Spies - Zrodenie Spies

5. kapitola

Padali nekonečne dlho, vlastne sa skôr kĺzali po nejakej obrovskej šmykľavke, ktorá sa všelijako stáčala, keď to najmenej čakali. Všetky tri svorne jačali ako zmyslov zbavené a snažili sa nejako zastaviť, no povrch bol príliš klzký.
„Preboha, čo to má byť?“ zrevala Amy, aby ju dievčatá dobre počuli.
„Netuším, ale pochybujem, že je to normálne. Za celý môj život sa mi to nestalo!“ skríkla Sam.
„A čuduješ sa?? Ani ja sa väčšinou neprepadávam do podzemia!“ zvolala Madison, ktorá bola asi najviac prestrašená.
Nevedeli, koľko padali, ale rozhodne čakali tvrdší pád, ako bol ten, ktorý ich náraz stlmil. Pristáli totiž na nejakej trampolíne a kým sa zastavili, asi desaťkrát sa ocitli vo vzduchu.
Prvá sa spamätala Sam. Vyskočila však tak prudko, že dopadla z mäkkej plochy na dlážku.
„Ááá!“ skríkla a rozprestrela sa na dlážke.
„Čo sa stalo?? Čo je tam?“ vystrašene sa spytovala Madison, pretože v podzemí bola tma ako v rohu a nedovideli si ani na koniec nosa.
„Zem,“ zamrmlala Sam ešte stále ležiac.
„Počkajte, pokúsim sa nejako zísť dolu,“ navrhla Amy a opatrne sa doplazila až k okraja trampolíny.
„Dobre! Som v poriadku a stojím na zemi,“ zvolala nadšene.
„Ó vážne? To sme nečakali!“ utrúsila Sam sarkasticky a konečne sa zo zeme pozbierala.
„Hej, nezačínaj si zase, dobre?!“ oborila sa na ňu Amy, ale keďže nevedela, kde Sam stojí, povedala to len tme, ktorá ju obklopovala.
„Maddie? Si ešte stále na trampolíne?“ spýtala sa Sam.
„Ja odtiaľto nezídem,“ vyhlásila Madison. „Fakt si nepotrebujem zlámať väzy!“
„Ako chceš, strachopud,“ odfrkla si Amy a postúpila o krok bližšie k niečomu, čo sa črtalo pred ňou. Vlastne to skôr cítila, ako videla.
„Ja nie som žiadny strachopud!“ ohradila sa Madison, ale nepohla sa ani o milimeter.
„Ticho, myslím, že tu niečo je!“ zvolala Amy a chytila sa niečoho tvrdého a pevného. „Podľa tvaru je to... asi stôl,“ tipovala.
„Keď je tu stôl, nemohli sme sa prepadnúť do jamy! A takisto zem je vydláždená, takže...“ Sam nedokončila, lebo v tej chvíli ich oslepilo intenzívne svetlo, ktoré vyžarovalo zo stoviek malých lámp ukrytých v strope.
„Ááááá,“ skríkli všetky naraz a rýchlo si zakryli oči.
„To nie je možné! Ktorý kretén toto vymyslel?! No tak, ozvite sa už niekto!! Ak je to trest za to, že som nešla na ten zápas...“
„Uisťujem ťa, že roztlieskavačky zásadne neunášam,“ ozval sa niekde za nimi hlboký hlas, až nadskočili aj o pol metra.
Všetky tri sa naraz zvrtli, Sam a Amy už stojac, Madison ešte stále rozvalená na trampolíne, ktorá vyzerala v tom svetle obrovská.
„Kto ste?!“ skríkla Amy.
„Nebojte sa. Ja vám neublížim,“ uistil ich postarší muž. Bol pomerne vysoký a tmavé vlasy mal popretkávané šedivými nitkami. Inteligentné hnedé oči na nich hľadeli skúmavo, pery sa usmievali. Oblečený mal elegantný, no strohý čierny oblek, bielu košeľu a čiernu kravatu.
„Vyzerá, akoby nám už chystal pohreb. Pozri na jeho oblečenie,“ zašepkala Sam Amy do ucha na chvíľu zabudnúc na hádky. Jej hlas znel trochu vystrašene.
„Ešte stále ste mi nepovedali, kto ste!“ zvolala Amy.
Neznámy muž sa ešte širšie usmial a chcel podísť bližšie.
Amy ho však zastavila slovami: „Varujem vás! Nepribližujte sa k nám, lebo uvidíte, akých chmatov je schopná roztlieskavačka!“ Naznačila rukami útok.
„Veľmi dobre viem, čoho si schopná, Amarantha. Máš predsa červený pás z karate. Len škoda, že ten čierny si už nechcela. Mala si taký talent,“ s povzdychom pokrútil hlavu a už sa nepokúšal k nim priblížiť. Prešiel za masávny čierny stôl a sadol si do pohodlného kresla.
