Spies - Zrodenie Spies

7.kapitola

Amy sa veľmi neponáhľala do triedy, lebo tušila, že ostatné roztlieskavačky nebudú príliš nadšené, keď ju uvidia. Zrejme jej tak skoro nedpustia včerajší podraz, keď ich nechala v štichu.
Ako si myslela, tak sa aj stalo. Len čo totiž vstúpila do triedy, ozval sa šepot a ona na sebe zacítila pohľady niekoľkých dievčať z jej tímu. Vlastne teraz už nie jej tímu, lebo ako si stihla všimnúť, Regina mala na sebe roztlieskavačský úbor a na krku mala retiazku s príveskom, na ktorom bolo S ako star. Dievčatá tak volali svoju kapitánku, ktorou až doteraz bola Amy.
Tá si však z nečakaného obratu veľa nerobila. Bez nejakých ďalších slov zamierila k svojej lavici a začala si vykladať veci. Cítila, že takto je to asi lepšie. Roztlieskavačstvo ju už veľmi dlho nebavilo tak veľmi ako predtým. Koniec koncov teraz bude mať iné príležitosti v POHL.
„Dobré ráno, Amarantha,“ ozval sa za ňou afektovaný hlas a Amy žasla nad tým, ako sa z jej dobrej kamošky mohla zo dňa na deň stať mrcha.
Neodpovedala na jej pozdrav. Vytiahla mobil a napísala sms chalanovi, s ktorým sa včera zoznámila na chate, len aby ju nemusela počúvať.
„Si hluchá alebo čo?! Hovorím s tebou!“ zvolala Regina podráždene.
„Ale ja s tebou nie,“ odvetila Amy a ani sa na ňu nepozrela.
„No dovoľ! Chcela som ti niečo oznámiť, ale keď nechceš...“
„Už som si všimla, Regie. A ver mi, že si sa konečne ukázala v pravom svetle. Len sa čudujem vám, baby, že ste dovolili takej podrazáčke, aby vám rozkazovala,“ pozrela sa na dievčatá, ktoré sa neisto pomrvili a na ich tvárach sa zjavil previnilý výraz. Amy mali všetky veľmi rady, pretože im predtým veľmi pomáhala a bola to ozajstná kamoška.
„Vraj podrazáčke!“ rozchichotala sa Regina. „Ty tu hovoríš o podrazoch, keď najviac si ich urobila TY?“
„Už som ti povedala, že na to mám svoj vlastný názor a môžeš si robiť, čo chceš. Ale dúfam, že naše družstvo vyhrá aj tento rok v školskej súťaži roztlieskavačiek,“ sladko sa usmiala Amy a opäť sa od nich odvrátila, na čo Regina zareagovala zúrivým pazvukom. Našťastie jej asi došli slová, keďže od začiatku až do konca hodiny už neprehovorila.

