, červenú strechu a s obrovskou záhradou plnou kvetov a stromov pôsobil naozaj malebne a útulne.
„Tak, vitaj u mňa doma,“ usmiala sa Sam, keď videla kamarátkin udivený pohľad.
„Páni! Je to tu nádherné! Ako v inom svete!“ zvolala Madison nadšene.
„Všetci to hovoria, keď ho uvidia prvý raz, ale potom si zvyknú a už je to v pohode. Tak poď, lebo Romulus sa zblázni, keď ho hneď nepohladkáš,“ ukázala na obrovského bernardína, ktorý poskakoval pri bráne s takou radosťou, až ju skoro prevalil.
„Och, ten je ale zlatučký!“ rozplývala sa Madison a pribehla k nemu.
Sam sa usmievala, keď videla, ako pes oslintal Madison celú ruku.
„Prečo sa vlastne volá Romulus? Nie je to trochu nezvyčajné meno? Ja by som ho nazvala Charlie alebo Rocky,“ prehodila Maddie stále hladkajúc psa, ktorý ju skoro zvalil na zem, zatiaľ čo Sam zatvárala bránku.
„Nemohla som mu dať také obyčajné meno ako Rocky!“ zvolala Sam prekvapene.
„Prečo nie? Náhodou by mohol byť boxer,“ zasmiala sa Madison.
„No ja som sa rozhodla, že mu dám meno po prvom rímskom cisárovi. Je to predsa pochopiteľné, že nechcem, aby sa môj pes volal obyčajne,“ odfrkla si Sam.
Madison nadvihla obočie a radšej už nič nehovorila, len mlčky hladkala psa.
„Tak poď, ukážem ti našu záhradu. Áno, aj ty môžeš ísť Romulus,“ usmiala sa rusovláska a pes nadšene vyskočil pol metra.
Zvyšok dňa sa bavili so psom, statočne zjedli všetko, čo im Samina mam navarila a vypočuli si dvojhodinovú kázeň Saminho otca o plemenách psov, ktorý jeho dcéra zaujato počúvala a občas sa s ním hádala o tom, či je to pravda. Madison iba prikyvovala a venovala sa bernardínovi, ktorý si ju za ten čas stihol obľúbiť.
A tak bola bez nálady, keď odchádzala z toho čarovného miesta, kde je všetko ľahšie a vracala sa domov. Už z diaľky videla, že mama ani v túto neskorú večernú hodinu nezapla svetlo, pretože ako ona sama povedala, šetriť sa musí stále.
„Ahoj, mami,“ zavolala, keď vošla dovnútra a zatvorila za sebou dvere.
Okamžite sa z tmavej obývačky vyrútila vysoká postava a nahnevane zastala pred ňou.
„Kde si bola, mladá dáma?“ pýtala sa tónom, ktorý predpovedal problémy.
„Ja... u kamošky, mami,“ odvetila Madison neisto.
„Neklam mi! Dobre viem, že žiadne priateľky nemáš a...“
„Prečo by som nemohla mať?!“ spýtala sa Madison nahnevane.
„Pretože... no...“
„Hovorím ti, že som bola u Kerriganovcov a keď chceš môžeš si ich nalistovať v zozname a zavolať im, keď mi tak veľmi neveríš!“
„Ale aj tak nevidím dôvod, prečo si prišla tak neskoro. Už nech sa to neopakuje!“ nedala sa Jean Woodmorová.
„Mami! Je ešte len pol ôsmej a...“
„To ma nezaujíma. Tvoja večierka je o pol siedmej a to je moje posledné slovo!“ nekompromisne vyhlásila Jean a vrátila sa späť do obývačky nedajúc dcére možnosť protestovať.
„Super,“ utrúsila Madison a zamierila do izby, aby si aspoň urobila nejaké úlohy, keď už nič iné nemá dovolené.

Na druhý deň ráno sa stretli Sam a Madison na dohovorenom mieste, pričom obidve mali úplne opačný výraz – Sam sa usmievala od ucha po ucho, Madison vyzerala akoby zjedla citrón.
„Máš nejaký dôvod na to, aby si sa tvárila ako slniečko na hnoji?“ vyštekla Maddie nevrlo.
„Aspoň nevyzerám ako zaváraná uhorka,“ zasmiala sa Sam a Madison ju za to ocenila ešte kyslejším výrazom.
„Tak čo sa stalo?“ povzdychla si nakoniec, lebo proti takej dobre nálade nemala žiadnu šancu.
„Predstav si, že som sa dostala na tú plympiádu, o ktorej som ti hovorila včera!“ zvolala Sam nadšene.
„Na tú biologickú?“
„Mhm.“
„No teda, tak... gratulujem,“ usmiala sa Madison.
„Ale čo to vidím. To bol úsmev alebo niečo iné?“ podpichla ju Sam.
„Hej! Nechaj to už tak,“ rozosmiala sa Madison. „A rozhodne mám právo na zlú náladu! Moja „drahá mamička“ mi stanovila večierku o pol siedmej!“
„Vážne? Ja ju mám do dvanástej, keď chcem, ale ja som aj tak stále len doma, takže...“ Sam nedokončila, lebo práve vstupovali do tej budovy, ktorá sa jednej zdala úžasná a druhá ju priam nenávidela.
„Počuj, o koľko sa stavíme, že dnes spravím ďalší trapas?“ šťuchla ju Madison a obidve sa zasmiali.