Spies - Zrodenie Spies

6.kapitola

Naspäť už dievčatá priviezlo luxusné auto, ale pre ne bolo aj tak hlavné, že nepadajú dolu alebo nevymysleli njaký podivný výťah, ktorý stúpa rýchlosťou svetla. Celú cestu ani jedna neprehovorila. Amy mala na tvári zamyslený výraz, Madison civela do blba a Sam sa tvárila šťastne, pretože takú príležitosť by iste inde nezohnala.
O dve hodiny sa ocitli opäť pred školou, odkiaľ už mali k domovom blízko.
Amy vystúpila ako prvá a už-už sa chcela vybrať svojou cestou.
Lenže Sam ju zastavila: „Hej ty! To nevieš ani podzraviť alebo čo?!“
Amy sa nadurdene obrátila a nevrlo vyštekla: „Čaute!“
„Mohla by si nasadiť aj milší tón!“ nedala sa Sam.
„Tak to mi prepáč, ale nemám chuť sa tu baviť s takými ako ste vy!“ vyhŕkla Amy s prižmúrenými očami.
„S akými takými?!“ prižmúrila Sam oči.
„Prestaňte sa už hádať. Nestačilo vám dnes?“ zapojila sa do rozhovoru aj Madison. „Radšej poď, Sam.“
„Áno! Choďte si a mňa nechajte na pokoji!“ skríkla Amy a ráznym krokom sa pobrala preč.
„Ach, Bože! A to s ňou budeme musieť vydržať ďalšie štyri mesiace!“ povzdychla si Sam podráždene.
„Neboj sa. To bude v pohode,“ zamrmlala Madison neprítomne, rozlúčila sa so Sam a pobrala sa domov.
Tam to však nevyzeralo veľmi ružovo. Keď za sebou totiž zabuchla vchodové dvere, zbadala matku, ktorá vyzerala, akoby sa do nej prevtelila bohyňa ponsty. Madison sa čudovala, že z úst nechŕli plamene.
„Kde si bola, mladá dáma?!“ sekala slová nahnevane.
„Akože kde som bola? Mami, veď je ešte len šesť hodín a...“
„A ty si myslíš, že neviem, že si nebola v škole?!“
„Bola som v škole!“ zvolala Maddie ihneď. „Naozaj, mami.“
„A prečo si sa zo zápasu vyparila?? A kam si sa vôbec vyparila?!“ útočila Jean ďalej.
„Ja... išla som sa prejsť so Sam a...“
„Budem musieť s tebou prediskutovať tvoje priateľky. To dievča na teba nemá dobrý vplyv!“ vyhlásila Jean nahnevane. „A nemysli si, že za to, že máš večierku o pol siedmej, môžeš každý deň chodiť o pol siedmej! Niekedy by si mohla prísť aj o štvrtej, nie?! Tvoje známky nie sú také perfektné na to, aby si sa mohla flákať a chodiť za školu!“ hovorila Jean rozzúrene.
Madison nakoniec prerušila jej monológ slovami: „Dobre, mama. Rob si, čo chceš! Zakáž mi kamošky, zatvor ma do izby, nos mi suchý chclieb a vodu! Urob si zo mňa väzňa, keď po tom tak veľmi túžiš!“
„Ako sa to so mnou rozprávaš?!“ skríkla Jean hystericky. „Ja som to hovorila, že bez kamarátiek ti bude lepšie!“
„Jasné, jasné. A teraz ma ospravedlň mama, ale musím ísť do svojho väzenia!“
Po týchto slovách vyšla hore schodmi a zatresla za sebou dvere svojej izby. Nevedela ako, ale potrebovala už niečo vymyslieť, aby mohla aj žiť. Bude sa o tom musieť porozprávať so Sam. A navyše musí trpieť aj tú nafúkanú roztlieskavačku!
„Ach, život je taký nespravodlivý!“ povzdychla si, keď si už o ôsmej ľahla do postele a pokúšala sa zaspať.