Cez obednú prestávku sa Amy pobrala do jedálne, ako inak než so skupinkou chalanov v pätách. Išli sa pretrhnúť v rozprávaní všelijakých vtipov a historiek, no ona sa ani na jednej nezasmiala. Stále musela myslieť na to, ako za jediný deň stratila všetkých, čo mala rada. A teraz musí počúvať týchto pubertiakov, ktorí myslia len na to, aby sa s ňou mohli po celej škole vyťahovať ako s nejakým výstaným psom.
„A vieš čo mi odpovedal, Amy?? Že je veľmi zaneprázdnený!“ rozrehotal sa jeden chalan z futbalového držstva a ostatní sa k nemu s ujúkaním pridali.
Amy si podráždene odfrkla a zrýchlila krok, aby sa ich nejako zbavila. Za rohom však zbadala Sam a Madison stojace pri Saminej skrinke.
„Prosím ťa, Sam, už na to zabudni! Ach, dokelu, nemala som ti to ani hovoriť!“ vzdychla Madison netrpezlivo.
„Počuj, tu ide o ten princíp! Ešte nikto o mne nepovedal...“
„Pomôžte mi!“ zasyčal odrazu niekto za nimi a ony sa prekvapene obrátili.
„Amarantha?“ zatiahla Sam s úškrnom.
„Prosím vás, urobím čokoľvek, keď ma ich zbavíte. Fakt teraz nemám náladu!“ úpenlivo ich prosila Amy.
„Ty chceš pomoc od nás?? Tento deň sa stane sviatkom!“ rozosmiala sa Sam.
Amy sa zatvárila urazene a už-už chcela odísť, keď ju Sam zastavila: „Okej. Pomôžeme ti, ale nezabudni, aké dobré duše sme, že sme ťa poslúchli!“
„Jasné! Nezabudnem!“ zvolala Amy natešene, že sa ich konečne zbaví a skryla sa za dievčatá.
V tej chvíli sa za rohom objavili chalani, mimochodom Sam a Madison si všimli, že jeden je krajší ako druhý, a zostali zarazene stáť, keď zistili, že ich obeť im ušla. Zamierili však rovno k nim.
„Hej, dievčatká! Nevideli ste tu takú nádhernú babu? Amy Rogersovú?“ zvolal jeden z nich frajerským hlasom.
„Nie, nevideli. A pre tvoju informáciu, máme aj mená!“ oborila sa naňho Sam.
„Mne je jedno, ako sa voláte! Chcem vedieť, kde je Amy!“ nedal sa ten nafúkanec.
„A čo sme jej opatrovateľky alebo čo?! Choď si ju hľadať sám a nám daj pokoj!“ odsekla Sam a obrátila sa mu chrbtom.
Chalani sa teda pobrali preč, ale dievčatá ešte začuli: „Ja som vám hovoril, že baby na tejto škole sú každým dňom pošahanejšie. Stavím sa, že tie dve zostanú naveky panny. O koľko sa stavíme?“
„Vraj naveky panna!!“ rozčuľovala sa Sam. „A to je všetko tvoja vina, bábika! Nebyť teba, nestrápňovali by sme sa tu a...“
„No dobre, dobre! Len som sa ich chcela zbaviť,“ obhajovala sa Amy.
„To vieme, ale ty asi nechápeš, že sme si poškodili našu povesť a...“
„Vašu povesť?? Veď vás všetci naokolo ignorujú!“ zvolala Amy pobavene.
„Asi si neuvedomuješ, že sme ťa práve zachránili a radím ti, aby si na to nezabúdala!“
Dievčatá sa poobzerali okolo seba a zistili, že okolo nich je akési podivné ticho. Akoby sa všetci ako na povel vyparili.
„Ale nie! Rýchlo utečme, lebo...“ začala Amy a už sa aj pobrala preč, keď sa pod ňou odrazu otvorila zem a ona začala nekonečne dlho padať presne tak ako včera.
„Ááá...“ jačali dievčatá svorne, kým sa kĺzali do podzemia, až kým so žuchnutím nedopadli na trampolínu, ktorá tu ešte stála tak ako predtým.
„Veď ja už mu poviem svoje...“ zastrájala sa Amy a opäť si zakryla oči pred tým prívalom svetla.
„Čo mi chceš povedať, Amarantha?“ ozval sa Harold a keď sa obzreli, videli ho vchádzať bočnými dverami.
„Aby si nám už nepripraoval takéto prekvapenia, lebo raz dostanem infarkt!“ zvolala Amy nahnevane.
„Je mi to ľúto, no z vlastnej vôle by ste sem určite len tak neprišli,“ usmial sa prívetivo a usadil sa do veľkého kresla za stôl.
„To máš pravdu, Hari,“ opätovala mu Amy sladký úsmev.
„Musím protestovať!“ ozvala sa Sam hlasno.
„Áno? Aj ty máš niečo na srdci?“
„Predstav si, že áno! V zmluve nebolo nič o tom, že naše misie budú počas školského vyučovania. A viem to, pretože som si to najmenej trikrát prečítala, kým som to podpísala,“ vyhlásila Sam.
„Bolo tam, že budete pracovať zodpovedne a všetky vaše záujmy pôjdu bokom,“ objasnil jej to Harold.
„Ale škola nepatrí medzi naše záujmy! Je to naša práca a...“
„Odvčera je vaša práca zakotvená v POHL, takže sa nesťažujte.“
„No to je perfektné!“ odfrkla si Sam a posadila sa na pohovku, kde sa už medzitým usadili aj Amy a Madison.
„A čo ty, Madison? Ty nemáš námietky?“ obrátil sa na ňu.
„Budú misie trvať dlhšie ako do pol siedmej?“ spýtala sa neisto.
„Do pol siedmej?“ zopakoval Harold zmätene.
„Vždy som hovorila, že nie je v poriadku,“ posmešne skonštatovala Amy.
„Hej!“ ohradila sa Maddie dotknuto. „Ja len, že... moja mama bude zúriť, ak sa nevrátim...“
„Tak už dosť! Povedal som vám, že vaše akcie budú zachraňovať nevinných ľudí a to by malo byť pre vás na prvom mieste. Rozhodne by ste sa nemali zaujímať o to, či prídete domov o dve minúty neskôr alebo rovno o dve hodiny!“ ukončil to Harold trochu nahnevane.
„Dobre, dobre... už sme ticho,“ upokojovala ho Amy. „Môžeme začať?“
„Pravdaže, len ešte musíme na niekoho počkať,“ povedal Harold už pokojnešie.
„Na koho?“ začudovala sa Amy.
V tej chvíli sa dvere za nimi otvorili a zatvorili. Dievčatá sa obzreli, aby zistili, kto prišiel.