Bella noverca I.kapitola

I.kapitola – Nečakaný návrh

Devätnásťročná Robynne Dawleyová sedela pri okne a snažila sa pozorne prečítať knihu, ktorú držala v rukách, no pohľad jej od zažltnutých stránok neustále odbiehal k oknu. Bol začiatok novembra a z oblohy začali padať prvé snehové vločky, ktoré tak milovala. Nepamätala si, že by mala obľúnebejšie obdobie ako zimu. Keď sa ľudia sťažovali, že im koče zapadávajú do snehových závejov a sú celí skrehnutí, keď sa niekam vyberú na návštevu, ona sa len usmiala a myslela na to, kedy bude môcť vyjsť von a zatancuje si v tom bielom závoji.
Povzdychla si a vrátila sa späť ku knihe. Niežeby nemala rada knihy, ale náboženská tematika ju vyslovene nudila. Nechápala, prečo je pre niekoho zaujímavejšie čítať o desiatich prikázaniach ako o nejakých dobrodružstvách námorníka alebo príbehoch zo života. Ona sama síce nemala veľmi dobrodružnú povahu a nikdy ju neťahalo preč z mesta, no aj tak si nevedela predstaviť, že až do konca života bude sedieť v tomto istom kresle a pliesť alebo vyšívať.
Bývala totiž v dome, ktorý jej zanechali rodičia predtým, ako zomreli, keď sa plavili po mori a ich loď zastihla strašná búrka. Robynne dostala tú správu veľmi neosobne – poslali jej len strohý telegram. Myslela si, že sa zblázni od žiaľu. Jej rodičia boli obyčajní meštaci, otec bol obchodník a matka šila šaty pre bohaté dámy. Bola vychýrená krajčírka. Robynne jej vlastnosti zdedila len z časti – naučila sa neodsúdiť ľudí hneď pri prvom stretnutí a bola k ľuďom vľúdna, pravda len dovtedy, kým ju niečím nesklamali. Ak ju niekto zradil, nebola schopná odpustenia a v tomto sa tak veľmi líšila od svojej matky. Tá bola až príliš dobrá, avšak z jej láskavosti sálala aj naivita, rovnako ako z jej otca. Robynne sa však naučila, že v tomto svete nie je dobré veriť každému a treba byť obozretný.
Odkedy jej rodičia zomreli, starala sa o ňu matkina príbuzná, ktorá ju však nemala rada. Robynne jednoducho nevyhovovala jej predstavám. Nemala plavé vlasy a modré oči, ktoré boli v tom čase tak veľmi vyzdvihované a ani správaním ju netešila. Robynne sa tešila z každej maličkosti, z celého dňa a rozhodne nebola tichá a skromná, ako by mala byť. Tešila sa zo života a to jej pestúnke, Georgii Fatchettovej, tak veľmi prekážalo. Bola to už staršia žena s bledými vlasmi popretkávanými šedinami, hnedými očami a dlhým nosom. Nikdy nebola pekná a navyše patrila do nižšej spoločnosti a to ju poznačilo na celý život. Zostala starou dievkou aj preto, že ju rodičia rozmaznávali a vyvyšovali ju nad ostatných. Malé dvanásťročné dievčatko sa podujala vychovať len preto, že si bola istá, že jej zapezpečí pohodlie, keď ju vydá za nejakého šľachtica, hoci aj menej významného. Zatiaľ sa jej to však nepodarilo, pretože keďže sama nemala správnu výchovu, nemohla ju dať ani dievčaťu, ktoré rástlo takmer bez vzdelania.
Až neskôr si ju všimol starý, ale aj veľmi vplyvný, lord Theron McCalden. Mal už šesťdesiat rokov, keď ju prvýkrát uvidel ako trinásťročnú a okamžite si dievčatko obľúbil. Jeho rodina nevedela, že sa o ňu stará a stal sa akýmsi jej pestúnom. Vďaka nemu dostala výchovu a vzdelanie od známych učiteľov a nebyť neurodzeného pôvodu, vyrýstla by z nej ozajstná dáma.
Bohužiaľ bola meštianka a s tým starý lord nemohol urobiť nič.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere a Robynne sa strhla, pretože sa zamyslela pri pohľade na sneh.
„Áno?“ zavolala.
Okamžite sa otvorili a zastala v nich jej pestúnka, Georgia Fatchettová.
„Koľko ráz ti mám hovoriť, aby si sa slušne ohlásila?!“ ihneď ju vyhrešila, zastala kúsok od nej a nepekne si Robynne premeriavala.
„Más oblečené tie najhoršie šaty! Okamžite sa prezleč,“ prikázala jej.
„Prečo, teta?“ nechápala Robynne. Volala Georgiu „teta“, aj keď nikdy neprišla na to, aký skutočný príbuzenský vzťah medzi nimi je.
„Prišiel lord McCalden a naliehavo prosí o stretnutie s tebou. A už sa nepýtaj! Vždy som ti vravela, že sa priveľa pýtaš, ale odpovedí maš primálo!“ pustila sa do nej.
Robynne vstala a bez ďalších slov podišla k malej komode, v ktorej mala uložených pätoro šiat. Nemohla si ich dovoliť viac, pretože mali problém vôbec vyžiť z malých dávok.
Našla tie „najlepšie“, ktoré nosievala pri slívnostných príležitostiach. Boli nepríjemne sivé a priemer sukne bol o polovicu menší, ako vyžadovala spoločnosť. Patrili ešte jej matke a už dávno vyšli z módy. Navyše jej bolio trochu veľké, pretože bola asi o hlavu nižšia ako pani Dawleyová.
„No tak! Čo ti to toľko trvá?!“ okríkla ju Georgia netrpezlivo a vychmatla jej šaty z rúk. „Vyzleč sa a obleč si tieto. A urob si niečo s vlasmi! Lord ťa nesmie vidieť v takomto stave! Daj ši čepiec!“
Po týchto slovách vyšla z izby, bez jediného slovka podzravu, a ponáhľala sa dolu za lordom.
Robynne si povzdychla a obliekla sa do veľkých sivých šiat, ktoré vláčila za sebou. Nepáčili sa jej a jej matka ich tiež používala len veľmi málo a to kvôli tomu, že vtedy mali módny strih. Teraz sa však cítila veľmi stiesnene, keď na seba pozerala do zrkadla a vlasy si schovávala pod čepiec.
Vyšla z izby a kráčala k maličkému schodisku, ktoré tvorilo asi desať schodov. Pomaly schádzala dolu, držiac si suknňu, aby sa vo voľných šatách nepotkla a nespadla.
Už z diaľky zbadala lorda, ktorý začul šuchot a obrátil sa tvárou k nej od Georgie, ktorá sa afektovane smiala a lichotila mu.

