Bella noverca IV.kapitola

IV.kapitola - Svadba

Wayne McCalden práve sedel na večeri s kráľom, keď k nemu jeden zo sluhov podišiel a pošepol mu, že prišiel posol s listom pre neho. Požiadal kráľa o dovolenie posla prijať. Ten kývol hlavou a ďalej pozorne počúval jedného z jeho dvorných radcov.
Wayne vyšiel z teplej miestnosti, v ktorej horeli tri ohne, do studeného nočného vzduchu a zamieril do malej miestnosti, ktorá slúžila na prijímanie takýchto ľudí.
Otvoril dvere a vstúpil. Zbadal jemu známeho posla, ktorého, ak si dobre pamätal, s obľubou za ním posielala jeho sestra Dalia. Požadovala od neho tak veľa vecí a všelijakých rád, že ho tu mal každý týždeň. A vždy odkazovala to isté – je to také súrne, že aj kráľ musí ísť bokom.
Nad takýmito odkazmi prevracal očami, ale vždy pozorne prečítal každý riadok.
„Tak? Čo pre mňa máš?“ podišiel k poslovi, ktorý ihneď vstal a takmer prevrhol šálku čaju, ktorou sa zohrieval.
„Súrny odkaz od lady McCaldenovej!“
Wayne si v duchu povzdychol a prevzal list, zatiaľ čo posol sa už zberal na odchod.
„Odchádzaš?“ zamračil sa Wayne. Musí to byť veľmi vážne, keď si sestra ani nepočká na odpoveď. Zrejme si je istá, že hneď príde.
„Jej lordstvo mi prikázalo, aby som sa hneď vrátil, keby náhodou ešte niečo potrebovalo,“ vysvetlil posol a hlboko sa ukláňajúc odišiel a nechal lorda McCaldena osamote.
Wayne sa s hlbokým povzdychom posadil na stoličku a pripravil sa na ďalší nudný list o nejakých problémoch so šatami alebo služobníctvom.
Rozlomil pečať a začal čítať. Avšak to, čo zbadal v liste úplne prekonalo všetky jeho očakávania. V hlave mu zarezonovala hlavne veta „otec sa rozhodol oženiť!“ Tieto slová mu lietali v mysli a on vyjavene znovu a znovu čítal list od začiatku až do konca. Potom sa rozhodol. Jeho sestra má výnimočne pravdu a on sa jednoznačne musí vrátiť o niekoľko dní skôr. Cestou naspäť do jedálne myslel na to, ako sa čo najrýchlejšie dostať domov v tej fujavici, ktorá sa pred niekoľkými hodinami spustila a zahalila celý palác do bieleho závoja.