„O-odkiaľ poznáte moje meno??“ vyjachtala Amy prekvapene.
„Ja aby som nepoznal tvoje meno, to by som nemohol vedieť ani to svoje! Mimochodom, aby som odpovedal na tvoju otázku – volám sa Harold Wade,“ tleskol rukami, akoby sa tým všetko vyriešilo.
„V živote som o vás nepočula,“ vyhlásila Amy podozrievavo.
„Tak to je čudné, pretože sa považujem za veľmi dobrého priateľa tvojho otca.“
„Vy že ste rodinný priateľ?“ zamračila sa.
„Tak by som sa nenazval. Cybill nepoznám až tak dobre, ale tvoj otec je jeden z mojich najlepších priateľov. V poslednom čase má veľa práce, však?“ skonštatoval a bez toho, aby ju nechal niečo povedať, pokračoval: „Och, aký som nevychovaný, že sa rozprávam len tuto s Amaranthou! Vitajte aj vy Samantha a Madison,“ usmial sa.
„Ani ja vás nepoznám,“ neisto sa ozvala Sam a Maddie radšej nepovedala nič. Akoby sa ešte stále nespamätala z toho, že namiesto na zápase, trčia v podzemí.
„To je v poriadku. Ty ani nemáš dôvod, Samantha,“ usmial sa prívetivo. „Nik z tvojej rodiny sa nikdy na toto miesto nedostal. Pozval som ťa sem, lebo verím, že tvoje inteligenčné schopnosti prevyšujú ktoréhokoľvek vedca a to predsa musím oceniť.“
„Pozval??“ ozvala sa Amy podráždene.
Zažmurkal.
„Tak tomuto hovoríte pozvanie?! Najprv sme sa prepadli do podzemia a potom sme sa stretli s nejakým úchalákom, ktorý nás už neviemaký dlhý čas sleduje a...“
„Keby tvoj otec počul, ako sa so mnou zhováraš...“ pokrútil hlavou, no v očiach mu svietili iskričky pobavenia.
„Môjho otca do toho nepleťte, pretože som ho nevidela už dva mesiace!“ vykríkla Amy nahnevane. „A už nás konečne pusťte, lebo podľa mňa si nemáme čo povedať!“
„Tak v tom sa mýliš, Amarantha,“ namietol Harold.
„A nevolajte ma Amarantha!! To oslovenie priam nenávidím!“ dupla Amy nohou a urazene sa od neho odvrátila.
„Budem ťa tak volať, pretože je to tvoje pravé meno a ak mám pravdu povedať, nechápem, prečo si ho vždy odmietala. Amarantha bolo meno tvojej pra-pra-pra-prastarej mamy.“
„A to ma má ako zaujímať?!“ vyštekla jedovato.
„Áno, pretože bola jednou z tých, ktorí sa podieľali na založení tejto organizácie,“ oznámil jej pokojne.
„Akej organizácie?!“ oborila sa na neho Amy a pozrela naňho ako na senilného blázna.
„Organizácie na ochranu ľudstva tejto krajiny,“ vyhlásil slávnostným hlasom a dokonca sa postavil z kresla.
„Organizácie na... šibe vám alebo čo??“ vyštekla Amy. „Podľa mňa ste len starý dedko, ktorý má nejaké psychické problémy, ale verte mi – dá sa to liečiť!“
„Nie! Myslím, že som už o tom počula, len... nikdy predsa nikto neprišiel na to, kde táto organizácia sídli!“ neisto sa ozvala Sam.
„Práve stojíte na jej podlahe,“ usmial sa Harold, ktorého sa Amyino správanie vôbec nedotklo.
„Skratka POHL, však?“ ožila Sam, keď si bola istá, že také niečo existuje.
„Máš pravdu,“ usmial sa ešte širšie.
„Takže... ty hovoríš, že je to pravda? Že netrepe nezmysly?“ obrátila sa Amy na rusovlásku a tá s úsmevom prikývla.
„Je to pravda, ale... stále nechápem, prečo ste nás sem... ehm... zavolali. Niečo sme urobili?? Niečo, čo uškodilo tejto krajine?“ spýtala sa Sam neisto.
„Preboha, to nie,“ rozosmial sa. „Ako iste viete, teda aspoň ty Sam, v POHL pracuje množstvo špiónov, ktorí riešia oveľa závažnejšie problémy ako obyčajná polícia. Musia riešiť prípady, na ktoré samotní detektívi nestačili. Preto vlastne táto organizácia vznikla a my, samozrejme, musíme prijímať stále nových a nových členov.“
„Dovoľte mi, aby som vás prerušila,“ povedala Amy oveľa slušnejše ako predtým. „Ale nedá mi to. Hovoríte, že tu pracujú špióni a málokto sa sem dostal. Tak potom, čo tu robíme my?? Nie sme špióni ani policajti a rozhodne pre vás nebude dobré, keď to tu budeme poznať.“
„Zdá sa, že ešte stále nechápete, prečo som vás sem zavolal,“ usmial sa.