Theron McCalden sa obzrel, keď videl, že oči pani Fatchettovej sa na chvíľu obrátili k schodisku. Neuniklo to jeho pozornosti a tiež sa ta pozrel. Zbadal jemu známu dievčinu a prívetivo sa usmial. Mal to dievča rád a navštevoval ho už vyše piatich rokov. Bola veľmi drobná už aj predtým a vo svojich štrnástich rokoch prestala rásť úplne. Oblečené mala nepekné šaty, ktoré jej navyše boli aj priveľké a skrývali jej, napriek malému vzrastu, pekne zaoblené krivky. Tvár, ktorá sa tak krásne vedela rozžiariť pri nejmenšej maličkosti, zdobili veľké tmavé, až čierne oči, malý noštek a krásne plné pery. Vlasy, ktoré na nej mal najradšej, mala ukryté pod starým čepcom, no on ich aj tak poznal. Siahali jej až po pás a boli kučeravé. Kráčala ladne, napriek veľkosti šiat a nepatrne sa usmiala, keď ho zbadala.
Opätoval jej úsmev a čakal, kedy prehovorí tým jej melodickým hlasom. Tušil, že jej teta Georgia ju niekedy odsudzuje pre jej prívetivosť a aj vzhľad, pretože pôsobila priveľmi exoticky a vábivo na túto strohú dobu.
„Dobrý deň, vaše lordstvo,“ podzravila ho s úsmevom, no zbadal v jej očiach akúsi vyčerpanosť a ustarostenosť.
„Aj tebe, drahé dieťa,“ pobozkal jej vzduch nad rukou a požiadal pani Fatchettovú, ktorá jastrila ako jastrab, či sa dievča nebude správať nevhodne, aby ich nechala osamote. Zatvárila sa nesúhlasne, no nakoniec sa zvrtla a odišla. Nechala ich v malom salóniku samých.
„Ako sa máš, Robynne?“ spýtal sa ihneď, pretože musel nejako začať, aby ju hneď nevyplašil svojím návrhom.
„Dobre, ďakujem,“ trochu kŕčovito sa usmiala, no jej oči hovorili o opaku.
„Neklam mi. Vidím v tvojich očiach smútok a starosti. Azda sa ti niečo stalo, Robynne?“
„Nie, vôbec nie. Cítim sa dobre,“ bránila sa, no on trval na svojom: „Odpovedz mi, ale pravdivo!“
S pocitom, že nemá na výber sa mu zverila so svojimi starosťami o dom, v ktorom bývajú, pretože nemali peniaze na nájom.
„Každé ráno tŕpnem, či sa nezjavia mýtnici. Nemáme čím zaplatiť, už som presiahla vek osemnásť rokov a tete prestali prichádzať mesačné dávky,“ zverila sa mu vyčerpane.
Theron vedel, že Robynne sa stará o financie a vyznala sa v tom veľmi dobre. Strastný život ju to naučil.
„Ani nevieš, aký som rád, že to vravíš. Prišiel som totiž s návrhom, ktorý sa ti iste sprvu nebude páčiť, no nemám na výber. Inak ťa uchrániť neviem,“ povedal neisto.
„O akom návrhu hovoríte, vaše lordstvo?“ opýtala sa.
Lord sa zhlboka nadýchol a prehovoril: „Staneš sa mojou ženou, Robynne?“