Amy mala úplne opačné problémy ako Madison. Len čo totiž vstúpila dovnútra ich obrovského domu, z dverí oproti sa vyrútila nízka postava a hnala sa k nej. Bola to jej matka a vyzerala byť poriadne nahnevaná.
„Amarantha Rogersová!!“ zvolala.
Amy prevrátila očami a snažila sa zachovať pokoj. „Áno, mama?“
„Povedz mi, čo to má znamenať, že si nechala roztlieskavačskú kariéru?!“
Amy si otrávene vzdychla. „Mama, nechcem, aby si sa do toho starala. Je to len moja vec a...“
„Tak to sa teda sakramentsky mýliš, moja drahá. Vôbec to nie je tvoja vec a prvé, čo zajtra urobíš bude, že pôjdeš za ostatnými dievčatami a povieš, že sa vraciaš!“ jačala Cybill hystericky.
„A neurobím to! Už ma unavuje ťa donekonečna počúvať! Nie je moja vina, že ako malá si bola otrasná, matka!“ vykríkla Amy tvrdo.
„Ako sa to ku mne správaš??“ hlesla Cybill.
„Nijako!“ odsekla Amy a zamierila do svojej izby.
„A kam teraz ideš?!“
„Do izby, ak smiem!“
„To teda nesmieš! Ešte som nedohovorila!“
„Ale áno,“ zakričala za ňou Amy a s úľavou zavrela za sebou dvere svojej izby. Konečne našla svoje útočisko. V tento deň zažila až príliš veľa prekvapení.

Ráno sa tri dievčatá neplánovane stretli pri vchode do školy. Amy sa zvatvárila otrávene, keď tie dve zbadala, u Sam ešte pretrvávalo včerajšie nadšenie a Madison sa tvárila, akoby chcela niekam zmiznúť.
„Takže... ako sa máte?“ pokúsila sa Amy o zdvorilú konverzáciu, ale vyzerala, akoby ju najprv museli mučiť na mučidlách.
„Neuveriteľné! Tento deň sa zapíše do Guinessovek knihy rekordov!“ zvolala Sam posmešne.
„Buď ticho dobre?!“ osopila sa na ňu Amy. „A potom mi nehovorte, že som sa nepokúšala, lebo to nie je pravda.“
Odvrátila sa od nich a zamierila do triedy.
„Božemôj, prečo sa stále hádate?“ povzdychla si Maddie vyčerpane.
„Aspoň nemlčím ako ryba na suchu!“ odsekla Sam okamžite. „Už sa konečne začni aj obhajovať! To chceš, aby ťa urážala do konca života?!
„Nie. Len dovtdey, kým nedokončím túto školu. Potom už budem mať pokoj.“
„Tak o tom silne pochybujem. Nemysli si, že Harold Wade nás nechá len tak odísť po skončení školy.“
„To si nemyslím, ale dovtedy ešte hádam niečo vymyslím.“
Sam pokrútila hlavou a radšej prešla cez prah školy. Madison ju nasledovala stále lamentujúc nad tým, ako jej mama lezie na nervy zo dňa na deň viac.
„Ani si nevieš predstaviť, aké je to nepríjemné! Za chvíľu budem mať večierku o štvrtej poobede!“
„Upokoj sa, Maddie. Keď chceš, môžem zájsť k vám domov a ten včerajšok jej vysvetliť,“ ponúkla sa Sam.
„A čo jej povieš?? Prepáčte, že vaša dcéra zmizla zo školy, ale nemohla inak. Prepadla sa do podzemia a potom podpísala zmluvu, že sa stane špiónkou,“ odrapkala Madison skoro až hystericky.
„Hovorím ti, aby si sa nebála. Ja viem, čo jej mám povedať,“ upokojvala ju Sam.
„Lenže... problém je v tom, že ona si myslí... totiž, že... más na mňa zlý vplyv,“ zamrlala Madison neisto.
„Čože?!“ zvolala Sam neveriacky a dokonca sa zastavila uprostred chodby.
„Neber si to osobne...“
„Ako si to môžem NEBRAŤ osobne?! Nechápeš, že o mne povedala niečo zlé?!“ rozčuľovala sa Sam.
„Ešte nikdy o tebe nikto nepovedal niečo zlé, či čo?“ snažila sa odľahčiť situáciu Madison.
„To teda nie! Vlastne ak nerátam tú nafúkanú blopndínu. Inak si vždy všetci rodiačia mysleli, že som vzor pre všetkých!“ panikárila Sam.
„Počuj, to nie je koniec sveta! Kamošky zostaneme aj naďalej a moju matku si vôbec netreba všímať. A poď už, lebo zmeškáme hodinu!“ chytila rusovlásku za lakeť a ťahala ju na koniec chodby, pričom Sam ešte stále neveriaco vykrikovala, aký je svet nespravodlivý.