Odpoveďou mu bolo ticho.
„Tak vám to teda poviem. Oddnes je vaším poslaním chrániť ľudí tejto krajiny takisto ako stovky ďalších špiónov pracujúcich v POHL.“
„Chcete povedať, že...“
„Budete špiónky,“ dokončil Harold spokojne sa usmievajúc.
Všetky tri dievčatá stáli ako prikované, vlastne Madison ešte stále ležala na trampolíne a odmietala sa pohnúť. Anmy sa tvárila nechápavo, Sam trochu odmietavo.
„Pán Wade...“
„Volaj ma Harold, Sam.“
„Dobre Harold. Vaša ponuka je naozaj veľmi lákavá, ale... myslím, že na takéto veci ani zďaleka nemám čas,“ povedala Sam rozhodne a trochu sa poobzerala okolo seba, akoby hľadala východ.
„Ani ja. Momentálne mám isté problémy v družstve a... viem, že rodičia by s tým nesúhlasili,“ doplnila ju Amy.
„Som si takmer istý, že tvoji rodičia by takéto poslanie pre svoju dcéru nikdy neprijali práve z toho dôvodu, že tvojmu otcovi to zobralo desať rokov života,“ povzdychol si Harold.
„Môj otec... on...“ koktala vyjavene Amy.
„Je agent vo vládnych službách. Nepracuje na tomto oddelení, no veľí Organizácii na ochranu európskych štátov a robí to sakramentsky dobre,“ zasmial sa.
„Panebože,“ vydýchla Amy vydesene a trochu sa jej pritom zatočila hlava.
„Takže vy ste sa nás vlastne nechceli na nič pýtať, však? Postavili ste nás pred hotovú vec a na nič ste sa nás nepýtali!“ vyhŕkla Sam nahnevane. „A vôbec vás nezaujíma, že mi práve ponúkli spoluprácu na projekte, čím by som získala voľný vstup do počítačových a laboratórnych miestností školy!!“
„Samantha...“
„Nie! Nechcem a...“
„Myslíš si, že POHL má moderné vybavenie?“ prerušil ju Harold.
„Čože? Ja... neviem... vlastne určite má tie najmodernejšie techniky a...“
„A čo by si povedala na to, keby si tieto prístroje mohla používať vo svojom voľnom čase?“ navrhol jej.
„Myslíte, že by som mohla...“ zatajil sa jej dych.
„Presne tak.“
„Och, tak potom neváham! Čo tam po hlúpom prijekte, keď môžem pracovať s najmodernejším elektrónovým mikroskopom??“ zvolala nadšene. „Rátajte so mnou! Budem pre vás pracovať!“
„Ale ja nie!“ vyhlásila Amy zaťato.
„Povedz mi, prečo nie, Amarantha. Predpokladám, že by si bola rada, keby si mohla tráviť viac času v inej spoločnosti ako... v tej, ktorú si si vybrala.“
Zažmurkala a dlho premýšľala. „Viete čo si myslím? Že vy ste už za nás rozhodli a nemienite prijať žiadne výhovorky. Už som to tu videla, takže nemôžem slobodne odísť bez záväznej zmluvy o mlčanlivosti a spolupráci.“
„Vždy som vedel, že tvoja inteligencia sa raz prejaví,“ zatlieskal radostne.
„A čo tým ako chcete povedať?!“ prižmúrila oči.
„Samozrejme, že nič,“ vyhovoril sa a jeho tvár okrem mykajúcich sa kútikov úst zostala vážna.
„Tak... dobre teda, ale... no neviem. Keby ste mi aspoň vybrali lepšiu spoločnosť,“ odfrkla si a zazrela po Sam a Madison.
„A to si ako myslela?!“ oborila sa na ňu rusovláska.
„A ty Madison?“ spýtal sa doteraz mlčiacej tmavovlásky, ktorá akoby ešte stále nechápala, čo sa deje.
„Už od začiatku som hovorila, že jej to pomaly zapaľuje,“ krútila Amy hlavou, no ani ona sa netvárila príliš nadšene.
„Ja... bola by to sranda,“ vykoktala Madison s miernym úsmevom neschopná reagovať na štipľavú poznámku.
„Och, dievčatá! Ani neviete, aký som rád, že ste sa nakoniec rozhodli správne,“ usmial sa uľahčene a pristúpil k nim. Som si istý, že sa vám to zapáči. A teraz poďte. Musíme spísať zmluvu.“
Amy si odfrkla a nasledovala ostatných do druhej miestnosti.