Robynne vstala v tento deň veľmi skoro. Dôvod bol jednoduchý, mala sa dnes vydávať. Vedela, že má ešte najmenej dve hodiny času, aby sa upravila, no zaspať už nevedela. Zahľadela sa na šaty, ktoré mala v deň svadby oblečené aj jej matka. Boli veľmi jednoduché a sukňa voľne splývala. V takýchto šatách sa vydávala každá žena z nižšej vrstvy. No pri pohľade na ne jej prišlo zle.
Nepríjemná predtucha sa ešte zhoršila a teraz ju neznesiteľne rozbolel žalúdok.
O siedmej prišla teta Georgia a ihneď na ňu nakričala, že sa ešte neumyla a nič nerobí, len sedí pri okne.
Robynne sa teda postavila, zamierila do maličkej kúpeľne a potom podišla k šatám, ktoré už držala teta. Pomohla jej obliecť sa, pričom stále rozjímala o lepšom živote a potom ešte dorobila posledné úpravy. Keď skončila, Robynne sa obrátila tvárou k zrkadlu. Podobne ako ostatné mamine šaty, aj v týchto sa priam topila. Rukávy aj sukňa jej boli pridlhé a vyzerala ako malé dieťa, ktoré si skúša dospelácke šaty. Vlasy mala stiahnuté do prísneho drdolu a pery aj pokožku jej teta zatrela nejaku masťou, aby tak „nekričali“.
Robynne nevyzerala akoby išla na svadbu, ale rovno do rakvy.
Než sa však nazdala a stihla niečo tete povedať, ozvalo sa zaklopanie na dvere. Georgia jej rýchlo podala topánky a ponáhľala sa otvoriť kočišovi, ktorý mal odviezť jej neter do malého kostolíka, ktorý patril McCaldenovcom.
Robynne sa zhlboka nadýchla a vykročila po schodoch dolu. Roztrasene nastúpila do kočiara a zbledla ešte viac ako pred chvíľou.
Cestou na panstvo mala pred očami hviezdičky, no nie od šťastia, ale od vydesenia a úľaku. V duchu sa pýtala, prečo na túto bláznivú svadbu pristala. Bolo by jej lepšie niekde na ulici ako v tomto bohato zdobenom kočiari.
Lorda McCaldena mala rada a bola si istá, že by jej nikdy neublížil, no ostatní ľudia... tých sa tak veľmi bála. Už počula o namyslene lordovej dcére aj o dedičovi celého majektu, ktorý mal perefektné styky s kráľom. Bála sa ich všetkých.
V tejto pochmúrnej nálade si ani neuvedomila, ako jej cesta letí a ona sa čoraz viac a viac približuje k rozsiahlym pozemkom McCaldenovcov.
Keď prišli k hlavnej bráne, ktorou sa na ne vstupovalo, Robynne nahlas vydýchla. Vyklonila sa totiž z okna a zbadala nádhernú zasneženú krajinu – parky, zamrznuté jazierka, dokonca lesy. Pred ňou sa v diaľke týčil obrovský dom, ktorý sa rozmermi podobal skôr na palác. Ešte nikdy nevidela niečo tak veľkolepé. Keďže bola z chudobnej rodiny, nesmela sa k šľachte ani priblížiť. A teraz sa má stať jednou z nich? Pripadalo jej to nereálne.
Medzitým, ako obdivovala krásu tohto miesta, kočiš odbočil po vedľajšej cestičke. Vzďaľovali sa od domu a pred nimi sa vynárala maličká kaplnka, okolo ktorej stálo množstvo ľudí. Všetci sa totiž nezmestili dovnútra a tak sa aspoň chceli pozrieť na nevestu. Robynne nervózne preglgla, keď kočiar zastavil rovno pred zvedavcami. Kočiš podišiel k dvierkam a otvoril ich. Podal jej ruku a ona zostúpila dolu. Reakcie prizerajúcich sa boli rôzne. Niektorí vyzerali nahnevane alebo nevľúdne, iní sa tvárili znechutene a sklamane, ďalší zase vševediaco alebo súcitne. Robynne sa z toho všetkého krútila hlava a tak nečudo, že sa radšej pozerala pred seba a ľudí sa snažila nevnímať.
Preto si až o nejakú chvíľu všimla, že po jej boku sa zjavil akýsi mladík. Bol len o trochu vyšší ako ona a nepochybovala, že je mladší. Bledohnedé vlasy mu ožarovalo mdlé slnko a na perách mu pohrával jemný úsmev, keď sa klaňal okolostojacim. Zbadala okolo jeho pier jemné vejáriky, akoby sa stále smial alebo aspoň usmieval. Modré oči na ňu občas pozreli, no inak sa venoval tomu, aby ju odviedol k oltáru.
Keď vstúpili do kaplnky, na okamih všetko stíchlo, no vzápätí sa ozval šum ako v úli. Ľudia si otvorene ukazovali na jej obyčajné a veľké šaty a niektorí sa dokonca otvorene smiali. Videla, že tí vpredu, zrejme patrili do navyššej šľachty, sa dokonca tvária zdesene.
Mala chuť zutekať. No nemohla to urobiť. Zbadala totiž lorda McCaldena a nemala to srdce ho zradiť a opustiť pred týmito ľuďmi, ktorí len čakali, či sa niekde nepotkne a nespraví si hanbu. Videla, že oči má unavenejšie a zbadala, že je veľmi bledý.
Do uší sa jej vkrádal jeho hlas, keď ju prosil, aby sa stala jeho ženou, pretože umiera.
A tak sa rozhodla. Prešla tou dlhou uličkou a postavila sa vedľa neho. Pôsobili veľmi smiešne – on taký starý a vznešený, ona taká mladučká a chudobná. Nedbala však na to. Vlastne nevnímala nič. Videla, že biskupovi z úst vychádzajú slová a počula sa mechanicky odpovedať na jeho otázku kladne, no to bolo všetko.
Ten deň bol pre ňu zahmlený tak veľmi, až si myslela, že je to všetko len zlý sen. No nebol... nočné mory, ale tie skutočné, ešte len prídu.

Po svadobnom obrade sa veľa ľudí oddelilo a zamierili k svojim kočom, aby sa vrátili domov. Zrejme neboli pozvaní na hostinu. Zostal len malý hlúčik, na čele ktorého kráčali Theron McCalden a Robynne bok po boku. Robynne nepochybovala o tom, že malá skupinka je najbližšia rodina.
Neodvážila sa však lorda na nič spýtať. Bola ešte stále zdesená tým, ako rýchlo sa to všetko stalo a že sa naozaj stala lady McCaldenovou.
Keď prišli do domu, v ktorom mala odteraz bývať, vošli do salóna, ktorý bol asi päťkrát väčší ako ten, ktorý mali doma s tetou. Bol veľmi prepychovo zariadený a namiesto zvyčajného obdĺžnikového tvaru, mal tvar šesťuholníka. Farby, ktoré sa tu prelínali, patrili k tým chladnejším – modrá a strieborná. Všimla si, že aj teta je tu a zhovára sa s jedným pánom. Vyzeral byť poriadne otrávený.
Theron doviedol Robynne k stolíku s nápojmi a hneď jej podal pohár so šampanským. Aj on si vzal a následne sa obrátil k ostatným, ktorí už poháre držali v rukách.
„Drahí priatelia! Som rád, že ste prišli v tento tak významný deň napriek tomu, že svadba bola pripravená tak narýchlo. Dúfam, že si jeho zvyšok užijete tak ako ja a moja manželka Robynne!“ zvolal, no Robynne, ktorá stála vedľa neho, cítila, že je všetko pretvárka a on sa snaží vyzerať ako šťastný manžel. Začínala veriť, že k nej naozaj bude taký láskavý a milý ako všetky tie roky predtým,
Aj tak ju však zamrazilo, keď začula slovo manželka. Predsa len si to vždypredstavovala akosi inak. Chcela sa vydávať za muža, ktorého mala nadovšetko ľúbiť a bola by schopná preňho urobiť čokoľvek. Mala sa šťastne usmievať na ostatných a byť teraz v nejakom malom domčeku, v ktorom by to dýchalo harmóniou a pokojom.
Tu si však musela dávať pozor na každý pohľad či slovo. Vedela, že rodina nie je nadšená z toho, že sa o majetok budú deliť ešte s jednou osobou.
„Robynne?“ oslovil ju zrazu Theron a tým ju vytrhol z myšlienok.
„Áno?“ obrátila sa k nemu so sileným úsmevom.
„Chcel by som ti predstaviť môjho syna a dcéru,“ odvetil.